To sú niektoré z myšlienok zo slovenského príspevku, ktorý predniesli na synodálnom zhromaždení v Prahe v utorok 7. februára delegátky Konferencie biskupov Slovenska Mária Spišiaková a Renáta Ocilková. TK KBS ho priniesla v plnom znení:

Ide o odpovede na tri otázky, ktoré sú predmetom kontinentálnej fázy synody a boli spracované na základe odpovedí zaslaných zo slovenských diecéz a z Konferencie vyšších rehoľných predstavených po prečítaní pracovného dokumentu Kontinentálnej fázy synody (DKE) a rozvažovaní v duchu modlitby.

Pohľad na časť slovenskej delegácie. Foto: ČaV/Martina Řehořová

1. „Ktoré myšlienky najsilnejšie rezonujú s konkrétnymi skúsenosťami a realitou cirkvi na vašom kontinente? Ktoré skúsenosti sa vám zdajú nové alebo osvetľujúce?“

Tí, čo sa zapojili do synodálnych konzultácií, zažili milosť spoločenstva, možnosť nechať sa viesť Duchom Svätým a skutočnú integráciu do spoločenstva. Účastníci vyjadrili nadšenie pre autentický dialóg – rozprávať o všetkom, čo je v cirkvi radostné, ale aj o tom, čo je v našich spoločenstvách bolestivé. Synodálna skúsenosť viedla k posilneniu pocitu spolupatričnosti k cirkvi a uvedomeniu si na praktickej úrovni, že cirkev nie sú len kňazi a biskupi.

Prejavila sa silná túžba po obnove, pretože veľa členov cirkvi si uvedomuje, že sme v mnohých ohľadoch opustili hlavné nasmerovanie misie danej Kristom. Prejavila sa tiež túžba po cirkvi ako živom spoločenstve a rodine, do ktorej chce každý patriť a cítiť sa v nej ako doma, a takisto potreba prekonať stereotypy a nastúpiť na spoločnú cestu spoluzodpovednosti pod vedením Ducha Svätého.

Skúsenosti, ktoré bránia synodálnemu spoločenstvu:

Vytrácanie viery zo spoločnosti i z rodín.
Silné zakorenenie v tradicionalizme, klerikalizmus, individualizmus a aktivizmus. Často robíme akcie pre akcie a chýba nám čas na načúvanie Bohu aj blížnemu.
Používanie jazyka, ktorý je vzdialený od života a problémov veriacich, chýba hlbšie objasňovanie Svätého písma v homíliách.
Absencia mladých v živote cirkvi.
Nedostatočné ocenenie úlohy a poslania žien v cirkvi, aj zasvätených.

Nové a osvetľujúce skúsenosti:

Duchovné zakorenenie v Kristovi – návrat k evanjeliu, ku koreňom kresťanstva, prežívanie viery vo vlastnej rodine, byť zapáleným misionárskym učeníkom.
Obraz synodálnej cirkvi ako stanu alebo rodiny, ktorá vie poskytnúť prijatie a bezpečie.
Dôležitosť vzájomného počúvania jedni druhých v cirkvi, ale aj načúvania svetu.
Potreba formácie v synodalite a vytvárania fungujúcich synodálnych orgánov (napr. pastoračných rád).

2. „Aké podstatné napätia alebo rozdiely sa javia ako zvlášť dôležité z pohľadu vášho kontinentu po prečítaní DKE a stíšení sa v modlitbe? Aké sú teda problémy alebo otázky, ktoré by sa mali riešiť a zvážiť v ďalších krokoch procesu?“

Napätia:
    • medzi cirkvou ako spoločenstvom (rodinou Božích detí) a cirkvou ako inštitúciou či štruktúrou: na jednej strane je tu túžba po živšej cirkvi – na druhej obhajovanie existujúcich štruktúr, strach zo straty inštitucionálnej moci a vplyvu;
    • medzi laikmi a klerikmi – autoritárstvo – malá angažovanosť;
    • medzi uzavretosťou vo vlastnom spoločenstve (elitárstvo) a potrebou vychádzať na misiu;
    • extrémizmus v konkrétnom živote: prílišný duchovný alibizmus (príslušnosť k cirkvi sa posudzuje len podľa náboženských prejavov a všetko ostatné sa považuje za príliš svetské) vs. extrémny pragmatizmus (len málo sa počíta s Božím riadením, aktivizmus bez hľadania Božej vôle);
    • medzi konzumným spôsobom života a zmyslom pre veci Ducha;
    • medzi tým, že ženy tvoria väčšinu tých, čo sa zúčastňujú na liturgii a cirkevných aktivitách, a väčšinu rozhodovacích a riadiacich funkcií zastávajú muži;
    • medzi odovzdávaním zdravej náuky cirkvi a prijímaním a pastoráciou skupín osôb, ktorých skutky nemožno schvaľovať (LGBTQI…), resp. osôb, ktorým sú odopierané sviatosti;
    • napätia medzi zástancami rôznych spiritualít, chariziem, služieb, foriem liturgie v cirkvi;
    • napätia plynúce z netransparentnosti procesov v cirkvi;
    • napätia zo zlyhávajúcej vzájomnej komunikácie niektorých rehoľných inštitútov s diecéznym biskupom, diecéznymi kňazmi, ale aj medzi jednotlivými rehoľnými spoločenstvami.

Mária Spišiaková a Renáta Ocilková prednášajú príspevok v utorok podvečer. Novinári sledujú dianie v hlavnej sále v presscentre. Foto: Postoj/Pavol Rábara

3. „Ak sa pozrieme na to, čo vyplýva z predchádzajúcich dvoch otázok, aké sú priority, opakujúce sa témy a výzvy na konanie, ktoré možno zdieľať s ostatnými miestnymi cirkvami na celom svete a prediskutovať počas prvého zasadnutia synodálneho zhromaždenia v októbri 2023?“

Otázky, ktoré by sa mali riešiť a zvážiť:

1) ako vniesť synodálneho ducha do života miestnych spoločenstiev – zaviesť aktívne počúvanie a následne rozhodovanie na základe duchovného rozlišovania;
2) ako formovať k synodalite a zapojiť viac ľudí vo farnosti do spoločnej práce;
3) ako podporiť rodiny, osobitne z pohľadu rastu, upevňovania a odovzdávania viery, ako aj liturgickej formácie – pastorácia mládeže a rodín (ako aj pri otázke pastoračnej starostlivosti o rozvedených a znovu zosobášených, sprevádzania medzikonfesionálnych a medzináboženských rodín...);
4) ako posilniť a oceniť význam žien v živote cirkvi (väčšia participácia v rámci cirkevných štruktúr a rozhodovacích sfér) a prilákať mužov k aktívnejšiemu zapájaniu sa do života cirkvi; 
5) rozvinúť starostlivosť o marginalizované a „opomenuté“ skupiny (Rómovia, vdovy, siroty, väzni);
6) ako navrátiť cirkvi dobré meno po škandáloch zneužívania, zlyhania pri rozlišovaní povolaní – urobiť ju príťažlivou.

Obrátenie je najväčšia výzva synody. Nielen v duchovnom zmysle slova, ale aj v praktickom. Prehodnotiť schémy, metódy, činnosti a priority je prvý krok, na ktorý sa chceme ako spoločenstvo cirkvi podujať.

Opätovné uvedomenie si skutočnosti, že sme Kristovi učeníci: misia cirkvi musí byť v centre každého nášho snaženia. 

Obnova viery a zakorenenosť v Kristovi – kľúčová nevyhnutnosť obnovy cirkvi; otázka identity kresťana: autentické prežívanie viery, vedomie krstného misijného poslania.

Učiť sa rozlišovať Božiu vôľu a správne sa rozhodovať na základe autentickej spirituality, vzájomného dialógu a rôznych metód rozlišovania Božej vôle. Byť ochotní vzdať sa zabehnutých schém.

Žiť ako spoločenstvo – skutočný rodinný život farského spoločenstva ako prevencia rôznych foriem zneužívania.

Posilniť postavenie a angažovanosť žien v cirkvi – nejde len o to, aby sa ženám dal v cirkvi väčší priestor, ale aby sa prehodnotil jazyk, ako cirkev hovorí o ženách alebo ako ich zo svojho jazyka vynecháva; zapojenie do procesov v cirkvi, oceniť prítomnosť zasvätených žien (nevnímať ich len ako lacné pracovné sily). 

Reorganizácia štruktúr cirkvi – je potrebné vytvoriť štruktúry, ktoré budú napomáhať poslaniu cirkvi a nie ju v tom brzdiť. 

Forma slávenia Eucharistie – zjednotenie predkoncilovej a pokoncilovej liturgie, poukázať na podstatu a krásu slávenia liturgie svätej omše.

Formácia:
    • prostredníctvom pokrstnej katechézy formovať z radových veriacich učeníkov v intenciách synodálnej cesty;
    • zlepšiť katechézu a vyučovanie mládeže – hľadať nové cesty k srdciam mladých ľudí, podporovať ich na ceste viery v dnešnom svete, formovať a sprevádzať;
    • najdôležitejšie miesto formácie je rodina, ktorá sa nachádza z rôznych dôvodov v kríze: je potrebné presunúť dôraz pastoračného snaženia na rodiny;
    • špecifická formácia – programy v oblasti získania zručnosti v duchovnom rozlišovaní a duchovnom sprevádzaní, v synodalite a takisto vo veci postojov voči fenoménom, ktoré boli doteraz tabuizované (sexuálne zneužitie...);
    • zmeniť koncepciu počiatočnej a permanentnej formácie kňazov a diakonov (týka sa aj rehoľných inštitútov) v duchu Druhého vatikánskeho koncilu a synodality: zvýrazniť povahu kňazstva ako služby spoločenstvu.

Misia:
    • nový zápal pre evanjeliové hlásanie, a to najmä príkladom;
    • adekvátnejšie odpovedať na znamenia čias a na potreby doby;
    • byť otvorenou cirkvou: aby sa všetci cítili v cirkvi „doma“;
    • otvorenou voči celosvetovým i miestnym problémom (spolupráca so všetkými kompetentnými organizáciami, podpora mieru vo svete, pomoc pre rôzne trpiacich a marginalizovaných ľudí, riešiť príčiny problémov...);
    • rozvíjať dialóg s neveriacimi alebo odlúčenými od cirkvi;
    • pamätať aj na duchovnú starostlivosť o utečencov a migrantov.

Arcibiskup Grušas: Nejdeme robiť finálne závery ani ponúkať riešenia

Dva dokumenty budú výsledkom európskeho synodálneho stretnutia v Prahe. Prvý bude vychádzať zo spoločnej niekoľkodňovej diskusie dvoch stoviek delegátov.

Druhý materiál, kratší, pripravia predsedovia biskupských konferencií, ktorí budú rokovať za zatvorenými dverami po skončení prvej časti podujatia, teda v piatok a sobotu.

„Dokumenty nepredstavujú nejaké finálne závery či riešenia,“ upozornil arcibiskup Gintaras Grušas, ktorý je predsedom Rady európskych biskupských konferencií.

„O materiáli sa teda nebude hlasovať, nie sme parlament,“ pokračoval pred novinármi arcibiskup litovského Vilniusu. Podľa jeho slov má stretnutie v Prahe priniesť podklady a podnety pre októbrové stretnutie biskupov vo Vatikáne.

Podľa arcibiskupa Grušasa sa na prebiehajúcom stretnutí zástupcov cirkvi z celej Európy výrazne ukazuje rozdiel medzi Východom a Západom. „Musíme sa navzájom počúvať, porozumieť vzájomným odlišnostiam a snažiť sa byť jednou cirkvou,“ dodal.

Arcibiskup Grušas odpovedá na otázky novinárov. Foto: Postoj/Pavol Rábara

Organizátor podujatia dostal aj otázku, prečo nie sú na synodálnom stretnutí prítomní zástupcovia LGBTI komunity.

Arcibiskup Grušas reagoval, že delegátov slobodne vyberali jednotlivé biskupské konferencie, pričom zväčša sú to ľudia, ktorí pracujú pre biskupské konferencie. Podobne vysvetlil aj to, prečo nie sú zástupcovia sexuálnych menšín medzi prizvanými organizáciami. Podľa Grušasa sa rozhodli zavolať predovšetkým partnerské organizácie európskych biskupských konferencií, ako napríklad katolícku charitu.

Reagoval aj na otázku, prečo medzi dvesto delegátmi nie je ani jedna obeť zneužívania či homosexuálna osoba. „Dali sme biskupským konferenciám inštrukcie, aby vyberali pestré zloženie,“ povedal a poukázal na dialóg, ktorý prebieha na rôznych úrovniach v cirkvi.

V pondelok, prvý deň synody, prišiel na recepciu hotela, kde sa podujatie koná, muž – obeť sexuálneho zneužívania a rozdával delegátom listy. Na výzvu privolaných policajtov odišiel. „Nebol som pritom, no záležitosť vnímam v kontexte udržania poriadku vzhľadom na množstvo prítomných hostí,“ odvetil predseda organizácie, ktorá združuje európske biskupské konferencie.

Niekoľko LGBTI aktivistov sa objavilo aj pred bazilikou na Strahove v nedeľu večer, kde sa konala otváracia omša podujatia. Podľa slov Grušasa sa s týmito ľuďmi rozprávali a pozvali ich aj do chrámu na bohoslužbu.

Česká delegácia: Synodalita sa týka všetkých pokrstených

V utorok popoludní na európskom synodálnom stretnutí v Prahe vystúpila posledná tretina delegácií biskupských konferencií. 

Zasadnutie začali českí delegáti – Hana Pohořalá a Josef Mikulášek. „V našom kontexte treba povedať, že vnímanie synodálneho procesu bolo ovplyvnené skúsenosťou z Plenárneho snemu Katolíckej cirkvi, ktorý sa tu konal v rokoch 1997 – 2005 a ktorého výsledok sprevádzalo sklamanie z premárnenej príležitosti,“ uviedla česká delegátka.

„Napriek tomu bola synodálna transformácia cirkvi vítaná ako príležitosť zmeniť ,kultúru‘ cirkvi a prekonať doterajší strach katolíkov vyjadriť svoje názory na život a smerovanie Katolíckej cirkvi, a to napriek tomu, že cirkevné prostredie nie je vždy bezpečným a otvoreným prostredím na počúvanie, zverovanie sa a rozlišovanie,“ dodala Pohořalá.

„Synodalita sa týka všetkých pokrstených, preto je dôležitá formácia k synodalite vo všetkých životných stavoch. Asynodálna forma cirkvi predstavuje reálnu hrozbu. Schopnosť počúvať v dobrej viere a poctivo rozlišovať na všetkých úrovniach života cirkvi je veľmi dôležitá. Napríklad rozhodovanie bez synodality môže byť skrátené, neúplné a násilne vynucované silou autority. Úlohou cirkevnej autority je, naopak, vytvárať atmosféru, v ktorej je možné o všetkom slobodne a zodpovedne hovoriť bez toho, aby sa niekto musel obávať nepríjemnej stigmatizácie,“ povedal teológ Mikulášek z Olomouckej arcidiecézy.

Podľa českých delegátov je kľúčom k úspechu zbaviť cirkevnú hierarchiu nezdravých predstáv o autorite a moci. „Preto je potrebné vypracovať integrálny model formácie kandidátov na kňazstvo a trvalej formácie kňazov pre synodalitu, ktorý by zahŕňal nielen intelektuálnu a duchovnú formáciu, ale aj rast sebapoznania a osvojenie si ,mäkkých zručností‘ vrátane vodcovských kompetencií, ktoré pomôžu účinne rozvíjať tímovú prácu v cirkevných spoločenstvách,“ navrhol Mikulášek

Súčasťou českej delegácie okrem spomenutej dvojice boli aj pražský arcibiskup Jan Graubner a teológ Prokop Brož.

Večernú modlitbu viedli zástupcovia gréckokatolíkov. Foto: ČaV/Martina Řehořová

V utorok popoludní vystúpili aj delegáti zo Švajčiarska či z Cyrilometodskej biskupskej konferencie, ktorá združuje katolíkov zo Srbska, z Kosova, Čiernej Hory a zo Severného Macedónska.

Správu za Slovensko predniesli Mária Spišiaková a Renáta Ocilková. Text čítali v taliančine a nemčine, ako negatívne javy v živote cirkvi spomenuli napríklad tradicionalizmus a klerikalizmus. Plné znenie doplníme po zverejnení.

Večernú modlitbu na záver utorkového programu pripravila Ukrajinská gréckokatolícka cirkev.

Biskup Bätzing kritizoval kázeň kardinála Ouelleta

Rannej omši v utorok predsedal končiaci prefekt Dikastéria pre biskupov Marc Ouellet. V krátkej homílii hovoril o kresťanskej antropológii, keďže liturgické čítanie na dnešný deň je z Knihy Genezis o stvorení muža a ženy.

To, že ide o zaujímavú súhru okolností vzhľadom na niektoré citlivé otázky, ktoré vyplávali aj počas synody, naznačil i kardinál Ouellet, keď sa pýtal: „Nie je táto biblická vízia ponúkaná našej viere vzácnym majákom pre súčasné debaty a rozlišovanie?“

V homílii sa dotkol aj niektorých rozmerov vzťahu muža a ženy. „Lebo Božia láska, ktorá sa snúbi s ľudskou láskou, jej dáva účasť na jej božských vlastnostiach: jednote, plodnosti, nerozlučiteľnosti,“ kázal kanadský kardinál. V závere upozornil na pokušenie interpretovať Božie slovo spôsobom, ktorý je v rozpore s tým, čo skutočne hovorí.

Hlavním celebrantem úterní mše svaté v rámci #SynodPrague2023 byl kardinál Marc Ouellet, prefekt Kongregace pro biskupy. pic.twitter.com/pcjt1ZsrPT

— Církev.cz (@CirkevCz) February 7, 2023

Po rannej omši nasledovali referáty druhej tretiny delegácií biskupských konferencií. Litovská delegácia zdôraznila nutnosť spolupráce kňazov a laikov, Luxemburčania vyzvali, aby cirkev aj po synode pokračovala v načúvaní a diskusii na všetkých úrovniach, Malťania vyzdvihli dôležitosť formácie v duchovnom živote, zástupcovia škandinávskej biskupskej konferencie hovorili aj o nezhodách v liturgickom slávení a Poliaci poukázali na to, že cirkev by si mala osvojiť súčasný jazyk.

Následne sa účastníci z radov biskupov, kňazov, zasvätených a laikov opäť rozdelili do 14 skupín po 12 členov.

Aj o tejto rannej kázni potom diskutovali delegáti v nemecky hovoriacej pracovnej skupine. Účastníci synodálneho stretnutia v Prahe sú totiž rozdelení do pracovných skupín – dokopy je vytvorených 14 skupín po 12 členov. V neverejných skupinách sú biskupi, kňazi i laici z rôznych európskych krajín.

Podľa informácií Sveta kresťanstva sa v nemeckej skupinke diskutovalo aj o kázni kardinála Ouelleta, voči ktorej sa ohradil predseda Nemeckej biskupskej konferencie Georg Bätzing.

Limburský biskup sa vyjadril, že síce počul už aj extrémnejšie kázanie, no podľa neho aj slová o kresťanskej antropológii zraňujú LGBTI osoby.

Z tohto a podobných názorov, ktoré nemecký biskup prezentoval, vznikla v skupine polemika, pričom väčšia časť prítomných delegátov Bätzingovi oponovala. Výmena názorov sa však odohrávala vo vzájomne úctivej atmosfére.

Graubner hovoril o zmene myslenia, Halík o prekračovaní hraníc

Kontinentálne synodálne stretnutie v Prahe má za sebou prvý rokovací deň.

Po rannej omši, ktorú celebroval luxemburský kardinál Jean-Claude Hollerich, spravodajca synody o synodalite, nasledovalo úvodné duchovné slovo, ktoré predniesol Tomáš Halík.

Katolícky kňaz a vysokoškolský profesor zdôraznil, že proces sekularizácie nepriniesol zánik kresťanstva, ako to niektorí očakávali, ale jeho transformáciu.

„Obrat kresťanstva k synodalite, premena cirkvi v spoločenstvo pútnikov môže mať dosah na osud celej ľudskej rodiny. Synodálny obrat môže a má byť pozvaním, povzbudením a inšpiráciou všetkých kráčať spoločne, spoločne rásť a dozrievať,“ vyzval Halík. Plné znenie jeho príhovoru si môžete prečítať nižšie.

Kardinál Hollerich počas svätej omše. Foto: ČaV/Anička Guthrie

Nasledovali referáty prvej tretiny (konkrétne 13) delegácií jednotlivých biskupských konferencií.

„Chorváti zdôrazňovali pastoračnú starostlivosť o rodiny, Nemci zasa poučenie z kríz spojených so sexuálnym zneužívaním v cirkvi. Predseda tamojšieho episkopátu Georg Bätzing kládol dôraz na dialóg nemeckej synodálnej cesty so svetovou synodou o synodalite, ktorú vyhlásil pápež František,“ informuje oficiálna stránka Českej biskupskej konferencie.  

Po niekoľkých vstupoch vždy nasledovala chvíľa ticha na osobnú reflexiu. Táto synodálna metóda sa uplatnila aj pri popoludňajších diskusných skupinkách. „Striedanie príspevkov a ticha nám zabraňuje upadnúť do hádok a príkrych názorových výmen,“ povedal pre francúzsky katolícky denník La Croix jeden z poľských delegátov.

Záverečná večerná modlitba bola sprevádzaná piesňami z komunity Taizé.

Predseda Nemeckej biskupskej konferencie Georg Bätzing. Foto: ČaV/Jakub Šerých

Kontinentálne synodálne stretnutie v českej metropole má dve časti. Prvá sa začala oficiálne v nedeľu 5. februára a potrvá do štvrtka 9. februára.

V rámci tejto prvej fázy synodálneho stretnutia dorazilo do Prahy 200 účastníkov z celej Európy, z toho 156 tvoria delegáti z 39 biskupských konferencií. Ďalších 44 hostí tvoria zástupcovia rôznych spoločenstiev a hnutí.

Slovensko zastupuje predseda KBS arcibiskup Bernard Bober, výkonný tajomník KBS Ivan Ružička a dve zamestnankyne Generálneho sekretariátu KBS Renáta Ocilková a Mária Spišiaková.

Okrem delegácií, ktoré budú osobne prítomné v Prahe, sa k nim online pripojí ďalších 390 účastníkov, za každú biskupskú konferenciu to môže byť do desať ľudí.

Od piatka 10. februára do sobotného večera bude program pokračovať, avšak už len rokovaním výhradne predsedov biskupských konferencií. Zaoberať by sa mali výsledkami z predchádzajúcich dní. 

Lídri cirkvi z celej Európy prišli do Prahy Biskupi aj laici začínajú veľkú diskusiu o cirkvi, výsledok pošlú do Vatikánu

Pavol Rábara

Začalo sa kontinentálne stretnutie k synode, zapojí sa viac ako dvesto ľudí vrátane viacerých kardinálov aj biskupov z Ukrajiny.

Inzercia

Prvým oficiálnym bodom programu bola nedeľná svätá omša v Bazilike nanebovzatia Panny Márie na Strahove, ktorú celebroval pražský arcibiskup Jan Graubner.

„Ukázalo sa, že ani mnohí ľudia v cirkvi aktívni nepoznajú Bibliu ani náuku cirkvi. To nie je najlepšie vysvedčenie našej práce,“ uviedol pražský arcibiskup, podľa ktorého mnoho veriacich vníma Boha len ako pomocníka pri realizácii osobných plánov a hľadaní šťastia.

„Tí, ktorým sa zdalo, že pomocník dostatočne neslúži, ho potom prepustili zo svojich služieb. Prestali s ním počítať. Prestali potrebovať aj cirkev. V takom postoji ich utvrdil aj pohľad na zlý príklad niektorých veriacich a na kňazské škandály. Zvlášť to vidieť na mladej generácii. Zdá sa, že tu jasne platí Ježišovo slovo dnešného evanjelia, že skazená soľ sa nehodí na nič iné, než aby sa vyhodila von a ľudia ju pošliapali,“ pokračoval arcibiskup a dodal:

„Boh žiada zmenu myslenia i konania: nezištné skutky lásky v prospech tých, ktorí to potrebujú. Až potom ti vzíde svetlo.“

Graubnerov predchodca na pražskom arcibiskupskom stolci Dominik Duka ocenil homíliu svojho nástupcu slovami, že vystihol to, čo aj jeho v súčasnosti trápi. „Myslím, že by ho nemalo minúť kardinálske menovanie,“ dodal kardinál Duka na Twitteri.

Nasleduje plné znenie homílie arcibiskupa Graubnera.

Homília arcibiskupa Jana Graubnera

Eminencie, drahí bratia v biskupskej, kňazskej a diakonskej službe, milé sestry a bratia, v rámci synodálneho procesu sme sa dnes zhromaždili zo všetkých krajín Európy.

Už niekoľko mesiacov sa na výzvu pápeža Františka snažíme stretávať a učíme sa počúvať jeden druhého v atmosfére otvorenej Duchu Svätému. Z výsledkov vyzerá, že sme pozbierali všetko, čo mnohých ľudí ťaží alebo bolí, čo potrebujú a po čom v spoločenstve cirkvi túžia, čo by radi zmenili, ale nezistili sme sensus fidei veriaceho ľudu.

Ukázalo sa, že ani mnohí ľudia v cirkvi aktívni nepoznajú Bibliu ani náuku cirkvi. To nie je najlepšie vysvedčenie našej práce. Myslím, že práve preto treba teraz počúvať predovšetkým Boží hlas a pýtať sa: Čo nám hovorí Ježiš, ktorý spoločenstvo cirkvi založil a okrem iného do neho pozval aj nás?

Žijeme v dobe blahobytu, aký v dejinách Európy ešte nebol. Zároveň prechádzame rôznymi krízami, z ktorých niektoré sú práve dôsledkom blahobytu, ktorý zaujal popredné miesto v našom snažení. Ani kresťania nezostali ušetrení od prílišného sústredenia sa na seba a na svoje práva.

Ukázalo sa, že ani mnohí ľudia v cirkvi aktívni nepoznajú Bibliu ani náuku cirkvi. To nie je najlepšie vysvedčenie našej práce. Zdieľať

Boh sa v mnohých prípadoch stal len pomocníkom pri realizácii našich plánov a hľadaní nášho šťastia. Tí, ktorým sa zdalo, že pomocník dostatočne neslúži, ho potom prepustili zo svojich služieb. Prestali s ním počítať. Prestali potrebovať aj cirkev. V takom postoji ich utvrdil aj pohľad na zlý príklad niektorých veriacich a na kňazské škandály. Zvlášť to vidieť na mladej generácii. Zdá sa, že tu jasne platí Ježišovo slovo dnešného evanjelia, že skazená soľ sa nehodí na nič iné, než aby sa vyhodila von a ľudia ju pošliapali.

Kristus nám dnes veľmi pripomína našu úlohu byť svetlom sveta (Mt 5,14). Na inom mieste hovorí: Ja som prišiel na svet ako svetlo, aby žiadny, kto verí vo mňa, nezostal v temnote (Jn 12,46). A inde: Ak som na svete, som svetlo sveta (Jn 9,5).

Azda môžeme vyvodiť, že my sme svetlo sveta len potiaľ, pokiaľ v nás žije Kristus. A apoštol Ján konštatuje: Súd je v tomto: Svetlo prišlo na svet, ale ľudia mali radšej tmu ako svetlo, pretože ich skutky boli zlé (Jn 3,19). Ak musíme konštatovať, že ako cirkev v Európe nie sme dostatočným svetlom pre spoločnosť, potom musíme pokorne priznať, že aj my patríme medzi tých, ktorí mali radi tmu, pretože aj niektoré naše skutky boli zlé.

Arcibiskup Graubner počas homílie. Foto: ČaV/Jana Havlová

Z tejto situácie nám nepomôže žiadna ľudská múdrosť, premúdrenosť alebo výhovorky. Tým menej snaha prispôsobiť sa svetu. Jediným správnym postojom je prijať Kristovu výzvu, s ktorou začal svoje verejné vystúpenie: Obráťte sa. Božie kráľovstvo je blízko (Mt 4,17).

Niektorí prekladajú obráťte sa krásnym: začnite myslieť inak. Myslím, že dnes to znamená: prestaňte myslieť svetským spôsobom a prijmite myslenie Božie. Nepresadzujte svoje videnie, ale prijmite to Božie.

V druhom čítaní sme počuli apoštola Pavla, ktorý proti tým, ktorí oslňovali ľudskou múdrosťou a výrečnosťou, proti ľudskej moci a úspešnosti stavia Ukrižovaného, ku ktorému sa hlási nielen slovnou proklamáciou, ale spôsobom svojho života a pôsobenia. Kristus dal na obetu sám seba. A spomeňme, že takisto hovorí: Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden (Mt 10,38).

Ak chceme zakúsiť blízkosť Božieho kráľovstva, musíme začať myslieť inak a znovu objaviť Ukrižovaného ako svoj ideál. Bez neho by cirkev nebola a bez neho sa ani nemôže obnoviť.

Boh žiada zmenu myslenia i konania: nezištné skutky lásky v prospech tých, ktorí to potrebujú. Až potom ti vzíde svetlo. Zdieľať

V prvom čítaní sme počuli Izaiášovu radu, ako robiť pokánie. V predchádzajúcich veršoch hovorí Boh o svojom ľude s uznaním: Deň čo deň ma hľadajú a snažia sa spoznať moje cesty ako ľud, ktorý koná spravodlivo a neopúšťa zákon svojho Boha. Žiadajú odo mňa spravodlivé súdy a túžia po blízkosti Boha (58,2). Pritom reptajú: Prečo sa postíme, keď to nevidíš, prečo sa trápime, keď na to nedbáš? (58,3).

Boh žiada zmenu myslenia i konania: nezištné skutky lásky v prospech tých, ktorí to potrebujú. Až potom ti vzíde svetlo.

Milé sestry a bratia, myslím, že Božie slovo dnešnej liturgie nám pre naše spoločné rokovania posiela zásadnú radu: Nájdite odvahu vyjsť zo svojej temnoty a znova sa rozhodnúť pre Krista ukrižovaného, oslobodiť sa a vyjsť z väzenia svojho ja, preniesť akcent myslenia zo svojho ja na Božie ty, nehľadať ľudskú múdrosť, ale pochabosť kríža, vyjsť z našej európskej uzavretosti do blahobytnej spoločnosti a veľkoryso slúžiť s úprimnou láskou tým najchudobnejším sveta vrátane trpiacej Ukrajiny a chudobnej Afriky.

Až potom nám vzíde svetlo, potom v nás zažiari sám Kristus a on v nás potom pritiahne mladú generáciu a celé národy. Ak im neponúkneme stretnutie so živým Bohom v nás a medzi nami, nemáme im čo ponúknuť. Jedine Boh ich môže uchvátiť. Urobme to pre nich.

Duchovný úvod Tomáša Halíka

Sestry a bratři, když byli křesťané na počátku svých dějin dotazováni, co je ono nové, co přinášejí, zda je to nové náboženství nebo nová filozofie, odpovídali: je to cesta.

Je to cesta následování toho, který řekl: Já jsem cesta. 

K této vizi se křesťané během dějin neustále vraceli, zejména v dobách krizí. Křesťanství, křesťanská víra a křesťanská církev je cesta, dynamická realita. Úkolem světového biskupského synodu je anamnesis, připomenutí, oživení a prohloubení dynamického charakteru křesťanství: cestou bylo na počátku, cestou má být nyní i navěky.

Církev je společenství poutníků, communio viatorum, je živým, tedy stále otevřeným, proměňujícím se a vyvíjejícím se organismem. Synodalita, společná cesta (syn hodos), znamená stálou otevřenost vůči Božímu Duchu, skrze něhož v církvi žije a působí vzkříšený, živý Kristus. 

Synoda je příležitost společně naslouchat tomu, co dnes Duch říká církvím. 

V těchto dnech máme společně reflektovat první plody cesty oživení synodálního charakteru církve na našem kontinentu. Je to krátký úsek dlouhé cesty. Tento malý, ale důležitý fragment dějinné zkušenosti evropského křesťanství je třeba vložit do širšího kontextu, do barevné mozaiky globálního křesťanství budoucnosti. Máme jasně a srozumitelně říci, čím dnešní evropské křesťanství chce a může odpovědět na radost a naději, bolesti a úzkosti celé naší planety, která je dnes mnoha způsoby propojená a zároveň mnoha způsoby rozdělená a globálně ohrožená.

Setkáváme se v zemi s dramatickou náboženskou historií. Patří k ní počátky reformace ve 14. století, náboženské války v 15. a v 17. století a tvrdé pronásledování církve ve 20. století. V žalářích a koncentračních táborech hitlerismu a stalinismu se křesťané učili praktickému ekumenismu a dialogu s nevěřícími, solidaritě, sdílení, chudobě a „vědě kříže“.  

Tato země prošla třemi vlnami sekularizace v důsledku společensko-kulturních změn: „měkkou sekularizací“ při rychlém přechodu z agrární do industriální společnosti, tvrdou násilnou sekularizací v době komunistického režimu a další „měkkou sekularizací“ při přechodu z totalitní společnosti do křehké pluralitní demokracie postmoderní doby. Právě proměny, krize a zkoušky jsou výzvou k hledání nových cest a příležitostí k hlubšímu pochopení toho podstatného. 

Od „nádvoří pro pohany“ k „polní nemocnici“

Papež Benedikt na cestě do této země poprvé vyslovil myšlenku, že by církev měla – podobně jako kdysi jeruzalémský chrám – vytvářet „nádvoří pohanů“. Zatímco sekty akceptují pouze ty, kteří jsou jim zcela oddaní, církev si musí uchovat otevřený prostor i pro duchovně hledající, pro ty, kteří přestože se neidentifikují plně s jejím učením a praxí, cítí svou blízkost vůči křesťanství.

Ježíš prohlásil: „Kdo není proti nám, je s námi“ (Mk 9,40); varoval své učedníky před horlivostí revolucionářů i inkvizitorů, před jejich pokusy hrát si na anděly posledního soudu a příliš rychle oddělovat pšenici od plev. 

Už svatý Augustin tvrdil, že mnozí z těch, kteří si myslí, že jsou venku, jsou ve skutečnosti uvnitř a mnozí, kteří si myslí, že uvnitř, jsou skutečnosti venku. 

Církev je tajemství; víme, kde církev je, ale nevíme, kde není. 

Věříme a vyznáváme, že církev je tajemství, svátost, znamení (signum) – znamení jednoty celého lidstva v Kristu. Církev je dynamickou svátostí, je cestou k tomuto cíli.

Úplné sjednocení je eschatologický cíl, který může být plně uskutečněn až na konci dějin. Teprve tehdy bude církev úplně a dokonale jedna, svatá, katolická a apoštolská. Teprve tehdy budeme vidět a zrcadlit Boha plně, tak, jak je. 

Úkolem církve je stále udržovat v lidských srdcích touhu po tomto cíli a zároveň odolávat pokušení považovat jakoukoli podobu církve, jakýkoliv stav společnosti a stav náboženského, filozofického nebo vědeckého poznání za konečný a dokonalý. 

Je třeba stále rozlišovat konkrétní podobu církve v dějinách od její eschatologické podoby, rozlišovat církev na cestě, církev bojující (ecclessia militans), od vítězné církve v nebi (ecclesia triumphans). Považovat církev uprostřed dějin za dokonalou ecclesia triumphans vede k triumfalismu, nebezpečné formě idolatrie. „Ecclesia militans“, pokud nebojuje s pokušením triumfalismu, se může stát hříšnou militantní institucí. 

Ježíš varoval své učedníky před horlivostí revolucionářů i inkvizitorů, před jejich pokusy hrát si na anděly posledního soudu a příliš rychle oddělovat pšenici od plev. Zdieľať

Vyznáváme s pokorou, že se to opakovaně v dějinách křesťanství stalo. Tyto tragické zkušenosti nás vedou k pevnému přesvědčení, že posláním církve je být zdrojem spirituální inspirace a transformace, plně respektující svobodu svědomí každé lidské osoby a odmítající jakoukoliv formu mocenského nátlaku a manipulace. 

Nejen politická moc, ale i morální vliv a duchovní autorita mohou být zneužity, jak nám ukázaly skandály sexuálního, psychologického, ekonomického a spirituálního zneužívání v církvi, především zneužívání a vykořisťovaní těch nejslabších a nejzranitelnějších. 

Trvalým úkolem církve je misie. Misie v dnešním světě nemůže být rekonquistou, projevem nostalgie po ztracené minulosti, proselytismem, manipulací, snahou vtěsnat hledající do existujících mentálních a institucionálních hranic církve. Spíše je třeba tyto hranice rozšiřovat a obohacovat právě o zkušenosti hledajících. Bereme-li vážně princip synodality, pak misii nemůžeme chápat jako jednostranný proces, nýbrž jako doprovázení v duchu dialogu, úsilí o vzájemné porozumění.   

Synodalita je proces učení, v němž nejen učíme druhé, ale také my sami se učíme od druhých.

Tomáš Halík počas prednášky. Foto: ČaV/Anička Guthrie

Výzva otevřít uvnitř chrámu církve „nádvoří pohanů“, integrovat hledající, byla určitým krokem na cestě synodality v duchu Druhého vatikánského koncilu. Dnes však je třeba jít dál. Něco se stalo s celou chrámovou podobou církve a my to nesmíme ignorovat.

Kardinál Bergoglio před svým zvolením na Petrův stolec připomněl slova Písma: Ježíš stojí u dveří a klepe. A dodal: dnes však Ježíš klepe zevnitř. Chce jít ven a my ho musíme následovat. Musíme překročit naše dosavadní mentální i institucionální hranice, jít především k chudým, marginalizovaným, trpícím. 

Církev má být polní nemocnicí – tuto myšlenku papeže Františka je třeba dále rozvinout. Polní nemocnice musí mít zázemí církve, která je schopná nabídnout kompetentní diagnosu (čtení znamení času), prevenci (posílit systém imunity proti infekčním ideologiím, jako je populismus, nacionalismus a fundamentalismus), terapii a dlouhodobou rekonvalescenci (včetně procesu smíření a hojení ran po dobách násilí a nespravedlnosti). 

Církev musí vytvářet místa ticha, v němž křik zraněné přírody a tichý pláč utlačovaných doléhá do svatyně svědomí; Pán nám otvírá uši, oči a ústa, abychom se mohli stát hlasem bezhlasých a advokáty chudých.

V církvi pokračuje paradox Velikonoc

K tomuto svému velmi důležitému úkolu církev nutně potřebuje spojence – „nová evangelizace“ musí být společná cesta (syn hodos). K druhým nesmíme přistupovat s pýchou a arogancí vlastníků pravdy. 

Pravda je kniha, kterou nikdo z nás ještě nedočetl do konce. Ježíš na Pilátovu otázku neodpověděl žádnou teorií, ideologií ani definicí pravdy. Vydal však svědectví pravdě, která všechny nauky a ideologie přesahuje; zjevil pravdu, která se děje, která je živá a osobní. My nejsme vlastníci pravdy, nýbrž milovníci pravdy a milovnici toho, který jediný smí říci: Já jsem pravda. A zároveň říká: Já jsem cesta a život.

Pravda, která by nebyla živá a nebyla by cesta, byla by spíše ideologií, pouhou teorií. Ortodoxie musí být spojena s ortopraxi – správným jednáním. A nesmíme opominout třetí, hlubinnou dimenzi života v pravdě: orthopatii, správnou vášeň, touhu, vnitřní zkušenost – spiritualitu. Především skrze spiritualitu – duchovní zkušenost jednotlivých věřících a celé církve – nás Duch postupně uvádí do celku pravdy.

Nová evangelizace a synodální proměna církve i světa je proces, v němž se musíme učit uctívat Boha nově a hlouběji – v Duchu a pravdě. 

Nesmíme se bát toho, že některé podoby církve umírají: „Jestliže pšeničné zrno nepadne do země a nezemře, zůstane samo. Zemře-li však, vydá mnohý užitek“ (Jan 12,24).

Nesmíme hledat Živého mezi mrtvými. V každém období dějin církve musíme projevit umění duchovního rozlišování, rozlišit na stromu církve ratolesti, které jsou živé a které jsou suché a mrtvé.

Triumfalismus, uctívání mrtvého Boha, je třeba nahradit pokornou kenotickou eklesiologií. Život církve spočívá v účasti na paradoxu Velikonoc: sebe-vydání a sebepřekročení, proměnu smrti ve vzkříšení a nový život. 

Očima víry můžeme vidět nejen pokračující proces stvoření (creatio continua), nýbrž také v dějinách – a zejména v dějinách církve – pokračující proces vtělení (incarnatio continua), utrpení (passio continua) a vzkříšení (ressurectio continua). 

Musíme překročit naše dosavadní mentální i institucionální hranice, jít především k chudým, marginalizovaným, trpícím. Zdieľať

K velikonoční zkušenosti rodící se církve patří překvapení, že Vzkříšení není resuscitace minulosti, nýbrž radikální transformace. Vzkříšeného Ježíše nemohli poznat ani jeho nejbližší a nejdražší. Marie Magdaléna ho poznala podle hlasu, Tomáš podle ran, poutníci do Emauz při lámání chleba. 

I dnes je důležitou součástí křesťanské existence dobrodružství hledání Živého Krista, který k nám přichází v mnoha překvapujících – někdy anonymních – podobách. Prochází zavřenými dveřmi strachu. Mineme se s ním, když se uzamkneme do strachu.

Přichází k nám jako hlas, který oslovuje naše srdce – mineme se s ním, pokud se necháme ohlušit hlukem ideologií a komerčních reklam. Ukazuje se nám v ranách našeho světa; pokud budeme tyto rány ignorovat, nemáme právo říci s apoštolem Tomášem: Můj Pán a můj Bůh! Ukazuje se nám jako neznámý cizinec na cestě do Emauz – mineme se s ním, když nebudeme ochotni s těmi druhými lámat náš chléb. 

Církev je „signum“ – svátostným znamením, symbolem onoho „univerzálního bratrství“, eschatologického cíle dějin církve, dějin lidstva a celého procesu stvoření. Věříme a vyznáváme, že je signum eficiens – účinným nástrojem tohoto procesu sjednocování.

K tomu je třeba spojit kontemplaci a akci – „eschatologickou trpělivost“ se svatým nepokojem srdce (iniquitas cordis), který smí skončit až v Boží náruči na konci věků. Modlitba, adorace, slavení eucharistie a „politická láska“ jsou vzájemně kompatibilní prvky procesu divinizace, christifikace světa. 

Také politická diakonie, vytváření kultury blízkosti a solidarity, empatie a pohostinnosti, vzájemného respektu a budování mostů mezi lidmi různých národů, kultur a náboženství je bohoslužbou, součástí oné metanoia, v níž se lidská a mezilidská realita proměňuje, dostává božskou kvalitu a hloubku.  

Obnova církve a proměna světa 

Církev se podílí na proměně světa především evangelizací, která je jejím hlavním posláním. Plodnost evangelizace spočívá v inkulturaci, inkarnaci víry do živé kultury, do stylu myšlení a života lidí. Semeno slova musí být zasazeno dost hluboko do dobré půdy. Evangelizace bez inkulturace je pouhou povrchní indoktrinací – a zvláště v této části Evropy jsou lidé alergičtí na jakoukoliv indoktrinaci. 

Evropské křesťanství bylo považováno za vzorný příklad inkulturace: křesťanství se stalo dominantní silou evropské civilizace. Postupně se však ukazovaly i deficity a stíny tohoto typu evangelizace.

Od doby osvícenství jsme v Evropě svědky jisté „ex-kulturace“ křesťanství, sekularizace kultury a společnosti. Proces sekularizace nepřinesl zánik křesťanství, jak to někteří očekávali, nýbrž jeho transformaci. Některé prvky evangelijní zvěsti, které církev v době spojení s politickou mocí opomíjela, se vtělily do sekulárního humanismu.

Druhý vatikánský koncil se pokusil ukončit „kulturní války“ mezi katolicismem a modernitou a právě tyto hodnoty (např. důraz na svobodu svědomí) cestou dialogu integrovat do oficiálního učení církve. 

První věta konstituce Gaudium et spes zní jako manželský slib: církev slíbila modernímu člověku lásku, úctu a věrnost, solidaritu a vnímavost pro jeho radosti a naděje, úzkosti a bolesti. Tato vstřícnost se však nesetkala s přílišnou ochotou k reciprocitě. „Modernímu člověku“ se církev zdála jako příliš stará a nepříliš atraktivní nevěsta. Navíc vstřícnost církve vůči moderní kultuře přišla v době, kdy modernita právě končila.

Kulturní revoluce kolem roku 1968 byla patrně vrcholem a zároveň koncem epochy modernity. Rok 1969, kdy člověk vstoupil na měsíc a vynález mikroprocesoru zahájil věk internetu, můžeme považovat za symbolický počátek nové postmoderní doby. Tuto dobu charakterizoval zejména paradox globalizace – na jedné straně téměř univerzální propojení, na druhé straně radikální pluralita. 

V naší době se ukazuje spíše temná stránka globalizace – globální šíření násilí (od útoků teroristů na Manhattan v roce 2001 po státní terorismus ruského imperialismu, ruskou genocidu na Ukrajině), pandemie nakažlivých chorob, ničení životního prostředí a ničení morálního klimatu působením populismu, fake-news, nacionalismu, politického radikalismu a náboženského fundamentalismu. 

Obrat křesťanství k synodalitě, proměna církve ve společenství poutníků může mít dopad na osud celé lidské rodiny. Zdieľať

Jeden z prvních proroků globalizace, Teilhard de Chardin, tvrdil, že vrcholná fáze procesu globalizace (kterou on nazýval planetarizací a zasazoval ji do kontextu celkového vývoje kosmu) nebude nesena nějakým automatismem vývoje a pokroku, nýbrž vědomým a svobodným obratem lidského rodu k „jediné síle, která sjednocuje, aniž by ničila“. Tuto sílu spatřoval v lásce, jak jí rozumí evangelium. Láska je sebeuskutečnění skrze sebepřekročení. 

Jsem pevně přesvědčen, že tento rozhodující okamžik nastává nyní a že obrat křesťanství k synodalitě, proměna církve ve společenství poutníků může mít dopad na osud celé lidské rodiny. Synodální obrat může a má být pozváním, povzbuzením a inspirací všech jít společně, společně růst a zrát. 

Má dnešní evropské křesťanství dost odvahy a duchovní energie, aby odvrátilo hrozbu „střetu civilizací“, proměnilo proces globalizace v proces komunikace, sdílení a vzájemného obohacení, v „civitas oecumenica“, ve školu lásky a „univerzálního bratrství“? 

V době prázdných a zavřených kostelů v důsledku pandémie koronaviru jsem si kladl otázku, zda tento „lock-down“ není varovným prorockým znamením. Tak může vypadat velká část světa, pokud naše křesťanství neprojde revitalizací, pokud nepochopíme, co „Duch říká církvím“.

Má-li církev pomáhat proměňovat svět, musí se sama trvale proměňovat: být „ecclesia semper reformanda“. Má-li reforma, změna formy, např. některých institucionálních struktur, přinést dobré plody, musí ji předcházet a doprovázet revitalizace „krevního oběhu“ těla církve – a tím je spiritualita. Nelze se zaměřit pouze na jednotlivé orgány a zanedbat péči o to, co je spojuje a co do nich vlévá Ducha a život. 

Mnozí „rybáři lidí“ mají dnes podobné pocity jako galilejští rybáři na břehu genezaretského jezera při svém prvním setkání s Ježíšem: „Máme prázdné ruce a prázdné sítě, celou noc jsme pracovali a nic neulovili.“ V mnoha zemích Evropy jsou prázdné či poloprázdné kostely, kláštery a kněžské semináře.

Ježíš nám říká totéž, co řekl unaveným rybářům: Zkuste to znovu, zajeďte na hlubinu. Zkusit to znovu neznamená opakovat staré chyby. Je třeba vytrvalosti a odvahy opustit mělčinu a zajet na hlubinu. 

„Proč se bojíte – cožpak nemáte víru?“ říká Ježíš ve všech bouřích a krizích. 

Víra je odvážná cesta na hlubinu, cesta proměny (metanoia) církve i světa, společná cesta (syn-hodos) synodalita.

Je to cesta od paranoia k metanoia a k pronoia, od ochromujícího strachu (paranoia) k prozíravosti, rozlišování, otevřenosti pro budoucnost, k porozumění Božím výzvám ve znameních doby.

Kéž je naše setkání v Praze odvážným a požehnaným krokem na této dlouhé a náročné cestě.