Pár poznámok ku Dňu odprosenia Cirkvi urobili silné gesto, no po slovách by mali nasledovať skutky

V predvečer 17. novembra sa cirkvám na Slovensku podarila veľká vec – spoločne a verejne odprosovali Boha i spoločnosť za hriechy minulosti.

Najmä Katolíckej cirkvi sa často vyčíta, že sa nedostatočne vymedzila proti slovenskému štátu, Tisovi či arizácii. Aj keď meno Jozefa Tisa pri odproseniach priamo nezaznelo, silným momentom bolo, keď cirkevní predstavitelia priznali podiel viny na vzniku táborov nútených prác, segregácii a vyvražďovaní, či to, že teologicky ospravedlňovali kolaboráciu s nacizmom a neskôr s komunizmom.

„Priamo sme sa podieľali na vzniku táborov nútených prác, na arizácii, segregácii a, žiaľ, aj na vyvražďovaní našich blížnych. V rokoch 1942 až 1945 bolo zo Slovenska deportovaných takmer 70-tisíc židovských a približne tritisíc rómskych spoluobčanov. Väčšina z nich zahynula vo vyhladzovacích táboroch alebo pri lokálnych popravách. Tieto a ďalšie hriechy volajú k Bohu a vyžadujú naše pokánie. Preto dnes ako cirkev na Slovensku pokorne priznávame svoju vinu a pochybenia.“

Tieto slová si vypočuli priamo zástupcovia židovských náboženských obcí, ku ktorým bola smerovaná aj modlitba požehnania: „Otče náš, žehnáme židovskej komunite na Slovensku, aby u nás nachádzala bezpečie, úctu a prijatie.“

Toto gesto bude mať pre cirkvi význam aj do budúcna. Viacerí predstavitelia a členovia cirkvi mali a majú problém odsúdiť konanie katolíckeho kňaza a prezidenta Jozefa Tisa, či to, čo sa dialo za slovenského štátu. Teraz však jasne zaznelo priznanie, že cirkvi s totalitnými režimami spolupracovali, a odprosovali za to.

Počas večera zaznelo ospravedlnenie aj za fyzické (hoci slovo sexuálne explicitne nezaznelo, i keď mohlo), psychické a duchovné zneužívanie.

Dôležitým signálom je, že cirkvi si uvedomujú rozmer zneužívania duchovnej moci. Na Slovensku totiž žijú tisíce ľudí, ktorí sa stali obeťami rôznych hnutí či jednotlivcov, ktorí neprimerane zasahovali do súkromných životov veriacich. V Postoji sme sa v minulosti obšírne venovali napríklad Hnutiu Nazaret – viacerí bývalí členovia priznali, že im nikto nikdy slovo prepáčte nepovedal.

Pozitívnym prekvapením Dňa odprosenia tak bolo, že cirkvi dokázali verejne v priamom prenose pomenovať hriechy a viny, o ktorých sa doteraz nahlas nehovorilo.

Škoda len, že napriek historickému významu si mnohé médiá, ktoré dokážu o kauzách a zlyhaniach cirkevných predstaviteľov písať celé dni, túto výnimočnú udalosť nevšimli.

Deň odproseniaCirkvi sa ospravedlňovali za arizáciu, fyzické a duchovné zneužívanie či kolaboráciu s nacizmom a komunizmom (+ foto)

Pavol Hudák

Dôležité teraz bude najmä to, aby cirkvi neostali len pri slovách. Iste, nemôžeme čakať, že sa veci zmenia šibnutím čarovného prútika.

Pri odprosení za hriechy služobníkov cirkvi zazneli v modlitbe aj tieto slová: 

„Vaša viera sa otriasla, lebo sme zlyhali priamo pred vašimi očami. Preberáme zodpovednosť za svoje zlyhania a pokorne vás za to odprosujeme. Nebudeme brániť tomu, aby spravodlivosti bolo učinené zadosť.“

Ako povedal biskup František Trstenský, ktorý bol hybnou silou Dňa odprosenia, keď sa stane previnenie, obete žiadajú, aby sa to nezopakovalo. V minulosti sme však neraz boli svedkami pravého opaku.

Obete zneužívania sa často nevedeli dovolať v cirkvách spravodlivosti, nikto im neponúkol odbornú pomoc alebo sa veci ututlávali. No nejde len o zločiny sexuálneho zneužívania. Výziev pre cirkvi v oblasti finančnej transparentnosti, personálnej politiky, nezávislosti od vládnych garnitúr či prorockého poslania v spoločnosti je a bude mnoho.

Posledných sto rokov by malo byť pre cirkvi mementom, z ktorého sa majú poučiť. Aby sa o 25 rokov zase nemuseli ospravedlňovať, že mlčali, keď mali hovoriť, a hovorili, keď mali mlčať.

Po odprosení by mala prísť náprava a zmena. Aby sa vyrieknuté slová premenili v živé skutky.