Rozhovor vychádza v rámci seriálu Porozumieť Františkovi, v ktorom približujeme rôzne aspekty pontifikátu súčasného pápeža.

Encyklika pápeža Františka Laudato sì je vyvrcholením dlhodobého záujmu cirkvi o tému ochrany životného prostredia. Hovorí v rozhovore pre Postoj Dominik Roman Letz, ktorý pôsobí ako kaplán na bratislavskej Kalvárii, ktorú spravuje rehoľa dominikánov. Zároveň pracuje ako botanik v Slovenskej akadémii vied. Takisto je členom Environmentálnej subkomisie Konferencie biskupov Slovenska.

Vo viacerých vyhláseniach a dokumentoch sa ekológii intenzívne venovali aj sv. Ján Pavol II. a Benedikt XVI. Vzťah k prírode a životnému prostrediu ako Božiemu dielu nám ukazuje už správa o stvorení v knihe Genezis. Ale obsiahnutá je aj v samotnom vyznaní viery a v tom, že zo stvorených vecí môžeme sprostredkovane spoznávať Boha.

Preto podľa Dominika Romana Letza ani neexistuje rozpor medzi vierou a vedou. Ide totiž o dve rôzne úrovne poznávania a veda nám môže, naopak, pomôcť odhaľovať proces stvorenia. Hoci človek dostal schopnosť zasahovať do stvorených vecí, nemal by prekračovať hranice prirodzenosti a násilne meniť fungovanie rastlín, živočíchov a najmä človeka.

Aj keď má človek medzi stvorenstvom výnimočné postavenie, nemožno ho oddeliť od jeho telesnej, materiálnej podstaty, ktorá pochádza z prírody. Poškodzovaním či zanedbávaním životného prostredia tak škodíme aj sami sebe.

Keď v roku 2015 vyšla encyklika Laudato sì pápeža Františka, tak vo všeobecnom ponímaní sa na ňu hľadelo ako na akýsi prelom, že sa cirkev začala venovať aj problému ekológie. Ale pápeži sa tejto téme venovali aj predtým. Bol to teda prelom tiež z hľadiska obsahu?

Prelom to bol hlavne v tom, že táto téma zarezonovala na úrovni celej samostatnej encykliky, teda cirkevného dokumentu zásadnej povahy. Také niečo tu dovtedy nebolo, išlo skôr o jednotlivé vyjadrenia, niektoré časti iných dokumentov. A to už počnúc od druhého vatikánskeho koncilu. Táto téma sa objavila v niektorých encyklikách, v rôznych listoch.

Veľmi významné bolo novoročné posolstvo v roku 1990 od pápeža Jána Pavla II. Pokoj s Bohom Stvoriteľom, pokoj s celým stvorenstvom, ktorý sa tejto témy dotkol asi najviac. A my v Environmentálnej subkomisii Konferencie biskupov Slovenska sme tak akosi snívali, že raz k tejto téme raz určite bude aj encyklika a tento náš sen sa splnil. Uvedomovali sme si, že chýba niečo ucelené, a preto sme aj v roku 2010 vydali publikáciu Životné prostredie v dokumentoch Katolíckej cirkvi, kde sme to všetko chronologicky zhrnuli. Myslím, že táto publikácia je významná aj z medzinárodného hľadiska, lebo sme si nevšimli, že by v iných krajinách existovalo takéto zhrnutie environmentálnej témy v oficiálnych a najvýznamnejších dokumentoch cirkvi.

Kedy sa v cirkvi začala téma ekológie zdôrazňovať systematickejšie?

Najviac začala rezonovať táto tematika v dokumentoch sv. Jána Pavla II. už v encyklike na začiatku jeho pontifikátu Redemptor hominis, v ktorej poukazuje na znečistenie a ohrozenie prírodného prostredia ako na morálny problém. Potom nasledovalo spomenuté posolstvo k Svetovému dňu pokoja 1990.

Ono väčšinou sa tá téma týka vzťahu k svetu, k stvorenstvu, k životnému prostrediu a bola zahrnutá do rámca sociálnej náuky cirkvi. Preto napríklad aj Kompendium sociálnej náuky cirkvi (2004) obsahuje takúto kapitolu – Ochrana prostredia, počnúc biblickými aspektmi, vzťah človek a vesmír, kríza vo vzťahu medzi človekom a životným prostredím a otázka našej spoločnej zodpovednosti.

Už Benedikt XVI. si pre svoj veľký záujem o životné prostredie vyslúžil prezývku „zelený pápež“. Dôležité bolo jeho vyjadrenie podporovať tzv. humánnu ekológiu s jej prepojením na sociálne aspekty. Poukázal na to, že každá bezohľadnosť voči životnému prostrediu následne poškodzuje ľudské spolužitie a naopak. V jeho encyklike Caritas in veritate hovorí, že cirkev má zodpovednosť za stvorenstvo a musí ju uplatňovať aj verejne, zároveň chrániť človeka pred sebazničením. Zdravé spolužitie v spoločnosti úzko súvisí s dobrým vzťahom k prírode.

Čiže náhľad cirkvi sa takto postupne utváral v komplexnom pohľade až po súčasného pápeža Františka, ktorý hovorí o tzv. integrálnej ekológii.

Je tu teda niekoľko krokov, ktoré smerovali k encyklike Laudato sì. Vlastne aj samotný František z Assisi, ktorý bol inšpiráciou pre výber mena súčasného pápeža, už na začiatku 13. storočia oslavoval prírodu ako Božie dielo. Ján Pavol II. ho vyhlásil za patróna ekológie. Ale čo nové priniesla táto encyklika z hľadiska obsahu?

Často sa na ekológiu hľadí akoby na novú tému v cirkvi, ale nie je to tak, pretože už samotné biblické texty odhaľujú zmysel stvorenstva a nepriamo tým ukazujú, aký má byť náš správny vzťah k celému stvorenému svetu. Vzťah k Bohu obsahuje aj vzťah k jeho dielu.

A potom je tu celá tradícia cirkvi, na ktorú ste teraz upozornili. Aj duchovná, najmä vo františkánskej spiritualite bratov a sestier sv. Františka, ktorý v každej stvorenej bytosti videl Boží rukopis a všetko vnímal ako dar od Stvoriteľa.

No a keď sa dostaneme k súčasnému Svätému Otcovi, ktorý si zaiste nie náhodou vybral meno František podľa patróna ekológie, tak tá encyklika je vzácna v tom, že ponúka súčasnú syntézu pohľadu na problematiku kresťanskej viery a správneho vzťahu k celému svetu a životnému prostrediu. Už svojím názvom „Buď pochválený“, ktorý je z prvých slov chválospevu sv. Františka, nás pozýva, aby sme nadviazali na tento poklad kresťanskej tradície v spiritualite stvorenia práve v kontexte súčasného sveta.

Ako som povedal, doteraz to boli skôr kusé, útržkovité časti v rôznych vyjadreniach. Ale už len samotným faktom, že to má charakter encykliky, je to niečo prelomové a možno práve preto to tak zarezonovalo nielen v cirkvi, ale v celej svetovej spoločnosti.

A ako vnímate chystanú návštevu pápeža Františka na Slovensku aj v kontexte ekologických otázok?

Svätý Otec príde v tzv. čase stvorenstva. Ten trvá od 1. septembra, keď je Svetový deň modlitieb za ochranu stvorenstva, až do 4. októbra, keď je sv. Františka, patróna ekológie. A Slovensko sa môže zároveň pochváliť existenciou takých unikátnych biotopov, ktoré už v mnohých iných krajinách zanikli, a aj táto návšteva môže byť príležitosťou na to, aby sme na to poukázali, viac si ich vážili a urobili všetko pre ich záchranu. Tiež aby sme v našej tradične agrárnej krajine našli cestu späť k pôde a zastavili úpadok poľnohospodárskej kultúrnej krajiny, ktorého sme dnes svedkami.

A v tejto súvislosti chcem povedať, že ako kresťania by sme sa nemali báť podporiť aj dobré iniciatívy v ochrane prírody, napríklad práve prebiehajúcu iniciatívu za obnovu národných parkov Osloboďme národné parky alebo iniciatívu My sme les za zachovanie toho už veľmi malého zvyšku prirodzených lesov v bezzásahovom režime a aj v hospodárskych lesoch, aby sa zasahovalo spôsobom bližším prírode.

Integrálna ekológia je do istej miery aj terčom kritiky vnútri cirkvi z tzv. tradicionalistických kruhov a samotná téma ekológie je v spoločnosti skôr vnímaná ako ľavicová. Čiže je téma ekológie niečo, čo cirkev rozdeľuje? Vnímate to tak?

Nemalo by to tak byť, pretože aj naším postojom k životnému prostrediu a k celému stvorenému svetu vyjadrujeme prakticky našu vieru. Čiže ak ten postoj nie je správny, tak čosi nie je dobré v našej viere. Na druhej strane v tzv. zelenej ľavicovej agende sa k dobrým požiadavkám na ochranu prírody pribaľujú rôzne pomýlené a morálne neprijateľné postoje k človeku. Aj to potom spôsobuje určitú nedôveru kresťanov pri témach ochrany životného prostredia. V tomto je východiskom práve integrálna ekológia, ktorá sa snaží rešpektovať hodnotu každej ľudskej osoby a primerane aj iných stvorení.

V spoločnosti aj v cirkvi je asi najrozšírenejší postoj určitej ľahostajnosti alebo podceňovania týchto problémov. Myslím si, že to ľudia zväčša nerobia úmyselne, ale jednoducho neboli dostatočne formovaní aj v tejto oblasti.

Skôr sme sa zameriavali na dodržiavanie najvyššieho zákona lásky k Bohu a človeku, k svojim blížnym. Ale nedostatočne sme si uvedomovali, že to nie je uzavretý vzťah, ale že to má vplyv aj na náš postoj k celému stvorenému svetu. Ako môžeme mať radi človeka a chrániť ľudský život, keď nám bude ľahostajné prostredie, v ktorom žije, a ostatné živé bytosti, ktoré do neho patria? A prostredím je predsa ľudský život podmienený.

Kde konkrétne v našej viere nájdeme argumenty na to, aby sme sa priaznivo správali aj k prostrediu, v ktorom žijeme?

Naša viera je vierou v Boha Stvoriteľa a náš postoj k stvoreným veciam, k jeho dielu, či chceme, alebo nechceme, je nepriamo aj naším postojom k Bohu. On ho stvoril s láskou ako dielo dobré a krásne, a preto je potrebná aj naša láska k stvoreniu.

V poklade našej viery a tradície túto tému máme, ale slabo ho poznáme. Síce vyznávame vo svojom Kréde Verím v Boha (...) Stvoriteľa, ale niekedy si do dôsledkov neuvedomujeme, čo tým vlastne hovoríme, čo vyznávame.

S ľútosťou musím povedať, že táto nedostatočnosť katechetickej formácie našich veriacich sa netýka len tejto témy.

Niečo sa naučíme na základnej škole v katechizme, nejaké základné veci, ale ďalej to už potom nerozvíjame a to je škoda, lebo môžeme nájsť cenné podnety, o ktorých ani netušíme.

A venuje sa cirkev tejto téme dostatočne viditeľne? Lebo je zjavné, že mnohí ľudia hľadajú duchovnú útechu v tomto smere a hľadajú ju v iných náboženstvách, rôznych novopohanských kultoch matky Zeme, matky Gaie a pod. Hľadajú odpovede. Sú tie odpovede cirkvi dostatočne viditeľné? Lebo jedna vec sú dokumenty, druhá vec je pastorácia.

Pokiaľ človek hľadá a chce v cirkvi nájsť odpovede na tieto otázky a aj duchovné podnety, tak si myslím, že v dnešnej dobe ich môže nájsť. V podstate kto hľadá, nájde. A je to možno viac na iniciatíve toho hľadajúceho, hoci možno nie každý je taký zorientovaný, aby správne našiel.

V tomto smere to je pre cirkev výzva, ako lepšie sprostredkovať ľuďom napríklad spiritualitu stvorenia. Napríklad aj formou duchovných cvičení.

Ja som raz mal takú duchovnú obnovu pre študentov spojenú aj s pobytom v prírode a malo to veľký efekt. Ľudia si uvedomili, aký poklad viery máme. Ale naozaj je pravdou, že to vo všeobecnosti nie je dostatočne ponúknuté.

Nemôže tá ľahostajnosť, ktorú ste spomínali, súvisieť aj s tým, že mnohí sa môžu na pozemský život dívať ako na niečo druhoradé v porovnaní s večnosťou a že starostlivosť o prostredie nemá až takú prioritu?

Áno, zaiste, ale večný život sa utvára aj naším vzťahom k tomuto svetu tu a teraz, nielen vzťahom k ľuďom, ale k celému stvoreniu. Niekedy si možno neuvedomujeme, že ho v spolupráci s Božou milosťou dotvárame. A z hľadiska tejto eschatologickej perspektívy tam všetko Božie stvorenie nejaké miesto mať bude. Láska a jej dielo nikdy nezanikne a bude pretvorené „v novom nebi a novej zemi“.

Aj svätý apoštol Pavol hovorí, ako celé stvorenstvo očakáva účasť na našom oslávení. Táto participácia stvorenia na našom oslávení v nebi je, samozrejme, tajomstvom, no v našej viere je určite inšpiráciou k dobrému vzťahu aj k ostatným stvoreniam.

Ak bol človek pri stvorení ustanovený za pána stvorenstva, tak je pánom, ktorý má to stvorenstvo využívať, alebo je správcom, ktorý bude skladať účty?

Správna viera v stvorenie znamená vedieť aj rozlíšiť medzi úrovňami bytia. Medzi absolútnym Božím bytím – Stvoriteľom – a jeho dielom stvorenia. V niektorých duchovných tradíciách to nie je až tak úplne jasné a niekto tie stvorené veci môže dávať na Božiu úroveň. Alebo inokedy je tu opačná tendencia celkom oddeľovať Boha a stvorenie, čo nie je náležité. Židovsko-kresťanská tradícia transcendentálneho Boha Stvoriteľa nám pomáha zaujať správny postoj k Bohu a k celému jeho stvorenstvu, rešpektujúc jeho poriadok bez toho, aby sme upreli hodnotu či už Bohu, človeku alebo samotným stvoreným veciam.

Postavenie človeka v tomto stvorení je zaiste výnimočné. Na jednej strane sme stále jeho súčasťou, o tom napovedá už náš biologický život, ale na druhej strane sme boli stvorení na Boží obraz, boli nám darované určité mohutnosti, ktoré iné stvorené bytia, napríklad živočíchy a rastliny, nemajú.

Ale to neznamená, že človek je nejakým svojvoľným pánom nad ostatným stvorenstvom, pretože stále je aj jeho súčasťou. Tým najvyšším pánom je vždy sám Pán Boh Stvoriteľ. A on nás povolal k tomu, aby sme s ním spolupracovali v starostlivosti o to Božie dielo, dal nám na to všetky potrebné schopnosti.

Ako má teda vyzerať taká správna forma tejto spolupráce?

Na jednej strane máme právo svet primerane využívať a brať si z neho, čo potrebujeme. Ale dôvodom stvorenia nie je len úžitkovosť pre človeka, ale aj to, že týmto stvorením nám Boh pripomína seba samého a pozýva nás k jeho oslave v mene celého stvorenstva. Všetky stvorenia, ktoré môžeme pozorovať v prírode, oslavujú Boha svojím spôsobom, svojím bytím. A naozaj sú krásne, vzbudzujú náš obdiv, zážitok dobra a krásy, harmónie, niečoho naozaj šľachetného, čo je odrazom toho, čo v úplnej miere nachádzame v Bohu. A našou úlohou ako dobrých správcov je ponechať a chrániť dostatočný priestor pre ich život.

My ako slobodné bytosti sme tiež pozvaní pridať sa k tejto oslave Boha, nášho Stvoriteľa, naším ľudským spôsobom. A tam už má priestor naša kreativita, uplatnenie našej slobodnej vôle, našej mysle, našich slov i činov. Ale všetko stvorenstvo navzájom patrí k sebe a to je tá integralita stvorenia – na jednej strane vytvára jeden celok, na druhej strane sa predsa len človek istým spôsobom vymyká.

Už v Biblii a správnej interpretácii biblického textu, napríklad knihy Genezis, jednoznačne nachádzame človeka povolaného byť správcom, ktorý nemá páchať bezprávie na tom ostatnom stvorení.

A ak sa ešte vrátim k integrálnej ekológii, tak kritika smeruje aj k tomu, že akoby sťahovala človeka z pozície koruny tvorstva a paušalizovala ho medzi všetky ostatné živočíchy. A v tomto kontexte je tu aj spor medzi antropocentrizmom a biocentrizmom. Ako sa má teda vlastne kresťan správať k životnému prostrediu tak, aby neskĺzol ani do toho extrému, že bude len využívateľom zdrojov, a ani sa nedostal do stavu zbožšťovania prírody?

Integrálna ekológia v duchu encykliky Laudato sì človeka neredukuje na úroveň živočíchov, pretože je kristocentrická a skrze Krista môžeme nájsť správny vzťah k Bohu, človeku a ostatným stvoreniam, v poriadku stvorenia. Kristocentrizmus v sebe prekonáva jednostrannosť antropocentrizmu i biocentrizmu zároveň, prepája ich navzájom. V človeku preto nepopierame jeho prirodzenú ani nadprirodzenú dimenziu. Tým, že má aj svoj biologický rozmer, mu neuberáme na hodnote.

Naopak, pravdivý pohľad na človeka je skutočným dôvodom na jeho ocenenie. Nie sme len duchovné bytosti, sme telesno-duchovné bytosti a tou telesnou stránkou sme súčasťou tohto stvoreného sveta, ktorý skrze Vtelenie bol celý posvätený Bohom. My sme stvorení z toho istého materiálu a tými istými princípmi ako ostatné živé bytosti, máme s nimi spoločný pôvod z tohto „prachu zeme“. Meno Adam – po hebrejsky Adamah – vlastne znamená „vzatý zo zeme“.

Biblická správa tlmočí práve toto, že všetko stvorenie je z jedného základu, z tej istej hmoty, v tom nie je žiadna dehonestácia človeka.

Takže platí, že v diele spoznávame autora, v stvorených veciach Boha?

Boh je vo všetkom, všetko preniká, ale je zároveň neuchopiteľný našimi metódami vedeckého skúmania, to je jednoducho iná, transcendentná úroveň, predsa však dosiahnuteľná vo svetle nášho rozumu. V Božom stvorení totiž vieme zachytiť akýsi „hlas bez slov“, ktorý o ňom vypovedá. Stvorený svet je viditeľným znamením o láske neviditeľného Stvoriteľa. Ani utrpenie a zranenie sveta ju nezastiera skrze Kristov kríž.

Podobne ako keď sa pozeráme na nejaké umelecké dielo, tak vnímame aj jeho autora a je nám jasné, že v pozadí nejaký autor je, je tam jeho myšlienka, jeho posolstvo. Aj pri pohľade na stvorený svet môžeme zachytiť Boží hlas, ktorý je sprostredkovaný celým jeho dielom ako tzv. prirodzené Božie zjavenie.

A ako je toto vyjadrené priamo v učení cirkvi?

Je to tiež súčasť učenia cirkvi a známej dogmy o možnosti poznať Boha zo stvorených vecí, ktorá má biblický základ a bola formulovaná v roku 1870 na prvom vatikánskom koncile. Možno v trochu inom kontexte, ale dnes je o to aktuálnejšia. Stvorenstvo chránime aj pre túto jeho „výpovednú“ hodnotu.

Motivácia chrániť prírodu teda nie je len v tom, aby sme my ľudia žili v zdravom prostredí a aby sme mali z neho úžitok. Aj encyklika Laudato sì nám pripomína, že všetky stvorené bytia, a zvlášť tie živé, majú hodnotu samy osebe, ktorú si máme vážiť, lebo súčasťou ich hodnoty je aj to, že Boh sa zjavuje cez svoje dielo stvorenia, v čo vlastne veríme. Zjavuje sa aj cez Božie slovo, cez dejiny spásy a naplno sa zjavil v Kristovi.

Ľudia to asi nejako intuitívne chápu, ale málo to prepájame s praktickou potrebou ochrany biodiverzity, všetkých prírodných biotopov, na čo by sme mali brať ohľad pri ďalšom rozvoji. Nemôže byť prioritou len ekonomika a budovanie infraštruktúry. Potrebná je ohľaduplnosť, aby sme Božie dielo nijako neumenšovali.

Pápež František to v encyklike aj priamo hovorí: „Nestačí myslieť len na rozličné druhy ako na eventuálne využiteľné zdroje a pritom zabúdať, že sú hodnotné samy osebe. Každý rok miznú tisíce rastlín a živočíšnych druhov, ktoré už nebudeme môcť nikdy poznať a ktoré naše deti už neuvidia, pretože sa navždy stratili. Veľká väčšina vyhynie pre príčiny, ktoré sú spojené s nejakou ľudskou činnosťou. Kvôli nám tisíce druhov nevzdajú chválu Bohu svojím životom, ani nám nebudú môcť odovzdať svoje posolstvo. A na to nemáme právo.“

Pápež František v tejto encyklike priamo označil poškodzovanie životného prostredia za hriech. Spovedajú sa vám veriaci z hriechov proti životnému prostrediu? Vnímajú to tak, že je to hriech?

Samozrejme, že o hriechu môžeme hovoriť vtedy, keď je to morálne nesprávne, ale zároveň vedomé a dobrovoľné konanie. Čiže keď človek vie, že tým škodí aj sebe, aj prostrediu, tak vtedy je to určite hriech. Áno, v spovediach som počul napríklad vyznania z hriechu plytvania alebo nedostatočného triedenia odpadu.

Ale väčšinou nejde o to, že by sme priamo páchali hriech proti životnému prostrediu nejakým úmyselným skutkom, skôr ide o hriech ľahostajnosti. Sme zodpovední za svoju ľahostajnosť, že nám je to takpovediac jedno alebo že podceňujeme túto problematiku, že jej nevenujeme dostatočnú pozornosť. Napriek tomu, že sám najvyšší pastier cirkvi nás k tomu pozýva, tak z učenia cirkvi si vyberáme to, čo sa nám hodí, a to nie je úplne správny postoj.

Tým, že dnes tie témy už viac rezonujú, tak možno o to viac sa svedomie človeka formuje, aby bolo vnímavé aj na túto oblasť.

Pápež často vo svojich dokumentoch, vyhláseniach a homíliách prirovnáva postavenie niektorých skupín ľudí, či už nenarodených, alebo starých, k odpadu. Že spoločnosť sa k nim správa ako k nepotrebným a nepotrebné veci sa vyhadzujú do odpadu. Aké nástroje má cirkev na ten opačný proces, ak zostaneme pri odpadovej terminológii, na recykláciu, obnovu hodnoty každého človeka?

V prípade človeka ani nejde o nejakú „recykláciu“. Ide skôr o prinavrátenie a rešpektovanie hodnoty života každej ľudskej osoby od jej počatia až po prirodzenú smrť. Každý tú hodnotu dostal od Boha a my nemáme právo ju nikomu uberať.

To, čo ste hovorili, súvisí aj s celkovou mentalitou. My si niekedy ani neuvedomujeme, ako sa deformuje naše správanie, pokiaľ pristupujeme nezodpovedne k životnému prostrediu, pretože to sa potom prenáša aj do vzťahu k ľuďom.

Zrazu sa aj z ľudí stáva len nejaký materiál, vhodný či nevhodný na použitie. Mentalita konzumizmu sa prenáša aj do konzumovania ľudských vzťahov bez prežitia ich skutočnej hodnoty, druhí ľudia sa pre nás stávajú len prostriedkom k dosiahnutiu niečoho a to je niečo nedobré. Vtedy strácame z pohľadu hodnotu ľudských bytostí a to, že každý človek je nenahraditeľnou osobou.

Existuje vôbec v spoločnosti vedomie toho, že poškodzovaním prostredia vlastne ubližujeme iným ľuďom?

Aj sami sebe, aj iným, určite. Ale je pravda, že človek si to nemusí uvedomovať. Niekedy máme také zaužívané vzorce každodenného správania, že si toto jednoducho ani neuvedomujeme, a to je aj dôvod potreby našej novej konverzie, obrátenia, zmeny zmýšľania. To však nie je možné bez úprimnosti srdca a otvorenosti nechať sa Božím svetlom posúvať aj ďalej, než sú naše predstavy.

Musíme si priznať, že robíme aj chyby a že na mnohé chyby sme si zvykli, a je otázka, či máme ochotu to zmeniť a nechať sa priviesť k lepšiemu postoju.

Vy ste rehoľník, kňaz a zároveň vedec – botanik. Ako vy osobne vnímate prepojenie vedy a viery? Dnes sa tieto dva pohľady na svet dávajú akoby do protikladu, hoci história je plná rehoľníkov a kňazov, ktorí sa vede venovali. Z vášho odboru napríklad Gregor Johann Mendel či Andrej Kmeť.

Ja som si možno až po nejakých vyše dvadsiatich rokoch svojho rehoľného života uvedomil, že prepojenie vedy a viery je zrejme aj moje určité osobné poslanie a že nie náhodou som dostal dar stať sa prírodovedcom a osvojiť si osobný vzťah k stvorenému svetu, osobitne k živým bytostiam, zvlášť k rastlinnej ríši, a zároveň dar rehoľného a kňazského povolania.

Keď som dostal milosť rozhodnutia celkom zasvätiť svoj život Bohu, bolo to v čase plného rozvoja mojej vedeckej a pedagogickej kariéry a vôbec som nerátal s tým, že to bude v nejakej podobe aj ďalej pokračovať v mojom rehoľnom a kňazskom živote. Charizmou rehole dominikánov – bratov kazateľov – je kázanie, teda dať svoj život so všetkými osobnými talentmi do služby Slova, teda ohlasovania radostnej zvesti evanjelia celým životom. Teraz s odstupom času vidím, že možno je mojím poslaním vydať svedectvo práve o potrebe prepojenia vzťahu k Bohu a k stvorenému svetu.

Keď sa zaoberám napríklad základným výskumom našej flóry, jednotlivých taxónov cievnatých rastlín, tak okrem zaujímavého vedeckého výsledku v tom nachádzam aj dôvod žasnúť nad tým všetkým, nad nevyspytateľnou Božou múdrosťou a láskou, s ktorou sa tu stretávam.

Až teraz sa mi začína trochu rysovať lepšie pochopenie, prečo Božia prozreteľnosť umožnila, aby som to takto spájal.

Niekomu sa to môže zdať ako taký rozdvojený život, ale ja viem, že nie je dvojitý, že je jeden. Ja nie som v určitom čase vedec a botanik a v inom čase kňaz a rehoľník, ale stále je to v jednom. Takto ma Boh stvoril, takto ma obdaroval a takéto poslanie mi dal, to je moje dominikánske kázanie. Kiežby som viac naplnil jeho vôľu. Hoci medzi vedou a vierou je určité tvorivé pnutie, vôbec nie sú v protiklade, práve naopak, aj o tom je môj život.

Takže ako pomáha viera vede a aj naopak – veda viere?

Veda poskytuje akýsi „materiál“ pre ďalšie uchopenie skutočnosti vierou, teologickú reflexiu, odkrýva „logiku“ v hĺbke skúmaného sveta. A to je impulz a povzbudenie pre vieru. Veda sa nesnaží dokázať alebo vyvrátiť predmet viery, nie je na to kompetentná. To sú dve odlišné úrovne, ktoré sa však navzájom dopĺňajú a potrebujú, oboje patria k nášmu životu integrálnych ľudských bytostí. Máme dar rozumového poznávania so zapojením intelektu a abstrakcie a zároveň máme aj poklad viery, schopnosť prijať Bohom zjavenú pravdu. Oboje vychádza z toho istého prameňa pravdy a k nemu to opätovne všetko smeruje.

A dokáže veda priviesť človeka k viere?

Myslím, že pokiaľ má človek nezaujaté a otvorené srdce, tak áno. Pretože, ako som už povedal, zo stvorených vecí je človek schopný vo svetle rozumu, svojím intelektom, povzniesť sa k myšlienke na Stvoriteľa a k jeho uznaniu.

Ale nie je to nejaký automatický proces v človeku. Je to, samozrejme, pri rešpektovaní jeho slobodného rozhodnutia. Ale pokiaľ niekto úprimne hľadá, bez predsudkov, tak vedecké poznanie ho môže ešte viac pozdvihnúť k viere.

Čudujem sa, keď niekto hovorí, že veda mu dáva argumenty, aby neveril. Lebo to vlastne ani nie je možné. Taký človek sa dopúšťa metodologického omylu. Prírodné vedy a teológia, to sú dve odlišné úrovne nášho poznávania, a kto toto nechápe, tak potom má v tom chaos. Potom pre niekoho evolučná teória môže byť protikladom a prekážkou viery v Božie stvorenie, ale my vieme, že to tak nie je, ba dokonca, že vedecká evidencia fenoménu vývoja v prírode je ešte väčším podnetom k viere v stvorenie.

Prírodné vedy majú aj takú problematickejšiu časť. V niektorých prípadoch sa akoby snažili zasahovať do toho prirodzeného stvorenstva. Vylepšovaním rastlín, živočíchov, ale aj človeka. Do akej miery má človek na toto právo, ak má na to schopnosti, ktoré takisto dostal od Boha? Spomenul som Gregora Johanna Mendela – ten je vo všeobecnosti známy experimentom s krížením hrachu a je v podstate zakladateľom genetiky. Čiže kde je tá hranica, aby človek mohol umelo vylepšovať to, čo existuje?

Toto sú už otázky našej etiky a morálky, či rešpektujeme tie zákonitosti tak, ako ich Boh stvoril vo svete, v našom ľudskom živote a aj v živote prírody.

Ak si napríklad vezmeme odpady, vidíme, ako to funguje v prírode, že tam v podstate neexistuje „odpad“. Tam sa všetko nejakým spôsobom opätovne recykluje, cez obrovské spektrum rôznych živých organizmov, rôznych dekompozitorov zase prinavráti k nejakým východiskovým látkam, ktoré sa opätovne stávajú súčasťou živých organizmov. Niečo sa v prírode aj dlhodobejšie akumuluje, ale aj to je východiskom pre ďalší rozvoj.

A keď toto vieme, tak práve na základe takéhoto princípu by sme aj my mali budovať svoj život. Vlastne kým neexistovali nejaké nerozložiteľné syntetické látky s neblahým dosahom na životné prostredie, tak to nebol taký problém a človek to nemusel riešiť, veď aj žil vo väčšom kontakte s prírodou, nebol slepý a videl, ako to v prírode funguje, ako sa jeho odpad časom rozloží. Ale dnes to už neplatí a vyvstáva tu otázka, kde je tá hranica toho, čo si človek môže dovoliť a čo nie.

To, že sa napríklad vyvinuli plasty ako veľmi užitočný materiál, bolo úžasným posunom. Možno celú našu súčasnú ľudskú éru môžeme označiť ako „doba plastová“, ale tá sa už čoskoro bude musieť skončiť, resp. modifikovať do udržateľnej podoby. Inšpirovaní prírodnými zákonitosťami sme povolaní hľadať vývoj takých materiálov, ktoré budú tieto zákonitosti rešpektovať.

Na jednej strane tu bolo veľké nadšenie z nových materiálov, technológií, ale niekedy človek zabudol uvažovať o tom, kde sú tie udržateľné hranice.

Toto je aspekt odpadu, a ako hovoríte, nových materiálov. Ale čo priame zásahy do živých bytostí?

Tu platí to isté. Génové manipulácie a rôzne biotechnológie, samozrejme, môžu byť veľmi prospešné pre človeka, pokiaľ rešpektujú nejakým spôsobom to prirodzené fungovanie v prírode. Treba sa riadiť „gramatikou“, ktorú Stvoriteľ vpísal do svojho diela. Je eticky neprípustné narušiť celistvosť ľudského organizmu aj celistvosť prírody a jej poriadku.

V tomto prirodzený Boží zákon, ako tomu hovoríme v morálnej teológii, nám sám určuje ďalšie perspektívne a správne kontúry ľudského rozvoja.

Áno, sme povolaní k tomu, aby sme hľadali nové možnosti, nové technológie, či už k zlepšeniu zdravia, dostatku potravín, to je samozrejmé. Ale nemôžeme prekročiť určité prirodzené princípy tohto Božieho zákona, ktorý vidíme, ako funguje v stvorení.

Preto si myslím, že určité zásahy, hlavne do genómu organizmov, už nie sú eticky úplne prípustné.

Čiže nerobiť nič, čo by sa prirodzene nemohlo stať?

Nie tak úplne. Určite máme takú kreativitu, že môžeme prísť aj s niečím novým, ale to nové nemá narušiť prirodzený chod vecí alebo nemá to mať negatívny dosah na ostatné súčasti prírody. Napríklad aj u nás pestujeme množstvo nepôvodných druhov rastlín a je to pre človeka prospešné, ale nie je dobré pestovať z nich také, ktoré ľahko unikajú do voľnej prírody, majú invázny potenciál a sú hrozbou pre pôvodnú biodiverzitu v krajine. To je úroveň ekosystému.

Treba byť však obozretný aj na génovej úrovni, keďže človek má dnes v rukách obrovské možnosti. Určite eticky neprípustné sú neterapeutické zásahy do ľudských chromozómov, hybridizácia ľudských a živočíšnych génov, ovplyvňovanie pohlavia, klonovanie ľudí či zabíjanie prebytočných embryí pri umelom oplodnení. V človeku i prírode sú určité prirodzené bariéry, ktoré treba rešpektovať.

Eticky značne diskutabilné sú aj geneticky modifikované organizmy, keď sa napríklad prenášajú gény z úplne nepríbuzných organizmov do iných. Stanú sa súčasťou genómu iného organizmu, ktorému dodávajú novú, pre človeka výhodnú vlastnosť. Dnes pomerne rozšírené, ale stále veľmi diskutované a miestami aj zakázané sú geneticky modifikované plodiny, keď napr. transgénna kukurica či sója sa takto stane odolná voči škodcom alebo na vyššie dávky či špecifické typy herbicídov.

Takže pozeráme len na krátkodobý prospech?

Z úzkeho pohľadu budeme mať lepšiu úrodu, nasýtime viac ľudí, ale nemáme tam celkom dotiahnuté tie konzekvencie na celý ekosystém poľnohospodárskej krajiny s rizikom zvýšenej chemizácie prostredia a možnosťou nežiaduceho spontánneho prenosu génov na príbuzné divorastúce alebo pestované nemodifikované taxóny. A to sú nežiaduce dôsledky, ktoré nevieme dopredu dostatočne predikovať.

Niekedy len hodnotíme, či plodina nie je škodlivá pre zdravie človeka, a zabúdame, že s tým spojená chemizácia životného prostredia má na človeka z tohto hľadiska neblahý dosah. Tiež si neuvedomujeme, že v poľnohospodárskej krajine je aj istá biodiverzita napr. vzácneho hmyzu, ktorú je potrebné uchovať, a že toto všetko môže mať negatívny dosah aj na ňu.

Alebo napríklad produkcia liečiv a hormónov v nejakých uzavretých bakteriálnych kultúrach. Nie je to problém, ak vieme tie kultúry zabezpečiť tak, aby nedošlo k úniku, alebo ak vieme, že by vo voľnom prostredí neprežili a že prežijú len v umelých laboratórnych kultivačných podmienkach.

Potom je to v poriadku, ak takýmto spôsobom dokážeme vyprodukovať potrebné látky pre zdravie človeka, pre chorých, ktorí si tie látky nevedia zabezpečiť vo svojom organizme.

Ale ak by hrozilo, že môže dôjsť k úniku modifikovaných mikroorganizmov a že tie gény sa môžu preniesť do iných vo voľnom prostredí, tak to by už mal byť problém. Človek sa musí učiť rozmýšľať komplexnejšie, dôsledne zvažovať možné dosahy svojho konania a podľa toho si povedať, čo je možné a čo nie.

FOTO Postoj – Andrej Lojan