Františkova ponuka Nie jalový tradicionalizmus, ale autenticky žitý konzervatívny katolicizmus

Článok vychádza v rámci seriálu Porozumieť Františkovi, v ktorom približujeme rôzne aspekty pontifikátu súčasného pápeža.

Keď si spomeniem na svoj prvý dojem z pápeža Františka v ten večer, keď sa po svojom zvolení objavil na balkóne, bol to pre mňa šok. Karneval sa skončil a bolo zrejmé, že veľa vecí bude inak.

Nový pápež z konca sveta bol akosi jednoduchšie oblečený, namiesto tradičného katolíckeho pozdravu zaželal „dobrý večer“ a dokonca nás požiadal, aby sme sa za neho pomodlili.

Prekvapil i tým, že ostal bývať v Dome sv. Marty, obliekol si ten najjednoduchší ornát, červené črievice nechal v kúte a ostal pri svojich starých ošúchaných topánkach. Obrazne i doslovne. 

Ako plynul čas, František prezentoval myšlienky, pre ktoré ho mnohí začali vnímať ako liberála, heretika, ba našli sa aj horšie vyjadrenia.

Aj mne určitý čas trvalo, kým som pochopil, o čo vlastne Františkovi ide. Preto rozumiem, že mnohí toho stále nie sú schopní a majú potrebu pred ním cirkev dokonca chrániť.

Cieľom tejto mojej úvahy nie je Františka obhajovať, lebo na to nie je odkázaný. A nechcem ho ani posudzovať či hodnotiť, lebo kto som ja, aby som ho súdil?

Skôr by som sa chcel zamyslieť nad tým, prečo nás tak veľmi máta liberalizmus, prečo sa nám ľahšie kráča v topánkach konzervatívcov, prečo je klerikálny tradicionalizmus hrozbou a prečo nemáme dôvod na pápeža Františka hľadieť s podozrením.

Rozdiel medzi konzervatívnym a liberálnym zmýšľaním

Rozlíšiť konzervatívny a liberálny svetonázor nie je jednoduché z mnohých dôvodov. Oba tieto myšlienkové prúdy majú za sebou stáročia trvajúcu históriu, počas ktorej sa postupne rozvíjali, upravovali a delili na rôzne „podprúdy“ vzhľadom na rozličné okolnosti.

Nepochádzajú z náboženstva či politiky, ale z filozofie, ktorá je už od antiky matkou všetkých spoločenských vied. Láska k múdrosti, schopnosť myslieť, klásť si otázky a nachádzať na ne odpovede, to všetko súvisí aj s odvahou nastoľovať problémy a hľadať na ne riešenia.

Liberálne zmýšľajúci človek má na zreteli slobodu pre každého a pre všetkých, preto má blízko k demokratickému rozhodovaniu väčšiny so zreteľom na práva menšín.

Konzervatívec vníma dôležitosť autority garantujúcej stabilitu, ktorej prejavuje náležitú úctu a poslušnosť, preto mu je bližšie monarchistické zriadenie.  

Liberál často inklinuje k vzbure voči autorite, evolúciu chce predbehnúť revolúciou a sloboda, vrátane náboženskej slobody a slobody svedomia, pre neho prestáva byť prostriedkom, lež stáva sa cieľom sama osebe.

Konzervatívec má sklon pochybovať o tom, že svet môže byť lepší, má skôr strach pred novým a neznámym, preto je jeho cieľom zachovanie toho, čo je, čo pozná a čomu rozumie, pod dohľadom príslušnej verejnej autority.

Je katolicizmus liberálny alebo konzervatívny?

Katolicizmus spája rôzne do spoločného. Katolicizmus totiž nie je „buď – alebo“, katolicizmus je „aj – aj“. Preto pod jeho strechou nájdeme prúdy, ktoré sú konzervatívne i liberálne.

Konzervatívnejších katolíkov môžeme definovať ako tých, ktorí majú tendenciu zachovávať pravidlá, ktoré chcú mať jasné, a tradície cirkvi vnímajú ako nemenné a pevne dané.

Liberálnejší katolíci, naopak, hľadajú spôsoby, ako niektoré pravidlá obísť či dokonca zmeniť a cirkev má byť vždy schopná vedieť ich aktualizovať na nové spoločenské podmienky.

Oba prúdy sú legitímne a majú v Katolíckej cirkvi svoje miesto. Preto by bolo hlúpe, ak by sme sa v nej hrali na lepších a horších, dávali si nálepky a vzájomne na seba útočili.

Titulky argentínskych novín po zvolení pápeža Františka. Foto – TASR/AP

Veľmi dôležité je uvedomiť si, že rozdiel medzi konzervatívcom a liberálom nie je v spôsobe obliekania či forme slávenia Eucharistie, ale v spôsobe myslenia: liberál má na prvom mieste dobro jednotlivca, kým konzervatívec dáva do popredia spoločné dobro.

Malicherné hádky nás vzďaľujú od Božieho kráľovstva, ktorého hľadanie má mať v našich úvahách prioritu. Navyše vidíme, že pandémia urobila v tejto dvojici pojmov ešte väčší chaos.

Tí, ktorí sú vnímaní ako liberáli, pretože nemajú problém s flexibilitou, apelujú na kolektívnu zodpovednosť a spoločné dobro, čo sú typické pojmy zo slovníka konzervatívca.

Tí, ktorí sa vnímajú ako konzervatívci, pretože majú radi tzv. tradičnú liturgiu, paradoxne zdôrazňujú typické liberálne pojmy ako osobná sloboda či právo voľby.

Mimochodom, nedávno sa ma jeden priateľ pýtal, čo má pápež František proti tzv. tradičnej liturgii a prečo ju zrušil. Zaujímavá otázka a myslím si, že si ju kladú viacerí katolíci.

Pravda je taká, že ju nezrušil, len obmedzil, a urobil to azda preto, lebo mu (podobne ako mne) prekážajú liberáli navlečení v husličkách, ktorí zneužívajú svätú omšu na vyjadrenie nejednoty s pápežom, ba až odporu voči nemu.

Ecclesia semper reformanda

Zo svojej podstaty je Katolícka cirkev konzervatívna, pretože zjednocuje svojich veriacich v spoločnom úsilí o spoločné dobro. Zároveň v nej boli a sú snahy nestáť na mieste a reagovať na znamenia čias, teda zdravý liberálny prístup.

Zdravý konzervativizmus je to, čo nás udržiava, a zdravý liberalizmus je to, čo nás posúva dopredu. Ak sa oba prúdy navzájom dopĺňajú a ich zástancovia nebojujú proti sebe inak ako slušnou diskusiou, spoločnosť funguje správne.

Spomeňme si na dominikánskeho filozofa sv. Tomáša Akvinského, učiteľa cirkvi. V jeho dobe proti nemu stála silná názorová opozícia františkánov. Aj dnes ho mnohí označujú za liberála.

To nové, čo tento anjelský učiteľ vniesol do kresťanskej filozofie i teológie, je prepojenie pokladu Zjavenia s náukou Aristotela, ktorého filozofické myslenie v tom istom období podobným spôsobom prepájal aj Moše Maimonides.

Toto spojenie viery a rozumu, kresťanstva a aristotelovskej filozofie bolo v jeho dobe považované za progresívne a liberálne. A Pán Boh zaplať zaň!

Zo svojej podstaty je Katolícka cirkev konzervatívna, pretože zjednocuje svojich veriacich v spoločnom úsilí o spoločné dobro. Zároveň v nej boli a sú snahy nestáť na mieste a reagovať na znamenia čias, teda zdravý liberálny prístup.Zdieľať

Ako by asi dnes vyzeralo magistérium cirkvi nebyť sv. Tomáša, pre ktorého bolo kľúčové viesť vecný dialóg s myslením a myšlienkami, ale nie útočiť na tých, s ktorými nesúhlasil? Odpoveď nám naznačujú niektorí „statoční pastieri“, ktorí by ocenili návrat ku klerikalizmu.

Novátorský prístup sv. Tomáša pekne vidieť napríklad v diele Summa contra gentiles, príručke pre misionárov pôsobiacich medzi vzdelanými židmi a moslimami, ktorí ovládali aristotelovskú náuku, v ktorom musel argumentovať nie dogmaticky, ale filozoficky.

V rozhovore s rabínom Skorkom sa kardinál Bergoglio o sv. Tomášovi vyjadril, že „svoje úvahy vždy začína tak, že sa stavia na miesto oponenta, aby ho pochopil, a tak vedie dialóg z pozície toho druhého“.

Schopnosť viesť dialóg so svetom, dokonca aj s nepriateľmi či pohanmi, je idea, ktorá sa v cirkvi vďaka sv. Tomášovi objavila už v čase vrcholného stredoveku. Dialóg nám pomáha pochopiť nielen toho druhého, ale aj seba samého.

Jalové obzeranie sa do 19. storočia

Vnímanie pápeža Františka významne deformuje rastúci klerikálny tradicionalizmus, ktorý v posledných rokoch nadobúda sektársku podobu. Vymedzuje sa voči oficiálnym štruktúram, preberá apokalyptický jazyk a vo svojej extrémnej podobe naznačuje, že mimo neho niet spásy.

Hoci sa môže javiť, že jeho korene siahajú k Tridentu, v skutočnosti sa zrodil v 19. storočí. Nikdy predtým sa spoločnosť nerozvíjala a nemenila tak rýchlo ako práve v tých časoch. Mnohým sa dokonca zo strachu z tej rýchlosti zatočila hlava a zahmlilo pred očami.

Priemyselná revolúcia neznamenala len technologický skok vpred, ale úplne zmenila spoločnosť vo všetkých aspektoch: hospodárstvo, politika, umenie, filozofia, sociálne veci, školstvo... V tej dobe sa zrodila aj tzv. tradičná rodina, ktorá nahradila viacgeneračné spolužitie.

Ateizmus, materializmus, pozitivizmus, agnosticizmus, panteizmus, naturalizmus, racionalizmus, nihilizmus, nacionalizmus, socializmus, komunizmus... Skrátka bolo toho veľa, čo v cirkvi vzbudzovalo strach.

A preto sa snažila voči týmto moderným „-izmom“ vymedziť prostredníctvom niektorých pápežských dokumentov, ktoré sú dnes znovu v klerikálnych a tradicionalistických kruhoch mimoriadne obľúbené.

V tom čase bol pápežom Pius IX., ktorý chcel cirkev uchrániť pred modernými prúdmi. Nemožno mu uprieť dobrý úmysel. Všetky  „-izmy“ zhrnul do svojho „Sylabu omylov“, ktorý spôsobil veľké rozpaky už v čase svojho vydania, preto ho v niektorých štátoch ani nezverejnili.

Katolícka cirkev sa uzavrela sama do seba. Bála sa dialógu so svetom, preto sa snažila upevňovať zvnútra svoju identitu. Toto obdobie zrodilo tragikomický klerikalizmus, ktorý sa uzavrel sám v sebe a stal sa celkom oprávnene terčom kritiky i satiry.

Kresťan má však byť soľou zeme, má sa pozerať dopredu a nebáť sa nových výziev. Pre niektorých je to priveľká výzva, preto hľadia dozadu a menia sa na soľné stĺpy.

Klerikálny tradicionalizmus, vymedzujúci sa voči Františkovi, teda nie je nič iné ako obzerania sa za romantickou predstavou cirkvi 19. storočia, a preto je len jalovou karikatúrou.  

Druhý vatikánsky koncil nanovo objavil náuku sv. Tomáša Akvinského. Cirkev prestala mať strach z rýchlo sa meniaceho sveta a začala znova akcentovať význam dialógu, ktorého cieľom je pochopiť nielen argumentáciu tých druhých, ale i vlastnú identitu.

Ako vnímame pápeža Františka?

Keď sme si priblížili dôležité súvislosti, môžeme lepšie pochopiť, o čo pri vnímaní pápeža Františka vlastne ide.

Je dôležité striktne oddeliť uzavretý tradicionalizmus a s ním spojený pyšný klerikalizmus od zdravého konzervativizmu, ktorý vníma realitu okolo seba. Nemôžeme totiž žiť v omyle, že konzervatívny katolík je automaticky tradicionalista a klerikál.

Pokiaľ ide o liberalizmus, treba tiež oddeliť obsah od formy. Voči témam, ktoré prináša dnešný liberalizmus, je potrebné sa hodnotovo vymedziť. Najlepšie formou pokojného slobodného dialógu, ktorá siaha do obdobia scholastiky, lebo je to najlepší spôsob, ako ísť vpred.  

Z môjho pohľadu je teda pápež František empatický konzervatívec otvorený pre slobodný dialóg. Je teda presne taký, aký by mal byť každý zrelý katolík.

Foto – TASR/AP

František sa snaží počúvať, chápať, rozlišovať a ponúkať možné východiská a spôsoby riešenia. Pri tom všetkom sa drží náuky magistéria, v ktorom sa mu darí objaviť aj nové možnosti, pre niekoho prekvapujúce, ale stále v súlade s učením cirkvi.

Ak popritom spochybní tradicionalizmus, je to len dobre, lebo vedie do slepej uličky. František rozumne nabáda k tomu, aby sme sa vrátili na správnu cestu.

Ján Pavol II. priniesol mnohé nové formy, pootváral okná a vyvetral. Benedikt XVI. poutieral prach v knižnici, povysával koberce a popolieval kvety. 

František prišiel do vyvetraného, uprataného a ozdobeného domu. Rýchlo však prišiel na to, že ho treba znova poriadne „vygruntovať“. Vyleštil okná, odtiahol skrine a povyhadzoval z nich zbytočnosti, vyprášil koberce a umyl aj podlahu pod nimi.

František vníma, že cirkev za pontifikátu dvojice jeho predchodcov kládla prílišný dôraz na otázky bioetiky a morálky a prehliadala problémy chudoby, migrácie a životného prostredia. Tiež chápe problémy rozvedených znovu zosobášených, nebráni sa diskusii o postavení žien či o svätení ženatých mužov.

Kto sme my, aby sme ho súdili?

Sme ľudia so všetkým, čo táto skutočnosť znamená. Sú medzi nami ľudia rôznych profesií či vzdelania, voliči rôznych strán, konzumenti rôznych médií, ľudia z kaviarne i z krčmy, z kancelárie i továrne a to všetko vplýva na naše videnie sveta i pápeža Františka.

Máme svoje strachy, ktoré nás zväzujú, i očakávania, ktoré nás robia nešťastnými. Máme svoje každodenné radosti i starosti, povinnosti i zábavu. Všetko toto sa premieta aj do nášho prežívania viery i do toho, ako vnímame viditeľnú hlavu Katolíckej cirkvi.

Máme za sebou osobnú históriu toho, čo sa nám podarilo, i toho, čo sme pokazili. Máme svoj zoznam ľudí, ktorí nám ublížili, a kdesi pod ním, dobre ukrytý pred naším svedomím, aj zoznam tých, ktorým sme ublížili my. Aj to je súčasťou nášho pohľadu na Svätého Otca.

Vyberáme si ľudí, s ktorými zdieľame svoje životy a názory. Máme tendenciu vytvárať si vlastnú bublinu, v ktorej nás spájajú rovnaké hodnoty a názory, ale i obavy a podozrievania. A to aj v súvislosti tým, čím nás prekvapuje Peter dnešných čias.

Čitatelia tradicionalistických stránok Františka vnímajú ako liberála, pretože tvorcovia ich obsahu odmietajú koncil a obzerajú sa do 19. storočia. Ako alternatívu ponúkajú klerikalizmus a fundamentalizmus, ktoré František dlhodobo kritizuje ako odporujúce zmyslu kresťanstva.

Čitatelia progresívnych stránok Františka vnímajú ako konzervatívca, pretože ich autori očakávajú, že cirkev zmení svoje učenie aj vo veciach, ktoré zmeniť nejde, lebo vychádzajú zo Zjavenia. František je pre nich dnes už sklamaním, pričom na začiatku boli z neho nadšení.

Tieto vzájomne sa vylučujúce extrémy Františka odmietajú, hoci z úplne opačných dôvodov. František však nie je extrémista. Ani nemôže byť, pretože je katolík. A katolicizmus sa s extrémizmom vylučuje.

Kresťan má byť soľou zeme, má sa pozerať dopredu a nebáť sa nových výziev. Pre niektorých je to priveľká výzva, preto hľadia dozadu a menia sa na soľné stĺpy.Zdieľať

František je pápež, ktorý nie je revolucionár, a predsa provokuje. Záleží mu na ochrane života i životného prostredia. Vedie dialóg do vnútra cirkvi i so svetom. Pomáha chudobným bez ohľadu na to, kde sa narodili a odkiaľ prišli. Snaží sa homosexuálov chápať, no aj oni musia pochopiť, že nie je možné požehnávať ich zväzky.

František chce otvorenú cirkev, ktorá nezametá pod koberec svoje vlastné zlyhania. Štedrú cirkev, ktorá podáva ruku každému, kto to potrebuje. Odvážnu cirkev, ktorá sa nebojí výziev modernej doby. Kristovu cirkev, ktorej členovia sú soľou zeme a svetlom sveta.

Spoznať myšlienky pápeža Františka

Byť pápežom musí byť náročné. Len málokto je pod takým drobnohľadom ako viditeľná hlava Katolíckej cirkvi. Za tých vyše osem rokov svojho pontifikátu toho František stihol veľa povedať a neraz boli jeho slová interpretované spôsobom, ktorý uvádzal do rozpakov.

Ako arcibiskup Buenos Aires mohol byť kardinál Jorge Mario Bergoglio predsa len o niečo slobodnejší vo vyjadrovaní. Nemyslím si, že v roku 2010, keď vyšla jeho kniha rozhovorov s rabínom Abrahamom Skorkom, pomýšľal na to, že by raz mohol nahradiť Benedikta XVI.

Domnievam sa, že jeho názory nemuseli byť neznáme tým, ktorí ho v roku 2013, vedení Duchom Svätým, zvolili za pápeža. Boli to kardináli, menovaní sv. Jánom Pavlom II. a Benediktom XVI., ktorí o ňom iste nezmýšľali ako o liberálovi či heretikovi.

V knihe s názvom O nebi a zemi, ktorej slovenský preklad vyšiel v roku 2013, nájdeme myšlienky kardinála Bergoglia, ktorým ostal verný aj ako pápež František. Kniha je v súčasnosti beznádejne vypredaná, preto by som z nej rád zacitoval aspoň pár myšlienok, ktoré nám môžu pomôcť urobiť si názor na jeho hodnotové ukotvenie.

O kňazoch

Mnohí tradicionalisti majú dojem, že František je príliš kritický voči kňazom. V skutočnosti však od nás očakáva, že nebudeme svoje kňazstvo využívať na svoj prospech, ale pre službu iným.

Podľa neho by mal kňaz byť schopný „zašpiniť si ruky pri službe. Dnes už kňazi nenosia reverendy. Nejde však o to, či treba nosiť reverendu, ale či sa na nej dajú vyhrnúť rukávy pre službu druhým“.

A na inom mieste pokračuje: „Niekto si myslí, že keď sa muž stane kňazom, vydáva sa na cirkevnú dráhu. Tento výraz navodzuje dojem, že ide o kariéru. Kňazské povolanie sa však rodí z Božieho pozvania. Klerický stav nemôže byť ochrana pre toho, kto má pocit, že sám nedosiahne v živote úspech.“

O klerikalizme

Liekom na pyšný klerikalizmus je podľa Františka „pokora, ktorá dáva záruku prítomnosti Pána. Keď je niekto namyslený, keď má poruke všetky odpovede na všetky otázky, je to dôkaz toho, že Boh s ním nie je. Namyslenosť je očividná u každého falošného proroka, u poblúdených náboženských vodcov, ktorí používajú náboženstvo pre svoje vlastné ego“.

O niekoľko riadkov dodáva, že „kňaz nemá právo niekoho do niečoho nútiť v jeho súkromnom živote. Ak nás Boh stvoril ako slobodných, kto som ja, aby som zasahoval? Odsudzujem nátlak, ktorý oberá druhých o slobodu. Boh nám dal možnosť hrešiť. Je našou úlohou hovoriť o hodnotách, limitoch, prikázaniach, ale duchovný či pastoračný nátlak nie je dovolený“.

Foto – TASR/AP

O fundamentalizme

Fundamentalizmus, ktorý je vlastný klerikálom, je podľa neho „ópium, pretože vzďaľuje od živého Boha. Ópium je modla, ktorá odcudzuje. Striktná zbožnosť bez správne nastavených kritérií sa skrýva za doktrínami, ktoré oberajú o slobodu, nedovoľujú ľuďom rásť, čo vedie k dvojtvárnosti. Kňaz v role šéfa brzdí a drží v pasivite ľudí hľadajúcich Boha. Kňaz v role učiteľa predkladá zjavenú pravdu a sprevádza“.

K tejto téme dodáva, že „riziko, ktorému by sme sa my, kňazi a biskupi, mali vyhnúť je upadnutie do klerikalizmu, ktorý je pokrivením náboženstva. Kňaz má nielen hlásať Božie slovo a katechizovať, ale tiež počúvať svoju komunitu, aby prijímal zrelé rozhodnutia a viedol ju adekvátne. Ak však zneužíva svoje postavenie, chce prikazovať, upadá do klerikalizmu“.

O celibáte

Vo veci povinného celibátu v latinskej cirkvi, ktorý sa presadil až v druhom tisícročí, uviedol, že je „za jeho zachovanie s kladmi i zápormi, ktoré má, pretože to bolo desať storočí skôr dobrých skúseností ako zlých. Je to však otázka vnútorných predpisov, nie viery, preto sa môže zmeniť“.

Ak sa stane, že kňaz poruší celibát a prišlo by k počatiu dieťaťa, tak „prirodzený zákon stojí nad právom byť kňazom, preto treba zanechať kňazskú službu a postarať sa o dieťa, aj ak by to nebolo spojené s rozhodnutím oženiť sa s tou ženou. Dieťa má právo na matku i otca. Dvojitý život nikomu nerobí dobre, je to klamstvo“.

O svätení žien

Téma svätenia žien, ktorá sa ocitla na stole koncom minulého storočia, nie je podľa neho vôbec témou na diskusiu. Okrem toho pripomína, že v súčasnej dobe „mnohé ženy vedú bohoslužbu slova, no nemôžu vykonávať kňazský úrad. Kňazstvo prechádza od Ježiša, muža, jedine na mužov“.

Dôstojnosť ženy tým však v cirkvi nie je nižšia. Žena má podľa neho „inú úlohu, ktorou je dar materstva a nehy. Žena však nie je menej ako muž. Aj Panna Mária prevyšuje apoštolov. Cirkev má ženský rod, je nevestou Krista“.

O manželstve

Reforma manželského procesu (MIDI) a exhortácia Amoris laetitiae, ktorej som sa venoval v skoršom článku, môžu vyvolať dojem, že František mení pohľad na manželskú nerozlučiteľnosť.

V skutočnosti je podľa neho „manželská nerozlučiteľnosť v katolicizme veľmi silnou hodnotou“. No aj „rozvedení znovu zosobášení majú svoje miesto v živote cirkvi“.

V tejto súvislosti pripomína, že „kedysi rozvedený človek nemohol vojsť do domu. Dnes pápež (Benedikt XVI.) volá tých, ktorí žijú v novom zväzku, aby sa zúčastňovali na živote cirkvi. Žiada ich, aby sa modlili, pôsobili vo farských spoločenstvách, charitných dielach. To, že sa nachádzajú na okraji jedného prikázania, im nevymazáva krst“.

Napokon dodáva, že „svätí vodcovia, ktorí hľadajú Boží hlas, by si mali nájsť čas na nájdenie odpovedí na rýchle spoločenské zmeny. Je potrebné vedieť rozlišovať“.

František chce otvorenú cirkev, ktorá nezametá pod koberec svoje vlastné zlyhania. Štedrú cirkev, ktorá podáva ruku každému, kto to potrebuje. Odvážnu cirkev, ktorá sa nebojí výziev modernej doby. Kristovu cirkev, ktorej členovia sú soľou zeme a svetlom sveta.Zdieľať

Nielen o homosexuáloch

Problematiku homosexuálov dáva do širšieho kontextu s otázkou spolužitia mimo manželstva, a preto pripomína, že „hoci pred polstoročím nebol konkubinát spoločensky akceptovaný, dnes je bežný. Spoločný život pred manželstvom takisto. Je však sociologickým faktom, že nemá plnosť ani veľkosť manželstva, ktoré má tisícročnú hodnotu a zaslúži si ochranu. Preto je tu riziko jeho devalvácie, a než zmeníme zákon, musíme sa zamyslieť nad tým, čo všetko je v hre“.

K snahám dať spolužitiu homosexuálov právny rámec uvádza, že „prirodzený zákon, ktorý sa objavuje v Biblii, hovorí o spojení muža a ženy. Vždy tu boli homosexuáli, aj žijúci v pároch, no nikdy sa nesnažili získať rovnaký status ako manželia. Boli tolerovaní aj netolerovaní, ale nikdy ich spolužitie nebolo na tej istej úrovni ako manželstvo“.

Kým spolužitie je skôr súkromnou záležitosťou a týka sa morálky, manželstvo je verejnou záležitosťou a dotýka sa práva, preto pokračuje, „že dnes je prvýkrát, čo sa vyskytol právny problém asimilácie homosexuality do manželstva. Považujem to za antropologickú antihodnotu a regresiu. Ak ide o spolužitie súkromného charakteru, nezasahuje to tretiu stranu ani spoločnosť. Ak sa však stane verejným, teda dostane status manželstva a dostane právo na adopciu, zasahuje to nielen tretiu osobu, ale aj celú spoločnosť“.

Napokon dodáva, že „každý človek potrebuje za otca muža a za matku ženu, ktorí mu pomôžu utvoriť si vlastnú identitu. Boh nás stvoril ako muža a ženu, aby sme sa vzájomne milovali a vzájomne potrebovali. Ženích má urobiť nevestu ženskejšou a nevesta ženícha mužskejším“.

O potrate

Nikto nepochybuje, že v otázke umelého potratu má František jasný pro-life postoj. Zdôrazňuje, že táto otázka nie je vecou náboženstva, ale vedy, pretože tu „ide o ľudskú bytosť, ktorá má vo chvíli počatia zapísaný osobitný genetický kód. Je to teda vedecký problém, nie náboženský. Právo na život je prvým z ľudských práv. Brániť vývoju plodu je neetické. Potrat je zabitie niekoho, kto sa nemôže brániť“.

O ekonomike

Pokiaľ ide o ekonomické a sociálne otázky, podľa Františka platí, že „komunizmus i kapitalizmus majú v sebe ópium, ktoré človeka paralyzuje. Komunizmus preto, lebo chce, aby všetka práca slúžila pokroku človeka. V jeho podstate je zahrnuté, že všetko, čo poukazuje na nádej po smrti, paralyzuje našu prácu, preto považuje za ópium náboženstvo. Kapitalizmus zasa preto, lebo toleruje určitý typ skrotenej transcendencie, ktorá má svetského ducha. Chce si skrotiť náboženstvo, aby nikoho neznepokojovalo, zosvetšťuje ho“.

Kresťanstvo podľa neho „odsudzuje s rovnakou rozhodnosťou tak komunizmus, ako aj dravý kapitalizmus. Súkromné vlastníctvo je reálne, ale nesie so sebou povinnosť dať ho do služby druhým v rámci spravodlivosti“.

Ďalej pokračuje, že „keď si zoberieme do rúk sociálnu náuku cirkvi, budeme prekvapení, čo všetko kritizuje. Nielen divoký ekonomický liberalizmus, ale aj komunizmus. Musíme sa usilovať o rovnosť príležitostí a práv, zápasiť o sociálnu spravodlivosť. Niet horšej núdze, ako nemôcť si zarobiť na chlieb a nemať dôstojnú prácu“.

O teológii oslobodenia

V tejto súvislosti sa nevyhýba ani kontroverznej téme teológie oslobodenia, ktorá sa v 70. rokoch minulého storočia práve v Latinskej Amerike pokúšala o spojenie katolicizmu a komunizmu, pričom podľa neho „kňazi pracujúci v okrajových štvrtiach Argentíny nie sú nový fenomén. Bolo potrebné očistiť ich službu od politiky, lebo to vyvolávalo nedôveru. Aj don Bosco svojho času vyvolával nedôveru, keď pracoval s najchudobnejšími. A boli aj ďalší, ktorí boli novátorskí v práci s chudobnými. Väčšia blízkosť ľuďom môže dosiahnuť aj zmenu myslenia a správania nadriadených“.

O chudobných

Františkovou srdcovou témou sú chudobní, preto na ňu na záver nemožno zabudnúť. V kresťanstve je podľa neho „postoj, ktorý máme zaujať voči chudobným, vo svojej podstate skutočný záväzok, ktorý sa musí realizovať od človeka k človeku. Nestačia teda inštitúcie, máme povinnosť nadviazať osobný kontakt a starať sa o núdznych, chudobných, chorých, väzňov...“.

Kresťanská láska je podľa neho „láskou k Bohu a blížnemu. Môže sa začať pomocou, ale nemôže sa skončiť zbieraním prostriedkov. Charitatívne diela neuľavia nášmu svedomiu. Nestačí dobrý pocit. Láska predpokladá, že človek vyjde zo seba a skutočne sa odovzdá druhým. Láska znamená dať sa do služby“.

Napokon dodáva, že „chudobní sú pokladom cirkvi a treba sa o nich starať. Ak nemáme takýto pohľad na vec, budujeme vlažnú cirkev bez sily. Našou skutočnou mocou má byť služba. Nedá sa oslavovať Boha, ak náš duch nezahŕňa núdzneho“.

Snaha pochopiť a reagovať

Citované myšlienky kardinála Bergoglia z roku 2010 sú charakteristické aj pre jeho pápežskú službu. K viacerým sa opakovane vracia, niektoré už uvádza do praxe a otvára aj nové témy, ktoré sa pred jedenástimi rokmi nejavili ako pálčivé.

Dôležité sú pre neho aj aktuálne ekologické výzvy, na ktoré ako prvý pápež v histórii poukázal aj formou encykliky. Tému migrácie spája s ochranou sociálnych istôt i samotného ľudského života. Medzináboženský dialóg je pre neho spôsob, ako hľadať to, čo nás spája.

Katolicizmus dnes vo svete prechádza mnohými reálnymi výzvami, ktoré František vníma a chce na ne reagovať.

V západnej kultúre sa zdá, že katolicizmus znovu hľadá sám seba, chce rozpoznať svoju identitu, preto nám František pripomína aktívnu službu blížnemu, ktorá je jeho podstatou.

Ak vezmeme do rúk evanjeliá, nečítame v nich nič o správnom slávení liturgie či prijímaní po kľačiačky. Čítame o milosrdnom Samaritánovi, o nasýtení zástupov, o umývaní nôh, teda o praktickej láske k svojim bratom a sestrám.

František nám namiesto jalového tradicionalizmu a pokryteckého klerikalizmu ponúka autenticky žitý konzervatívny katolicizmus, ktorý má v sebe okrem pokornej lásky k Bohu aj láskavú službu blížnym, najmä tým, ktorí sú odkázaní na našu pomoc.