Slovenka, ktorá vystupovala pred pápežom Napriek drine je to splnený sen. Budujem tu svoju vieru – sama a od základov

Medzi účinkujúcimi umelcami počas piatkovej krížovej cesty s pápežom Františkom v Lisabone bolo aj päť dievčat zo Slovenska. Medzi nimi aj 18-ročná Lea Ocilková, ktorá strávila v Portugalsku niekoľko týždňov príprav.

V rozhovore pre Svet kresťanstva, ktorý vznikol ešte pred začiatkom Svetových dní mládeže (SDM), hovorí o tom, ako jej Boh touto skúsenosťou plní sny, ale aj o tom, aké to je trénovať tanečné kroky osem hodín denne napriek tomu, že je skôr speváčka než tanečníčka. 

Doma na Slovensku aktívne spieva v troch spevokoloch, okrem farského a školského zboru vystupuje tiež v detskom speváckom zbore Margarétka, s ktorým sa predstavila už aj v Slovenskom národnom divadle, v Slovenskej filharmónii či v RTVS. 

Do konkurzu pred SDM sa prihlásila s túžbou spievať pápežovi, no nakoniec spolu s ďalšími Slovenkami v programe tancovala.
 

Aká bola tvoja motivácia prihlásiť sa do projektu Ensemble23, ktorý umelecky doprevádza SDM v Lisabone?

Spievam na rôznych podujatiach, mala som túžbu rozvíjať svoj talent niekde širšie vo svete, ale že to bude takto celosvetovo na SDM, mi vôbec nenapadlo. Povedala som si, že je to dobrá skúsenosť z každej stránky.

Nikdy som nebola dva mesiace preč z domu sama, bola to príležitosť rásť z osobnostnej stránky, osamostatniť sa. A takisto z duchovnej aj jazykovej, keďže stále rozprávame po anglicky. Navyše bývať pár minút od oceánu bolo ako sen. Do poslednej chvíle som neverila, že vycestujem.

Moja prvotná motivácia bola spievať pred pápežom, preto ma trošku zarazilo, keď nám poslali požiadavku na tanečné video. Musela som im napísať, či to správne chápem, že chcú tanečné video, keď sa hlásim na spievanie. To som nečakala.

Bola to pre mňa výzva, tak som si povedala, že to skúsim, a s tréningom mi pomohla aj kamarátka.

Ako si sa dostala medzi štyridsiatku umelcov z celého sveta, ktorí vystúpia na SDM?

Prihlásila som sa do konkurzu, ktorý pozostával zo štyroch výberových kôl. Asi pred troma mesiacmi som vyplnila slovenský dotazník, kde som opísala svoje skúsenosti, miesta, kde som vystupovala a „zahviezdila“, a na základe toho ma posunuli do ďalšieho kola s portugalskými organizátormi.

To, že sa ku mne dotazník dostal, bola čisto náhoda. Nepočítala som s tým, že by ma zobrali, znelo mi to nereálne, ale skúsila som.

Organizátori nám v ďalšom kole poslali tanečnú choreografiu, ktorú sme si mali nacvičiť, a poslať im svoj výkon na videu. Druhou časťou bolo napísať motivačný list v angličtine. Až potom bola možnosť poslať navyše hudobné video, kde spievam a hrám na husliach.

Keď som postúpila, dali mi za úlohu napísať list pápežovi v rodnom jazyku. Moje radosti, starosti, prežívanie viery a prečo chcem byť súčasťou SDM.

V poslednej časti som mala online pohovor v angličtine, ktorý bol dosť na poslednú chvíľu. Asi dva týždne pred odchodom som sa dozvedela, že ma prijali a idem na dva mesiace do Lisabonu.

Lea Ocilková s tanečníčkami, ktoré vystúpia na stretnutí s pápežom. Foto: archív Ley Ocilkovej

Odchádzala si 11. júna, čo bolo ešte pred koncom školského roka. Pustili ťa zo školy skôr takto narýchlo?

Pre mňa to nebolo len tak, že sa zbalím a odletím, bolo to celkom stresujúce. Portugalci sú asi skôr takí „pohoďáci“, žiaden stres, no pre mňa to znamenalo dopísať si písomky, skôr si uzavrieť známky, odovzdať učebnice, riešiť to s učiteľmi aj riaditeľkou. Našťastie ma v tom moja triedna profesorka aj pani riaditeľka podporili a nebol s tým žiaden problém.

Nemala som ani dostatok informácií, preto som bola celkom v strese, keď som do poslednej chvíle nevedela, kde budem bývať, či budeme so Slovenkami spolu, či po mňa niekto príde na letisko, kam ma odvezie. Navyše som prvýkrát letela lietadlom, aj to z veľkého letiska v Budapešti. Samozrejme, nakoniec všetko prebehlo v poriadku.

Koľko dievčat zo Slovenska je s tebou v Lisabone?

Je nás tu päť Sloveniek. Dokonca som tu so svojou kamarátkou z detstva, z farnosti, kde som vyrastala. Prihlásili sme sa, nevediac jedna o druhej, a to, že nás obe zobrali, je ako zázrak, splnený sen.

Sú tu ešte dievčatá z Banskej Bystrice, Prešova a zo Starej Ľubovne. Všetky bývame spolu.

Vedela si, že vás pôjde toľko umelcov zo Slovenska? Alebo si sa prihlasovala s tým, že asi pôjdeš sama?

Keď som sa prihlasovala, rátala som, že do toho idem sama. Čo bol celkom bláznivý nápad, lebo keď sa na to pozriem spätne, nie som príliš odvážny človek a mala by som problém ísť sama. Bol to odvážny krok.

Teraz to vidím ako Božie riadenie. Aj to, že som tu s kamoškou, ktorú poznám od malička. Najskôr sme mali ísť len tri, ale na poslednú chvíľu zobrali aj ďalšie dve dievčatá zo Slovenska, ktoré prišli o týždeň neskôr, keď si dorobili skúšky.

Som vďačná, že nás je tu viac. Je to oddych pre mozog, keď sa môžeme večer porozprávať v našom jazyku a nemusíme rozmýšľať stále v angličtine.

Cez štyri výberové kolá sa dostalo medzi umelcov z celého sveta až päť Sloveniek. Foto: archív Ley Ocilkovej

Z ktorých krajín sú mladí ľudia, ktorí s vami vystúpia v umeleckom programe?

Je nás tu približne 45 mladých, a to z Francúzska, zo Španielska, z Talianska, Čile, Kolumbie, Venezuely, Malajzie, zo Zimbabwe, z Filipín, Nigérie, Brazílie, Argentíny, Austrálie, Dominikánskej republiky, Guatemaly, Iraku, Portorika a Vietnamu.

Zo strednej Európy len Slovensko?

Presne tak. Nechápali sme, prečo práve taká malá krajina ako Slovensko tu má zastúpenie piatich ľudí. Z viacerých krajín je tu len jeden alebo dvaja.

Čo sa teda stalo, že namiesto spievania budeš tancovať?

Do poslednej chvíle som si myslela, podobne ako ostatné Slovenky, že budeme spievať, no po príchode nám oznámili, že všetci budeme iba tancovať.

S ostatnými dievčatami sme vnímali, že chceme Pánu Bohu spievať, ale asi nás jednoducho pozýva do iných vecí, rozvíjať aj iné stránky.

Zo začiatku som bola z toho trošku smutná, ale aj z iných krajín sú tu speváci, ktorí prišli kvôli spevu.

SDM v Lisabone Zažijete dobrodružstvo, ktoré si budete chcieť zopakovať, pozýva kňaz

Monika Ostrovská

Prihlasovanie slovenských pútnikov na Svetové dni mládeže v Lisabone je už spustené. Očakáva sa asi 2 000 mladých Slovákov.

Musí byť celkom náročné trénovať tanečné vystúpenia, keď nemáš kondičku a ideš tam s tým, že budeš spievať.

Prvé dni boli pre mňa dosť fyzicky náročné, predtým som nerobila aktívne pravidelný pohyb, takže moje telo na to nebolo fyzicky zvyknuté. Navyše urobí svoje aj nastavenie mysle, že sa teraz musím fyzicky hýbať niekoľko hodín denne, nemôžem to vzdať a musím si na to zvyknúť.

Dokonca aj profesionálni tanečníci, ktorých máme medzi sebou z iných krajín, hovorili, že takýto typ intenzívnych tréningov nezažili a je to náročné aj pre nich.

Hneď druhý týždeň po príchode som ochorela. Keď sa spojili úpal, únava a ďalšie veci, moje telo proste vyplo. Potrebovala som dva dni oddych, netrénovať, ale už si telo zvyklo.

Ako vyzerá váš bežný deň?

Ráno začíname o pol desiatej spoločnou modlitbou s hlavnou režisérkou. Od desiatej dopoludnia potom trénujeme do večera do šiestej. Medzitým máme hodinu pauzu na obed. V posledných dňoch sa nácviky zintenzívnili a trénujeme do deviatej večer.

Každý deň máme rozdelený na tri časti, lebo budeme vystupovať na troch eventoch, na uvítacej omši s pápežom, krížovej ceste a vigílii. Každý deň cvičíme kúsok z každého.

Je to skutočne výzva. Niekedy máme deficit spevu, tak si spievame s babami po večeroch, keď sme v kuchyni.

Budúca maturantka Lea Ocilková. Foto: archív Ley Ocilkovej

Dali vám oficiálnu odpoveď, prečo nakoniec tancujete a nespievate?

Nie, nedali. Ja som si myslela, že tam budem spievať, ale spätne si uvedomujem, že dotazník bol tak stavaný, že podstatná časť bude tanec, a ak chcem, môžem poslať niečo navyše. Osobne si myslím, že sa tam niečo stalo, zmenilo. Možno kvôli logistike nemôžeme všetci spievať, ale bližšie nič neviem.

Aké si mala z toho pocity v prvé dni po príchode?

Prvotný dojem bol šok a vďačnosť zároveň, že som naozaj tu. Nechcelo sa mi veriť, že sa mi splnil sen bývať pri oceáne, hovoriť po anglicky a žiť v zahraničí. Prvý pocit bol úžas a radosť z očakávania nových vecí.

No zažívame tu aj náročnejšie chvíle, inokedy zasa krásne. Trávime čas aj s Portugalcami, spoznávame ich kultúru, jedlo, pozývajú nás na svoje podujatia, prijímajú nás medzi seba.

Teraz už mám vytvorenú rutinu, a aj keď prídem unavená z tréningu, stále cítim vďačnosť, že som sa sem dostala, lebo je to veľké privilégium, ktoré sa nedostane každému.

Boh mi cez túto skúsenosť plní sny jeden za druhým. Za dva týždne sa mi ich splnilo už niekoľko.

Takže aj keď to nie je podľa tvojich očakávaní, vnímaš to ako Božie riadenie?

Presne tak, Boh vie, prečo som tu.

Prezradíš viac o programe, ktorý trénujete?

Jedna časť, teda otváracia ceremónia, je hip-hop, čo mne až tak nejde, s tým sa niekedy trápim. Potom sú niektoré kroky moderné a majú veľa spoločného s baletom, ktorý mám veľmi rada, to bude súčasť vigílie. Keď máme tento tréning, tak sa na ňom až rozplývam, veľmi ma to baví.

Krížová cesta je veľmi špecifická, niekedy to zahŕňa aj herectvo, je tam veľká symbolika a hĺbka. Nie sú to vždy choreografie a kroky, ale niekedy je to aj o výraze a postoji, niečo znázorňujeme telom. Je to rôzne.

Tanečníci nacvičujú program viac ako osem hodín denne. Momentálne im predĺžili nácviky do deviatej večer. Foto: archív Ley Ocilkovej 

Keďže je to po prvý raz, čo umelci z rôznych krajín pripravujú vystúpenia spoločne, je ten umelecký prejav viac portugalský alebo je to spojenie viacerých kultúr?

Je to neutrálne, sú to choreografie, ktoré nemajú nejakú spojitosť s niektorým národom. Je to skôr medzinárodné. Počas vystúpenia na otváracej omši ponesú mladí asi stopäťdesiat vlajok. Je to zamerané tak, aby v tom boli zapojení všetci, nezáleží, odkiaľ si. Je to neutrálne a zároveň medzinárodné.

Je to taký náročný program, že ho treba objektívne nacvičovať šesť týždňov?

Ja som sa to tiež pýtala, čo tam budem robiť, nevedela som si predstaviť šesť týždňov v kuse spievať, to sa nedá robiť niekoľko hodín denne. Ale v tanci je toho naozaj veľa.

Už len počas každého zastavenia krížovej cesty bude nejaká inscenácia, dalo by sa povedať, že štrnásť rôznych tancov, a to je vlastne iba jeden deň.

Jedna vec je nacvičiť kroky a samostatnú choreografiu, ale treba cvičiť aj logistiku, nástup na pódium, čo ďalej, keď dotancujeme, keď bude mať niekto príhovor. To je takisto veľmi ťažké premyslieť a nacvičiť.

Máte popri fyzickej námahe čas duchovne čerpať?

Vždy ráno máme v telocvični spoločnú modlitbu v angličtine. Modlíme sa aj modlitbu umelcov v portugalčine. Potom večer nám na WhatsApp pošlú krátku myšlienku k modlitbe.

My tu síce chystáme tanečné choreografie, ale neustále si pripomíname, prečo sme tu. Pripomíname si, že to nie je o nás, že to má väčší zmysel a že na konci tejto driny je niečo úžasné, čo má veľkú hĺbku a zmysel.

Čerpám aj zo svätých omší. Rada chodím aj na portugalskú, pretože je to v ich jazyku pre mňa silnejšie než v angličtine. Keď spievajú na omši, hrajú pokojné piesne s gitarou, niečo ako taizé, čo mám rada. Niekoľkokrát som cítila silnú prítomnosť Ducha Svätého.

Pochádzaš z veriacej rodiny, chodíš na cirkevnú školu. Mala si obdobie, keď si musela hľadať svoju cestu k Bohu, alebo si rodičovskú vieru prijala za svoju?

Mávam obdobia, že vždy niečo iné nanovo prežijem. Hľadám, pýtam sa, a keď mi to dáva zmysel, prijmem to za svoje. Teraz v Lisabone prežívam štádium svojej viery na inom leveli, bez rodiny, v inej krajine. Nikdy som nemala vyslovene rebelské obdobie, že by som vôbec nechodila do kostola a priečila sa rodičom.

S akými duchovnými očakávaniami si šla do Lisabonu? Čakáš, že sa vrátiš premenená?

Hej, očakávala som, že to so mnou niečo spraví, keď budem dva mesiace pracovať na niečom, čo má hlbší zmysel. Takže isto neodídem rovnaká. Musím povedať, že sa to už deje, Pán Boh je prítomný vo všetkom, čo robím, a cítiť to.

Boh sa nám tu prihovára aj cez Písmo úplne prakticky v bežnom živote. Keď sme boli unavené, vyťažené, nevládali sme z tréningov, vraveli sme: „Pane Bože, toto je ťažké.“

Kamarátka Anička vtedy otvorila Bibliu a tam stálo: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním.“ Vtedy sme si povedali: Wau, Pane, ďakujeme. Takýchto situácií bolo viac.

Tanečníci z celého sveta nacvičujú program od polovice júna. Účinkovať budú počas uvítacej svätej omše s pápežom, krížovej cesty a vigílie. Foto: archív Ley Ocilkovej 

Na Svetových dňoch mládeže si po prvý raz, aj to si hneď zapojená v účinkovaní. V čom konkrétne ťa táto skúsenosť duchovne zmenila?

Tým, že som tu bez rodičov, celé prežívanie viery je na mne. Musím sama myslieť na to, že dnes je prikázaný sviatok, aby som šla na omšu. Nie je to o tom, že sa na niekoho spolieham alebo sa s ním „zveziem“.

Naozaj sa zamýšľam nad tým, prečo verím, či verím, či mi to dáva zmysel a či chcem prehlbovať svoju vieru. Tým, že je celá zodpovednosť na mne, nikto mi neprikazuje modliť sa, aj keď niežeby mi doma prikazovali, ale nikto ma nevedie, vnímam, že budujem svoju vieru sama od základov.

Napríklad je úžasné, že tu nachádzam krásu vo svätej omši. Snažím sa nájsť si čas a ísť aj cez týždeň. Predtým bola omša pre mňa niečím, čo som nevedela vždy do hĺbky prežiť, ale teraz je každá omša krásnym a hlbokým zážitkom. A za to som vďačná.

Ako vás prijímajú v miestnej farnosti?

Bývame v časti Cascais, čo je asi štyridsať minút vlakom od centra Lisabonu, takže niekedy ideme do mesta na nedeľnú omšu. Ale tu vo farnosti nás už kňazi poznajú a tí, ktorí vedia po anglicky, sa nám zakaždým prihovoria. Sú veľmi otvorení.

„Mám pocit, že Portugalci prežívajú vieru každodenne, modlitbu sa snažia zakomponovať všade.“ Zdieľať

Raz nás vzali s farníkmi modliť sa ruženec za SDM. Bolo to na pláži pri sviečkach po zotmení. Dokonca sme sa jeden desiatok modlili ako umelci z Ensemble23 každý vo svojom jazyku. To bol veľmi silný moment. Cítime sa tu veľmi prijaté.

Máš možnosť žiť v Portugalsku takmer dva mesiace, čo je pomerne dlhý a intenzívny čas na spoznávanie. Čo sa ti najviac páči na ich kultúre?

Asi jedlo. (Úsmev.) Mám veľmi rada ich koláčik pastel de nata, už niekoľkokrát som ho mala.

Čo sa týka prežívania, páči sa mi, že veľa pozornosti venujú Panne Márii, čo nie je úplne bežné v iných krajinách. Mám pocit, že prežívajú vieru každodenne, modlitbu sa snažia zakomponovať všade.

Po príchode do Lisabonu nás zobrali do centrálnej budovy, kde sú všetky kancelárie ľudí pracujúcich na SDM. Je za tým neuveriteľné množstvo praktickej práce od administratívnych pracovníkov cez dopravu, poistenie a podobne. Zobrali nás tam, aby sme videli, čo všetko je za tým.

Zrazu okolo obeda kňaz zazvonil zvoncom, nevedeli sme, čo sa deje, všetci zrazu nechali svoju prácu tak a niekam odišli. Zbehli sa na chodbe a spolu sme sa modlili Anjel Pána. To bol silný duchovný zážitok. Naozaj v tých prípravách cítiť jednotu, cítiť, že to s vierou myslia vážne a prežívajú ju každodenne.

Spomínala si, že v tíme umelcov, ktorí s vami pripravujú program, sú mladí z rôznych národností. Mať okolo seba kolegov takmer z každého kontinentu, to je veľké stretnutie kultúr. Ako to vyzerá, keď sa spoja také rozdielne kultúry?

Popravde, niekedy je to riadna divočina. (Úsmev.) Mladí zo Španielska a z Južnej Ameriky sú dosť hluční. Stále si buď púšťajú hudbu, spievajú, alebo hlasno rozprávajú, smejú sa. My Slováci nie sme až takí bezprostrední alebo otvorení, v porovnaní s nimi sme tichší.

Niekedy je toho hluku na mňa veľa, som pokojnejšej povahy a musím cielene vyhľadávať ticho. Na druhej strane je krásne spoznávať kultúry a rozdiely medzi nami, rozprávať sa o tom, aké máme zvyky, jedlo. Veci, ktoré sa učíme v škole na geografii, mi zrazu dávajú zmysel. Je to naozaj veľký multikultúrny zážitok, spoznávame svet a učíme cudzincov slovenským zvykom či slovám. 

Mladí z tímu Ensemble23. Foto: archív Ley Ocilkovej

Máte čas s mladými z iných krajín rozprávať sa aj hlbšie o duchovných témach? Ako oni prežívajú vieru? Nie sú v niektorých otázkach liberálnejší?

Pre intenzívne nácviky nemáme až tak príležitosť rozprávať sa s nimi do hĺbky, ale raz za čas sa ocitnem v rozhovore s niekým, kto sa mi viac otvorí.

Spomínam si, že keď sme počas prvých dní nemali tréningy, šli sme s dievčatami z iných krajín na pláž. Ani sme sa poriadne nepoznali, ale začali sme sa do hĺbky rozprávať o viere a bolo to veľmi silné.

No aj keď nemáme príliš priestor rozprávať sa o duchovných veciach, vidím, aké majú hodnoty a postoje, z ich správania.

Vnímaš medzi mladými, ktorí sú zo západnejších európskych krajín, sekularizáciu v názoroch?

Pri niektorých je to skutočný paradox. Napríklad Španieli v prvý týždeň, keď bol voľnejší čas, chodili každý deň na omšu, modlili sa breviár, potom ruženec, mali so sebou sväté obrázky a potom išli večer na párty, na drink, zafajčiť si. To ma celkom šokovalo, najskôr hlboká zbožnosť a potom párty, alkohol a fajčenie.

Veľmi to závisí od jednotlivcov. Sú tu aj takí, ktorí boli vychovávaní a vedení napríklad k čistote pred manželstvom, ale aj takí, pre ktorých je normálne mať sex pred svadbou alebo žiť spolu.

Tešíš sa na pápeža? Budete mať čas stretnúť sa s ním?

V nedeľu poobede bude stretnutie dobrovoľníkov s pápežom, teším sa naňho veľmi. Dúfam, že ho uvidím zblízka. Obdivujem hlavne to, že napriek svojmu veku a zdravotnému stavu aj tak príde.

Si uprostred diania v Portugalsku už viac ako mesiac, čo by si odkázala slovenským pútnikom, ktorí sa ešte len chystajú pricestovať?

Ten, kto sem príde, naozaj neoľutuje. SDM sú veľmi premodlená udalosť, pútnici načerpajú z duchovnej stránky, v programe je veľa symboliky a hĺbky. Na druhej strane je to veľký kultúrny zážitok, vidieť, akým spôsobom prežívajú ostatní mladí katolíci svoju vieru.

Veľmi odporúčam prísť s kamarátmi, prežiť tento úžasný čas s najbližšími ľuďmi, so svojím spoločenstvom. Bude to mať iný rozmer. Je to skúsenosť, na ktorú sa len tak nedá zabudnúť.