Ako sa v tom vyznať Prečo katolícka cirkev „pestuje“ úctu k relikviám? Nie je dôležitejšia nesmrteľná duša než mŕtve telo?

Historická udalosť – vystavenie telesných pozostatkov svätého Františka z Assisi – znovu ukázala, že postoj katolíckej cirkvi k relikviám a ostatkom svätých pôsobí na mnohých kontroverzne. 

„Telesné pozostatky sú prameňom milosti pre tých, ktorí zostávajú spojení v Kristovej láske a ktorí s vierou pristupujú k týmto miestam, k týmto pozostatkom. Nie na spôsob mágie, ale na spôsob kresťanskej viery, ako kedysi pristupovali s vierou k Ježišovi a chceli sa ho dotknúť,“ odpovedá na výhrady kňaz Juraj Vittek. 

Pripomína slová svätého Tomáša Akvinského o tom, že aj po smrti existuje určité duchovné „napätie“ (tensio) medzi oslávenými dušami svätých a ich telesnými pozostatkami, keďže očakávajú budúce vzkriesenie. „Relikvie sú teda hmotným aspektom našej komunikácie so svätými, ktorí sú oslávení v blaženom videní Boha,“ uvádza farár v petržalskej Farnosti Svätej rodiny.

Rozpaky voči úcte k relikviám, miestami dokonca odpor, nachádzame podľa neho aj medzi mnohými katolíkmi, kňazov nevynímajúc. „Niekedy ide iba o oprávnenú opatrnosť a kritický odstup zdravej nábožnosti a zdravého rozumu, inokedy ide o hlbokú nevedomosť či o kultúrnu a náboženskú povrchnosť, neraz o skutočnú krízu viery. Často ide iba o obyčajnú povrchnosť typu: odmietam všetko, čomu nerozumiem,“ hovorí Vittek, ktorý slúži aj na rôznych ďalších úrovniach života Bratislavskej arcidiecézy.

Do Assisi mieria desaťtisíce pútnikovTelesné pozostatky svätého Františka prvýkrát v histórii sprístupnili verejnosti (+ foto)

Imrich Gazda

Správa o aktuálnom vystavení telesných pozostatkov svätého Františka z Assisi vyvolala na Postoji veľký čitateľský záujem. Aj diskusia pod článkom však ukázala, že časť ľudí vníma takéto kroky zo strany cirkvi kontroverzne. Zaznievajú tvrdenia typu, že je nedôstojné pozerať sa na kostry či relikvie mŕtvych, keď je duša dávno pri Pánovi. Veď ide len o matériu, vari neveríme v duchovno? Objavuje sa aj názor, že svätca si treba uctiť predovšetkým nasledovaním jeho zbožného života a nie ohmatávať fyzické pozostatky. Aký je teda pohľad cirkvi na telesné pozostatky svätých? 

Na začiatok treba povedať, že úcta k relikviám má svoj prvý základ v kresťanskom učení o vtelení Boha. Ako sa trefne vyjadril Vittorio Messori: „V skutočnosti relikvia je znamením zdravej materiálnosti kresťanstva, je to jediné náboženstvo, ktoré sa odvažuje vložiť telo do samotného tajomstva Boha.“ 

Prostredníctvom objektívnych materiálnych znakov, ktorými sú relikvie, sa pripomína, že kresťanská nádej nie je čímsi čisto preduchovneným, že očakáva iba spásu duše, ale že ide o spásu osoby v jej celistvosti, aj telesnej. 

Takáto preduchovnenosť bola od počiatku odmietaná ako gnosticizmus, ktorý sa inšpiroval okrem iného v dualizme platónskej filozofie, ktorá vidí dušu „uväznenú v tele“. Kresťanstvo vždy vnímalo v človeku podstatnú jednotu tela a duše. 

V Petrovom liste čítame: „Veď sme nesledovali vymyslené bájky, keď sme vás oboznámili s mocou a príchodom nášho Pána Ježiša Krista, ale sami sme boli očitými svedkami jeho veleby.“ A v Jánovom liste čítame: „Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života.“ 

V evanjeliách nájdeme svedectvá takéhoto dotyku s realitou tela vteleného Slova, s realitou vteleného náboženstva. Ježiš uzdravoval dotykom, ľudia sa ho chceli dotknúť a bolo to gesto viery, ktoré im umožnilo zažiť Boží dotyk: „Vtedy k nemu odzadu pristúpila istá žena, ktorá dvanásť rokov trpela na krvotok, a dotkla sa obruby jeho odevu. Povedala si totiž v duchu: ,Ak sa dotknem čo len jeho odevu, ozdraviem.‘“ A Ježiš chváli tieto prejavy viery. Po zmŕtvychvstaní Tomáš žiada dotyk jeho rán a vyznáva jeho božstvo. 

Ježišovo božstvo je viazané na históriu, na miesto, na čas. Nie je bájkou, mytológiou, snom. Tak sa cisárovná Helena vydáva do Svätej zeme a púšťa sa do hľadania a nachádza. Prináša do Ríma relikvie kríža, na ktorom bol Ježiš ukrižovaný, prináša klince, časti tŕňovej koruny, všetko predmety, ktoré vo Svätej zemi pravdepodobne cirkev zachovala ako cenné pozostatky svojho majstra a učiteľa, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych. 

Spomeňme si, s akou úctou a láskou pristupovali vo veľkonočné ráno ženy k hrobu, aby si uctili mŕtve telo svojho majstra. S akou úctou asi pristupovali k ostatným pozostatkom, ktoré zostali aj po zmŕtvychvstaní, vrátane plachiet, ktoré našli v prázdnom hrobe. Tieto relikvie sa dodnes uchovávajú v Ríme, najmä v Bazilike svätého Kríža, či Turínske plátno v Turíne atď.

Niektorí otcovia cirkvi cítili vnútornú potrebu ísť do Svätej zeme a dokonca tam i žiť – na miestach, ktorých sa dotýkal Ježiš svojou fyzickou prítomnosťou. Príkladom je svätý Hieronym, ktorý v Betleheme prekladá Sväté písmo, či svätý Ján z Damasku, ktorý v Jeruzaleme prednáša svoje slávne homílie. 

A napokon samotný svätý František z Assisi, ktorý po návrate zo Svätej zeme urobí prvú scénu „jasličiek“, aby mohol takpovediac „fyzicky“ zažívať tajomstvo vtelenia Božieho Syna a jeho narodenie v Betleheme. 

Lenže je rozdiel uctievať Ježiša, jeho telo, v ktorom prebýva plnosť božstva, a svätých, ktorí sú len ľuďmi.

Áno aj nie. Táto otázka trápila aj najprv protestanta, potom kňaza anglikánskej cirkvi, dnes už v katolíckej cirkvi kanonizovaného svätého Johna Henryho Newmana, ktorý bol dokonca vyhlásený za učiteľa cirkvi. Našiel na ňu takúto odpoveď: 

„Ako Kristus,“ hovorí svätý Atanáz, „zomrel a bol povýšený ako človek, tak sa aj o ňom ako o človeku hovorí, že prijíma to, čo ako Boh vždy mal, aby aj tento taký veľký dar milosti dosiahol až k nám. Lebo Slovo neutrpelo nijakú stratu tým, že prijalo telo, aby si potom muselo hľadať nejakú milosť; práve naopak, zbožštilo to, čo na seba vzalo, ba štedro to darovalo ľudskému rodu... Lebo slávou Otca je, aby človek, stvorený a potom stratený, bol znovu nájdený; a keď bol vydaný na smrť, aby bol oživený a stal sa Božím chrámom. A kým nebeské mocnosti, anjeli i archanjeli, vždy uctievali Pána – ako ho aj teraz uctievajú v mene Ježiš –, toto je naša milosť a naše veľké povýšenie: že aj keď sa stal človekom, Boží Syn je uctievaný a nebeské mocnosti sa nezdráhajú vidieť, že aj my, ktorí sme s ním jedným telom, sme uvádzaní do ich príbytkov.“ 

V tomto úryvku sa takmer hovorí, že oslávení svätí budú mať účasť na úcte, ktorú anjeli vzdávajú Kristovi, pravému predmetu každej poklony; a aspoň sa nám tu naznačuje dôvod, prečo sa anjel v Apokalypse zdráha prijať poctu od sv. Jána, teológa a proroka cirkvi. 

No svätý Atanáz pokračuje ešte výslovnejšie: „Tým, že Pán, aj keď prišiel v ľudskom tele a vzývali ho menom Ježiš, uctievali ho a verili, že je Božím Synom a že skrze neho poznávajú Otca, je zrejmé, ako už bolo povedané, že nie Slovo ako Slovo prijalo túto takú veľkú milosť, ale my. Lebo pre svoj vzťah k jeho telu sme sa aj my stali Božím chrámom a následne sme sa stali Božími synmi, takže aj v nás je teraz Pán uctievaný a pozorovatelia môžu dosvedčiť, ako hovorí apoštol, že ‚Boh je naozaj v nich‘.“ 

Zdá sa, že v tomto texte sa jasne tvrdí, že tí, ktorí sú v Kristovi oficiálne uznaní za Božích adoptovaných synov, sú pre toho, ktorý je v nich, hodní úcty; náuka, ktorá vysvetľuje a odôvodňuje vzývanie svätých, úctu k relikviám i náboženskú úctu, ktorej sa niekedy dostávalo aj žijúcim, ktorí ako svätí vynikali mimoriadnymi darmi. 

Uctievanie je teda nevyhnutným sprievodcom slávy; a v tom istom zmysle, v akom stvorené prirodzenosti môžu mať účasť na neprenosnej sláve Stvoriteľa, „majú dovolené mať účasť aj na tej úcte, ktorá je sama osebe výhradným vlastníctvom jeho samotného“ (An Essay on the Development of Christian Doctrine, 4, 1, 2).

Čo je to relikvia? Prečo katolícka cirkev „pestuje“ úctu k relikviám? 

Toto slovo je latinského pôvodu a znamená doslova „pozostatky“. Hoci o relikviách, teda pozostatkoch môžeme hovoriť v najširšom zmysle slova v prípade všetkých zosnulých, predsa pod slovom relikvie myslíme na pozostatky zosnulých mučeníkov či svätých. 

Medzi relikvie patria akékoľvek pozostatky po zomrelom, či už ide o telo s jeho vnútornými či vonkajšími súčasťami, oblečením, či čímkoľvek, čo prišlo do kontaktu so zomrelým, tak považujeme za pozostatky i veci, ktoré zosnulý používal, ba dokonca nástroje, ktoré ho usmrtili, a podobne. 

Cirkev rozlišuje podľa toho relikvie prvého stupňa (teda časti samotného tela svätého), druhého stupňa (oblečenie, predmety, ktoré používal, nástroje umučenia a podobne), tretieho stupňa („z dotyku s relikviami prvého stupňa“). 

Úcta k relikviám bola však od počiatku v cirkvi chápaná v úzkom špecifickom súvise s úctou k svätým. Pod vplyvom viacerých ideológií vznikol dojem, že úcta k relikviám vznikla v stredoveku ako prejav nevedomosti a tmárstva. Nie je to pravda.

Je zaujímavé, že už po smrti prvého mučeníka Štefana podľa svedectva Skutkov apoštolských sa Cirkev zhromaždila okolo jeho hrobu: „Štefana pochovali bohabojní muži a veľmi nad ním plakali.“ Je to prvý prípad uloženia pozostatkov mučeníka a uctievania hrobu mučeníka. Tak sme od počiatku svedkami úcty k hrobom mučeníkov, ako o tom svedčia apoštolskí otcovia. 

Svätý Cyprián odporúča, aby sa zapísal presne dátum smrti mučeníkov, aby sa mohol pripomínať. Nemožno nespomenúť ani úctu k mučeníkom v rímskych katakombách, zvlášť v katakombách svätého Sebastiána. Na týchto miestach nachádzame prejavy živej viery. Takisto sa neskôr uctievali pozostatky svätých mníchov, bol to prejav lásky, úcty a oddanosti. 

Malé nebo v PrešoveFrantiškán zhromaždil 471 relikvií. Nepovažuje to za zbierku ani za mágiu

Pavol Hudák

V prvých storočiach sme svedkami aj tzv. premiestnenia (translatio) pozostatkov mučeníkov. V Ríme vyrastajú baziliky nad hrobmi veľkých mučeníkov, zvlášť apoštolov Petra a Pavla, ale aj ďalších. Nad pozostatkami mučeníkov obyčajne stál oltár, na ktorom sa konala kresťanská liturgia, obeta Ježiša Krista. Úcta k relikviám mala teda od počiatku hlboký súvis s kresťanskou liturgiou. Počas omše sa vzývali mená svätých, aby sa sprítomnilo v Kristovi hlboké spoločenstvo svätých, ktoré cirkev vyznáva vo svojom Kréde. A pozostatky svätých sa stávali znamením tejto prítomnosti, tohto spoločenstva svätých v Kristovej láske, ktorú nepreruší ani smrť.

Aby sme si uvedomili hlbokú teológiu tejto úcty k relikviám, založenú na realizme vtelenia, chcel by som zacitovať úryvok z homílie svätého Jána z Damasku zo začiatku 8. storočia. Ide o homíliu k Usnutiu Panny Márie, ktorú svätý Ján Damascénsky predniesol na mieste, kde bol uctievaný hrob Panny Márie. Podľa východnej tradície totiž Panna Mária zomrela a na tretí deň ju Pán Ježiš vzal do neba. 

Svätý Ján takto kontempluje toto miesto a predstavuje si pohreb Panny Márie: „Podobne ako veľmi drahocenný olej, keď ho niekto rozleje na šaty alebo na iné miesto a potom ho odstráni, zanechá zvyšky vône aj po tom, čo bol olej odstránený, tak isto aj teraz toto božské telo, posvätné a neporušené, plné božskej vône, hojný prameň milosti, uložené v hrobe, potom znovu uchvátené k lepšiemu a vznešenejšiemu miestu, nezanechalo hrob bez odmeny, ale ho robí účastným božskej vône a milosti a zanecháva tento pomník ako zdroj uzdravení a všetkých dobier pre tých, čo k nemu s vierou pristupujú.“ 

V zdravej kresťanskej nábožnosti otcov cirkvi bolo presvedčenie, že telo je chrámom Ducha Svätého, že v ňom prebýva duša posvätená Božou milosťou. A že tieto pozostatky sú prameňom milosti pre tých, ktorí zostávajú spojení v Kristovej láske a ktorí s vierou pristupujú k týmto miestam, k týmto pozostatkom. 

Nie na spôsob mágie, ale na spôsob kresťanskej viery, ako kedysi pristupovali s vierou k Ježišovi a chceli sa ho dotknúť s vierou. Sv. Ján si predstavuje pohreb Panny Márie a konštatuje: „A čo tí, čo stáli pri presvätom tele? S bázňou a láskou a so slzami plesania obstúpili ten svätý a preblahoslavený stánok, objímali a bozkávali každý úd, pristupovali k telu a každý dotyk ich napĺňal svätosťou a požehnaním.“ 

Ale je si vedomý, že Božia milosť nie je obmedzená iba na tieto mimoriadne miesta: „A čo my povieme k otázke hrobu? Tvoja milosť je nevyčerpateľná a nevysychajúca, ale božská moc ani dobrodenia Božej Matky nie sú obmedzené len na niektoré miesta. Veď keby boli ohraničené len samotným hrobom, len máloktorí by mohli vzývať ten dar. Teraz je však hojne rozšírený po celom svete.“

Pútnici si uctievajú ostatky sv. Františka počas prvého verejného vystavenia v Bazilike sv. Františka v Assisi v nedeľu 22. februára 2026. Foto: TASR/AP Photo/Gregorio Borgia

Mnohí sa upínajú na zázračné uzdravenia skrze relikvie. Aký je zdravý postoj k týmto otázkam? 

Žiaľ, povrchnosť a vonkajškovosť, na ktorú upozorňuje Ježiš v evanjeliu, hrozí každému aspektu kresťanského života, aj úcte k relikviám. V stredoveku sa stali relikvie veľmi prestížnym artiklom, čo viedlo k mnohým neporiadkom, k falzifikácii relikvií, k obchodovaniu s relikviami (mimochodom, dnes cirkevné právo prísne zakazuje predávanie relikvií, kán. 1190 CIC). 

Samozrejme, pri relikviách sa v minulosti i dnes dejú i zázraky uzdravenia na príhovor svätých, ktorým patria. A je prirodzené, že trpiaci ľudia v nich hľadajú útechu a uzdravenie. Lenže uzdravenia sú len vonkajšou manifestáciou duchovného uzdravenia, Božej milosti, ktorú Ježiš prináša. A najväčšie uzdravenie, ktoré v úcte k relikviám na orodovanie svätých treba hľadať, je práve Božia milosť. 

Svätý Filip Néri miluje v Ríme odľahlé a pusté miesta, najmä katakomby či kostoly, kde sú pochovaní mučeníci a svätí. Zvykol schádzať najmä do katakomb sv. Šebastiána na modlitbu na hroboch pokropených slávnou krvou prvých mučeníkov. 

Vedel vychutnať ich slávnu krásu skrytú nezasväteným očiam sveta. Práve na tomto mieste dostáva na Turíce roku 1544 aj zázrak vyliatia Ducha Svätého, ktoré z neho urobilo Kristovho apoštola a najväčšieho predstaviteľa katolíckej reformy 16. storočia. V podzemných otvoroch (kuníkulách) ich hrobov uprostred hlbokej tmy v tom tajomnom tichu zažíval zápal Božej lásky. 

Tomuto putovaniu a úcte k relikviám učil aj svojich nasledovníkov: „V čase trápenia a duchovnej vyprahnutosti je skvelým liekom predstava byť žobrákom v prítomnosti Boha a svätých a tak ísť raz k jednému, raz k druhému svätému pýtať si duchovnú almužnu s takým pohnutím a tak opravdivo, ako to robia chudobní. A niekedy to treba robiť aj fyzicky a ísť najprv do kostola jedného svätého, potom do kostola ďalšieho a pýtať si takúto almužnu.“ 

Teda poukazuje na dôležitý duchovný rozmer úcty k relikviám, ktorým je nasledovanie, obrátenie, horlivosť. Jedným z najväčších odborníkov na dejiny cirkvi a aj na vedecký historický prístup k relikviám bol jeho duchovný syn a nástupca kardinál Cézar Baronius, zakladateľ modernej cirkevnej historiografie. 

Relikvie sú hmotnými pozostatkami, ktoré poukazujú na túto duchovnú komunikáciu so svätými, ktorá môže byť aj dnes rovnako intenzívna, ako keby žili, ba ešte intenzívnejšia, v hlbokom spoločenstve svätých, pretože tých, ktorí milujú Krista, ani smrť nerozdelí.

Svätý Tomáš Akvinský hovorí, že aj po smrti existuje určité duchovné „napätie“ (tensio) medzi oslávenými dušami svätých a ich telesnými pozostatkami, keďže očakávajú budúce vzkriesenie. Relikvie sú teda hmotným aspektom našej komunikácie so svätými, ktorí sú oslávení v blaženom videní Boha.

Katolícka cirkev v minulosti hlasno kritizovala výstavu Human Body Exhibition, ktorá sa konala aj v Bratislave. Na druhej strane cirkev pestuje úctu k ľudským ostatkom, nie je to protirečivé?

Ak niekto prirovnáva túto morbídnu maškarádu ku kresťanskej úcte k relikviám, tak to prezrádza jeho obrovskú nevedomosť. Rozpaky voči úcte k relikviám, miestami dokonca odpor, nachádzame aj medzi mnohými katolíkmi, kňazov nevynímajúc. 

Niekedy ide iba o oprávnenú opatrnosť a kritický odstup zdravej nábožnosti a zdravého rozumu, inokedy ide o hlbokú nevedomosť či o kultúrnu a náboženskú povrchnosť, neraz o skutočnú krízu viery. Často ide iba o obyčajnú povrchnosť typu: odmietam všetko, čomu nerozumiem. 

Výstavy mŕtvol pod názvami ako Human body exhibition či Body worlds začal usporadúvať v roku 1995 Gunther von Hagens a uskutočnili sa vo viac ako 60 mestách s účasťou viac ako 30 miliónov ľudí. Viaceré bioetické inštitúcie sa s rozhodnosťou postavili proti tejto neúcte voči ľudskému telu. Konali sa viaceré právne konania z dôvodu porušovania zákonov o úcte k mŕtvemu ľudskému telu. Ohradili sa aj mnohí lekári a predstavitelia lekárskych fakúlt. 

Viaceré mŕtvoly použité v týchto exhibíciách boli predmetom biznisu a komercializácie, ktorá sa neštítila použiť ani mŕtvoly čínskych väzňov odsúdených na smrť, ako na to poukázali napríklad niektoré nemecké médiá.

Na týchto výstavách boli vystavované vypreparované skutočné ľudské telá alebo ich časti. Bolo to odôvodnené tak, že sú vystavené s didaktickým a výchovným cieľom, ktorý má informovať verejnosť o anatómii ľudského tela. V podobných výstavách je viacero problémov: v prvom rade porušovanie zákona o úcte k mŕtvemu ľudskému telu, ktoré sa nesmie exhumovať bez povolenia. Ale aj keby bolo legitímne, protirečí etickým princípom úcty k mŕtvemu ľudskému telu. Je to zaobchádzanie s telom ako „s vecou“. Je to popieranie dôstojnosti ľudského tela, ktorá je neodňateľná aj po smrti. 

Vystavené „exponáty“ skutočných ľudských tiel sú v rozličných zábavných polohách s loptou v ruke, vystavované verejnosti v plnej nahote, v rozklade, aby sa záujemcovia mohli popozerať, ako vyzerajú zvnútra. Neviem, či by sa títo ľudia zabávali rovnako, keby tam bol vystavený ich otec, matka či dieťa. 

Pri tejto výstave ide o komerčné šokovanie diváka, ide o istý druh zábavy na účet skutočných ľudských tiel. Na výstavách, o ktorých je reč, nejde o výchovu, nejde o vedu, nejde o umenie, ide o komerčné predstavenie, ide o morbídne divadlo smrti. 

Pri povrchnom porovnaní sa niekomu môže zdať, že je to to isté, čo robia katolíci, keď vystavujú relikvie. Pri hlbšom pohľade je to úplne opačné. Nie sú prejavom neúcty k anonymnému telu, ale úcty k telu konkrétneho človeka, brata, sestry vo viere, s ktorými ma spája hlboké puto lásky a úcty. 

Kresťania prejavujú úctu k relikviám, pretože prejavujú hlbokú lásku a úctu k tým, ktorých životy a duše sú s nimi prepojené. Nejde o anonymné pozostatky, ale prísne overené. Cirkev ich nevláči a nevystavuje po verejných priestranstvách, ale v kontexte liturgie a jej priestorov, poznačených hlbokou úctou. 

Úcta k ľudským pozostatkom patrí k základným antropologickým prejavom každej kultúry. V islame sa napríklad v kašmírskej svätyni uchováva Mohamedova brada. Na Srí Lanke sa nachádza budhistický chrám, v ktorom sa uchováva Budhov zub. Ale aj v úplne svetskom prostredí nachádzame uchovávanie vlasov Georgea Washingtona, plachty a obrázky nasiaknuté Lincolnovou krvou alebo necht Elvisa Presleyho.

Či si neuctievame s láskou hroby našich príbuzných, ich pozostatky, veci, ktoré im patrili, ktoré používali, vari neuchovávame ako rodinné klenoty, hoci možno komerčne nemajú žiadnu cenu? 

Ešte donedávna bolo zvykom odložiť si vlasy milovanej osoby a pod. Toto všetko je prejavom úcty k človeku, lásky k nemu, vyjadrením puta, ktoré nás s ním spája. Úcte k relikviám najlepšie rozumejú tí, ktorých s konkrétnymi svätými spája hlboké duchovné spoločenstvo, úcta a láska, ktorých spája s nimi duchovné puto inšpirácie života, duchovného učenia. 

Samozrejme, tí, ktorí nič nevedia o konkrétnom svätom, ktorého relikvie sa vystavujú, zostanú chladní a kritickí. A práve preto sa tieto relikvie vystavujú na posvätených miestach (výnimočne vonku napr. pri kanonizácii, ale vždy v liturgickom kontexte a atmosfére). 

Obyčajne sú tieto telá a relikvie diskrétne skryté pred očami veriacich a vystavované na úctu veriacich sú len veľmi výnimočne, práve v súvislosti s mimoriadnymi udalosťami, ktoré majú za úlohu predložiť veriacim ich výnimočne inšpirujúci kresťanský život (napríklad počas slávnostnej kanonizácie, vyhlásenia za učiteľa cirkvi alebo ako teraz v Jubilejnom roku 800. výročia „narodenia pre nebo“ svätého Františka). 

Novinári snímajú ostatky sv. Františka v predvečer ich verejného vystavenia v Bazilike sv. Františka v Assisi v sobotu 21. februára 2026. Foto: TASR/AP Photo/Gregorio Borgia

Telo svätého Františka z Assisi vystavili prvý raz v dejinách. Vidno, že nemá neporušené telo. Je to v niečom problém? Je neporušenosť tela dôkazom svätosti?

Neporušenosť tiel niektorých svätých po smrti je tajomný fakt, ktorý skúma veda, a cirkev naň hľadí s úžasom a rešpektom. Sú niektorí svätí, ktorých telá sa našli po rokoch, desaťročiach, ba stáročiach neporušené, niektoré čiastočne neporušené. Inde sa vyskytuje tajomná tekutina alebo vôňa vychádzajúca z pozostatkov. Aj tieto fenomény sú predmetom sporov, keďže niektorí vedci a skeptici spochybňujú ich pravosť a považujú neporušené telá skôr za výsledok špecifických pohrebných praktík než za dôsledok božských zázrakov. 

Na vysvetlenie neporušiteľnosti a iných fenoménov spojených s pozostatkami svätých bolo predložených mnoho vedeckých vysvetlení, no žiadne z nich nebolo dokázané. Niektoré hypotézy zahŕňajú prirodzené zachovanie tiel v špecifických podmienkach, ako je sucho, chlad alebo pôsobenie soli. 

V niektorých prípadoch zostáva táto neporušenosť skutočnou záhadou. Ak sa pri kanonizačnom procese pri exhumácii zistí neporušenosť, cirkev to zaznamená, ale nie je to dôkazom svätosti. Proces svätorečenia je prísny kánonický proces, ktorý skúma predovšetkým život a čnosti zomrelého člena cirkvi. Kanonizácia vyžaduje obyčajne aj potvrdenie z neba prostredníctvom nejakého dokázaného zázraku. Ale neporušenosť tela sa nepočíta. 

Podobne je to so znamením Kristových rán počas života svätých (tzv. stigmy, ktoré mal aj svätý František a ktorých nadprirodzený pôvod rozpoznala aj cirkev), ktoré nie sú dôkazom svätosti, ale skôr sprievodným znakom ich spojenia s tajomstvom utrpenia Krista a ich tajomnej účasti na ňom pre spásu ľudí. Cirkev tieto znamenia berie s úctou, ale aj s kritickým úsudkom. 

Františkova teológia ľuduOživenie zdravej ľudovej zbožnosti nám môže pomôcť prekonať choré tendencie

Juraj Vittek

V ľudovej zbožnosti sa neraz však vyskytuje aj istá fascinácia týmito javmi, ktorú treba držať na uzde a správne ju usmerniť. Obyčajne tieto tajomné fenomény (aj stigmy či extázy a iné mimoriadne úkazy) skôr proces svätorečenia komplikujú, než uľahčujú. Cirkev nevidí svätosť v mimoriadnych úkazoch, ale v „riadnom“ nadprirodzenom živote milosti prostredníctvom božských čností viery, nádeje a lásky a hrdinských ľudských morálnych (kardinálnych) čností. 

Podobne ako v prípade tzv. „eucharistických zázrakov“, keď sa v súvislosti s Eucharistiou vyskytuje znamenie skutočného ľudského tela (obyčajne svalu srdca alebo krvi), ktoré je znamením poukazujúcim na realitu Kristovho tela a krvi, ktorá je prítomná v Eucharistii vždy, by som videl aj znamenie neporušenosti tela niektorých svätých. Ako znamenie poukazujúce na hlboké prepojenie svätej duše a tela určeného na vzkriesenie podľa slov svätého Pavla: 

„Veď toto porušiteľné si musí obliecť neporušiteľnosť a smrteľné si musí obliecť nesmrteľnosť. A keď si toto porušiteľné oblečie neporušiteľnosť a toto smrteľné si oblečie nesmrteľnosť, vtedy sa splní, čo je napísané: ,Smrť pohltilo víťazstvo.’“ (1 Kor 15, 53-54). 

Ale neznamená to, že svätí, ktorých telo sa nenašlo neporušené, nie sú svätí alebo že nebudú vzkriesení. Práve neporušenosť niektorých tiel, hoci nie je zárukou ich svätosti a nenahrádza poctivý kánonický proces, predsa možno chápať ako znamenie o prepojenosti oslávených duší s ich telami po smrti, ktoré sú určené pre vzkriesenie. Hoci neporušené mŕtve telo je stále porušiteľné mŕtve telo veľmi odlišné od „osláveného tela“, ktoré má Ježiš a ktoré budeme mať aj my po vzkriesení mŕtvych.

Čo hovorí magistérium cirkvi po II. vatikánskom koncile o úcte k relikviám?

Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii o posvätnej liturgii s názvom Sacrosanctum concilium v súvislosti s liturgickými sláveniami v liturgickom roku potvrdzuje tradíciu cirkvi: „Cirkev si podľa tradície uctieva svätých a má v úcte aj ich autentické relikvie a obrazy. Veď sviatky svätých ohlasujú obdivuhodné Kristove skutky v jeho služobníkoch a veriacim poskytujú vhodné príklady na nasledovanie“ (KKC, 111). 

Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí o úcte k relikviám v súvislosti s ľudovou nábožnosťou, ktorá obklopuje sviatostný život cirkvi. Zdôrazňuje sa prepojenie tejto nábožnosti s liturgiou, ktorá ich svojou povahou veľmi prevyšuje. Katechizmus poukazuje na potrebu pastoračnej rozvážnosti, aby sa nevkrádali nezdravé prvky do ľudovej nábožnosti. A povzbudzuje k dôkladnej katechéze aj v tejto oblasti. 

Avšak katechizmus vysoko hodnotí túto ľudovú nábožnosť a nepohŕda ňou. Citujem katechizmus: „Katolícka ľudová múdrosť má schopnosť životnej syntézy. Takto tvorivo spája božské a ľudské, Ježiša Krista a Pannu Máriu, ducha a telo, spoločenstvo a ustanovizeň, osobu a komunitu, vieru a vlasť, rozum a cit. Táto múdrosť je kresťanským humanizmom, ktorý radikálne dosviedča dôstojnosť každej osoby ako Božieho dieťaťa.“ (KKC, 1676)