Kňazi o vianočnej spovedi Dobré je byť stručný a konkrétny. Po odpustení túžia aj tí, ktorí sa spovedajú raz ročne

Vianočné spovedanie je pre kňazov náročné a únavné. Podľa viacerých spovedníkov sa najviac ľudí na Slovensku spovedá práve pred Vianocami. Pár dní pred sviatkami sú v kostoloch pred spovednicami často dlhé rady.

Pri spovedi môže kňaz ponúknuť ďalšie stretnutie

Farár v Nižnom Hrušove Jozef Kozák hovorí, že si preto pri vianočnom spovedaní sadá tak, aby nevidel rad a necítil sa preto pod tlakom.

„Keď spovedáme viacerí a príde penitent (človek, ktorý sa spovedá, pozn.), ktorému sa treba dlhšie venovať, vtedy môžem,“ hovorí Kozák a dodáva, že niekedy si s penitentom dohodne po spovedi osobné stretnutie na fare.

Dominikán Bruno Donoval priznáva, že keď sú dlhé rady a príde človek, ktorý potrebuje viac času, nie je to pre spovedníka vždy jednoduché.

„Keď vidím, že niekto nesie na pleciach niečo ťažké – dlhoročnú bolesť, rozbitý vzťah, vzdialenie sa od cirkvi –, viem, že ho nemôžem odbaviť jedným Zdravasom,“ vysvetľuje rehoľník, ktorý zároveň cíti zodpovednosť aj za tých, ktorí čakajú pred spovednicou.

Niekedy preto po spovedi navrhne ľuďom, že by bolo dobré sa k niečomu vrátiť osobitne, prípadne si s nimi dohodne tiež stretnutie na fare. „Väčšina ľudí to prijme s úľavou. A zase tí, čo čakajú, majú často viac pochopenia, než si myslíme.“

Niekedy môžu byť kňazi pri dlhých spovedaniach pred sviatkami unavení alebo nervózni. Aj oni sami môžu niečo prežívať a potom napríklad nevhodne zareagujú na človeka, ktorý vyznáva hriechy.

Jozef Kozák hovorí, že sa ešte od starých kňazov naučil, že pri dlhých spovedaniach si musí zachovať rytmus. Hovorí, že v minulosti sa pri celodennom spovedaní kňazi striedali, aby si chvíľu oddýchli na fare.

„Keď spovedám dlho, robím si prestávky, na chvíľu odídem, troška sa zohrejem, dám si pohár vody alebo čaju, osviežim sa a potom sa vrátim k spovedaniu,“ prezrádza svoj recept na psychohygienu.

Minorita Lucián BoguckiČlovek, ktorý prosí o spoveď, nie je „otrava“. Kňaz je nato, aby spovedal

Pavol RábaraPavol Hudák

Dominikán považuje pri spovedaní za najťažšie nestratiť osobný rozmer v čase, keď je všetkého veľa. Uvedomuje si, že každý človek potrebuje byť prijatý a vypočutý.

„Musím si v srdci stále znovu pripomínať, že pre tohto konkrétneho penitenta je to možno jeden z najdôležitejších momentov celých Vianoc. Aj keď som unavený a viem, že vonku čaká ďalších dvadsať ľudí, snažím sa, aby ten jeden mal pocit, že je tu teraz jediný, pre koho som plne k dispozícii,“ hovorí dominikánsky kňaz, ktorý pôsobí v Dunajskej Lužnej.

Niektorí ľudia pristupujú k sviatosti zmierenia len pred Vianocami a Veľkou nocou, prípadne len raz do roka. Aj keď sa navonok zdá, že títo veriaci, tzv. jednoročáci, prichádzajú na spoveď len zo zvyku, dominikánsky kňaz vníma, že často to tak nie je. 

„Niekde hlboko v nich je túžba po odpustení a po novom začiatku. Ľudia hľadajú vnútorný pokoj. Len možno v danej chvíli ani nevedia, ako to majú správne pomenovať,“ približuje brat Bruno. 

Kňaz Jozef Kozák hovorí, že týmto ľuďom sa snaží povedať „vitaj doma“. Uvedomuje si, že Boh každého priťahuje lanami lásky.

Bruno Donoval konštatuje, že Vianoce sú „pre našu slovenskú náturu akosi bližšie k srdcu, dokonca aj pre tých, čo do kostola chodia menej alebo len príležitostne“.

Po odpustení túžia aj tí, ktorí sa spovedajú raz ročne

Kedy je najlepšie ísť na spoveď? Podľa dominikána dva až tri týždne pred Vianocami. Farár z východu však má pochopenie aj pre tých, ktorí dobehli na poslednú chvíľu, prípadne poprosia o spoveď, už keď je po veľkých spovediach.

Podľa Kozáka napriek dlhým radom nikto nemôže ľuďom určovať, kedy majú ísť, lebo niektorí sa rozhodnú vyspovedať, keď vidia, že idú ostatní.

„Niekedy svedectvo toho, že ideme na spoveď, môže byť evanjelizáciou a povzbudením pre mnohých, o ktorých ani netušíme,“ vraví Kozák. Rozpráva, že ako učiteľské dieťa chodil k sviatosti zmierenia o pol desiatej večer na faru, keď už všetci boli vyspovedaní. „Vždy si to pripomínam a veľakrát tí, ktorí prichádzajú na konci dňa, zažívajú najväčšie povzbudenie a radosť zo sviatosti zmierenia. Niekedy sa takýto človek môže odhodlávať veľmi dlho,“ dodáva.

Spovedníci priznávajú, že vždy sa nájdu aj ľudia, ktorí prídu s tým, že nemajú pocit hriechov alebo po mesiacoch či roku povedia dve-tri veci, prípadne nepovedia, čo by mali.

Brat Bruno za to kajúcnikov nekarhá. „Skôr sa snažím veľmi citlivo a jemne poukázať na prítomný hriech, a to aj z iného uhla pohľadu, ako sa naň pozerá verejná mienka, či názor tzv. mienkotvorcov. Spýtam sa na vzťahy, lásku, odpustenie, osobný vzťah k Bohu či rannú a večernú modlitbu.“

Spovedník chce, aby kajúcnik sám objavil, kde sa jeho srdce zatvorilo.

Niekedy pomôže veta: „Spoveď nie je len o tom, čo sme pokazili, ale aj o tom, kde sme mohli milovať viac.“ „A toto často otvorí dvere. Skončí sa monológ na jednej či druhej strane spovednice a začne sa vzájomné počúvanie a dialóg,“ dodáva dominikán.

Ilustračné foto: TASR/František Iván

S ľuďmi, ktorí nevedia, čo povedať, Jozef Kozák niekedy rýchlo prejde spytovanie svedomia podľa Desatora.

„Tiež nie je dobre, keď mi povedia, aby som sa pýtal. Spoveď nie je výsluch. Najkrajšie je, keď je človek pripravený, keď to ma napísané, vidím, že už prežil chvíľu ľútosti aj spytovania svedomia,“ vraví kňaz Košickej arcidiecézy.

Silné pre neho je, keď príde na spoveď celá rodina. „Vtedy poďakujem aj rodičom. Je to najsilnejšie svedectvo, keď idú na spoveď prví rodičia, ktorí ukážu, že tiež zlyhali, a za nimi deti. Rovnako pre veriacich je povzbudením, keď vidia, že na začiatku veľkého spovedania sa vyspovedá ich farár. Vidia, že ten, kto iných spovedá, sám potrebuje odpustenie,“ vraví Kozák.

Bruna Donovala zasa teší úprimnosť kajúcnikov, keď človek nehrá divadlo alebo niečo neskrýva.

Najťažšia chvíľa pre kňaza je, keď niekomu nemôže udeliť rozhrešenie.

„Poteší ma aj ticho – keď vidím, že niekto berie svätú spoveď naozaj vážne, že mu na nej záleží, chce zanechať hriech a tak zmeniť svoj život. A hlboko sa ma dotýka, keď niekto povie: Prišiel som po dlhom čase.“

Dominikán si vtedy v duchu povie: Boh na teba čakal a dnes má z teba veľkú radosť. „Predstavím si obraz a podobenstvo, kde vidím ,bežať v ústrety syna‘ do náručia milosrdného Otca. A myslím, že je to aj opačne, keď sa Otec rozbehne k svojmu synovi a obaja si padnú do náručia.“

Najťažšia chvíľa pre kňaza je, keď niekomu nemôže udeliť rozhrešenie. „Keď sa dostaneme do štádia rozlišovania a je tam možnosť neudeliť rozhrešenie, je to pre mňa najťažšia chvíľa,“ priznáva Kozák.

Bruno Donoval ponúka rady, akých chýb sa pri vyznaní hriechov vyvarovať.

„Pomôže byť stručný a konkrétny. Netreba rozprávať celý príbeh, ale jasne a vecne pomenovať hriech.“ Zároveň sa podľa neho pri vyznávaní hriechov treba vyhnúť obviňovaniu iných a dlhým vysvetleniam typu „lebo oni…“

„Je takisto dobré nebáť sa ticha. Kňaz nie je detektív, vyšetrovateľ ani sudca. Keď niečomu nerozumie, opýta sa – a to nie je zlé. Spoveď má byť stretnutie s Milosrdenstvom,“ pokračuje.

Otázky a odpovede o generálnej spovediPrečo sa znova spovedať zo starých hriechov, ktoré sme už raz vyznali?

Monika Ostrovská

Jozef Kozák dodáva, že sa netreba báť si hriechy napísať na papier, a ak idem k spovedníkovi, ktorý ma nepozná, môže sa kajúcnik aj krátko predstaviť, či je študent, matka, slobodný, pracujúci, či má deti. Mnohé hriechy a ich okolnosti vyplývajú aj z toho, v akej životnej situácii sa človek nachádza.

Sviatosti zmierenia sa venoval vo svojom príhovore aj pápež František na stretnutí s mladými v Košiciach 14. septembra 2021, keď sa mladých pýtal, na čo myslia, keď idú na spoveď. „Som si takmer istý odpoveďou: Na hriechy,“ povedal František.

Potom sa mladých pýtal, či sú hriechy skutočne centrom spovede. „Nechodíme na spoveď ako potrestaní, ktorí sa musia pokoriť, ale ako deti, ktoré bežia do Otcovho objatia. A Otec nás dvíha v každej situácii, odpúšťa nám každý hriech. Počúvajte dobre toto: Boh vždy odpúšťa. Pochopili ste? Boh vždy odpúšťa!“ povedal v Košiciach František.

„Je dôležité, aby kňazi boli milosrdní. Prosím vás, nikdy nie vyzvedaví, nikdy inkvizítorskí, ale bratia, ktorí darujú Otcovo odpustenie, ktorí sprevádzajú v tom Otcovom objatí,“ dodal.