Jedna z vlastností, na ktorú sa ťažko zvyká, je neschopnosť priznať si chybu. Asi každý človek si prejde štádiom, keď mu vlastná nedotklivosť bráni v akejkoľvek sebareflexii. Nikto nie je nadšený, keď sa má ospravedlniť alebo dať najavo zlyhanie.
V malých veciach sa možno takáto sebaistota, ktorá svedčí o ľudskej nezrelosti, ešte dá nejako prehliadnuť. Niekedy ju vidíme u detí, ktoré nie sú zvyknuté stretnúť sa s vlastným neúspechom, nieto ešte vlastným zlyhaním. Tam jestvuje nádej, že pri snahe vzájomne sa počúvať a prirodzenej dôvere, ktorú dieťa má voči rodičovi, sa ešte veľa dá napraviť. U dospelých je to horšie.
Ak dospelý človek napriek faktom zatĺka a zatĺka, niečo s jeho svedomím nie je v poriadku. Pôsobí to detinsky. Ak sa niekto nedokáže vyrovnať s vlastnou chybou inak ako jej popieraním, je možné, že všetko nepríjemné bude vytesňovať aj v iných oblastiach. Ochota uvedomiť si, že som zlyhal a možno niekomu ublížil, patrí k základným známkam ľudskej a duchovnej zrelosti.
Čo civilná sféra nazýva sebareflexiou, kresťanská viera označuje pokáním. Pokánie je viac ako sebareflexia, lebo sa nedeje len v horizontálnej, ale vo vertikálnej rovine. Nejde len o naše vzťahy k ľuďom, ale najmä o vzťah k Bohu, ktorý by mal byť pre každého veriaceho človek primárnym vzťahom, od ktorého sa odvíjajú tie ďalšie.
Jedna zo známych definícii hovorí, že pokánie je snaha o nápravu života k lepšiemu. Asi je pravdou, že úspešnému pokániu napomáha správna motivácia. Vidím to u zamilovaných, ktorí kvôli milovanej osobe obmedzia nejaký zlozvyk alebo sa niektorých aktivít úplne zrieknu. Silná motivácia často vedie k zmene správania a zmýšľania. Kto ju nemá, ten síce môže hovoriť o pokání, ak si teda je schopný priznať zlyhanie, ale jeho duchovné výsledky nebudú nijako valné.
Je zaujímavé, že samotný Ježiš na začiatku svojho verejného účinkovania hovorí: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ Akoby chcel poslucháčom odkázať, že to, čo je Božie, je vzácne a krehké a treba spomaliť krok a všimnúť si to. Keď umývate ručne sklenené poháre, tiež musíte byť opatrní pri ich prenášaní a narábaní s nimi. Stačí jeden neprimeraný pohyb a taký pohár praskne. Kto chce, aby mu parádne čaše dlhšie vydržali, musí s nimi narábať jednoducho veľmi opatrne.
Už v Starom zákone čítame, že Boh bol prítomný vo vánku. Je to paradox. On, ktorý je všemocný a vševediaci, berie na seba ľudskú podobu a jeho prítomnosť vo svete je krehká. Nie každý si všimne jeho tajomné pôsobenie. Majstri sveta a tí, čo robia všetko „na hulváta“, Božie účinkovanie nepostrehnú. Keď Ježiš hovorí o pokání a Božom kráľovstve, tak vlastne naznačuje silnú Božiu moc a prítomnosť a pripomína, že k Božiemu sa nemôžeme len tak vlastnými silami priblížiť. Je to dar, ktorý náleží tomu, kto má otvorené pokorné srdce.
Problém je v tom, že naša sebastredná a preindividualizovaná doba zmyslu pre pokánie vôbec nepraje. Po prvé preto, lebo pre mnohých je rozprávanie o Bohu neznámou krajinou, ktorá sa im zdá príliš vzdialená alebo jednoducho nechcú do nej vstúpiť.
Po druhé, mnohí žijú vo falošnom myslení sebestačnosti alebo v pocite naplnenia, ktorý vychádza z množstva zvládnutých povinností. Tým sa zdá, že svetské starosti, ktoré sa dotýkajú konkrétnych vecí, sú stokrát prednejšie ako nejaká duchovná zábavka.
A po tretie preto, lebo pokánie znamená pracovať na sebe, nezmieriť sa so svojimi tienistými stránkami. My sme však zvyknutí skôr vymeniť situáciu alebo človeka, ale nie venovať sa sebe, aby sme niečo konkrétne zmenili.
Pokánie je skrátka nepopulárne. Napriek tomu je cestou, po ktorej treba kráčať, aby sme sa mohli dotknúť toho, čo je Božie a nám ľuďom tak veľmi blízke. Ježiš hovoril o blízkosti nebeského kráľovstva a ako Boží Syn myslel na seba. Naša bláznivá a zrýchlená spoločnosť bude potrebovať silné impulzy, aby sme my, deti modernej doby, precitli. Prestali sa vnímať ako tí bezchybní a dokonalí a odhodlali sa priznať vlastné zlyhania (tu treba pripomenúť, že väčšina navonok nedostatky prizná, ale správa sa, akoby ich nemala).
Ak už nedokážeme prekonať sebectvo, mohla by pre nás byť cestou k záchrane skúsenosť s Najvyšším, ktorá prichádza cez modlitbu, meditáciu, bohoslužby či čítanie Svätého písma. Ak sa naučíme obdivovať Pána; ak pochopíme, že ho máme chváliť a ďakovať mu; toto poznanie sa pre nás môže stať prameňom silnej duchovnej skúsenosti, ktorá nám pomôže precitnúť a zahanbiť sa.
Od vnútorných otrasov duše nemusí byť ďaleko k pokániu. Prajme si, aby sme vypočuli Ježišov hlas. Chodili okolo toho Božieho po špičkách. Vyhľadávali stretnutie s Najvyšším, ktoré môže nakopnúť môj osobný i duchovný život. Nebeské kráľovstvo je tu.