Počas svätých omší sa dnes v katolíckych kostoloch udeľuje výnimočné požehnanie. Kňaz priloží veriacemu pod hrdlo dve zapálené a prekrížené sviece a požehná ho slovami: „Na príhovor svätého Blažeja nech ťa Pán chráni od každého zla a nech ťa žehná všemohúci Boh Otec i Syn i Duch Svätý.“

Svätoblažejské požehnanie hrdla, ktoré kňazi vysluhujú na sviatok svätého Blažeja 3. februára, má v cirkvi dlhoročnú tradíciu. Ako pre Svet kresťanstva vysvetľuje dekan v Novom Meste nad Váhom Blažej Čaputa, požehnanie sa ustálilo v cirkvi približne od 16. storočia.

Tradíciu vychádzajúcu z legiend potvrdila cirkev

„Neexistujú overené písomné záznamy priamo o Blažejovom živote, no tradícia úcty k nemu je v cirkvi veľmi silná. Skôr sa odovzdávala skúsenosťou. To, že úcta k nemu prežila dodnes, je dôkazom toho, že veriaci zažili vypočutie svojich prosieb na jeho príhovor,“ hovorí dekan Čaputa s tým, že najviac zázrakov sa údajne odohralo až po jeho smrti.

Život tohto ranokresťanského mučeníka z Arménska bol opísaný až niekoľko storočí po jeho smrti, no ide skôr o legendy ako dôveryhodné zdroje.

„Legendy sú legendy, nedokážeme ich historicky overiť, ale faktom je to, že cirkev potvrdila ich tradíciu požehnaním, ktoré sa udeľuje na jeho príhovor, a preto sa volá svätoblažejské,“ povedal pre Svet kresťanstva liturgista Štefan Fábry.

Tradícia o svätom Blažejovi hovorí, že predtým, ako sa stal biskupom v meste Sebasta (dnešné Sivas v Turecku), pôsobil ako lekár. Zomrel mučeníckou smrťou niekedy okolo roku 316. Pôvod požehnania, ktoré sa udeľuje v deň jeho spomienky, spočíva v dvoch legendách.

„Podľa prvej sa biskup Blažej v čase prenasledovania kresťanov za cisára Licínia ukrýval v jaskyni v horách, kde údajne zachránil chudobnej vdove teľa alebo prasiatko napadnuté vlkom. Ona mu vraj za odmenu podarovala sviece,“ hovorí liturgista zo Žiliny.

Ako spomína iná legenda, Blažeja vraj mali rady aj lesné zvieratá, ktoré sa pri poľovačkách ukrývali v jaskyni, kde žil ako pustovník. Aj vďaka tomu ho poľovníci objavili, udali, následne bol uväznený a odsúdený na smrť. 

„Druhá legenda hovorí, že cestou na popravisko alebo ešte v žalári zachránil život chlapcovi, ktorému v hrdle uviazla kosť z ryby,“ doplnil Fábry.

Práve pre tieto dve udalosti, ktoré ľuďom utkveli v pamäti, sa veriaci čoraz viac modlili na jeho príhovor ako k pomocníkovi v núdzi, pri rôznych chorobách hrdla či zubov. Ako patróna dobytka si ho na Východe uctievajú od 6. storočia.

Na Západe je Blažej uctievaný ako patrón lekárov a tkáčov vlny od 9. storočia. Od roku 855 Blažejove relikvie spočívajú v St. Blasiene v Schwarzwalde na juhozápade Nemecka. Len v Ríme je mu zasvätených niekoľko kostolov, známy je tiež kostol v chorvátskom Dubrovníku.

Požehnanie nie je povinné, patrí k ľudovej zbožnosti

Ako pripomína kňaz Fábry, toto požehnanie patrí k ľudovej zbožnosti, nie je povinné, a preto sú aj farnosti, v ktorých sa neudeľuje. V rovnaký deň je aj spomienka sv. Oskara alebo kňaz môže zvoliť fériu.

„Ľudia to však očakávajú, túžia po tomto požehnaní, prichádzajú naň v pomerne veľkom počte. V našej oblasti je využívané, nestretol som sa, že by kňazi požehnanie obišli, lebo ľudia si to vyžiadajú,“ myslí si dekan Čaputa.

Existujú dve formy, ako možno požehnanie udeliť. Kňaz každého veriaceho, ktorý oň prejaví záujem postavením sa do radu, požehná osobitne. Táto forma je časovo náročná, vyžaduje trpezlivosť ľudí a nahrádza záverečné požehnanie. Zároveň je možné udeliť aj spoločné požehnanie, keď kňaz požehná všetkých prítomných v kostole naraz.

V oboch prípadoch sa obrad začne požehnaním sviec, ktoré kňaz pokropí svätenou vodou, a zaznie modlitba: „Ochraňuj nás na príhovor tohto biskupa a mučeníka od chorôb hrdla a každej škody a veď nás bezpečne cez všetky nebezpečenstvá nášho života.“

Pri spoločnom požehnaní sa kňaz modlí slovami: „Nech vás posilňuje, aby ste v zdraví tela a duše plnili svoje poslanie a dosiahli spásu v spoločenstve všetkých svätých.“

Kňaz udeľuje požehnanie sviecou, tzv. blažejkou. Foto: The Dubrovnik Times/Niksa Duper

Kňaz Štefan Fábry upriamuje pozornosť na to, že liturgické modlitby nie sú zúžené na choroby hrdla, ale zaznieva pri nich prosba o ochranu pred každým zlom. Požehnanie preto môže prijať každý veriaci, nielen ten, kto má choré hrdlo.

„Svätoblažejské požehnanie sa udeľuje, držiac v ruke zapálené sviece, ktoré sa prikladajú pod hrdlo. Zvyčajne sú prekrížené a zviazané červenou farbou – farbou mučeníkov, ale nemusia byť. Existujú aj sviece blažejky.“

Podľa Fábryho sa sviece pri požehnaní používajú v súvislosti so spomenutou legendou, podľa ktorej svätý Blažej dostal od ženy sviece, alebo môžu vyjadrovať aj jeho biskupskú hodnosť. K hrdlu sa prikladajú preto, lebo ide o pripomienku jeho „najväčšieho“ zázraku.

Dekan z Nového Mesta nad Váhom sa domnieva, že prekrížené sviece by mali symbolizovať ondrejský kríž. „Starobylé požehnania sa kedysi udeľovali v tvare ondrejského kríža, čiže zrejme, keďže táto tradícia pochádza z Východu, sa aj pri tomto požehnaní zaužíval symbol ondrejského kríža.“

V zahraničí ho môžu udeliť aj laici

Tradícia svätoblažejského požehnania sa môže v rôznych krajinách líšiť. Podľa Čaputu sa v Ríme pri požehnaní používa olej, do ktorého sa vloží svieca. Olejom následne hrdlo aj pomažú.

Liturgista Fábry zasa spomína, že iné krajiny môžu mať vo zvyku požehnať sviece o deň skôr, počas sviatku Obetovania Pána. Inde ho môžu udeľovať aj laici mimo svätej omše, v dome veriacich alebo v nemocniciach.

Ako pripomína dekan Čaputa, svätoblažejské požehnanie je svätenina, ktorá má veriacim pomôcť získať pomáhajúce milosti. „Cirkev žehná osoby, miesta, stavby, predmety. Keď ich človek používa s vierou, získava Božiu milosť. Nemal by ich používať ako talizman či magický predmet, ale s vierou, že Boh mi bude pomáhať, ak kňazom požehnanú vec použijem. Pripisovať sväteninám zázračnú moc je nesprávny postoj. Nie vec nás ochráni, ale Boh,“ vysvetľuje.

Keďže nejde o sviatosť, ale o sväteninu, ktorej cieľom je podľa Katechizmu Katolíckej cirkvi „pripraviť ľudí na prijatie ovocia sviatostí“, požehnanie môže prijať každý veriaci vrátane tých, ktorí nie sú v stave posväcujúcej milosti.

„Na svätej omši môžu byť prítomní ľudia, ktorí bežne nemôžu pristúpiť k svätému prijímaniu, napríklad rozvedení a znovu zosobášení, ale môžu prijímať požehnanie kňaza, nie je to viazané na posväcujúcu milosť. Jednou zo svätenín je tiež poznačenie popolom, na ktorom sa s obľubou zúčastňujú aj títo ľudia, vďaka čomu cítia kontakt s duchovným svetom a cirkvou,“ ozrejmil Čaputa.

Pre plný účinok by mal byť veriaci v milosti posväcujúcej

Otázkou je, aký účinok bude mať svätoblažejské požehnanie na život veriaceho. Liturgista Štefan Fábry zdôrazňuje, že účinnosť závisí od dispozície prijímateľa. Hoci na prijatie svätenín nie je nutné byť v stave milosti posväcujúcej, ak chce veriaci získať pôsobenie plného účinku svätenín, mal by byť bez ťažkého hriechu a zmierený s Bohom.

„Ak je v milosti posväcujúcej, dosahuje plný účinok; ak nie je, dosahuje účinok na základe pripočítateľnosti jeho ťažkého previnenia (KKC 1860). Má zmysel požehnávať aj tých, ktorí nemôžu pristupovať k sviatostiam, ale účinok tohto požehnania nezávisí od jeho vyslúženia, ale od dispozície človeka. Ak je človek v stave hriechu, ťažko možno hovoriť o tom, že je disponovaný prijať Božiu milosť,“ vysvetľuje.

Vhodnou prípravou na prijatie požehnanie je teda v prípade ťažkého hriechu svätá spoveď alebo oľutovanie všedných hriechov. Druhým krokom je podľa Blažeja Čaputu vzbudenie si viery v Božiu dobrotu a lásku. Veriaci môžu tiež v modlitbe vyjadriť svoju konkrétnu túžbu, v ktorej oblasti potrebujú pomáhajúcu milosť.

„Je dobré vyjadriť, po čom túžim, pretože to pomáha aj našej viere. Po požehnaní je vhodné Bohu aj poďakovať. Vyjadriť, že možno v danom momente nie som schopný vidieť, či sa niečo stalo, ale verím, že sa to postupne rozbalí, verím, že som nejakú milosť dostal. Milosť nesúvisí s pocitmi a emóciami.“

Mozaika sv. Blažeja. Foto: Wikipedia

Dekan Čaputa upozorňuje, že „Pán Boh nefunguje ako automat, z ktorého vypadne, čo sme si želali, po stlačení gombíka či vyrieknutí formulky“.

„Nakoľko sa otvorím pre Božiu milosť, natoľko môžem prijať jeho požehnanie. Prirovnávam to k potrubiu, ktoré je plné životodarnej vody, ale kohútik, ktorým je viera, mám v ruke ja. Nakoľko ho otvorím svojou vierou, natoľko načerpám. Zároveň musíme mu dať Bohu slobodu, ako a kedy na naše prosby odpovie,“ vysvetľuje.

Boh nemusí uzdraviť hrdlo z choroby, ale zo zlých rečí

Čaputa spomína aj príhodu, ako za jedným kňazom prišla babička, sťažujúc sa, že požehnanie nefunguje, pretože ju stále bolí hrdlo. „Takto to nefunguje, Boh potrebuje slobodu, možno niektorí potrebujeme viac uzdravenie duše ako tela. Možno Boh uzdraví naše hrdlo nie od angíny alebo zápalu priedušiek, ale od ohovárania a zraňujúcich slov a dostaneme silu použiť hrdlo viac na povzbudenie a uzdravenie,“ myslí si novomestský dekan.

Zároveň doplnil, že v minulosti sa pri starobylých modlitbách pri tomto požehnaní prosilo aj o dar miernosti, aby človek dokázal svoje hrdlo používať s miernosťou, aby bol mierny v jedení či pití.

Svätý Blažej patrí medzi takzvaných štrnástich svätých pomocníkov v núdzi. Väčšina z nich žila na prelome 3. a 4. storočia. Ich kult sa rozvinul v 14. storočí v súvislosti s epidémiou nazývanou čierna smrť. Svätá stolica ich uznala ako pomocníkov v prípade chorôb a v ťažkých životných situáciách.

„Cirkev mala skúsenosť, že na príhovor týchto svätcov nebo odpovedalo zvláštnym spôsobom, keď ľudia boli v ohrození života. Ja to nazývam duchovný záchranný tím, ktorý pomáha človeku, keď je v kaši a prežíva niečo ťažké. Pravdepodobne z tejto skúsenosti cirkvi vzniklo uctievanie štrnástich svätých pomocníkov,“ dodal dekan Čaputa.

Patrí k nim aj svätý Krištof, ktorý je patrónom náhlej smrti, svätá Katarína z Alexandrie, ktorá sa prihovára pri bolestiach hlavy a hrdla, svätá Barbora, ktorá je pomocnicou v hodine smrti, a ďalší.

„Je to unikátne požehnanie. Ľudia sa naň tešia. Keď niekde poviem svoje meno, hneď si ho spoja so svätoblažejským požehnaním, preto sa domnievam, že táto tradícia je aj na Slovensku pomerne silná,“ uzavrel Blažej Čaputa.