Františkova teológia ľudu Oživenie zdravej ľudovej zbožnosti nám môže pomôcť prekonať choré tendencie

Článok vychádza v rámci seriálu Porozumieť Františkovi, v ktorom približujeme rôzne aspekty pontifikátu súčasného pápeža.

Už v roku 2013, teda v roku zvolenia pápeža Františka, vznikol projekt vkontexte.sk plne v službe tohto pontifikátu. Neskôr sa stal úspešnou televíznou reláciou s rovnakým názvom, aby sprostredkoval bez ideologických nánosov pôsobenie, myslenie a ducha pápeža Františka ľuďom na Slovensku.

Bola to aj odpoveď na výzvu samotného pápeža Františka, ktorý vyzýval na takúto interpretáciu jeho vlastných slov v rozhovore s novinármi na palube lietadla počas jeho cesty z USA: „V interpretácii príhovoru, prípadne nejakého textu, je kľúčovou hermeneutika v celkovom kontexte, nie v izolovanom kontexte.“

Správe o jeho návšteve som od radosti nemohol ani uveriť. Pápež prichádza v pravej a kritickej chvíli, keď jeho prítomnosť na Slovensku veľmi potrebujeme, aby sme sa nestratili na spletitých chodníkoch súčasnej doby, o ktorej latinskoamerickí biskupi povedali, že nie je len „epochou zmien“, ale sme svedkami „zmeny epochy“.

Jedna z najčastejších otázok, ktorú si kladieme na Slovensku, ale kladú si ju aj v zahraničí, ako sa o tom presvedčujem v týchto dňoch pri rozhovoroch so zahraničnými novinármi, je otázka, prečo si pápež vybral práve Slovensko na takúto rozsiahlu návštevu v kontexte jeho cesty na eucharistický kongres do Budapešti.

Slovensko je 48. krajina, ktorú navštívi. Jedna z najmenších krajín v Európe. V júlovom rozhovore pre španielske rádio Cope povedal, že sa chystá navštíviť najprv malé krajiny Európy, po návšteve Maďarska a Slovenska chce navštíviť aj Glasgow v Škótsku, kde bude v novembri klimatický summit, ďalej chce navštíviť Cyprus, Grécko a Maltu.

Ako ho prijmeme na Slovensku? Má tento latinskoamerický pápež z Argentíny niečo spoločné so Slovenskom? Neporovnávame ho s pápežom Jánom Pavlom II.?

Definitívnejšie odpovede nám, samozrejme, prinesú až nasledujúce dni. Ale môžeme vytušiť veľa už teraz z kontextu jeho doterajšieho pontifikátu, jeho učenia, jeho pôsobenia. Pápež, samozrejme, neprehovorí prvýkrát u nás. Je pápežom už osem rokov. Mnohí, žiaľ, jeho pontifikát poznajú povrchne.

V týchto dňoch ste už určite počuli a čítali veľa úvah. V tejto by som chcel poukázať na jeden aspekt, ktorý väčšine úplne uniká, ale ja ho považujem za kľúčový a som presvedčený, že viac než z príhovorov pápeža ho budeme môcť vnímať v atmosfére počas jeho samotnej prítomnosti medzi nami. Zafunguje to, čo môžeme nazvať „teológia ľudu“. Skúsme si priblížiť, o čo ide.

Ján Pavol II. – neporovnávajme, sme v inej dobe

Slovensko naposledy zažilo pápežskú návštevu v roku 2003, keď Slovensko navštívil na sklonku svojho života pápež svätý Ján Pavol II. Či chceme, či nechceme, predsa len porovnávame návštevu pápeža Františka s návštevami na Slovensku obľúbeného a milovaného svätého Jána Pavla II., ktorý výrazným spôsobom ovplyvnil katolicizmus a kresťanstvo našich čias na Slovensku.

Niektorí porovnávajú, koľko ľudí sa zúčastnilo na verejných zhromaždeniach s Jánom Pavlom II. a koľko ľudí sa zhromaždí na podujatiach s pápežom Františkom. Aj keď v tejto chvíli by sme ešte predbiehali, ukazuje sa, že tieto dve návštevy sa nedajú porovnávať.

Uplynulo takmer 18 rokov od poslednej návštevy Jána Pavla II. Naša krajina sa zmenila. Ján Pavol II. bol poľský pápež, ktorý nám bol blízky ako Slovan a chápal našu kultúru, históriu i utrpenie nášho ľudu a cirkvi počas komunizmu, keďže to sám prežíval. Bol to pápež milujúci naše Tatry. A navštívil nás v období, keď sme sa s veľkým entuziazmom po páde komunizmu nadýchli a vykročili k sľubnej budúcnosti, stavali sme a opravovali kostoly, zakladali cirkevné školy a stavali na nohy ostatné cirkevné inštitúcie.

Budovali sme nový samostatný štát, otvárali sme sa Európe. Bolo to obdobie zomknutia, nádeje. Bežnému človeku tieto atribúty stačia na to, aby mu tento pápež bol sympatický. A dodnes ho mnohí, veriaci, ba dokonca i vlažní veriaci či neveriaci, volajú „náš pápež“.

Je prirodzené, že po Jánovi Pavlovi II. nemožno očakávať rovnakú atmosféru v našom prijatí pápeža Františka. Naša krajina sa zmenila. Naša krajina je v úplne inej atmosfére – spoločenskej, politickej i náboženskej. Sekularizácia významne pokročila aj v našej krajine. Po návšteve Jána Pavla II. v roku 2003 sme mali ešte veľa entuziazmu, hoci do našej krajiny postupne stále viac vstupovala mentalita konzumu, mladí ľudia videli obrovské možnosti, mohli študovať v zahraničí, cítili, že svojím úsilím si môžu zadovážiť prostriedky, aby si dovolili a zažili veci, ktoré predtým videli iba vo filmoch zo západných krajín.

Konzum, pohodlnosť a individualizmus postupne uchvátili naše mysle. V spoločenskom, ekonomickom a politickom živote sa to prejavuje rastúcou mierou korupcie, ktorá plynie z konzumnej nenásytnosti. Individualizmus ničí vzťahy, vnáša nedôveru. Našou integráciou do Európy prišli do našej krajiny nové myšlienky, mnohé dobré, obohacujúce, inšpirujúce, ktoré naša krajina predtým uzatvorená za železnou oponou potrebovala.

Globalizácia postupne aj u nás potlačila do úzadia našu kultúrnu, národnú a náboženskú identitu. To postupne prinášalo rastúce protirečenia, polarizáciu, znepokojenie a zmätok do našich myslí.

Cirkev na Slovensku v ostatných rokoch poznačila kauza odvolania Róberta Bezáka z úradu trnavského arcibiskupa. Na Slovensku sme začali vnímať drámu progresívneho sekularizmu, ktorý v niektorých západných krajinách priviedol cirkev do úpadku, až k odkresťančeniu a novému pohanstvu. To spôsobilo nemalé obavy u mnohých a rastúcu uzavretosť, obranné postoje, strach pred týmto sekularizmom, ktorý sa na Slovensku pomenoval ako nepriateľ liberalizmu. To viedlo u mnohých k radikalizácii postojov, k tradicionalistickým tendenciám – až k spochybňovaniu Druhého vatikánskeho koncilu a smerovania cirkvi po ňom.

Arcibiskup Buenos Aires Jorge Mario Bergoglio začiatkom roku 2013 pred svojím zvolením za pápeža. Foto – TASR/AP

V týchto kruhoch je spochybňovaný pontifikát súčasného pápeža, ale u mnohých z nich v skutočnosti nezapadajú do ich schém ani predchádzajúci pápeži. Hoci nemožno hovoriť o nejakých dramatických protirečeniach v bežnom živote cirkvi na Slovensku, za ostatných desať rokov sme začali čeliť protirečeniam, ktoré cirkev v západných krajinách pozná už 50 rokov.

Otvorenie sa svetu, internet či jazykové schopnosti nám umožnili oveľa intenzívnejšie vnímať zápasy, ktoré zmietajú cirkvou v iných krajinách Európy, a to, samozrejme, ovplyvňuje rozličné, neraz protirečivé prúdy myslenia aj vnútri cirkvi. Veriaci sú z toho neraz zmätení.

Do toho všetkého ako katalyzátor prišla pandémia, ktorá tieto procesy ešte urýchlila, v cirkvi i v spoločnosti. Atmosféra ohrozenia, strachu, úzkosti spúšťa spoločenské správanie, ktoré nahráva radikalizácii v názoroch, podozrievavosti, popieračstvu a odmietaniu. Tento stav prináša rozpad spoločenskej súdržnosti, nádeje, ochoty k obetavosti, rozhádanosť, pasivitu, nepokoj, vnútornú nestabilitu, akúsi duchovnú ospalosť, mudrovanie a táranie a nadovšetko reptanie.

V tomto čase úzkosti vychádza na povrch zmýšľanie sŕdc. V izolácii však objavujeme aj niečo horšie, izolovanosť svojho svedomia, ktoré má tendenciu rozdeľovať svet na dobrých a zlých, ktoré hľadá vinníkov mimo seba samého. Zažívame, ako psychologicky a duchovne upadáme, rastie agresivita, slovná i fyzická. Odhalila sa aj veľká náboženská povrchnosť, ktorá je živnou pôdou pre zneužívanie náboženstva.

V atmosfére ľahostajnosti a zmätku rastie národný a kresťanský populizmus, ktorý bičuje pocit ohrozenia a potom sa stavia do pozície záchrancu hodnôt, našej kultúrnej, národnej a náboženskej identity. Dokáže umne narábať s emóciami a náladami ľudu, s jeho národným a náboženským cítením. Používajú náboženstvo a tvária sa ako jeho ochrancovia a mnohí im sadnú na lep. Keď už sú posadení do ich vozíka, napokon vyjde na povrch, že v skutočnosti odmietajú každú inú autoritu okrem seba a postupne privádzajú katolíkov k odmietaniu cirkevnej autority, akú by sme si u nich predtým ani nevedeli predstaviť.

Vidíme to už teraz, ako sú mnohí naočkovaní nedôverčivosťou voči pápežovi, ktorý v mnohom nezapadá do politickej agendy týchto populistických vodcov. Vnútri cirkvi túto nedôverčivosť očkujú do veriacich majstri podozrievania, ktorí sa predstavujú ako ochrancovia pravej viery, jej čistoty a nepoškvrnenosti, v skutočnosti však odvádzajú veriacich od tela cirkvi a robia si z nich svoje fankluby. V takomto myšlienkovom prostredí sa vytvára izolované svedomie a kvitnú konšpirácie.

Teda atmosféra na Slovensku je radikálne odlišná a Svätého Otca budeme vítať aj v týchto protirečeniach, ktoré pôsobia aj na mysle katolíkov, aj na mysle všetkých obyvateľov našej krajiny.

Avšak pozývam vás všimnúť si niektoré zvlášť osobité črty pápežovej duše, spirituality, vízie, ktorá má so Slovenskom oveľa viac spoločného, než sa na prvý pohľad môže zdať.

Pápež František je prejavom celocirkevných procesov

V prvom rade treba povedať, že jeden z dôvodov ľahostajného postoja mnohých katolíkov voči pápežovi Františkovi tkvie aj v tom, že jednoducho jeho duši, jeho srdcu, jeho učeniu, jeho vnútornému presvedčeniu málo rozumieme.

Jedným z hlavných dôvodov je súčasná povrchnosť, ktorá len ukradomky a letmo zachytáva mediálne úlomky z jeho učenia a pôsobenia, ktoré sú neraz podávané cez krivú interpretáciu ideologických a politických záujmov. Každý má tendenciu posadiť pápeža do svojho vozíka videnia sveta: jedným sa nepáči, druhým sa, naopak, veľmi páči. Ale stáva sa, že ani jedni, ani druhí ho veľmi nepoznajú.

Pápež František počas jednej zo svetových synod biskupov poznamenal aj dovnútra cirkvi v súvislosti so svojimi dokumentmi: „Moje dokumenty kritizujú mnohí, ale máloktorí ich čítajú.“ Sám sa o tom dennodenne presviedčam v rozhovoroch s ľuďmi, veriacimi či neveriacimi, kňazmi, novinármi, intelektuálmi.

Bol pre mňa zážitok rozprávať sa s niektorými zahraničnými novinármi vatikanistami, do akej hĺbky poznajú pápežovo myslenie, ale aj históriu našej krajiny. Ale táto povrchnosť u nás zasahuje, žiaľ, aj mnohých kňazov. Je totiž našou zodpovednosťou, aby sme ľudu podávali nezriedené a nepokrivené učenie pápeža bez ideologických nánosov. U niektorých je to úplne naopak.

V prvom rade treba povedať, že pápež František nie je akýsi ojedinelý novátor, ktorý spadol z neba a chce prerobiť cirkev na svoj obraz. Iste, mnohým unikajú cirkevné súvislosti jeho nástupu na Petrovu katedru v roku 2013. Kardinál Bergoglio bol u nás dovtedy úplne neznámy. Jeho meno väčšina počula po prvýkrát, keď bol zvolený za pápeža.

Každý má tendenciu posadiť pápeža do svojho vozíka videnia sveta: jedným sa nepáči, druhým sa, naopak, veľmi páči. Ale stáva sa, že ani jedni, ani druhí ho veľmi nepoznajú.Zdieľať

Avšak argentínsky arcibiskup v Buenos Aires bol medzinárodne uznávanou osobnosťou biskupmi celého sveta, ktorý dávno pred svojím zvolením za pápeža ukázal svoje schopnosti byť nositeľom pohybov, zmien a procesov, ktoré sa rodili v cirkvi samotnej zdola od veriacich cez kňazov a biskupov až po pápeža. On nie je ojedinelým hlasom cirkvi, veď ho zvolila väčšina kardinálov (vieme, že to musí byť aspoň dvojtretinová väčšina).

Niektorých trochu mätie mediálne zdôrazňovaný fakt, že kardinál Bergoglio bol známy svojou jednoduchosťou. V ničom sa nepodriadil svetu a neprijal žiadne privilégiá. Žil jednoducho, oblečený ako jednoduchý kňaz, cestoval metrom alebo autobusom. Mal stále kontakt s Božím ľudom. Ale to neznamená, že ho volitelia ani nepoznali. Jeho jednoduchosť zakrýva vznešenosť jeho ducha, jeho vzdelanie (má titul z chémie, vyučoval teológiu i literatúru, má doktorát z filozofie). Je to človek prenikavého myslenie a vidí srdcom. Je to majster rozlišovania v škole svätého Ignáca z Loyoly.

Už v roku 2001 po páde dvojičiek v New Yorku sa kardinál Egan musel z práve prebiehajúcej svetovej synody urýchlene vrátiť do USA. Bol vtedy tzv. relátorom synody, teda zodpovedný za spracovanie všetkých príspevkov biskupov a vytvorenie záverečného dokumentu, ktorý sa potom odovzdáva Svätému Otcovi. Namiesto newyorského kardinála bol na túto úlohu vybraný práve kardinál Bergoglio. Témou synody bola „úloha biskupa v cirkvi“.

Bergoglio vtedy vytvoril pôsobivý text, ktorý ho vyniesol na medzinárodné javisko svetového cirkevného diania. V správe vykreslil postavu biskupa, akého cirkev potrebuje na začiatku tretieho tisícročia takto: „Boží muž, ktorý kráča so svojím ľudom, muž spoločenstva a misionárskeho ducha, muž nádeje, služobník evanjelia pre nádej sveta. Vieme, že celý svet túži po tejto ,nádeji, ktorá nezahanbuje‘ (Rim 5, 5), preto tento biskup musí byť ohlasovateľom nádeje, ktorá sa rodí z Kristovho kríža.“

Bergoglio bol zvolený za zástupcu amerického svetadielu do postsynodálnej rady. Vo Vatikáne sa dokonca uvažovalo o tom, že ho poveria vedením nejakej dôležitej kongregácie. Na to sucho konštatoval: „Zľutujte sa, v kúrii zahyniem.“ On bol biskupom ľudu. V roku 2005 bol zvolený za predsedu argentínskej biskupskej konferencie.

Bergoglio a Dokument z Aparecidy

Tu sa dostávame k bodu, ktorý treba zdôrazniť, aby sme porozumeli tomu, čo predchádzalo jeho zvoleniu za pápeža. Tzv. teológia ľudu, ktorá sa postupne rozvíjala v Latinskej Amerike už od polovice 20. storočia, sa objavovala a dozrievala aj na kontinentálnych stretnutiach latinskoamerických a karibských biskupov. Uskutočnilo sa ich päť.

Už pápež Pius XII. v roku 1955 totiž ustanovil Biskupskú latinskoamerickú radu, skratka CELAM, na žiadosť biskupov tohto kontinentu, ktorí sa po prvýkrát zišli v brazílskom Rio de Janeiro v tom istom roku.

Jedna z úloh tejto rady je pripravovať generálne konferencie celého kontinentu, ktoré zvoláva Svätá stolica, teda pápež. Druhá konferencia sa konala v meste Medellín v Kolumbii v roku 1968 a otvoril ju pápež svätý Pavol VI. pri návšteve kolumbijského hlavného mesta Bogota. Tretia bola zvolaná už pápežom svätým Jánom Pavlom II. do mexického mesta Puebla v roku 1979. Štvrtá sa uskutočnila v roku 1992 na karibskom ostrove v Santo Domingo.

Ostatná piata konferencia sa konala v brazílskej mariánskej svätyni Aparecida v roku 2007. Táto konferencia sa zaoberala alarmujúcou situáciou cirkvi na latinskoamerickom kontinente. Bola pripravovaná niekoľko rokov. Táto zohrala mimoriadnu úlohu vo vývoji cirkvi vo svete v súvislosti s pápežom Františkom.

Na jej pochopenie je dobré zdôrazniť jeden fakt, ktorý nám v Európe, a zvlášť na Slovensku, ľahko uniká, lebo vnímame vývoj cirkvi inde vo svete len okrajovo. Čo myslíte, na ktorom kontinente najviac rastie Katolícka cirkev? Najväčší nárast zaznamenáva jednoznačne africký kontinent s takmer 10 000-percentným nárastom katolíkov. Kým na začiatku 20. storočia bol v Afrike asi milión katolíkov, na konci storočia už ich bolo 100 miliónov.

A na ktorom kontinente je, naopak, najväčší úbytok katolíkov? Mnohí si myslia, že v Európe. Lenže nie je to tak. V ostatných rokoch najväčší úbytok katolíkov je práve na latinskoamerickom kontinente. Najmä na perifériách sa v Latinskej Amerike darí protestantským letničným charizmatickým a evanjelikálnym hnutiam. Ak tento trend bude pokračovať, tak okolo roku 2032 bude v Brazílii viac protestantov ako katolíkov.

Pápež Benedikt XVI. s kardinálom Bergogliom v roku 2007 vo Vatikáne. Foto – TASR/AP

V jednej z našich relácií som už poukázal na tzv. teológiu prosperity, pokrivené evanjelium, ktoré hlásajú mnohé z týchto hnutí v Latinskej Amerike a darí sa im najmä medzi chudobnými. Hlavná téma generálnej konferencie v Aparecide v roku 2007 bola práve téma novej evanjelizácie. Cirkev je v týchto oblastiach nemohúca práve v dôsledku individualizmu.

Zvláštnosťou tejto V. generálnej konferencie bola široká účasť nebiskupov na tejto konferencii. Bolo tu zastúpené veľké množstvo laických predstaviteľov najrozličnejších hnutí, reprezentanti rozličných cirkevných kontextov, od miest západného charakteru až po misijné odľahlé časti domorodých obyvateľov. Bola to úžasná udalosť bohatosti latinskoamerickej cirkvi.

Konferenciu otvoril 13. mája 2007 priamo v Aparecide pápež Benedikt XVI. svojím strhujúcim príhovorom. Potom však povedal: Fate voi! Pracujte vy sami! A vrátil sa do Ríma.

Strhujúci, ale zložitý a neraz protirečivý dialóg medzi najrozličnejšími pohľadmi na cirkevný život trval do konca mája. Bolo treba nájsť skutočne mimoriadnu osobnosť, ktorá by bola schopná zhrnúť a zakomponovať všetky najrozličnejšie a neraz protichodné názory. Za predsedu komisie, ktorá mala pripraviť záverečný dokument, nebol zvolený nik iný ako kardinál Bergoglio. Jeho schopnosť dialógu, počúvania, rozlišovania, hľadania jednoty v rozličnosti, prekonávaní konfliktov ho vyniesla na túto úlohu. A sme svedkami, že neskôr až na pápežský stolec.

Pripravil dokument, ktorý nesie názov „Dokument z Aparecidy“, ktorému dal 29. júna toho istého roku svojím schválením apoštolskú autoritu pápež Benedikt XVI. Tento dokument veľmi ovplyvnil uvažovanie cirkvi na celom svete.

V roku 2012 zvolal pápež Benedikt XVI. riadnu svetovú synodu biskupov, aby sa spoločne uvažovalo práve o novej evanjelizácii, tentoraz vo svetovom meradle. Je zaujímavé, že práve v tomto roku po skončení synody sa udialo historické zrieknutie sa úradu zo strany Benedikta XVI., ktorý cítil, že cirkev čakajú veľké výzvy, na ktoré cítil, že už nemá síl. Chcel dať priestor Duchu Svätému, aby mohol byť zvolený nový pápež.

A my vieme, ako to dopadlo. Bol zvolený práve kardinál Jorge Bergoglio. A bol to on, ktorý napísal postsynodálnu exhortáciu o novej evanjelizácii s názvom Evangelii gaudium. Keď som čítal Dokument z Aparecidy, bol som ohromený, ako veľmi sa tento dokument premieta aj do učenia pápeža Františka.

Dokument z Aparecidy diagnostikuje smrteľnú chorobu našej civilizácie

Samozrejme, nie je možné teraz poukázať na celú bohatosť evanjelizačnej vízie cirkvi, ktorú predstavuje Dokument z Aparecidy a následne exhortácia Evangelii gaudium. Spomeniem len niektoré.

Latinskoamerickí biskupi a pápež František veľmi zdôrazňujú pre celú cirkev, že najväčšou chorobou súčasného sveta je chorobný individualizmus, ktorý je charakterizovaný uzavretosťou, egoizmom, ľahostajnosťou. Tento individualizmus zabíja našu civilizáciu a privádza ju k zániku. Hovorí sa nie o epoche zmien, ale o zmene epochy.

Tento individualizmus vstupuje aj do cirkvi a paralyzuje ju. V duchovnej oblasti sa prejavuje izolovaným svedomím. Pápež robí hneď v úvode Evangelii gaudium (Radosť z evanjelia) takúto diagnózu súčasného sveta:

„Veľkým nebezpečenstvom v dnešnom svete, poznačenom rôznorodou a vtieravou ponukou konzumizmu, je sebecký smútok, ktorý vyviera z pohodlného a skúpeho srdca, z horúčkovitého vyhľadávania povrchných radostí, z izolovaného svedomia. Keď sa vnútorný život uzavrie do vlastných záujmov, nezostane v ňom miesto pre druhých, chudobní tam už nemajú priestor, Boží hlas nepočuť, ustane sladká radosť z jeho lásky, vyhasne entuziazmus pre konanie dobra. Aj veriacim hrozí vážne a trvalé riziko. Mnohí mu prepadnú a premenia sa na hnevlivých, nespokojných ľudí bez života. Toto nie je cesta plného a hodnotného života; toto nie je Božia vôľa pre nás; toto nie je život v Duchu, ktorý vyviera zo srdca vzkrieseného Krista. (č. 2)“

Latinskoamerickí biskupi a následne pápež František si uvedomujú, že evanjelizačné úsilie musí zjednodušiť spôsob, ako komunikuje evanjelium, a sústrediť ho na stretnutie s Kristom:

„Pozývam každého kresťana, nech už sa nachádza na akomkoľvek mieste a v akejkoľvek situácii, na nové osobné stretnutie s Ježišom Kristom alebo aspoň ochotu nechať sa stretnúť; na každodenné, neprestajné hľadanie Krista. [...] Toto je ten okamih, keď Kristovi treba povedať: ,Pane, dal som sa oklamať; tisícmi spôsobmi som utekal pred tvojou láskou, ale znovu som tu, aby som obnovil spojenie s tebou. Potrebujem ťa. Znovu ma vysloboď, Pane, prijmi ma ešte raz do svojho zachraňujúceho náručia.‘“

Opakuje neúnavne a často základné posolstvo pápeža Benedikta XVI., ktorý hneď v prvej encyklike zvolal: „Na začiatku toho, že je niekto kresťanom, nestojí etické rozhodnutie alebo veľkolepá myšlienka, ale skôr stretnutie s udalosťou, s Osobou, ktorá ponúka životu celkom nový horizont a tým aj zásadné smerovanie.“

Pápež František, ako ozvena latinskoamerickej cirkvi, vyzýva, aby sme prekonali individualizmus, uzavretosť, aby sme sa stali „vychádzajúcou cirkvou“, ktorá sa otvorí svetu, tak ako na to vyzýval Druhý vatikánsky koncil, najmä v konštitúcii Gaudium et Spes.

Treba povedať, že tu nejde o nové učenie. Burcoval k tomu už svätý pápež Pavol VI. vo svojej exhortácii Evangelii nuntiandi (1975), ktorá vo veľkej miere zostala nevypočutá v cirkvi. V tom istom roku napísal exhortáciu Gaudete in Domino o potrebe radosti vo svete a o poslaní cirkvi túto radosť sprostredkovať a odovzdať svetu.

Cirkvi v súčasnosti hrozí, že sa uzavrie do sebaobrany pred zlým svetom. Lenže takto hynie. Pápež František preto burcuje:

„Päťdesiat rokov po Druhom vatikánskom koncile, aj keď nás trápia bolesti našej doby a máme už ďaleko od naivného optimizmu, náš väčší realizmus nesmie znamenať menšiu dôveru v Ducha Svätého ani menšiu štedrosť. V tomto zmysle sa môžeme vrátiť a započúvať do slov blahoslaveného Jána XXIII., ktoré povedal v pamätný deň 11. októbra 1962: ,Nie bez zármutku počúvame o tých, ktorí – hoc aj zapálení nadšením pre vieru – hodnotia veci bez dostatočnej objektívnosti a rozumného úsudku. V súčasných podmienkach ľudskej spoločnosti nie sú schopní vidieť nič iné ako ruiny a trápenia... Zdá sa nám, že musíme rozhodne nesúhlasiť s týmito prorokmi nešťastia, ktorí ohlasujú stále len to najhoršie, akoby už hrozil koniec sveta. V súčasnom stave vecí, v ktorom sa zdá, že ľudstvo vstupuje do nového poriadku, treba predovšetkým venovať pozornosť tajomným plánom Božej prozreteľnosti, ktoré sa uskutočnia v nasledujúcich časoch prostredníctvom činnosti ľudí, často presahujúc ich očakávania, a s múdrosťou nasmerujú všetko, dokonca aj ľudské protivenstvá, pre dobro Cirkvi.‘“

Lenže na dosiahnutie novej evanjelizácie je potrebné obrátenie nás katolíkov. Pápež to nazýva „misijné obrátenie“: „Snívam o misijnej rozhodnosti schopnej všetko premeniť tak, aby sa zvyky, štýly, jazyk a všetky cirkevné štruktúry stali vhodnými prostriedkami na evanjelizáciu súčasného sveta – viac než prostriedkami sebazáchovy.“

Pápežova návšteva na Slovensku bude hlavne výzvou na toto obrátenie a povzbudením tých, ktorí na tejto ceste misijného obrátenia už sú a sú požehnaním pre našu krajinu.

Teológia ľudu a ľudová spiritualita vlastná Latinskej Amerike

Ale chcel by som zakončiť najdôležitejším posolstvom Dokumentu z Aparecidy, ktoré má tak veľa spoločného s cirkvou na Slovensku. Sám Benedikt XVI. v Latinskej Amerike naznačil, že ľudová zbožnosť je „vzácnym pokladom Katolíckej cirkvi“ a práve v nej „sa prejavuje duša latinskoamerických národov“.

V ľudovej zbožnosti možno vnímať spôsob, ktorým prijatá viera vstupuje do kultúry a ktorého prostredníctvom sa odovzdáva ďalej. Aj keď sa na ňu niektorí v minulosti pozerali s nedôverou, v období po Druhom vatikánskom koncile ľudová zbožnosť bola pozitívne prehodnotená. Rozhodujúci význam mala v tomto zmysle apoštolská exhortácia Pavla VI. Evangelii nuntiandi.

V nej pápež vysvetľuje, že ľudová zbožnosť dokazuje „smäd po Bohu, ktorý môžu cítiť len prostí a duchom chudobní ľudia“, a že táto zbožnosť v nich vzbudzuje „veľkodušnosť a obetavosť, ktorá hraničí až s hrdinstvom, ak ide o vyznanie viery“. Možno povedať, že „ľud neustále evanjelizuje seba samého“. „Dôležité miesto pritom patrí ľudovej zbožnosti, a to ako autentickému vyjadreniu spontánnej misijnej činnosti Božieho ľudu. Ide tu o stále sa rozvíjajúcu skutočnosť, ktorej hýbateľom je Duch Svätý.“

Pre označenie toho, o čom hovorím, sa používajú rozličné výrazy – „ľudová zbožnosť“, „ľudová religiozita“, „ľudová spiritualita“. Direktórium o ľudovej zbožnosti do hĺbky rozoberá, čo to znamená: „Vyjadrenie ,ľudová zbožnosť‘ označuje rozličné obradné prejavy súkromného alebo komunitného charakteru, ktoré sa v prostredí kresťanskej viery prejavujú prevažne nie spôsobom posvätnej liturgie, ale zvláštnymi formami pochádzajúcimi z geniality ľudu alebo etnickej skupiny a ich kultúry.“

Direktórium vysvetľuje: „... predstavuje prenikavý zmysel pre hlboké Božie vlastnosti: otcovstvo, prozreteľnosť, milujúca a stála prítomnosť. Plodí vnútorné postoje zriedka pozorovateľné inde v rovnakom stupni: trpezlivosť, zmysel pre kríž v každodennom živote, odpútanosť, otvorenosť k iným, nábožnosť.“

Pápež František. Foto – TASR/AP

Dokument z Aparecidy poukazuje na to, že mnohé štúdie našej doby tvrdia, sme svedkami úpadku, ktorého prejavom je tzv. strata zmyslu. Netýka sa to čiastočných rozličných zmyslov, ktoré vieme dať a nachádzať v jednotlivých každodenných činnostiach, ale strata zmyslu, ktorý dáva jednotu všetkému, čo jestvuje a s čím sa stretáme vo svojej skúsenosti. My kresťania to nazývame „náboženský zmysel“ alebo „zmysel pre náboženstvo“.

Dokument dodáva: „Obyčajne tento zmysel sa nám dáva k dispozícii prostredníctvom našich kultových tradícií, ktoré predstavujú predpoklad o realite, prostredníctvom ktorého každá ľudská bytosť môže hľadieť na svet, v ktorom žije. Vieme, že v našej latinskoamerickej a karibskej kultúre takúto vznešenú a orientačnú úlohu zohrala ľudová zbožnosť, zvlášť mariánska zbožnosť, ktorá prispela k tomu, aby sme si uvedomili, že sme Božími deťmi a máme našu spoločnú dôstojnosť, napriek etnickým, sociálnym alebo iným odlišnostiam.“

Práve tu môžeme objaviť celú hĺbku „teológie ľudu“. Dokument z Aparecidy opisuje bohatstvá, ktoré Duch Svätý svojou nezištnou iniciatívou rozdáva prostredníctvom ľudovej zbožnosti.

Pápež František píše v Evangelii gaudium: „Na tomto milovanom kontinente, na ktorom mnohí kresťania vyjadrujú svoju vieru práve skrze ľudovú zbožnosť, ju biskupi volajú aj ,ľudová duchovnosť‘ alebo ,ľudová mystika‘. Ide o skutočnú ,duchovnosť vtelenú do kultúry jednoduchých ľudí‘.“

Dokument z Aparecidy konštatuje, že je „to legitímny spôsob prežívania viery a spolupatričnosti s cirkvou; spôsob, ako byť misionármi“; nesie v sebe milosť misijného nasadenia, vyjdenia zo seba samých a pútnického napredovania: „Spoločné kráčanie k svätyniam a zúčastňovanie sa na prejavoch ľudovej zbožnosti – spolu s deťmi a pozývajúc ďalších ľudí – je samo osebe evanjelizáciou.“

V ľudovej zbožnosti sa ukrýva aktívna evanjelizačná sila, ktorú neslobodno podceňovať: znamenalo by to nevšímať si dielo Ducha Svätého. Prejavy ľudovej zbožnosti nás môžu veľa naučiť.

Nemýľme sa, táto ľudová zbožnosť sa neprejavuje iba u starších ľudí, nemýľme si ju len s akýmisi folklórnymi prejavmi, je rovnako prítomná u mladých ľudí, strednej generácie. Je to dôsledok veľmi bezprostredného, jednoduchého, ale hlbokého vzťahu s Bohom, ktorý plodí otvorenosť voči ľuďom a spontánny evanjelizačný zápal.

Slovenský ľud porozumie pápežovi Františkovi a on jemu

Pápežova návšteva na Slovensku vyvrcholí v našej národnej mariánskej svätyni, ktorá je najlepším vyjadrením slovenskej ľudovej mystiky. Sila cirkvi na Slovensku je práve v tomto prúde teológie, spirituality a mystiky nášho ľudu. Mnohí ho podceňujú, ba zosmiešňujú. Samozrejme, ľudová spiritualita má svoje nebezpečenstvá, ktoré sú dobre zachytené v Direktóriu o ľudovej zbožnosti. Je potrebné ju usmerňovať, pestovať, vychovávať. Ale na Slovensku stále zostáva tento zdravý prúd milosti, ktorý pápež nepochybne vidí. Veď je obklopený Slovákmi, ktorí sú medzi jeho spolupracovníkmi.

V ľudovej zbožnosti sa ukrýva aktívna evanjelizačná sila, ktorú neslobodno podceňovať: znamenalo by to nevšímať si dielo Ducha Svätého.Zdieľať

Býval som dva roky v Ríme so svojím dobrým priateľom Mexičanom, ktorý navštívil so mnou Slovensko. Ja som zasa navštívil Mexiko. Vnímali sme práve túto príbuznosť ľudovej spirituality, ktorú má Slovensko spoločné s latinskoamerickou mentalitou. Keď o. Mário Aviles, vtedy zodpovedný za Oratóriá svätého Filipa Nériho na celom svete, pôvodom Mexičan, navštívil so mnou Šaštín, povedal mi: Tu sa cítim ako u nás v Mexiku.

Pápež chce určite povzbudiť práve tento aspekt, ktorý bude schopný uzdraviť aj choré tendencie prázdneho revolučného svetáctva i rafinovaného duchovného svetáctva pochybných „obrancov viery“. A zároveň nám určite chce zdôrazniť, aby sme sa nenechali vmanipulovať do hier národného a náboženského populizmu.

Napríklad rozprávkou národného populizmu v krajinách s kresťanskou väčšinou, hovorí pápež František, je obrana „kresťanskej civilizácie“ pred nepriateľmi, za ktorých považuje či už moslimov, židov, Európsku úniu alebo OSN. Obrana pôsobí na tých, ktorí vieru už často ani nepraktizujú, ale dedičstvo národa považujú za druh identity. Bezbožní alebo povrchne veriaci ľudia tak volia populistov, aby chránili svoju náboženskú identitu, hoci strach a nenávisť voči druhému sú s evanjeliom nezlučiteľné.

Pripomeňme si „niektoré riziká a limity súčasnej kultúry“, na ktoré pápež upozorňuje: „V nej sa prejavujú: nervózna a násilná úzkosť, ktorá nás rozdrobuje a oslabuje; negativita a smútok; pohodlná, konzumistická a egoistická lenivosť; individualizmus a mnohé formy falošnej duchovnosti bez stretnutia s Bohom, vládnuce na súčasnom náboženskom trhu.“

Návšteva pápeža nie je otázkou povrchných sympatií či antipatií. Pre nás kresťanov predstavuje pozvanie k úkonu viery a učenlivému načúvaniu. Pápež nám dôveruje a chce povzbudiť dobré a silné vlastnosti našej cirkvi.

Pápež František hovorí: „Viac než odborníkov na apokalyptické diagnózy alebo temných sudcov, ktorým sa páči pranierovať každé nebezpečenstvo a každú deviáciu, ľudia by nás mali vnímať ako radostných poslov vznešených ideálov, správcov dobra a krásy, ktoré sa odrážajú v živote podľa evanjelia.“

Jeden kňaz ich nazval veľmi primerane „teologickí tragédi“. Latinskoamerickí a karibskí biskupi ich v brazílskej Aparecide v roku 2003 nazvali „hlásatelia nešťastia“, nie hlásatelia dobrej zvesti evanjelia.

Prijmime pápeža Františka s radosťou a nechajme sa nakaziť „čerstvosťou evanjelia“, ktorá robí kresťanstvo príťažlivým aj v dnešnej dobe.