KBS a sexuálne zneužívanie Cirkev sa chce pýtať štátu, či musí nahlasovať prípady, aj keď si to obeť neželá

Katolícka cirkev na Slovensku pokračuje v zavádzaní prvkov, ktoré majú zlepšiť boj proti zneužívaniu klerikmi alebo zamestnancami v cirkvi. 

Po vlaňajšom vytvorení kontaktných miest na nahlasovanie prípadov v každej diecéze – čo vyžadovali aj smernice Vatikánu – bola tento mesiac zverejnená historicky prvá Hodnotiaca správa Komisie KBS pre ochranu maloletých v Cirkvi za obdobie 2018 až 2023. 

Súčasťou dokumentu, ktorý priniesol viaceré údaje a štatistiky z tejto oblasti, je aj odborná analýza k oznamovacej povinnosti. Týka sa otázky, či a kedy má cirkev povinnosť oznámiť informácie o zneužívaní orgánom činným v trestnom konaní. 

Samotná hodnotiaca správa uvádza, koľko prípadov nebolo za dané obdobie riešených civilnými autoritami na žiadosť obete. Z celkového počtu ukončených 39 prípadov išlo o päť prípadov, z toho tri sa týkali najvážnejšej penetratívnej formy zneužitia.

Katolícka cirkev má svoje interné predpisy, podľa ktorých majú jej predstavitelia postupovať, keď sa dozvedia o možnom zneužívaní. Nahlasovanie podozrení zo spáchania trestného činu polícii alebo prokuratúre však upravuje aj civilná legislatíva. 

Na to myslí aj pápežova smernica o riešení prípadov zneužívania Vos estis lux mundi (Vy ste svetlo sveta). Motu proprio z marca 2023 uvádza, že jeho normy „sa aplikujú pri zachovaní práv a povinností stanovených na rôznych miestach štátnymi zákonmi, osobitne tými, čo sa týkajú prípadnej povinnosti oznámenia kompetentným civilným autoritám“.

Akú otázku teda rieši Konferencia biskupov Slovenska?

Dilema KBS: Povinnosť voči štátu alebo voči obeti?

V Hodnotiacej správe KBS sa najprv konštatuje, že cirkev je na základe § 340 Trestného zákona povinná oznamovať orgánom činným v trestnom konaní spáchanie trestného činu sexuálneho zneužívania. (Keďže ide o zločin, za ktorý hrozí trest odňatia slobody s hornou hranicou najmenej desať rokov.)

„S plnením si tejto povinnosti by nebol žiaden problém, nebyť prípadov, keď si dospelá obeť z rôznych dôvodov neželá, aby to, s čím sa zverila a čo nahlásila cirkevnej autorite, bolo zverejnené a oznámené orgánom činným v trestnom konaní,“ píše sa v materiáli biskupskej konferencie. 

Podľa KBS tak dochádza „ku kolízii dvoch veľmi dôležitých povinností a hodnôt“. Na jednej strane vidí cirkev povinnosť voči štátu nahlásiť podozrenia zo spáchania trestného činu a na druhej povinnosť voči konkrétnej (dospelej) obeti, ktorá si neželá zverejnenie a ďalšie riešenie nahláseného skutku.

Zneužívanie v Katolíckej cirkvi na SlovenskuCirkev eviduje 39 prípadov zneužívania a 44 obetí. Priznáva, že prípadov je viac

Pavol Hudák

Treba zdôrazniť, že oznamovacia povinnosť sa netýka situácií, keď sa cirkev dozvie o zneužívaní v spovedi, na čo myslí aj Trestný zákon.

V závere analýzy Konferencia biskupov Slovenska avizuje, že sa chce obrátiť na „príslušné civilné autority“, aby vydali usmernenie o tom, ako má cirkev postupovať v spomínaných situáciách. 

Hovorkyňa KBS Katarína Jančišinová pre denník Postoj spresnila, že s najväčšou pravdepodobnosťou sa obrátia na ministerstvo spravodlivosti, ministerstvo vnútra a ministerstvo kultúry.

Kedy tak plánuje biskupská konferencia urobiť, neuviedla. „V súčasnosti v tejto veci pokračujú odborné konzultácie. Následne sa plánujeme obrátiť na príslušné autority,“ dodala. 

Cirkev má špeciálne postavenie, hovorí advokát

Advokát Matúš Kanis, ktorý sa viac než 20 rokov venuje ľuďom zažívajúcim domáce násilie, upozorňuje, že otázka nahlasovania prípadov zneužívania je vo všeobecnosti veľmi citlivá téma, ktorú nerieši len cirkev, ale aj množstvo iných osôb, organizácií, ako aj úradov.

Pre denník Postoj priznáva, že nie veľmi rozumie dileme KBS, keďže cirkev má v tomto smere špeciálne postavenie, ktoré je aj zakotvené v ustanovení § 340, ods. 3, písmeno a) Trestného zákona.

„Toto špeciálne postavenie sa netýka iba spovedného tajomstva, ale aj zverenej informácie pod podmienkou mlčanlivosti:

,Kto spácha čin uvedený v odseku 1, nie je trestný, ak by oznámením trestného činu porušil a) spovedné tajomstvo alebo tajomstvo informácie, ktorá mu bola zverená ústne alebo písomne pod podmienkou mlčanlivosti ako osobe poverenej pastoračnou činnosťou.‘“  

Podľa Kanisa tak pre túto povinnosť nie je možné voči cirkvi a jej predstaviteľom (ktorým bola informácia oznámená či už pri spovedi, alebo ako informácia poskytnutá osobe poverenej pastoračnou činnosťou) vyvodzovať trestnoprávnu zodpovednosť za neoznámenie trestného činu.

„Z môjho pohľadu sa cirkev dostáva do zložitej situácie z dôvodu neriešenia prípadov sexuálneho zneužívania práve v prípadoch, kde preživšie a preživší otvorene o zneužívaní hovoria a nežiadajú cirkev a jej predstaviteľov o zachovanie mlčanlivosti,“ mienil advokát Kanis. Aké prípady mal na mysli, nespresnil.

Hovorkyňa biskupov Jančišinová v reakcii na otázky denníka Postoj objasnila, že spomínaný „konflikt povinností je skôr morálny, ľudský a praktický než legislatívny“. 

Podľa jej slov zo skúseností odborníkov a svedectiev samotných obetí vyplýva, že práve zachovanie mlčanlivosti a rešpektovanie prianí a potrieb obete vytvára bezpečné a dôverné prostredie, v ktorom sa obeť za pomoci odborníkov postupne stáva pripravenou a dochádza k jej rozhodnutiu vec riešiť aj za pomoci štátnych orgánov. 

„Oznamovaciu povinnosť si teda cirkev chce plniť a bude plniť. Zároveň však nechce porušiť právo obetí na ochranu pred viktimizáciou, ako ani odradiť tých, ktorí nie sú z rôznych dôvodov ešte pripravení danú vec riešiť trestnoprávnymi nástrojmi,“ uviedla hovorkyňa a dodala – v zhode s advokátom Kanisom –, že takýmto situáciám nečelí len cirkev, ale aj ďalšie pomáhajúce profesie. 

Ilustračné foto: pixabay.com

Hovorkyňa KBS taktiež upozorňuje na to, že v prípade podmienky mlčanlivosti uvádza Trestný zákon dve výnimky: spovedné tajomstvo a tajomstvo informácie, ktorá bola zverená ústne alebo písomne pod podmienkou mlčanlivosti osobe poverenej pastoračnou činnosťou. 

Podľa Jančišinovej však ešte treba rozlíšiť dve skutočnosti: neoznámenie a neprekazenie trestného činu. „Neoznámenie znamená, že skutok sa stal v minulosti, neohlásil sa a nehrozí spáchanie nového trestného činu. Neprekazenie znamená, že hrozí spáchanie nového trestného činu a napriek tomu sa mu neoznámením nezabráni,“ ozrejmila. 

Zákonná ochrana spovedného tajomstva platí tak v prípade neoznámenia, ako aj v prípade neprekazenia trestného činu. Zatiaľ čo zákonná ochrana tajomstva informácie, ktorá bola zverená pod podmienkou mlčanlivosti osobe poverenej pastoračnou starostlivosťou, platí iba v prípade neoznámenia trestného činu. 

„V prípade, že hrozí spáchanie nového trestného činu, je možné a nutné porušiť tajomstvo informácie, ktorá bola zverená pod podmienkou mlčanlivosti,“ povedala hovorkyňa a poznamenáva, že nie každý nahlásený prípad je trestným činom. „Cirkev má v tejto oblasti prísnejšie normy,“ dodala.

Cirkevný právnik: Biskupi nechcú byť vnímaní ako „udavači“

Profesor cirkevného práva a niekdajší súdny vikár Spišskej diecézy Ján Duda vníma pozitívne Hodnotiacu správu KBS za roky 2018 – 2023. „Som rád, že takáto správa vyšla a že členmi Komisie sú kvalitní právnici a psychológovia,“ uviedol. 

Pokiaľ ide o spomínaný „konflikt povinností“, záujem Slovenskej republiky je podľa Dudu vyjadrený v Trestnom zákone: treba takéto prípady trestať, aby sa predchádzalo trestným činom zneužívania maloletých. 

„A ak je záujem Slovenskej republiky vyjadrený v zákone, ide o ,verejný záujem‘. Proti tomuto verejnému záujmu Slovenskej republiky stojí ,súkromný záujem‘ obete už ako dospelej osoby, ktorá si neželá oznámenie orgánom Slovenskej republiky,“ pokračuje cirkevný právnik s tým, nech si každý odpovie sám, ktorý z uvedených záujmov tu preváži. 

Právny aspekt je podľa neho jasný. „Morálny, psychologický, etický a ešte neviem aký ostáva otvorený,“ konštatuje profesor Duda. „A rany, spáchané trestným činom sexuálneho zneužívania, sa pravdepodobne budú hojiť dlho a ťažko. Ale to neznamená, že nám v tom pomôže, ak obídeme alebo budeme bagatelizovať dikciu zákona,“ doplnil. 

Za nikoho by sme nemali dávať ruku do ohňa

Zuzana Hanusová

Podľa názoru farára v Dlhej nad Oravou biskupi nemajú vôľu nahlasovať trestné činy sexuálneho zneužívania orgánom činným v trestnom konaní, lebo nahlásením kňaza prakticky posielajú do väzenia na niekoľko rokov. 

„Toto si vyžaduje zo strany biskupa veľkú dávku odvahy i zodpovednosti. Nielenže zažívajú hanbu, ale stávajú sa v očiach niektorých aj ,udavačom‘ svojich vlastných kňazov. Takto chápem prosbu, ktorou sa obracajú na štátne orgány, aby biskupom dali usmernenie, ako to majú robiť. 

Potom kňazom povedia, že oni to ,musia nahlasovať‘, lebo je to usmernenie štátnych orgánov, a keďže ako kresťania máme byť aj príkladnými občanmi, musíme to teda nahlásiť,“ zhodnotil Duda.

Ako je to v susednom Česku?

Česká inštrukcia o riešení prípadov zneužívania z roku 2021 hovorí, že „oznámenie podozrenia z trestného činu cirkevnej autorite nezbavuje osobu, ktorá má vedomosť o trestnom čine, povinnosti oznámiť ho štátnym orgánom činným v trestnom konaní, ak to vyžaduje právny poriadok Českej republiky“.

Podľa trestného práva našich západných susedov oznamovaciu povinnosť nemá len advokát alebo jeho zamestnanec, ktorý sa dozvie o spáchaní trestného činu v súvislosti s výkonom advokácie alebo práva, a duchovný registrovanej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti oprávnený vykonávať osobitné práva, ak sa dozvie o spáchaní trestného činu v súvislosti s výkonom spovedného tajomstva.

Cirkvi na Slovensku urobili za posledné roky v prevencii voči zneužívaniu kus cesty a je dobré, že v tom nepoľavujú. Nahlasovanie týchto prípadov sa môže odohrávať za rozličných okolností, preto je chvályhodné, ak si chce cirkev vyjasniť akékoľvek právne či iné nejasnosti, ktoré by jej „zavadzali“ pri riešení tohto problému. 

Avšak aj vzhľadom na citlivosť témy je žiaduce, aby žiadne kroky či vyjadrenia cirkvi nepôsobili zmätočne a spochybňujúco. Práve plán obrátiť sa na štátne orgány v súvislosti s oznamovacou „dilemou“ sa môže javiť ako nezrozumiteľný.

Najmä ak sa ukazuje, že podstatou „konfliktu povinností“ nie je ani tak legislatívny rozmer. Lebo potom zostáva na stole zvláštna otázka, aké morálne či ľudské usmernenie očakáva cirkev od rezortov spravodlivosti či vnútra?