Liturgista Štefan Fábry V trojkráľovom období sa požehnávajú rodiny, nie domy. Nálepka nemá nahrádzať návštevu kňaza

Liturgista a farár v Žiline-Závodí Štefan Fábry vysvetľuje význam požehnávania domácnosti v trojkráľovom období. Podľa neho keď kňaz vyhlási, že požehnáva iba nové domy alebo zrekonštruované, môže byť za tým iba výhovorka, že z nejakého dôvodu nechce alebo nemôže navštevovať všetkých, ktorí by o to žiadali. 

Fábry, ktorý je jedným zo znalcov Liturgickej komisie KBS, hovorí tiež o milodaroch za požehnanie a o tom, prečo ho hnevajú nálepky s domácou modlitbou požehnania, ktoré predávajú niektoré cirkevné organizácie. 

Prečo kňazi chodia po 6. januári po domácnostiach a požehnávajú príbytky?

Hoci v bežnej reči hovoríme o požehnávaní domov, bytov a príbytkov, lepšie je hovoriť o požehnávaní rodín. Naše slovenské slovo požehnanie sa totiž zaužívalo ako preklad hebrejského výrazu beraka, gréckeho eulogia a latinského benedictio. Lepší by bol doslovný preklad týchto slov ako dobrorečenie, v širšom kontexte aj zvelebovanie, vzdávanie vďaky. Starosloviensky to je zasa blagoslovenie.

Tým sa vyjadruje podstata požehnania, pretože dobrorečenie je prejavom základného vzťahu medzi Bohom a človekom. Boh požehnal všetko, čo stvoril (dobrorečil všetkému, čo je ním stvorené), čím všetkému daroval plnosť života. Aj človek je prirodzene pozvaný, aby vzdával vďaky (dobrorečil) Bohu. Je to vlastne jeho odpoveď na slovo Boha, pretože požehnanie je vždy vyjadrené slovom, čo je zrejmé z pojmu dobro-rečenie. 

Ako vznikol náš pojem požehnanie?

Slovo požehnanie vzniklo preklopením z nemeckého segnen a to z latinského signare, čo znamená označiť (krížom). Má úplne inú etymológiu. Dokonca Slovník slovenského jazyka pri slovese žehnať na prvom mieste uvádza „(koho, čo) udeľovať, dávať alebo žiadať, vyprosovať niekomu alebo niečomu požehnanie obradným robením znaku kríža nad niekým alebo nad niečím alebo obradným kladením rúk na niekoho (najčastejšie pri bohoslužobných obradoch)“, čo sa úplne vzďaľuje významu latinského slova benedicere, gréckeho eulogia, ktoré nemajú nič spoločné s robením znaku kríža alebo s vkladaním rúk, pretože súvisia jedine so slovom vďakyvzdávania, modlitbou a chválou.

Dokonca v biblických dejinách vidíme aj požehnanie, ktoré predchádza Božiemu daru, je prosbou, modlitbou oň, ale nasleduje aj po ňom, je vzdávaním vďaky. A často je aj samotný Boží dar prenesene označený ako požehnanie.

Všimnime si 12. bod teologického úvodu knihy požehnaní: „Cirkev vo všetkom oslavuje Boha a predovšetkým sleduje zjavenie Božej slávy ľuďom, ktorí sa zrodili alebo sa majú zrodiť milosťou. V požehnaniach pre nich a s nimi chváli Pána v osobitných okolnostiach života a zvoláva na nich jeho milosť. Okrem toho Cirkev požehnáva aj veci a miesta týkajúce sa ľudskej činnosti, liturgického života, nábožnosti a pobožnosti. Vždy má pritom pred očami ľudí, ktorí tieto veci používajú a na týchto miestach pracujú. Totiž človek, pre ktorého Boh chcel a urobil všetko dobré, je nádobou jeho múdrosti a obradmi požehnania vyznáva, že bude stvorené veci tak používať, aby ich používaním Boha hľadal, miloval a verne slúžil jedinému Bohu.“ (Benedikcionál, Všeobecný úvod, bod 12) 

Vrátim sa k úvodnej otázke: prečo sú teda požehnania rodín v domoch v období od 6. januára? 

Inde vo svete sa každoročné požehnanie rodín v ich domoch, ako znie oficiálny názov tohto požehnania, udeľuje v inom čase, napríklad vo Veľkonočnom období. U nás sa spojilo s Vianočným obdobím, keď sú rodiny zídené. 

Na sviatky sa vracali domov aj tí, ktorí boli odcestovaní za prácou, je zimný čas, nepracovalo sa na poliach a ľudia boli doma. Je to obdobie pokoja, rodinných návštev a požehnanie rodiny bývalo spojené aj s novoročným vinšom a vnímalo sa aj ako požehnanie do nového roka.

Štefan Fábry v strede. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Prečo sa toto požehnanie opakuje každý rok?

Pretože to je samozrejmé z jeho podstaty. Ak by išlo naozaj o požehnanie domu, vykonalo by sa raz a navždy, podobne ako napríklad požehnanie kostola alebo kaplnky, rehoľného domu, nemocnice alebo akejkoľvek inej budovy. Ale toto požehnanie sa udeľuje rodinám, je vlastne prosebnou modlitbou Cirkvi zastúpenej kňazom, pri ktorej vyprosuje pre členov rodiny Božiu milosť, posilu a dary potrebné pre rodinný život.

Nemôžu radšej prísť rodiny po požehnanie do chrámu, aby kňaz nemusel chodiť od domu k domu?

Rodiny prídu do kostola, samozrejme. Ale Cirkev vo svojej múdrosti rozlišuje požehnanie, ktoré sa udeľuje rodine alebo viacerým rodinám spolu, ktoré sa robí v kostole, pri svätej omši napríklad na sviatok Svätej rodiny, a požehnanie udeľované rodine v jej dome. Sú to dva rozdielne obrady.

Povedali ste, že sa požehnávajú rodiny, respektíve ľudia, ktorí žijú v domoch. Stretli sme sa však s tým, že niektorí kňazi vyhlásia, že požehnávať budú iba nové alebo zrekonštruované domy.

Na to, popravde, odpovedať neviem. Napadá mi, že možno nie celkom rozumejú okolnostiam tohto požehnania, ale verím, že to je len nejaká „príhodná“ výhovorka na to, že z nejakého dôvodu nechcú alebo nemôžu navštevovať všetkých, ktorí by o to žiadali. A možno myslia iný obrad, ktorý sa nazýva požehnanie nového domu, ale ten nesúvisí s Vianočným obdobím.

Vieme, ako vznikol tento zvyk? Aký pastoračný význam má pre kňaza požehnávanie rodín doma?

Ak sa začítame do úvodu ku každoročnému požehnaniu rodín v ich domoch, nájdeme tam tieto slová: 

„Duchovní pastieri poslušní Kristovmu príkazu za jednu z najhlavnejších úloh pastoračnej činnosti musia pokladať navštevovanie kresťanských rodín a zvestovanie Kristovho pokoja, ktorý on odporúčal svojim učeníkom: «Keď vojdete do niektorého domu, najprv povedzte: ,Pokoj tomuto domu!‘» (Lk 10, 5) Preto farárom a ich spolupracovníkom sa odporúča zachovať zvyk každý rok predovšetkým vo Veľkonočnom období navštevovať rodiny bývajúce v ich farnosti. Je to totiž vzácna príležitosť na vykonávanie pastoračnej úlohy, ktorá je o to účinnejšia, o čo viac môžu spoznávať jednotlivé rodiny.“ (Benedikcionál, body 68 a 69) 

Myslím, že tým je povedané všetko. Je to povinnosť kňaza, najmä farára, a jedna z hlavných úloh pastorácie.

Môže kňaz požehnať a navštíviť aj rodiny, kde sú rodičia v nesviatostnom manželstve alebo nechodia do kostola?

Ak vezmeme do úvahy, že žehnať človeku znamená modliť sa zaň a prosiť Boha, aby človeka zahrnul svojimi darmi, svojou milosťou, pomocou a priazňou, aby mu daroval život v plnosti, potom odpoviem, že kňaz musí požehnávať všetkých ľudí. Hovorím to v kontexte toho, že požehnanie je predovšetkým modlitba. A modliť sa máme za všetkých ľudí, ako to žiadal už svätý Pavol (Prvý list Timotejovi 2, 1).

Požehnanie je preto veľkým prejavom lásky a starostlivosti o druhých. Ak vnímame požehnanie ako dobrorečenie (bene-dicere), potom sa pri požehnaní obraciame k Bohu slovami vďaky, zvelebovania, oslavy, chvály za prijaté dobrodenia. A to je naša základná povinnosť voči Bohu (porov. List Rimanom 1, 21).

Samozrejme, treba sa vyhnúť tomu, aby bol obrad požehnania vnímaný ako náhrada uzavretia manželstva alebo ako súhlas so spôsobom života tých, ktorí žijú v hriechu. V takom prípade je požehnanie modlitbou o Božiu pomoc v riešení životnej situácie, teda je spojené s túžbou po náprave, aj keď hneď nie je možná.

Ilustračná fotografia: Človek a viera/Patricie Červená

Kto môže požehnávať rodiny (príbytky)?

V Benedikcionáli v bode 72 sa píše: „Obrad, ktorý sa tu predkladá, môže použiť kňaz alebo diakon.“ A v úvodnom príhovore čítame: „Návštevou duchovného pastiera sa sleduje najmä to, aby v jeho osobe do vášho domu vstúpil sám Kristus a priniesol vám pokoj a radosť. Čo sa uskutočňuje najmä čítaním Božieho slova a modlitbou Cirkvi.“ (Benedikcionál, bod 76)

Dávam do pozornosti spojenie osoby kňaza a Krista a dôraz na „modlitbu Cirkvi“. Preto sú v živote kresťanov osobitne dôležité požehnania, ktoré v mene Cirkvi udeľujú kňazi. Pretože oni sami tak majú možnosť uvedomovať si svoju účasť na kňazstve Krista a na jeho poslaní sprostredkovať Božie dobrodenia ľudstvu. Vo všetkom kňazskom konaní sú totiž závislí od Krista a moci jeho kňazstva, pretože v ňom požehnal Boh ľudí všetkým duchovným požehnaním (porov. Ef 1, 3). Skrátka, v osobe kňaza prichádza do rodiny sám Ježiš.

Napokon, je úplne normálne, že kým modliť sa sám za seba môže a má ktokoľvek, požehnanie udeľuje niekto niekomu. Je to skrátka modlitba Cirkvi, ktorá je reprezentovaná niekým, kto túto službu vykonáva. Ak sa rodina modlí sama za seba, určite by som takúto modlitbu nenazval požehnaním, pretože požehnania sú sväteniny a tie úzko súvisia so sviatosťami.

Sú súčasťou liturgie a tá má vždy charakter spoločnej modlitby. Opäť, v úvode Benedikcionála čítame: „Služba požehnania sa viaže na osobitné uskutočňovanie Kristovho kňazstva a koná sa podľa postavenia a úradu každému vlastného v Božom ľude“ (bod 17). 

Laici sú pozvaní za istých okolností sláviť niektoré požehnania, robia to na základe krstného kňazstva, a to najmä vtedy, ak chýbajú vysvätení služobníci, alebo z „moci vlastnej úlohy“, napríklad rodičia voči deťom.

Ale nazývať požehnaním modlitbu, ktorú rodičia prednášajú sami za seba a za svoju rodinu, je určite nesprávne, pretože nikto nemôže žehnať sám seba. Čo neznamená, že rodičia nemôžu prosiť o Božiu milosť a požehnanie pre svoje deti.

Cez pandémiu koronavírusu aj po nej sa rozšírili rôzne domáce modlitby požehnania príbytkov a nálepky na dvere s nápisom „C + M + B“. Čo vlastne znamená nápis, ktorý píše kňaz na dvere, a musí byť urobený kriedou? Čo symbolizuje krieda a môže ju nahradiť nálepka? Dá sa nálepka požehnať liturgicky?

Ten nápis je veľmi symbolický, pripomína krátku stredovekú latinskú modlitbu Christus mansionem benedicat, ktorá znamená „Kristus nech žehná tento dom“.

(Len na okraj: je to aktívny konjunktív prézenta, teda „nech žehná“. Preklady „žehnaj“ sú nesprávne. Dokonca som sa stretol s prekladom „Kristus, žehnaj…“, čo znie veľmi tvrdo, keďže v cirkevnom prostredí používame vokatív „Kriste“.) 

Tento nápis urobený kriedou na veraje vchodových dverí odkazuje aj na biblickú udalosť, pri ktorej Izraeliti v Egypte poznačili veraje svojich dverí krvou baránka ako znamenie záchrany, respektíve Božej ochrany. Myslím, že je to aj sympatické priznanie sa ku kresťanskej viere. Nielen v minulosti, ale aj dnes je potešujúce prísť na obecný úrad, do predajne, sídla firmy a vidieť tento nápis na dverách. 

Ide teda o akronym (iniciálovú skratku) tejto modlitby, ktorá je doplnená o letopočet príslušného roka. Krieda zvláštnu symboliku nemá, v minulosti bola spolu s grafitovou tužkou bežným nástrojom na písanie. 

Keďže dnes je množstvo dverí plastových a bielych a kriedou sa na ne ťažko píše, je nahradenie nápisu nálepkou veľmi praktické. Avšak kým kriedu odnepamäti požehnávame každý rok na slávnosť Zjavenia Pána spolu s vodou, so soľou a s tymianom, modlitbu požehnania pre nálepky zatiaľ nemáme. (Úsmev.)

Nejde však o požehnávanie nálepiek. Oveľa viac ma mrzí, že sa z predaja nálepiek robí biznis, ako sme toho čoraz viac svedkami. Rôzne, aj cirkevne vážené organizácie ponúkajú veriacim i kňazom „nálepku s modlitbou“, čo je úplné nepochopenie veci. 

Ako som už povedal, po prvé, nikto nemôže požehnať sám seba ani rodina samu seba. Po druhé, ponúkajú sa ako nálepky a modlitby na „požehnanie domu“, čo tiež nie je správne, lebo nejde o dom, ale o rodinu, a po tretie, úplne sa takto potláča pastoračná úloha kňaza.

Keby som ja mal takéto nálepky a modlitby propagovať alebo ponúkať veriacim vo svojej farnosti, mal by som pocit, že degradujem svoje vlastné poslanie a vlastne im hovorím: „Kúpte si nálepku a modlitbu, nalepte si ju na dvere, pomodlite sa spolu a mňa ako kňaza vôbec nepotrebujete.“ Považujem to za krok, ktorým my kňazi ideme nielen sami proti sebe, ale aj proti službe, pre ktorú sme boli do farností poslaní a ktorá je našou povinnosťou.

Nestáva sa, že niektorí veriaci kňaza síce pozvú, ale požehnanie domu berú ako prevenciu pred duchmi, strašením a zlými silami? Ako má vtedy kňaz reagovať? Volajú vás ľudia svätiť domy, lebo im tam napríklad straší? Objektívne, ak sa niekde dejú zlé veci, pomôže požehnanie tohto miesta?

Áno, volajú. A treba si uvedomiť, že „prítomnosť diabla a iných zlých duchov sa prejavuje nielen na pokúšaných a trápených osobách, ale aj na veciach či miestach, ktorých sa táto činnosť nejako dotýka“ (Modlitby a exorcizmus, ktoré môžu byť použité v osobitných okolnostiach života Cirkvi, bod 1).

Čo sa z tejto vety dozvedáme? Že diabol používa na túto „činnosť“, teda pokúšanie a trápenie ľudí, aj nejaké prostriedky, či už sú to veci, alebo miesta. A my vieme, že jeho prvoradým cieľom je vzdialiť ľudí od Boha (gr. diaballein znamená „rozdeľovať“), prekaziť ich spásu a postaviť ich proti všetkému, čo je Božie. 

Preto ak existujú miesta, ktoré sú spojené so zlom, s tým, čo je pre ľudí pokušením a trápením, Cirkev pozná modlitby, ktoré vzývaním Boha a prosbou, ba dokonca niekedy rozkazom oslobodzujú od spojenia so Zlým. Lenže aj pokušenie, aj trápenie je zamerané na ľudí. Miesta či veci sú len prostriedkami. A preto na prvom mieste musia „rozviazať putá so Zlým“ tí ľudia, ktorí tieto veci používajú alebo na týchto miestach bývajú. 

Najdokonalejším požehnaním v tomto zmysle slova je pokánie, zmena života a opak toho, čo robí diabol, teda túžba po Bohu, modlitba, prijímanie sviatostí a život v dobre. Obrad požehnania (oslobodenia) domu vlastne len tento návrat k Bohu završuje a potvrdzuje liturgickým obradom Cirkvi.

Hovoríte, že nežehnáme príbytky, ale rodiny, ktoré tam žijú. Lenže žehnajú sa aj mosty, tunely, štadióny, cesty, diaľnice, zväčša pri otváraní. Niekto si dá požehnať aj kanceláriu. Aký je tam rozdiel?

Už som povedal, že Cirkev pozná požehnanie ľudí, ale aj miest a predmetov. To, čo sa má každoročne opakovať, je návšteva kňaza a požehnanie rodín, teda ľudí.

Ak sa pozrieme do druhej časti Benedikcionála, ktorá nesie názov Požehnania budov a rozličných činností veriacich, a všimneme si body 454 a 455, nájdeme tam text: 

„Patrí sa vyjadriť zmysel pre vieru, ktorým sa vníma Božia prítomnosť vo všetkých udalostiach života, osobitnými obradmi pri príležitosti začiatku nejakej činnosti alebo slávnostného otvorenia budov. Boha velebíme a vzdávame mu vďaky za nové veci alebo za postavenie budov, pričom ho prosíme, aby milostivo zahrnul svojím požehnaním tých, ktorí budú používať dobrodenie týchto diel alebo činností. Obrady požehnania obsiahnuté v tejto časti sa týkajú vecí, ktoré sa budú používať, a budov, ktoré sa majú slávnostne otvoriť.“

Čo tieto obrady vyjadrujú? No presne to, čo je biblická podstata „dobrorečenia“. Ak napríklad ide o nový dom, tak obrad požehnania nového domu je vďakyvzdávaním za to, že niekto, najmä rodina, mal dosť prostriedkov, síl, schopností a možností na to, aby si dom postavil, a zároveň prosbou, aby toto miesto bolo zázemím, skutočným domovom, miestom lásky, pokoja, radostného prijatia a výchovy detí a podobne.

Jednoducho, tieto obrady sa naozaj konajú len raz, kedykoľvek počas roka, vždy vtedy, keď sa budova alebo miesto otvára alebo určuje na nejakú činnosť, a sú vďakou Bohu za ich postavenie a zriadenie a prosbou o to, aby slúžili na ten dobrý účel, na ktorý boli postavené alebo určené.

Ilustračná fotografia: Človek a viera/Stanislava Vitoňová

Návšteva kňaza spojená s požehnaním sa ľudovo niekde volá aj koleda. Pred rozhovorom ste však spomínali, že aj to niekedy ľudí doplietlo a stretli ste sa s tým, že koledníci píšu kriedou na dvere to, čo by mal kňaz pri požehnaní. Nemali by teda koledníci písať C + M + B?

Pozrite, slovo koledovať v ľudovo-náboženskom kontexte znamená navštevovať v období vianočných sviatkov a Nového roka domácnosti s prianím šťastia, zdravia, pokoja, spievaním kolied, jednoducho „vinšovať“ všetko dobré. Slovo „koledovať“ zrejme aj súvisí s latinským calendae (kalendy), čo bolo označenie pre prvé dni mesiaca.

Spočiatku to bola „aktivita“ detí, ktoré si spevom, recitovaním básní a vinšov „vykoledovali“ nejakú odmenu. Potom sa takéto koledovanie počas Vianoc spojilo s niekoľkými dobročinnými aktivitami, čo určite nie je zlé. 

Problém je, ak je takéto „koledovanie“ detí alebo mládeže vnímané ako náhrada požehnania rodín, ktoré vykonáva kňaz, ako sme o tom už hovorili. A písanie nápisu, ktorý zvykol písať kňaz kriedou, ktorá bola na tento účel požehnaná v deň Zjavenia Pána, zrejme to aj trochu napomáha.

Zvyknú ľudia dávať milodary za požehnanie? Niektorí sa trápia a riešia, koľko majú dať kňazovi. Nechcú ho uraziť a dať málo, aj keď sami žijú v ťažkej situácii, na druhej strane niektorí nemajú problém takto kňaza podporiť, ale tiež možno nevedia, akou sumou. Váš názor?

Určite treba dôrazne povedať, že požehnávanie rodín a ich pastoračná návšteva nie je otázkou peňazí a darov. Mňa by sa bytostne dotklo, keby o mne niekto vyhlásil, že ponúkam veriacim návštevu a požehnanie preto, že si chcem privyrobiť. Nemyslím si, že by kňazi pýtali peniaze alebo zverejnili cenník za požehnanie.

Na druhej strane ak veriaci kňazovi ponúknu nejaký dar, treba rešpektovať úmysel darcu. Ak dajú na kostol, je to na kostol. Ak chcú pri tejto príležitosti prispieť na farnosť, samozrejme, môžu. Ak chcú podporiť kňaza a dajú nejaký dar jemu ako osobe, nevidím v tom nič zlé.

Svätoblažejské požehnanieNejde len o ochorenia hrdla. V zahraničí ho udeľujú aj laici

Monika Ostrovská

Sám mám skúsenosť s farníkmi, ktorí mi povedali, že sa mi chceli odvďačiť za to, čo vo farnosti robím, ale nevedeli ako, pretože to, čo dajú do zvončeka alebo zbierky, ide na farnosť alebo iný cieľ, a bolo im hlúpe priniesť mi do kostola peniaze v obálke.

Tak ma pozvali na požehnanie rodiny, a keď som odchádzal, povedali: „Pán farár, chceli sme vám aspoň trochu prispieť na tie cesty do Ríma (trikrát som sprevádzal farníkov v jubilejnom roku), určite máte nejaké výdavky, tak využívame túto príležitosť… prijmite od našej rodiny malý milodar.“ Poďakoval som sa a v Ríme odslúžil za ich rodinu svätú omšu.

Ak by však niekto nepozval svojho kňaza a neprosil ho o požehnanie len preto, že nemá milodar alebo že sa hanbí, ak by dal málo, nebolo by to správne. A ak by kňaz po niekom „zazeral“ preto, že mu nič nedal, tiež by nekonal správne.

O kriede sme už hovorili, čo pri požehnávaní príbytkov znamená svätená voda a kadidlo?

Kadidlo, vonná živica z kôry stromu Boswelia sacra (kadidlovník pravý), je symbolom obety, ale aj modlitby, pretože jeho dym pripomína modlitbu, ktorá stúpa k nebesám.

Jeho použitie je akousi dramatizáciou slov 141. žalmu: „Moja modlitba nech sa vznáša k tebe ako kadidlo a pozdvihnutie mojich rúk ako večerná obeta.“

Požehnaná voda je prirodzeným symbolom očistenia a života, v liturgii je vnímaná aj ako symbol Ducha Svätého a pokropenie ňou je zas pripomienkou krstu.