Kto sú slovenskí starokatolíci Vzišli z odporu proti Rímu, neskôr sa ich cesty rozdelili. Jedni chcú požehnávať homosexuálne zväzky, druhí to odmietajú

Na prvý pohľad to môže pôsobiť zmätočne. Keď ombudsman Róbert Dobrovodský koncom mája oznámil, že na Ústavnom súde napadol podmienky registrácie cirkví a náboženských spoločností, zdôvodnil to tým, že reaguje na podnet starokatolíkov.

Stačí však niekoľko klikov na internete, aby zvedavci zistili, že starokatolíci sú jednou z 18 registrovaných cirkví, ku ktorej sa pri poslednom sčítaní obyvateľstva prihlásilo 1 778 ľudí.

Prečo potom oficiálne registrovaná cirkev spochybňuje platné pravidlá registrácie?

Za jednoduchou odpoveďou sa skrýva o čosi zložitejšia skutočnosť.

Kým podnet na úrad ombudsmana doručilo občianske združenie Starokatolíci na Slovensku, tak oficiálne registrovanou je Starokatolícka cirkev na Slovensku.

To, čo sa na prvý pohľad môže javiť ako synonymné pomenovanie, v skutočnosti označuje dva odlišné náboženské subjekty. Aj keď oba sa hlásia k tej istej historickej tradícii.

Kto teda sú slovenskí starokatolíci a prečo sú rozdelení?

Na nože s pápežom

Začnime krátkym historickým exkurzom. Pri pomenovaní Starokatolícka cirkev síce používame jednotné číslo, no podobne ako pri Pravoslávnej cirkvi nejde o jednu cirkev, ale o skupinu cirkví, ktoré sa v priebehu 18. a 19. storočia odčlenili od Rímskokatolíckej cirkvi. A neskôr sa rozčleňovali aj samy medzi sebou.

Starokatolícke cirkvi v Holandsku, Nemecku, vo Švajčiarsku, v Rakúsku, Česku a Poľsku sú združené v Utrechtskej únii. Na jej čele stojí utrechtský arcibiskup, ktorý je predsedom Medzinárodnej starokatolíckej biskupskej konferencie. Od roku 2020 túto funkciu zastáva 55-ročný holandský biskup Bernd Wallet.

Okrem Utrechtskej únie však existuje viacero ďalších jednotlivých cirkví či združení cirkví, ktoré nadväzujú na idey starokatolíckeho hnutia. Jednou z nich je Svetová rada národných katolíckych cirkví, ktorej momentálne predsedá 50-ročný chorvátsky biskup Leonardo Beg. 

 Utrechtský starokatolícky arcibiskup Bernd Wallet a starokatolícka Katedrála sv. Gertrúdy v Utrechte. Foto: Wikipedia

Najstaršia starokatolícka cirkev vznikla v roku 1723 práve v holandskom Utrechte, kde došlo k sporu pri výbere nového biskupa medzi miestnou katedrálnou kapitulou a Vatikánom.

Kapitula po smrti úradujúceho arcibiskupa v súlade s historickou tradíciou zvolila za jeho nástupcu Cornelia Steenhovena, ktorý následne prijal biskupskú vysviacku od právoplatného biskupa Dominiqua-Mariu Varleta. Problém bol v tom, že pápež na toto vysvätenie nedal súhlas. Steenhoven bol tak z cirkevnoprávneho hľadiska vysvätený platne, ale nedovolene, čím si on aj jeho nástupcovia vyslúžili exkomunikáciu.

Mimochodom, k podobnej situácii došlo v roku 1988, keď právoplatný arcibiskup Marcel Lefèbvre bez súhlasu pápeža Jána Pavla II. vysvätil štyroch biskupov, čo neskôr viedlo k vzniku Kňazského bratstva sv. Pia X., tzv. lefèbvristov.

Napätie medzi nimi a Vatikánom, ktoré v roku 2009 zmiernil pápež Benedikt XVI. tým, že z týchto štyroch biskupov sňal exkomunikáciu, sa nanovo rozhorelo v týchto týždňoch. Dôvodom je rozhodnutie lefèbvristov prvýkrát po takmer štyridsiatich rokoch vysvätiť štyroch nových biskupov.

Lefebvristi reagovali na varovanie VatikánuKňazské bratstvo sv. Pia X. poslalo pápežovi vyznanie viery

Pavol Hudák

Ale späť k starokatolíkom. V šľapajach holandskej cirkvi nezávislej od Ríma sa o 150 rokov neskôr vybrala aj časť nemeckých, švajčiarskych a rakúskych katolíkov, ktorí po Prvom vatikánskom koncile (1869 – 1870) odmietli prijať dogmy o primáte a neomylnosti pápeža.

Medzi odporcami vynikala osobnosť cirkevného historika Ignaza von Döllingera, ktorý vyhlásil, že na koncile „dogma zvíťazila nad dejinami“ a že „na to, aby sa z dejín dokázalo učenie o pápežskej neomylnosti, nie je potrebné nič iné ako sfalšovanie celých dejín“.

Rok nato sa nespokojenci zišli v Mníchove, kde popri odmietnutí nových dogiem deklarovali rozhodnutie byť verní starému predkoncilovému učeniu s dôraznom na fungovanie nerozdelenej cirkvi prvého tisícročia – odtiaľ pomenovanie starokatolíci.

V roku 1889 sa biskupi holandskej, nemeckej a švajčiarskej cirkvi odčlenenej od Ríma združili v Utrechtskej únii a spoločné základy svojej viery vyjadrili v tzv. Utrechtskej deklarácii. Okrem iného zaviedli aj slávenie liturgie v národných jazykoch, prijímanie Eucharistie pod oboma spôsobmi, hromadnú spoveď, zdobrovoľnenie celibátu či voľbu farárov a biskupov. 

Zaujímavosťou je, že duchovný otec starokatolíckeho hnutia Döllinger, ktorý sa spolu s ostatnými ocitol na zozname exkomunikovaných, nikdy do Starokatolíckej cirkvi nevstúpil, hoci bol až do svojej smrti presvedčený, že po Prvom vatikánskom koncile už nemožno hovoriť o katolíckej, ale o akejsi novokatolíckej cirkvi.

Starokatolícke učenie v skratke

• odmietnutie dogiem vyhlásených v 19. storočí (nepoškvrnené počatie Panny Márie, neomylnosť pápeža, primát pápeža nad celou cirkvou) a 20. storočí (nanebovzatie Panny Márie);
• episkopálno-synodálny (demokratický) model cirkevného zriadenia – všetka moc smeruje zdola nahor, a nie naopak; najvyšším orgánom je synoda, ktorej predsedá biskup a je zložená zo zástupcov duchovných aj laikov;
• sedem sviatostí – liturgia je od začiatku slávená v národných jazykoch; eucharistia sa prijíma pod oboma spôsobmi; spoveď je hromadná, ale odporúča sa aj ušná;
• celibát kňazov a biskupov je dobrovoľný;
• rozvod a nové sviatostné manželstvo sú povolené;
• starokatolícke cirkvi v Holandsku, Nemecku, Rakúsku, Švajčiarsku a Česku umožňujú aj svätenie žien a požehnávanie homosexuálnych zväzkov;
• plné sviatostné spoločenstvo tvoria napríklad s anglikánmi či luteránskou Švédskou cirkvou.

Vývoj na Slovensku

Starokatolícka cirkev na Slovensku bola oficiálne zaregistrovaná v roku 1995, ale starokatolíci u nás pôsobili aj predtým. Pri prvom ponovembrovom sčítaní obyvateľstva v roku 1991 sa k nim prihlásilo 882 veriacich.

Na čele cirkvi od jej začiatku stál Augustín Bačinský (1949 – 2021), bývalý rímskokatolícky kňaz, ktorý sa v roku 1980 oženil a začal pôsobiť v Brne ako starokatolícky kňaz.

Po páde komunistického režimu synoda Starokatolíckej cirkvi v ČSFR schválila jeho žiadosť o zriadenie filiálnej cirkevnej obce pod názvom Slovenskokatolícke spoločenstvo a Bačinského poverila misijnou činnosťou na území Slovenska.

V roku 1995 sa konalo ustanovujúce synodálne zhromaždenie, na ktorom boli vytvorené základné orgány cirkvi a zriadené štyri cirkevné obce (Bratislava, Nitra, Žilina, Košice). O dva roky neskôr sa Bačinský s rodinou presťahoval do Nitry, kde sa uskutočnila prvá riadna synoda, na ktorej bol zvolený za biskupa. Druhý, neúspešný kandidát Rastislav Mišura je v súčasnosti farárom Cirkvi československej husitskej.

Keďže na starokatolícke bohoslužby začali prichádzať aj niektorí rímskokatolícki veriaci – na druhej synode Starokatolíckej cirkvi v roku 1999 bola dokonca schválená možnosť dvojakého cirkevného členstva –, zo strany Rímskokatolíckej cirkvi začali zaznievať upozornenia, aby si veriaci neplietli tieto dve cirkvi.

Pred starokatolíkmi varovala aj Konferencia biskupov Slovenska. „Naši veriaci zväčša nepoznajú pôvod, vznik, učenie a štruktúru tejto cirkvi. Sú pomýlení, najmä ak vidia, že na jej čele vystupuje kňaz, ktorý patril do Rímskokatolíckej cirkvi, v nej aj pôsobil a potom z nej vystúpil. Na nemalé pohoršenie niekoľkí katolícki kňazi, ktorí prešli ku starokatolíkom, pôsobia tam, kde predtým pôsobili ako katolícki kňazi,“ píše sa vo vyhlásení, ktoré v roku 2002 publikovali aj Katolícke noviny.

„Keďže veľká časť príslušníkov Starokatolíckej cirkvi na Slovensku do nej vstúpila len prednedávnom, je, žiaľ, potrebné považovať ich za aktuálnych schizmatikov a nemožno s nimi budovať ekumenizmus. Môžeme sa však modliť za spásu ich duší,“ stálo v závere dokumentu.

Bačinský neskôr v knihe Slovenská (staro)katolícka cirkev napísal, že „tak ako sa Rím zachoval voči žiakom sv. Cyrila a Metoda, tak sa, žiaľ, správa v mnohých prípadoch i dnes voči Starokatolíckej cirkvi na Slovensku“.

Napriek týmto, ale aj iným napätiam bola Starokatolícka cirkev na Slovensku od začiatku členom Ekumenickej rady cirkví v SR – najprv riadnym, neskôr pridruženým.

Starokatolícky arcibiskup Augustín Bačinský. Foto: slovensko-katolici.sk

Bačinského nástupca Vlastimil Šulgan počas stretnutia náboženských predstaviteľov s prezidentkou v roku 2023. Foto: TASR/Jaroslav Novák

Oveľa väčším problémom pre slovenských starokatolíkov však bolo, že problémy s prijatím mali aj u vlastných. Hoci na ustanovujúcom zhromaždení bol prítomný delegát Medzinárodnej starokatolíckej biskupskej konferencie, Utrechtská únia spočiatku váhala s prijatím slovenských starokatolíkov do svojich štruktúr.

Napokon sa tak stalo v roku 2000. Bol to však len čiastočný úspech, pretože zároveň došlo k odloženiu rozhodnutia o biskupskom svätení Augustína Bačinského, ktorý to dával za vinu vtedajšiemu biskupovi Starokatolíckej cirkvi v ČR Dušanovi Hejbalovi.

Napokon sa Starokatolícka cirkev na Slovensku rozhodla v roku 2004 z Utrechtskej únie vystúpiť. Dôvodom bolo svätenie žien a požehnávanie homosexuálnych zväzkov, ktoré začali uplatňovať starokatolícke cirkvi na Západe. Rovnaké rozhodnutie ako Slováci predtým urobila aj Poľská národná katolícka cirkev v USA a Kanade.

Krátko nato sa Bačinský nechal vysvätiť za biskupa v katedrále Episkopálnej apoštolskej cirkvi v portugalskej Mafre. Hlavným svätiteľom bol arcibiskup António José da Costa Raposo.

Vedenie Utrechtskej únie však tieto udalosti interpretuje ináč. Vo vyhlásení vtedy uviedlo, že Bačinský vysviackou „vagantným biskupom“ obišiel Medzinárodnú starokatolícku biskupskú konferenciu, ktorá sa od tohto rozhodnutia dištancuje a prerušuje s ním všetky kontakty.

V deň Bačinského vysviacky bola v Mafre založená aj Únia katolíckych cirkví, ktorá mala byť alternatívou k Utrechtskej únii, ale zakrátko sa rozpadla. Nástupníckou organizáciou sa stala Svetová rada národných katolíckych cirkví na čele s Antoniom Raposom a generálnym tajomníkom Bačinským.

Synoda Starokatolíckej cirkvi na Slovensku neskôr rozhodla o zriadení arcibiskupstva v Nitre, čím sa z Bačinského stal arcibiskup, ako aj o zriadení Českej diecézy Starokatolíckej cirkvi na Slovensku so sídlom v Prahe pod vedením biskupa Antonína Jelínka, čo sa prirodzene stretlo s nevôľou Starokatolíckej cirkvi v ČR.

Po smrti arcibiskupa Bačinského v roku 2021 bol za nového biskupa zvolený Vlastimil Šulgan, ktorý v minulosti pôsobil ako rímskokatolícky kňaz, neskôr prestúpil k starokatolíkom a stal sa Bačinského pomocným biskupom. 

Konzervatívne, progresívne a ďalšie rozdiely

Podobný krok ako Starokatolícka cirkev na Slovensku urobila v roku 2006, keď vstúpila do českého priestoru, spravila aj Starokatolícka cirkev v ČR, keď v roku 2017 oznámila kňazskú vysviacku Slováka Martina Kováča a o tri roky nato aj zriadenie tzv. delegatúry na Slovensku.

„Ide nám predovšetkým o napravenie historických krívd spojených s pôsobením pána Bačinského, o rovnoprávne postavenie, ktoré by nám napríklad umožnilo uchádzať sa o členstvo v Ekumenickej rade cirkví v SR, možnosť platne oddávať manželstvo pred štátom a vôbec čestne a bez strachu pôsobiť vo verejnom priestore,“ napísal v liste slovenským štátnym orgánom biskup Starokatolíckej cirkvi v ČR Pavel Benedikt Stránský, ktorý je zároveň delegátom Medzinárodnej starokatolíckej biskupskej konferencie pre Slovensko.

Pre registračnú podmienku mať minimálne 50-tisíc členov, ktorú Starokatolícka delegatúra na Slovensku opakovane pripomienkuje ako diskriminačnú, pôsobí tento subjekt pod hlavičkou občianskeho združenia Starokatolíci na Slovensku.

Starokatolícky kňaz Martin Kováč. Foto: facebook.com/starokatolici.ba

Ľubomír Jaško počas bohoslužby pri príležitosti Dňa rozmanitosti. Foto: facebook.com/starokatolici.ba

Pravidelné bohoslužby slávia v Bratislave a Trnave, pričom ku Kováčovi pred rokom pribudol ako ďalší duchovný Ľubomír Jaško, bývalý rímskokatolícky kňaz.

„Naším cieľom je ponúkať kresťanskú alternatívu ľuďom, ktorí sa v tradičných cirkvách cítia neprijatí,“ povedal pred časom pre denník Postoj Martin Kováč s tým, že starokatolícku spiritualitu považuje za „spiritualitu radikálneho prijatia“. Aj preto podporujú požiadavky LGBTI hnutia, zúčastňujú sa na Dúhových prideoch a slávia bohoslužby pri príležitosti Dňa rozmanitosti. Samotný Kováč zároveň patrí medzi zakladajúcich členov Progresívneho Slovenska.

Starokatolícka delegatúra na Slovensku tak ide v línii Utrechtskej únie aj samotnej Starokatolíckej cirkvi v ČR, ktorá v uplynulých rokoch vysvätila do kňazskej služby prvé dve ženy a takisto zaviedla požehnávanie homosexuálnych zväzkov.

Okrem konzervatívnosti a progresívnosti si však možno všimnúť aj ďalšie rozdiely medzi oboma spomínanými starokatolíckymi cirkvami.

Kým Starokatolícka delegatúra zdôrazňuje svoju príslušnosť k západným starokatolíckym cirkvám združeným v Utrechtskej únii, Starokatolícka cirkev – nesporne aj z dôvodu svojho odchodu z tohto medzinárodného zväzku – kladie až ahistorickým spôsobom dôraz na svoj jedinečný národný rozmer.

Bačinský v spomínanej knihe píše, že Slovenská (staro)katolícka cirkev „má ideovú, ale i praktickú kontinuitu“ s prvou katolíckou cirkvou „na území Slovänov“, čo podľa neho bolo pôvodné meno Slovákov. „Preto na Slovensku nadväzuje hlavne i na cyrilo-metodský odkaz, v ktorom vidí symbol jednoty a symbiózu východnej a západnej cirkvi, teda ešte nerozdelenej cirkvi prvého kresťanského tisícročia,“ dodáva Bačinský.

Rozdiel možno vidieť aj v tom, že kým Starokatolícka cirkev na Slovensku profituje z toho, že je jednou z 18 registrovaných cirkví a náboženských spoločností, Starokatolícka delegatúra sa môže oprieť o silnejšie medzinárodné zakotvenie. Utrechtská únia je totiž nielen historickejším, ale aj omnoho vplyvnejším zoskupením ako Svetová rada národných katolíckych cirkví, do ktorej patria prevažne len menšie starokatolícke spoločenstvá v strednej a vo východnej Európe.

A na záver ešte jedna zaujímavosť. Kým pred niekoľkými rokmi Starokatolícka cirkev privítala začiatok pôsobenia Starokatolíckej delegatúry na Slovensku dištancovaním sa od jej aktivít, ktoré sú „v rozpore s náboženskými hodnotami Starokatolíckej cirkvi a so slovom Božím“, aktuálny podnet ombudsmana komentovala pomerne ústretovým tónom a výzvou na rešpekt a úctu, za čo sa jej „progresívna konkurencia“ verejne poďakovala.

Aj to je svedectvo, že napriek vzájomným rozdielom možno v tých druhých vidieť, ak už nie priamo brata a sestru, tak aspoň človeka.