Svätý Filip Neri Príťažlivá tvár kresťanskej ľudskosti

Počas rokov strávených v Ríme – priamo na miestach, kde žil a zomrel svätý Filip Neri – som mal možnosť vidieť, že kúzlo, ktoré vytvára, je zjavné v ustavičných každodenných návštevách pri jeho hrobe počas celého roka. Prichádzali kňazi, rehoľníci, laici, ale aj biskupi či kardináli.

Filipova osobnosť priťahuje kvôli jednoduchosti jeho metódy a bohatstvu ponuky kresťanského života. Očaril aj mňa. Už pred rokmi. Až natoľko, že som zatúžil nasledovať jeho oratoriánsku charizmu.

Máme Ignaciánsky rok. Boli to priatelia. Ale boli aj takí odlišní: svätý Ignác z Loyoly so svojou citlivosťou pre pravidlá, poriadok a disciplínu, Filip taký citlivý na slobodu.

Spolu boli kanonizovaní piati: Filip Neri, Ignác z Loyoly, František Xaverský, Terézia z Avily a Izidor. Rimania vtedy žartovali: Pápež dnes kanonizuje štyroch Španielov a jedného svätého. Tak milovali svojho rímskeho svätca, ktorý dostal titul „apoštol Ríma“.

Pre jeho dobrotu ho volali „Pippo buono“ („dobrák Filip“): sympatický, prívetivý, vtipný, inteligentný, kultivovaný, panský vo vkuse, no jednoduchý, spoločenský a zdržanlivý zároveň, milujúci samotu. Bol podmanivým kresťanským mladíkom, ktorému sa na Turíce v roku 1544, pár mesiacov po začatí Tridentského koncilu, počas noci strávenej v modlitbe v katakombách, zväčšilo srdce ohňom Ducha Svätého.

Jeho Oratórium – tak nazval svoj „vynález“ – sa nerodí ako inštitúcia, ale ako rozvinutie duchovného vedenia jednotlivcov, predovšetkým laikov všetkých stavov, ktoré sa stávalo komunitným a rodinným stretnutím.

Stretnutiam hovorili „rozhovor nad knihou“. Žartom zvykol hovoriť, že používali knihy, ktoré sa začínali na „S“: predovšetkým Sväté písmo, ale aj knihy svätých a ich životopisy. Zvláštne miesto mali mystici, púštni otcovia a ďalší. Novosť pochádzala z Ducha Svätého, ktorého pôsobeniu sa Filip zveroval.

Obdobie renesancie poznalo silné a rafinované pokušenie zredukovať všetko iba na ľudské. Filip odpovedal na toto ničivé pokušenie svetáctva: kresťanská radosť, ktorej je „prorokom“, nie je nič iné, ako šťastie človeka vedomého si toho, že je Božím synom, obohateným novým nadprirodzeným životom, ktorý vyviera zo stretnutia s Kristom. Milosť nepotláča prirodzenosť, ale ju uzdravuje, posilňuje, zdokonaľuje.

Ale bolo tu aj druhé pokušenie. Bolo to pokušenie vyzývať bojovne svet, ktorý sa nechce stretnúť s Kristom. Celý Filipov apoštolát bol opakom strnulej strohosti a apokalyptických hrozieb mnohých vtedajších kazateľov. Filipova rozvážnosť má mieru, rovnováhu, miernosť, zlatú a chvályhodnú strednú cestu, ktorá tečie v riečisku normálnosti, nevyhľadáva výnimočnosť, chváli rozumnosť, obhajuje každodennosť.

U Filipa náboženstvo, kultúra a príroda dosiahli radostnú harmóniu. Spolu s Františkom Assiským sa stáva predstaviteľom autentického kresťanského humanizmu. „O humanizme môžeme hovoriť jedine vtedy, ak je naším východiskom Ježiš ako stredobod, a v ňom odhaľujeme rysy autentickej ľudskej tváre,“ povedal pápež František vo Florencii.

Filipovu lásku k svetu vyjadril výstižne otec Giulio Cittadini z oratória v Bresci, kde bol duchovne vedený aj svätý pápež Pavol VI. Ide o „pripravenosť zachrániť svet bývajúc v ňom zvnútra, nie zvonku, nie preukazujúc mu dobrodenie z výšky bez zdieľania niečoho z jeho úzkostí a jeho kríz. Tak ako Ježiš, ktorý sa nestal dobrodincom ľudstva, ale sa vtelil, pridal sa k nám, do nášho kroku.“

Dnešný svet potrebuje túto Filipovu modernú ponuku radostného kresťanského života, prívetivého a láskavého, kultivovaného a vnútorne príťažlivého, ktorý má čerstvosť Evanjelia.