Ku kauze Marka Váchu Ježiš chodil do krčiem, ale neslúžil tam Poslednú večeru

Chcem vyjadriť vecne svoj názor, bez toho, aby som hodnotil osobu Marka Váchu alebo hocikoho iného, pretože túto módu slúžiť omšu v krčme rozširujú aj ďalší.

Upozorňujem, že v tomto texte sa nechcem vyjadrovať k jeho odvolávaniu, lebo nevidím do okolností ani dôvodov jeho odvolania (pre mňa je trochu zvláštne, že je zároveň farárom v Brnianskej diecéze a farským vikárom v Pražskej arcidiecéze – v obidvoch má totiž podľa práva povinnosť rezidovať, čo asi nie je možné). 

Nevyjadrujem sa však k vhodnosti spôsobu jeho odvolania, lebo nepoznám okolnosti ani dôvody. Chcem iba vyjadriť vecne názor na „omše v krčme“, pretože sa to týka aj nás ostatných kňazov a veriacich, aj na Slovensku. Ľudia od nás požadujú rôzne čudné veci a majú nás potom za skostnatených, keď im nechceme vyhovieť.

Tento text nie je za Marka Váchu ani proti nemu, lebo takáto polarizácia ničomu neslúži. 

Marek Orko Vácha je nepochybne mimoriadne cenný kňaz, ktorého si vážim a neraz ho i citujem, ale neznamená to, že nemôžeme viesť kritický dialóg. Najlepšie by to bolo v súkromí (tak to má robiť aj biskup s kňazom), ale teraz ide o verejnú vec a týka sa nás všetkých vzhľadom na rýchle komunikačné prostriedky.

1. Teším sa každej aktivite, ktorá tajomstvá našej viery viac prepája s bežným životom (to bola, mimochodom, aj jedna z hlavných tém synodálnych procesov v našej Bratislavskej  arcidiecéze).

Myslím, že Marek Vácha to vie robiť mnohými dobrými spôsobmi. Mali by sme sa o to usilovať všetci, každý spôsobom, akým vie. Je to veľká výzva pre súčasný život Cirkvi. Sám pochádzam z neveriaceho prostredia a rozumiem rozpakom „nekostolných ľudí“ v „kostolnom prostredí“.

2. Liturgia (jej centrom je omša a vysluhovanie sviatostí) je „prameň a vrchol celého života a aktivity Cirkvi“ (Druhý vatikánsky koncil). Niekedy sa však zdá, že je to jediná aktivita Cirkvi. A pchať ju kdekoľvek pod zámienkou evanjelizácie nie je dobrý spôsob evanjelizácie. 

Potom poďme slúžiť omše do lekární, obchodných domov, do fabrík, aby sme sa priblížili k ľuďom. V prvotnej Cirkvi boli napríklad nepokrstení ľudia len postupne vovádzaní do tajomstva omše, najprv sa zúčastňovali iba na liturgii slova a až neskôr aj liturgii obety.

Bol tu celý proces mystagógie, vovádzania do tajomstva. Liturgiu sa treba učiť chápať. Nie je najlepším spôsobom priblížiť človeka viere tým, že ho zoberiem na omšu, ktorej ešte vôbec nerozumie a je mu to úplne vzdialené. Napríklad ja robím rád takúto mystagógiu (čo liturgia umožňuje), teda vovádzanie detí do tajomstva omše, tzv. detskými omšami (presnejšie „omšami s účasťou detí“), ktorá dovoľuje trochu viac kreativity, napríklad dialogickú kázeň s deťmi a podobne.

No sám vidím, aké je to náročné na začiatku, keď príde takmer sto prvoprijímajúcich detí, z ktorých väčšina je od krstu na omši prvýkrát alebo je im úplne cudzia (niekedy je potrebné sa s nimi stretať pred omšou v pastoračnom centre mimo liturgie, lebo liturgia neposkytuje toľkú voľnosť).

Odvolanie Marka Orka Váchu pre omšu vedľa krčmyPodľa liturgickej komisie porušil predpisy, brniansky biskup sa ho zastal

Miro Pastorek

3. Na prepájanie kresťanského tajomstva so sekulárnym prostredím však nemá slúžiť liturgia, ale tzv. ľudová zbožnosť (spiritualita) a celá škála svätenín (požehnaní, pobožností a pod.).

Ježiš chodil do krčiem, ale neslúžil tam Poslednú večeru. Hospodin nepochybne patrí aj do „hospody“, Pán patrí aj do krčmy, patrí do sekulárneho prostredia, na pracoviská, do obchodov, ale nie sviatostne, nie slúžením omše. 

Nikto by nemal problém, keby sa v hostinci zorganizovalo milé posedenie, pri ktorom sa dokonca prečíta z Božieho slova, prednesú sa pekné príhovory, prednesú sa modlitby a požehnania, urobí sa koncert a všetko sa udeje v atmosfére pohody, prijatia, priateľstva, rozhovorov.

To je ľudová spiritualita, ktorú treba pestovať. A môže pripravovať aj vzdialených ľudí na vnímanie liturgie ako takej.

4. Liturgia je však to najposvätnejšie, čo Cirkev má, a je nedotknuteľná. Základným princípom liturgie, ktorý zopakoval aj Druhý vatikánsky koncil, je: „Nech však kňaz pamätá, že má byť služobníkom posvätnej liturgie a nesmie nič na vlastnú päsť pri slávení omše pridať, vynechať alebo pozmeniť.“ To sú slová Druhého vatikánskeho koncilu (Sacrosanctum concilium, čl. 22). 

5. Omšu v hostinci prenášanú TV Noe som si pozrel zo záznamu. Myslím, že nedošlo k žiadnej neúcte a nikomu sa nedá vyčítať, že zosmiešnil svätú liturgiu. Bolo to tak aj preto, lebo drvivá väčšina ľudí boli praktizujúci kresťania, čo bolo vidieť na množstve tých, čo odpovedali v liturgii a išli na sväté prijímanie. 

Zväčša to teda bola omša pre ľudí praktizujúcich, ktorí by nemali mať problém ísť do blízkeho kostola v kláštore. Napriek tomu došlo k celému radu porušení liturgických predpisov (Česká liturgická komisia vyčítala tri najzávažnejšie, no našiel by som ich možno aj do desať). 

Nesúhlasím preto s Markom Váchom, že neporušil liturgické predpisy. Skôr ich očividne nepozná, čo môže niekoho prekvapovať pri jeho vzdelaní v iných odboroch. No v niektorých veciach môže byť aj vzdelaný človek povrchný.

Liturgia samotná predpokladá mimoriadne výnimky od niektorých predpisov, ale vymedzuje oprávnené dôvody týchto výnimiek a aj minimálne podmienky, ktoré treba zachovať.

Napríklad môžu existovať dôvody na slávenie omše mimo kostola (liturgický priestor) pre nedostatok miesta pri veľkých hromadných sláveniach (púte a pod.), nie je k dispozícii liturgický priestor, mimoriadne situácie počas prenasledovania a podobne.

Vtedy sa má slúžiť na stole, ktorý je prikrytý plachtou, s krížom a dvoma sviecami. To, že niekomu sa to viac „páči“ v krčme, určite nie je adekvátnym dôvodom a nie sú ním ani najlepšie mienené „evanjelizačné dôvody“. To by sme skĺzli do dojmológie.

6. Na celom tomto „projekte“ omší v krčmách je problematická určitá nebezpečná tendencia a postoj k liturgii ako takej. Pápež František (stredajšia katechéza, 7. septembra 2016) upozornil na toto nebezpečenstvo: „Aj dnes si človek o Bohu vytvára predstavy, ktoré mu bránia zažiť jeho skutočnú prítomnosť. Niektorí si upravia vieru na spôsob ,urob si sám‘, ktorá redukuje Boha na obmedzený priestor vlastných želaní a vlastných presvedčení. Ale táto viera nie je obrátením k Pánovi, ktorý sa zjavuje, ale, naopak, mu dokonca znemožňuje podnecovať náš život a naše svedomie.“ 

A ešte pred ním kardinál Ratzinger povedal to isté v rozhovore s V. Messorim: „Pre katolíka je liturgia spoločným domovom, je zdrojom jeho identity. I preto musí byť ,vopred daná‘, ,nemenná‘, pretože obradom sa manifestuje Božia svätosť. Naproti tomu odmietanie toho, čo bolo označené za ,starú rubrikovú strnulosť‘, ktorá vraj ochudobňuje liturgiu o prvok kreativity, znamená vťahovanie i liturgie do onoho ,urob si sám‘, ktorá ju robí bezvýznamnou, pretože ju prispôsobil našej priemernosti.“

7. Svätý Pavol to vyjadril v Liste Korinťanom týmito slovami: „Nech nás takto každý pokladá za Kristových služobníkov a správcov Božích tajomstiev. A od správcov sa už vyžaduje, aby bol každý verný. No mne naozaj málo záleží na tom, či ma súdite vy alebo iný ľudský súd.“

Teda kňaz ani veriaci nie sú pánmi tajomstiev, ktoré slávime v liturgii, ale správcami. A správca nemôže byť svojvoľný. Vyžaduje sa od neho vernosť. Táto vernosť nie je strnulosťou.

8. Túto tému som rozobral už pred takmer desiatimi rokmi vKontexte v TV LUX s názvom Urob si sám. 

Hovorím tam aj o paradigmatickom prípade „liturgie zlatého teľaťa“, ktorá najlepšie vyjadruje liturgiu „urob si sám“. Židia tlačili na kňaza Árona, lebo sa chceli klaňať Bohu Izraela, ale chceli tento spôsob uctievania, kultu prispôsobiť svojim pocitom, chutiam a podmienkam, aby im to bolo bližšie. Áron im vyšiel v ústrety.

Ratzinger vysvetľuje: „Zniesli ho k sebe dolu, do svojej podoby, do viditeľnosti a pochopiteľnosti. Kult už viac nie je vzostupom k nemu. Je to stiahnutie Boha do svojho vlastného sveta: Boh musí byť tu, keď ho potrebujeme, a musí tu byť tak, ako ho potrebujeme. Človek potrebuje Boha, a hoci to navonok nie je poznať, stavia sa k nemu tak, ako keby stál v skutočnosti nad ním.

A tu sa naznačuje druhá skutočnosť: svojvoľnosť kultu. Keď Mojžiš dlho neprichádzal a Boh tak bol nedosiahnuteľný, v tej chvíli si ho Izraeliti zniesli na zem. Tento kult sa stáva slávnosťou, ktoré si spoločenstvo ustanovuje samo; potvrdzuje samo seba. Poklona Bohu sa premieňa na úzky okruh seba samých: jedlo, pitie, zábava.

Tanec okolo zlatého teľaťa je tak obrazom kultu vyhľadávajúceho iba seba samých, kult sa stáva istým druhom banálneho sebauspokojenia. Príbeh zlatého teľaťa je varovaním pred svojvoľným a sebeckým kultom. V ňom už viac nejde o Boha, ale o vytvorenie vlastného malého alternatívneho sveta. Liturgia sa tak premieňa na prázdnu hru. Alebo ešte horšie: opúšťa  živého Boha zastretého posvätným závojom. No na konci sa aj tak dostaví frustrácia, pocit prázdna. Zážitok slobody, neustále prítomný pri skutočnom stretnutí so živým Bohom, sa zrazu nedostaví.“

Odporúčal by som otcovi Markovi, ale aj nám ostatným namiesto slúženia omše urobiť v hostinci niečo kresťanské, ale neliturgické, čo nám ponúka kreativita ľudovej spirituality a svätenín. 

Alebo možno aj svätú omšu najprv v liturgickom priestore a potom v sekulárnom prostredí pokračovanie neliturgického charakteru. Tak sa môžu pritiahnuť aj tí, ktorí ešte nedozreli na to, aby boli prítomní na liturgii.