Kňaz Juraj Sabadoš, ktorý pôsobil vo Frankfurte Cirkev v Nemecku je misijné územie, nemôžeme ju len karhať

Viedol Slovenskú katolícku misiu vo Frankfurte, ktorá je súčasťou diecézy Limburg. Miestnym biskupom je Georg Bätzing, ktorý stál posledných šesť rokov na čele Nemeckej biskupskej konferencie a je jednou z hlavných tvárí projektu tzv. nemeckej synodálnej cesty.

Pôsobil aj ako farár v miestnej farnosti a v rozhovore opisuje, ako sa vyrovnával s nemeckými špecifikami v oblasti liturgie či ako je to s praxou požehnávania homosexuálnych párov. 

Hovorí aj o biskupovi Bätzingovi, o novom múre medzi cirkvou v západnej a vo východnej Európe aj o tom, ako povzbudzoval Nemcov vrátiť sa k spovedaniu.

Aktuálne pôsobí ako vedúci Generálneho sekretariátu Konferencie biskupov Slovenska. Kňaz Košickej diecézy Juraj Sabadoš.

Vlani v lete ste prišli z Nemecka do Bratislavy pracovať na sekretariát Konferencie biskupov Slovenska (KBS). Čo zahŕňa vaša práca?

Po štrnástich rokoch pôsobenia v Nemecku som avizoval, že by som potreboval zmenu. Myslel som si, že zmena sa udeje v rámci Nemecka, no prišla ponuka prísť sem do KBS.

Vytváralo sa tu nové pracovné miesto. Pracujem ako vedúci Generálneho sekretariátu KBS (možno laicky kancelár) a mojou hlavnou úlohou je koordinovať vnútorný proces, aby všetky oddelenia generálneho sekretariátu, rady a komisie i zriadené inštitúcie, ktoré jestvujú v rámci štruktúry Konferencie biskupov Slovenska, fungovali čo najefektívnejšie. 

Prevzal som riadenie neziskovej organizácie Kanet, ktorej zriaďovateľom je KBS. Otcovia biskupi vnímajú potrebu istej reformy tejto štruktúry, predovšetkým rád a komisií, ktorej som koordinátorom. 

V čom má spočívať reforma?

Procesu samotnej reformy predchádza vytvorenie vízie a stratégie, ktoré sa premietnu do novej štruktúry rád a komisií KBS. Ide o optimalizáciu zdrojov, tak ľudských, ako aj finančných, aby sme efektívnejšie napĺňali misijné poslanie. 

Treba povedať, že to, čo sa dnes očakáva od konferencie biskupov, predstavuje obrovskú agendu, ktorá má svoju štruktúru: predseda, stála rada, generálny či výkonný tajomník. V podstate by sa dalo povedať, že mojím príchodom sa niektoré úlohy a povinnosti prerozdelili.

Zároveň rozmýšľame o novom sídle konferencie. Budova a jej technické zabezpečenie takisto spadajú do mojej kompetencie ako vedúceho úradu. 

Spomenuli ste nové sídlo KBS. V kuloároch sa už dlhšie hovorí o myšlienke vytvoriť jeden mediálny dom, ktorý by zastrešil všetky katolícke médiá. Nové sídlo KBS nejako súvisí s touto myšlienkou?

Áno, úvahy sú rôzne. Proces je otvorený a prebiehajú potrebné diskusie na dosiahnutie rozhodnutia. 

Čo má byť výsledkom spomínanej reformy, teda aký cieľ sleduje?

Chceli by sme vytvoriť pastoračnú víziu, stanoviť strategické pastoračné témy a z toho by mala potom vzísť nová štruktúra rád a komisií. Komisie a rady KBS sú nástroje pretlmočenia pastoračných otázok. Momentálne prebieha vnútorný audit rád a komisií KBS, ktorý preskúma ich prácu. Výsledkom celého procesu by mala byť nová štruktúra, ktorá bude odrážať aj priority cirkvi. 

Na reformu nás vyzýva aj potreba misijného obrátenia, ku ktorému nás pozval pápež František. Cirkev, ktorá vychádza a hľadá človeka v jeho životnej situácii.

Predpokladám, že impulzov máte z pontifikátu pápeža Františka, ale aj od nového pápeža dosť.

Áno, impulzov je veľa. Dokumenty pápežov a ich témy sú pre nás akýmsi návodom, kam sa má cirkev aj na Slovensku uberať.

Môže byť inšpiráciou pre tento proces reformy rád a komisií aj niečo z cirkvi v Nemecku, kde ste štrnásť rokov pôsobili? 

(Úsmev.) Napriek regionálnym špecifikám miestnej cirkvi existujú témy, ktoré sú aktuálne pre všetkých. Sekularizácia spoločnosti, pokles veriacich, prípady zneužitia, a to nielen sexuálneho, ale aj moci. A v neposlednom rade je dôležitou témou synodálne fungovanie. 

Práve tému synodálneho fungovania by som označil za niečo, čo si prinášam z nemeckého prostredia ako veľké pozitívum – funkčne vybudované a zabehnuté štruktúry, grémiá na úrovni biskupstva a farností, ako napríklad fungovanie pastoračných a ekonomických rád a iných poradných orgánov.

Takýto systém a fungujúca štruktúra by pomohli aj našej cirkvi, keď rozhodnutia a zodpovednosť za farnosť či spoločenstvo neprichádzajú len zhora, ale sú spoločným dielom všetkých veriacich.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Kým si prejdeme pozitíva, ale aj problematické skutočnosti zo života cirkvi v Nemecku, priblížite nám, kde ste pôsobili a čo bolo vaším poslaním?

Vysvätený som bol v roku 2009. Som kňazom Košickej arcidiecézy.

Prvé tri roky som pôsobil ako kaplán v Košickej arcidiecéze, rok v Sečovciach, dva roky potom vo farnosti Terňa. 

Po troch rokoch pastorácie sa mi naskytla príležitosť ísť na štúdiá do Frankfurtu. Mimochodom, biskupstvo Limburg je partnerským biskupstvom Košickej arcidiecézy, a to už tridsať rokov. Prvý kontakt s Nemeckom som mal počas štúdia ekonómie. Bol som na niekoľkých stážach a potom ako študent teológie rok na Erasme. Už vtedy ma oslovovalo, ako niektoré veci fungujú. 

Po skúsenosti s týmto typom štúdia som mal túžbu spojiť ekonómiu, ktorú som študoval, s teológiou a uchádzal som sa o štipendium u jezuitov na Sankt Georgene vo Frankfurte. Biskupstvo Limburg mi potom udelilo štipendium, a tak som v roku 2012 odišiel na licenciátne štúdiá do Frankfurtu. 

Popri štúdiu som, samozrejme, pomáhal v pastorácii. V roku 2015 sa uvoľnila slovenská misia vo Frankfurte a oslovili ma, či by som ju neprevzal. Ostal som tam desať rokov.

Okrem slovenskej katolíckej misie ste mali úlohy ešte aj inde?

Keďže Slovenská katolícka misia vo Frankfurte nie je v porovnaní s inými misiami, napríklad poľskou, chorvátskou či talianskou, až taká veľká, požiadavka znela, aby som mal päťdesiat percent úväzku ako farár v slovenskej misii a druhú polovicu ako výpomocný duchovný alebo spolupracujúci farár v nemeckej farnosti, v ktorej pôsobila aj slovenská misia. 

Na pozíciu farára som musel čakať, pretože spôsob, akým sa tam kňaz stane farárom, je celkom zaujímavý. 

V čom spočíva?

Keď som nastúpil na slovenskú misiu, robil som si tzv. farársky kurz. Každý kňaz, ktorý sa chce stať farárom, musí ho absolvovať. Zavŕšením kurzu je záverečná skúška vedená komisiou, a to v oblasti cirkevného práva a synodálnych dokumentov. Potom som musel vypracovať aj záverečnú prácu na konkrétnu pastoračnú tému. Mojou témou bolo sprevádzanie a príprava manželov na sviatosť manželstva a sprevádzanie manželov po uzavretí manželstva.

To znie ako diplomová práca.

Áno, a až po jej obhajobe mi dali titul farár. Potom som sa mohol uchádzať o uvoľnené miesto kánonického farára. 

Tá komisia spadala pod biskupský úrad? Predpokladám, že v nej boli aj laici.

(Úsmev.) Na biskupskom úrade pracuje väčšina laikov.

Súčasťou komisie bol, samozrejme, aj generálny vikár. Rovnako tak vedúci personálneho oddelenia, ktorý je kňazom, a potom ľudia z oddelenia pre pastoráciu. Jednoducho, držia sa motta – a myslím si, že to platí aj pre Slovensko –, že nie každý kňaz môže a chce byť farárom. 

V niečom je totiž farár ako šéf veľkej firmy, pretože pod farnosť spadajú katolícke škôlky, školy, samotné farské kancelárie, v ktorých pracujú administratívni pracovníci, kostolníci alebo aj charitné zariadenia a podobne.

Strašenie schizmou je z môjho pohľadu prehnané, nikto z nich nemá ten úmysel ani to nechce.

Podľa kánonického práva je správcom farnosti farár. Farár je teda šéfom pastoračnej rady. Zároveň v procese reformy biskupstva, keď sa zlučovali farnosti a vytvárali sa farnosti tzv. nového typu, bola vytvorená funkcia Verwaltungsleiter – to je človek, ktorý má na starosti ekonomické a hospodárske veci, ako napríklad pracovné či nájomné. Farár ako správca farnosti podpisoval všetky dokumenty, ale bol odbremenený minimálne od všetkej byrokracie spojenej so správou majetku a riadenia pracovníkov.

O tom iste mnohí snívajú aj na Slovensku, no niekto by mohol namietať, že Nemci majú síce dobre zvládnutý manažérsky rozmer pastorácie, ale čo to podstatné? Bolo sa teda komu venovať? 

Pôsobil som v mestskej farnosti. Frankfurt je multikultúrne mesto. Teda v istom zmysle hovorím o špeciálnej pastorácii. Iné boli možno vidiecke farnosti v našej diecéze Limburg. Nemyslím si, že majú štruktúry bez obsahu a ľudí.

Pôsobil som vo veľmi živej farnosti, v ktorej boli účastníci bohoslužieb z veľkej časti veriaci s migračnou skúsenosťou.

Samotný Frankfurt bol pred veľkou migračnou vlnou značne protestantský. Prvé vlny v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch, najmä Talianov, Španielov či potom počas vojny v Juhoslávii Chorvátov a neskôr po prevrate aj Poliakov, spôsobili, že sa počet katolíkov a evanjelikov v zásade vyrovnal. 

Koľko ľudí ste mali v nedeľu v kostole?

V nedeľu bol kostol celkom plný. Hovorím plný, pretože štatistika je veľmi klamlivá. Samozrejme, ako som spomínal, nešlo iba o Nemcov. Aj v nastavení pastorácie sme pracovali s tým, aby sme vyšli v ústrety prisťahovalcom, mysleli na nich, aby sme im nejakým vhodným spôsobom pomohli v integrácii do miestnej cirkvi i spoločnosti.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Ako to vyzeralo na omšiach z liturgickej stránky, ktorá býva v slovenskom prostredí označovaná ako dosť slabá, s mnohými prešľapmi?

Čo sa týka samotnej liturgie, keď som prišiel do Nemecka, sám som bol v niektorých momentoch vyrušený alebo možno šokovaný. Zo štúdia teológie som vedel, čo sa môže a čo nie, a každý experiment som bral ako porušenie zákona. (Úsmev.) 

Napríklad?

Voľne sa formulovali liturgické modlitby, doplnilo sa alebo vynechalo niečo z misála a podobne.

Často je to kritizované ľuďmi, ktorí nevedia jazyk, v tomto prípade nemčinu, lebo sa potom strácajú, keďže sa orientujú podľa štruktúry svätej omše vo svojom jazyku a podľa Rímskeho misála.

Keď som prišiel, mali sme stretnutie pastoračných a ekonomických rád farnosti. Väčšinou ich tvorili Nemci, pretože veriaci z cudziny sa nechcú do týchto grémií dať voliť.

Prečo?

Často nerozumejú interným procesom. Postupne to prichádza, ale veľmi pomaly. Myslím si, že s tým máme problém aj tu doma – osloviť a nájsť ľudí, ktorí by sa angažovali v rôznych grémiách vo farnosti. 

Podľa vás by pomohlo, keby do toho išli?

Určite. Počas svojho pôsobenia som ich vždy motivoval, že na to majú právo, nie je to len čisto nemecká záležitosť. Voľby do týchto rád bývajú každé štyri roky. Ich miesto, keďže sa tam rozhodli žiť, je aj vo farnosti, a tak aj v týchto skupinách, ktoré majú rozhodovacie kompetencie. Práve zapojením sa do práce v grémiách môžu vplývať na život vo farnosti. 

Nedávno bol za pomocného biskupa v Mainzi vymenovaný karmelitán z Indie, čo je prvý prípad, keď bol biskupom pre nemeckú diecézu menovaný duchovný, ktorý sa narodil mimo Európy. 

Bol som členom kňazskej rady a raz som pri rozhovore s biskupom Bätzingom povedal, že ak je Nemecko krajinou otvorenou pre migrantov a mnohí tam nachádzajú nový domov, mohlo by sa to prejaviť aj tým, že pri hľadaní kandidátov na biskupský úrad sa pozornosť upriami aj na tých, ktorí v Nemecku pôsobia už dlhý čas ako migranti. 

Prečo by krajina, ktorá je taká otvorená, nemohla svoju ústretovosť prejaviť aj týmto spôsobom? (Úsmev.) Takýto biskup môže ukázať aj inú tvár a obohatiť cirkev v Nemecku.

Trochu sme odbočili, predtým ste hovorili v súvislosti s liturgiou o stretnutí s pastoračnou radou farnosti…

… áno, Nemci sa ma vtedy pýtali: „Čo máme robiť? Ako oživiť svätú omšu, aby sme pritiahli ľudí, predovšetkým migrantov?“ Interpretoval som mienku svojho predchodcu: „Držte sa, prosím vás, toho, čo je v Rímskom misáli. Slávte omšu od ,V mene Otca‘ až po ,Choďte v mene Božom‘. Tohto sa držte a všetci budú spokojní. Len čo tam vsuniete cudzí prvok, o ktorom si myslíte, že zapôsobí na vašich veriacich, tak ich stratíte.“

Takže pokiaľ ide o liturgiu, áno, mali tendenciu robiť rôzne experimenty, ale čo by som vyzdvihol, v liturgii bola vysoká úroveň hudby.

Nemecká synodálna cestaPožehnávanie homozväzkov aj kázne laikov dostali zelenú. Na ťahu je Rím

Pavol Rábara

Projekt nemeckej synodálnej cesty vo svojich záveroch z Frankfurtu z roku 2023 spomína plán, podľa ktorého by homíliu mohli prednášať aj laici. S týmto ste sa stretli?

To sa už deje. Možno mnohých prekvapuje, že k ambóne príde počas omše pastorálna referentka alebo referent a má homíliu. Pastorálny referent v liturgickom oblečení, bielej albe, možno nepôsobí tak cudzo, ako keď príde pastorálna referentka, žena v albe, čo pôsobí viac zvláštne. 

Uznávam, je to kontroverzná téma. Kázeň má vo svätej omši špeciálne miesto, poslanie a má ju prednášať kňaz.

Kto sú laici, ktorí kážu?

Hoci to tak môže vyznieť, nejde o náhodne vybraných laikov. V nemeckých farnostiach totiž pôsobia pastorálni referenti, muži aj ženy, ktorí sú teológovia.

Na obhajobu toho, že kážu aj laici, pre mňa existuje jedna dôležitá skutočnosť. V Nemecku je už pomerne dosť kňazov zo zahraničia, napríklad z Indie a Afriky. Keď počujete ich nemčinu, niekedy je ťažko zrozumiteľná. Je to veľký problém hlavne pre starších veriacich. Keď slúži taký kňaz svätú omšu a má prečítať kázeň, povedať súvislé myšlienky, mnohí veriaci z toho nič nemajú, pretože nerozumejú. V diecézach sa objavili aj sťažnosti v zmysle, aby im už biskup neposielal takých kňazov. Vnímam to ako prirodzenú nespokojnosť.

Mám pocit, že sme síce medzi východnou a západnou Európou jeden múr zbúrali, ale iný nanovo vystavali. A je to obojstranné. 

Hodnotiť, či je to správne alebo nie, že laici kážu, zrejme nestačí. Má to viac rozmerov. Pastorálni referenti a referentky sú cirkevní zamestnanci, ktorí pochovávajú, asistujú pri krstoch, sobášoch. Veriacich preto nevyrušuje, že homíliu prednáša laik. Je otázne, či by nejako zobrali teologické zdôvodnenie vzhľadom na túto prax. 

Zrejme by bolo naivné čakať, že ako kňaz zo Slovenska tomu budete brániť, však?

Už počas štúdia teológie nás učili, že úlohou misionára nie je zmeniť všetko tam, kam príde, a robiť všetko podľa vzoru, ktorý pozná z domu. Má sa zapojiť aj do procesu inkulturácie, čo znamená poznať zvyklosti, kultúru, históriu a podobne. 

Preto ak niekde vznikli konflikty medzi kňazom zo zahraničia a miestnymi pastorálnymi referentmi či zamestnancami, bola v tom určite malá otvorenosť kňaza pochopiť a spoznať ľudí vo farnosti a porozumieť procesom, ktoré tam majú.

Vy ste sa niekedy dostali do konfliktu pre otázky tohto typu?

Nikdy som nezažil konflikt, aj keď som si povedal a presadil svoje. Ak som povedal, že budem kázať ja, tak som kázal. Mal som úplný rešpekt, ale ten rešpekt sa nejakým spôsobom buduje.

Nie v štýle „prišiel som vás všetkých naučiť, ako sa to robí“, ale skôr „najprv vás pochopiť a až potom s rešpektom ukázať, že sa to dá aj inak“. Nie je šťastné začínať z pozície moci.

Netvrdím, že začiatok bol pre mňa ľahký. Musel som pochopiť, čo je za mnohými postojmi a zvykmi. Nezabúdajme na to, že sa rozprávame o katolíkoch vo Frankfurte, ktorí boli po reformácii menšinou, a že reformácia mala veľký vplyv aj na katolíkov.

V niektorých veciach ich môžem korigovať, povedať svoj názor, ale s plným rešpektom.

 Foto: Postoj/Andrej Lojan

To, že v Nemecku kážu laici a ženy, je možno ešte jedna z tých, povedzme, menej kontroverzných vecí, no veľa sa hovorí aj o požehnávaní párov, predovšetkým osôb rovnakého pohlavia. 

Ani táto téma nie je v nemeckom prostredí celkom nová, podobne ako kázanie laikov či postavenie žien v cirkvi. 

Raz mi jeden pán angažovaný vo farnosti akosi potreboval povedať, že žije vo zväzku s mužom, podľa jeho slov v manželstve pred štátom, a že má dokonca aj cirkevný sobáš. Hovorím mu: „Máte cirkevný sobáš? Veď to nie je dovolené.“ Začal mi opisovať, ako mali známeho kňaza a ten im ho nejako vyslúžil.

Vravím mu, že určite neexistuje žiadna forma takéhoto úkonu. Pokračoval, že mali nejaké čítanie, prosby, potom požehnanie, boli tam hostia a podobne. Teda takto sa to robilo na rôznych miestach v podstate neoficiálne a biskup o tom vedel. 

Potom na základe týchto životných skutočností a pastoračných okolností vzišla potreba riešiť tému pastoračného prístupu, ako aj požehnávania homosexuálnych párov a iných párov žijúcich v neregulárnych zväzkoch. Poznal som aj postoj biskupa Bätzinga a iných biskupov. 

Môžete ho priblížiť?

Kládli si otázky, čo budeme robiť, aby sme pomohli kňazom, ktorí sa dostávajú do takýchto situácií. Obava zo strany Vatikánu bola, aby sa nekopírovalo sviatostné manželstvo. 

Tieto páry, ktoré uzavreli manželstvo pred štátom, totiž chodili za kňazmi a pýtali sa, ako je tu cirkev pre nich, žiadali duchovné sprevádzanie, prosili o požehnanie. Ukázalo sa, že kňazi experimentovali a vymýšľali niečo, čo sa veľmi podobalo sviatosti manželstva. 

Biskupi sa teda dohodli, že dajú zadanie liturgickému inštitútu, aby pripravil vademékum, pastoračnú pomôcku, ktorá poslúži kňazom, ak sa dostanú do situácie, že budú požiadaní o požehnanie, s požiadavkou, aby nekopírovali obrad sviatosti manželstva. 

Práve o tejto príručke sa vedie spor aj s Vatikánom, lebo z niektorých jej bodov sa zdá, že prekračuje to, čo povoľuje dokument Fiducia supplicans o požehnávaní párov, a práveže pripomína obradnosť, kým vatikánsky dokument hovorí o neliturgickom spontánnom požehnaní…

Ja som tú príručku ešte nevidel, takže sa bližšie nedokážem vyjadriť. Len vravím, že úmysel bol, aby sa veci nerobili svojvoľne, ale aby mali radšej vhodnú formu.

Vy osobne ste sa stretli s požiadavkou udeliť požehnanie alebo nejaký typ obradu takémuto páru?

Nikdy som nezažil, aby za mnou niekto prišiel a žiadal o to. Rovnako viem, že biskup Bätzing do toho nikoho z kňazov nenútil. To znamená, že je na svedomí kňaza, či sa rozhodne alebo nerozhodne udeliť takéto požehnanie. Dával nám v tom slobodu.

Pápež a nemecké požehnávanie párovLev XIV. odložil diplomaciu nabok. Je to zmena hry?

Pavol Rábara

Fiducia supplicans hovorí, že tieto požehnania majú byť spontánne, tak je otázne, či pastoračná príručka nie je trochu v rozpore s týmto rozmerom. 

Pozrite, konflikty a pnutia nie sú v cirkvi niečo nové. Nejde iba o Nemecko, pastoračné otázky riešia aj mnohé iné krajiny.

Vždy však považujem za dôležité napätie a konflikt vnímať ako príležitosť na dialóg, konfrontáciu a hľadanie spoločnej cesty. O to sa usiluje aj Nemecká biskupská konferencia formou oficiálnej korešpondencie, návštevy ad limina a podobne.

Biskup Bätzing sa ako predseda biskupskej konferencie vrátil z návštevy ad limina v Ríme. Na zasadnutí kňazskej rady sme ho zažili trochu rozčarovaného, možno až nahnevaného.

Čo sa stalo?

Na vatikánskych úradoch sa chceli rozprávať o postavení nemeckej cirkvi, aké má témy, čo robí. Boli jednoducho pripravení. Na stretnutí na dikastériách sa prečítali správy a nenasledovala žiadna diskusia. Vôbec nebola vôľa na niektoré témy diskutovať. 

Ako odhadujete vývoj nemeckej synodálnej cesty? Zasiahne pápež Lev XIV., prípadne príde do Nemecka, o čom sa už špekuluje?

Návšteva Leva XIV. by možno priniesla isté zblíženie a ukázala, že aj napriek rozličným názorom a pohľadom existuje aj priateľské prijatie a objatie. Možno by to pomohlo aj samotnej nemeckej cirkvi. 

Nehrozí, že sa to pre synodálnu cestu skončí celé zle?

Biskup Bätzing povedal, že naozaj chcú viesť dialóg. Strašenie schizmou je z môjho pohľadu prehnané, nikto z nich nemá ten úmysel ani to nechce. 

Nový predseda biskupskej konferencie sa taktiež javí ako človek dialógu a zrejme bude aj závery synodálnej cesty predkladať tak, aby boli v súlade s učením cirkvi a odobrené Vatikánom. Ale, opakujem, viem od biskupa Bätzinga, že tam nikdy nebol úmysel ísť do nejakého vážneho sporu.

Synodálna cesta mala svoj význam ako pastoračné zhromaždenie, ktoré riešilo konkrétne pastoračné témy. Možno sa hneď nenašli riešenia, ale témy zostávajú a hlavne zostávajú ľudia v konkrétnych životných okolnostiach.

Mám skúsenosť s ľuďmi, že aj keď sa nezúčastňujú na liturgii a nemajú vzťah k nedeľnej povinnosti alebo spovedi, neznamená to, že nie sú hľadajúci alebo že neveria.

Pristavme sa trochu pri osobe biskupa Bätzinga, keďže ste mali roky možnosť zažívať ho zblízka. Pamätám si, ako sa v Prahe počas európskeho stretnutia o Františkovej synode o synodalite v kuloároch hovorilo, že sa v nemecky hovoriacej skupinke – teda neverejnej – Bätzing vyjadril, ak to parafrázujem, že keby mal doma v Nemecku interpretovať Knihu Genezis podľa tradičného oficiálneho učenia, tak by tým vlastne ubližoval ľuďom s inou orientáciou. 

Ak nepredpokladáme provokáciu, ale úprimnosť z jeho strany, nesvedčí to o tom, aká veľká je kultúrno-teologická priepasť medzi Nemeckom a inými časťami cirkvi? Dá sa to vôbec preklenúť?

Biskup Bätzing skutočne vychádza z iného kontextu a tie vyjadrenia sú pre nás niekedy možno veľmi silné, možno ich ani tak nemyslí, ako ich povie, a možno ich aj zle interpretujeme. Raz povedal, že vždy budú nejakým spôsobom prinášať tieto „citlivé“ témy, nie aby provokovali, ale jednoducho aby boli témami.

Na záver posledného zasadania nemeckej synodálnej cesty, ktoré bolo začiatkom roka, biskup Bätzing povedal aj to, že si asi musíme jednoducho zvyknúť, že procesy v cirkvi sú aj kultúrnou záležitosťou, že sa nemôžeme porovnávať v striktnom zmysle, že nemôžeme chcieť, aby procesy v Nemecku boli rovnaké ako na Slovensku či v Afrike.

Prečo by v cirkvi, tej synodálnej, veľkej, celosvetovej, nemal platiť zmysel pre tento kultúrny kontext? Teraz, samozrejme, nehovorím o teologických vieroučných otázkach, kde sú základné veci nepopierateľné. 

Nový líder nemeckých biskupov Heiner WilmerRobí mediátora medzi reformátormi a Vatikánom. Doma čakajú, že zmierni rozkoly medzi biskupmi

Pavol RábaraJán Krupa

Pristavím sa v tejto súvislosti ešte pri jednej veci. 

V deväťdesiatych rokoch chodili naši biskupi do Nemecka aj viackrát do roka, fungovali vzťahy a partnerstvá. Napríklad viem, že Spišská diecéza mala dobrý vzťah s Kolínskou arcidiecézou, Košická arcidiecéza s diecézou Limburg. 

Biskupi sa dokázali stretávať, rozprávať sa, pričom tie citlivé témy v Nemecku rezonovali už vtedy. Ony sa len nejakým spôsobom opakujú a zintenzívňujú, možno podľa toho, ako sa vyvíja spoločnosť. Už len vzájomné prežívanie bolo podľa mňa veľmi obohacujúce a zbližujúce, aby sa prekonávali predsudky medzi nami.

Tieto stretnutia prestali?

Mám pocit, že sme síce medzi východnou a západnou Európou jeden múr zbúrali, no iný nanovo vystavali. A je to obojstranné. 

Ako to myslíte?

Keď sa ľudia prestanú navštevovať a rozprávať, vzniká múr a predsudky jedného voči druhému. Myslím si, že by veľmi pomohlo, ak by sme sa začali znova rozprávať a počúvať. 

Vravel som biskupovi Bätzingovi, že tak ako má cirkev východnej Európy predsudky voči cirkvi v západnej Európe, napríklad v Nemecku, čo oni aj vnímajú, aj oni zo Západu sa na nás pozerajú s akýmsi opovrhnutím, že sme zaostalí, potrebujeme čas a podobne. 

Ako reagoval?

Povedal, že mám pravdu. 

Myslím si, že keď hovoríme aj o ohrození demokracie a jednotnej Európe, cirkev má byť prvá, ktorá by mala zbúrať múry medzi západnou a východnou Európou a začať spoločnú komunikáciu. Biskupi sa musia začať znovu stretávať, ľudsky sa nejakým spôsobom chápať a vtedy môžeme hovoriť o jednotnej Európe a hodnotách, ktoré máme v Európe ako kresťania. 

Iste, máme na to CCEE (Radu európskych biskupských konferencií) alebo COMECE (Komisiu biskupských konferencií Európskej únie), no hovorím skôr o osobných kontaktoch a priateľstvách.

Koľko členov má kňazská rada Limburskej diecézy?

Šestnásť. 

Akým spôsobom ste do nej boli vymenovaní vy?

Dvanásti členovia sú volení spomedzi kňazov, ale biskup má možnosť si tam štyroch pozvať. Bol som medzi tými, ktorých si vybral.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Doteraz sme hovorili hlavne o kontroverzných témach a spore s Vatikánom, ale veriaci v Nemecku nežijú len týmito otázkami. Ako vidíte budúcnosť cirkvi v tejto krajine?

Keď hovorím vyslovene o Nemcoch, zo života farnosti, z krstných a zo sobášnych príprav mi vyplýva, že Nemecko je misijnou krajinou. Mnohí nemajú skúsenosť viery. Možno sú v kostole raz v roku na Vianoce, keď všetci idú na polnočnú, ale nemajú už ten vzťah. 

Preto je pre mňa nepochopiteľné, koľko z nich napriek tomu stále podporuje cirkev finančne, keďže je tam cirkevná daň. Samozrejme, že najsilnejšou podporovateľkou je staršia generácia, ktorá aj napriek tomu, že už takisto nepraktizuje vieru, napríklad návštevou kostola, cirkev nestále finančne podporuje. No práve táto generácia už nepreniesla skúsenosť viery na svoje deti. Na novú generáciu možno prenášali negatívne zážitky z cirkvi. 

V čom sa to prejavuje?

Napríklad pri téme spovede.

Ktorá takmer vymizla.

Nie celkom. Keď som na príprave detí na prvé sväté prijímanie ohlásil, že bude spoveď, rodičia dostali veľký strach z toho, že tam človek musí povedať všetko zlé, čo porobil. Takto to prenášali na svoje deti.

Vnímal som, že rodičia, ktorí už dnes vieru nepraktizujú, majú nejakú informáciu od vlastných rodičov. Neskôr som sa dopátral k svedectvám o tom, že spovede v minulosti boli jednoducho kruté. 

Príliš tvrdá morálka?

Áno. Moralizovanie, zasahovanie do súkromia, možno nejaké príliš tvrdé tresty a hlavne zlé svedectvá kňazov. Odkrývali sa mnohé zlyhania, zneužitia, cirkev sa správala príliš mocensky. Tak sa to postupne aj pod vplyvom sekularizácie vyvíjalo. 

Ako ste sa vyrovnávali s odporom rodičov prvoprijímajúcich? 

Nebolo to celkom jednoduché, pretože najprv prišla za mnou pastorálna referentka a povedala mi, že spoveď nie je povinná. Hovorím jej, že by som chcel, aby každé dieťa išlo na spoveď. Mali totiž rozšírenú prax jeder kann, niemand muss. Každý môže, ale nikto nemusí. Hovorím im: „No ale keď to takto poviete, tak pod vplyvom rodičov si všetci povedia, že nemusia.“ 

Rodičom som následne odporúčal nerozprávať o spovedi: „Neprenášajte na deti svoje negatívne skúsenosti, dajte tejto generácii zažiť spoveď.“ A nech si počkajú najprv na katechézu a potom sa uvidí, ako budú deti reagovať na to, či chcú alebo nechcú pristúpiť k sviatosti zmierenia.

Fungovalo to?

Celkom áno. Pri deťoch to ťažko hodnotiť, boli to predsa len prvé detské spovede. Ale s pozitívnym zážitkom. U dospelých som vnímal veľké medzery v tom, že nevedeli, o čom majú rozprávať. Chýbal pojem hriechu, čo to je. No minimálne mali skúsenosť s prijatím, objatím, vypočutím. Pre mňa bolo veľmi povzbudivé, že po veľkej nedôvere prichádzajú znova s dôverou, aby sa o niečo podelili. Mal som aj spovede po tridsiatich či štyridsiatich rokoch. 

Každoročne sledujeme správy o tom, koľko veriacich vystúpi z cirkvi v Nemecku. Napriek tomu pociťujete nádej? 

V štatistikách sa ukazuje pokles veriacich v súvislosti s cirkevnou daňou. Prečo sa to deje? Stávajú sa z veriacich neveriaci? V mnohých prípadoch konštatujem, že nie. Jednoducho sa to dotýka finančných záležitostí, nemajú zodpovednosť a nechce sa im už financovať niečo a niekoho, k čomu nemajú vzťah.

Mám s ľuďmi aj skúsenosť, že i keď sa nezúčastňujú na liturgii a nemajú vzťah k nedeľnej povinnosti alebo spovedi, neznamená to, že nie sú hľadajúci alebo že neveria.

Obrovský potenciál pri smerovaní nemeckej cirkvi majú veriaci migranti aj kňazi so svojím misijným poslaním. Samozrejme, s vedomím, že ich nezačneme karhať, akí sú pohania, lebo nechodia na spoveď, a podobne.

Okrem toho v cirkvi v Nemecku je silne rozvinutý sociálny rozmer, ktorý vychádza z kresťanských hodnôt a presvedčenia, čo jej môže dávať nádej.