Slovo kňaza Brána večnosti

Čím som starší, tým viac je tých ľudí, na ktorých v týchto dňoch myslím. Žijeme si svoje bežné uponáhľané životy. Vieme, že tam kdesi v nekonečnu sa zavrie kapitola pozemského života. To všetko sa zdá také vzdialené.

Máme priateľov, príbuzných. Ich prítomnosť berieme ako samozrejmosť, máme ich vedľa seba v domácnosti. Cítime sa dobre, keď sú s nami. Aj keď veľa nepovedia, už samotný fakt, že ich kdesi v pozadí stále registrujeme, dáva istotu a vnáša pokoj do života.

Potom príde okamih, že takýto človek zomrie. Možno bol stále aktívny, stále sa usmieval, vnímali sme ho ako schopného, usilovného, milého a akčného. Všetci máme súkromné životy, ktorými sa nechválime. Vnútorný svet plný pocitov, bolestí, zápasov, radosti, intimity, lásky. Tak trocha žijeme dvojaký život. Jeden pre vonkajší svet a druhý pre seba.

Ten prvý pomáha napredovať, budovať si vzťahy, kariéru, prezentovať sa. V tom druhom sme takí, akí sme. Tú odvrátenú tvár vlastného ja plnú neistoty, strachov, bolestínstva a pocitov neprijatia či nepochopenia len tak hocikomu neukážeme. Možno najbližšiemu človeku, ktorému bezvýhradne dôverujeme. A možno iba Bohu.

Vždy keď zomrie niekto, koho som poznal, uvedomujem si, ako málo o ňom viem. Neviem skoro nič o vnútorných zápasoch, opustenosti, frustrácii, ale ani o jeho vnútorných radostiach, pokoji a šťastí.

Na smrť blízkeho človeka sa nedá pripraviť. Aj keď vieme, že každý musí prejsť touto bránou smrti do večnosti, predsa len okamih smrti vždy zaskočí. Zvykáme si, že ten, koho sme toľké roky poznali a možno mali radi, že ho už jednoducho niet. Už ho nikdy na zemi neuvidíme, nebudeme spolu plakať ani sa smiať. Nepríde na návštevu, nepovie svoj názor ani už nikoho neuteší.

Každý ľudský život je veľkým tajomstvom. Je plný záhad, prekvapení, sklamaní a bolesti, ale aj radosti a šťastia. Je ťažké povedať, čoho je viac. Biblia s ľudovou zbožnosťou tušia, aká je odpoveď, preto tento život nazývajú slzavým údolím.

To nie je nekonečné utápanie sa v slzách, hra na uboleného či ukrivdeného, ale realita, ktorá odzrkadľuje komplikovanosť našej každodennosti. Náš zápas o neustále napredovanie, zmierenie sa s ľuďmi, prijímanie zlých rozhodnutí, zlyhaní a neúspechov. Zmierenie sa s bolesťou a so sklamaním, ktorých je v živote napriek radosti a šťastiu tak veľa.

Poznal som viacero starších ľudí, ktorí mi povedali, že už sú pripravení zomrieť. Biblicky povedané, boli „sýti svojich dní“. Milan Rúfus by bol povedal, že všetkého, čo bolo, bolo dosť. Nie je to životná rezignácia, ako by to mohol niekto povrchne interpretovať. Je za tým niečo iné. Akoby boli dozreli do okamihu, keď pochopili, že ľudská nedokonalosť potrebuje byť „strávená“ naším Vykupiteľom. 

Je to okamih precitnutia, že ako človek so svojimi slabosťami, ktoré ma toľkokrát sužovali, môžem najviac urobiť vtedy, keď sa s celou biedou obrátim na Pána a budem mu bezvýhradne dôverovať. Spoliehať sa na jeho moc a najmä na jeho lásku, milosrdenstvo a prijatie, ktoré sú oveľa väčšie ako všetky ľudské problémy.

Možno to znie zvláštne, ale akokoľvek bolestivé môže byť očisťovanie ľudskej duše, ktorá už prešla bránou do večnosti, je to krok istoty na ceste k Bohu, po ktorom túžim. My ľudia vieme prijímať aj bolesti, ak smerujú k dobrému cieľu a majú zmysel. Viem, že ma časť môjho tela bude ešte dlho bolieť, ale pôjdem na operáciu, lebo mám pred sebou obraz plného zdravia, preto to znesiem.

V týchto dňoch bude na našich pietnych miestach vládnuť melancholická nálada, spomienky, modlitba a možno vypadne aj slza. Smútok nad stratou blízkeho človeka sa môže oslabiť, ale nikdy úplne nezmizne, lebo nie sme nahraditeľní.

Dotýkame sa brány večnosti, tajomstva smrti, ktorou už toľkí pred nami prešli a ktorou jedného dňa budeme prechádzať aj my. Ak si mám niečo v tejto chvíli priať, tak to nie je len viera v Boha, ktorý je naším dobrotivým a milosrdným Otcom.

Nezostaňme pri spomienkach, ale v konfrontácii s temnými stránkami vlastného vnútorného sveta túžme po očistení už teraz. Po Božej moci, ktorá nás na životnej púti pripraví na stretnutie so Svetlom. Vnesie do života pokoj a vedomie Božej lásky, aby sme vládali žiť.