Presne o mesiac zavíta na Slovensko pápež František. Keďže počas ôsmich rokov jeho pontifikátu sa rôzne jeho postoje a vyjadrenia stali centrom polemík a neraz aj dezinterpretácií, rozhodli sme sa pre čitateľov Sveta kresťanstva pripraviť seriál, ktorý sme nazvali Porozumieť Františkovi.

Naši redaktori, spolupracovníci a oslovené osobnosti sa vo svojich článkoch a rozhovoroch pokúsia priblížiť a ozrejmiť jednotlivé problematické body. 

Nenárokujeme si byť hovorcami či osvietenými interpretátormi názorov Svätého Otca. So všetkou poctivosťou sa však chceme pousilovať o pohľad bez predsudkov a zaujatosti. Alebo, ako by povedal George Weigel, bez filtra.

V Roku rodiny Amoris laetitia začíname práve týmto diskutovaným dokumentom.
 

Spomínam si na prvé dni pápeža Františka, počas ktorých bolo možno badať isté zmeny oproti jeho predchodcovi. Niekto mohol byť príjemne prekvapený, iný zaskočený či dokonca znechutený. Tendencia porovnávať a hodnotiť správanie iných je v nás hlboko zakorenená.

Pri povrchnom porovnaní Františka s jeho predchodcom mnohým vychádza, že súčasný pápež je výrazne iný. Ba dokonca nájdu sa aj takí, ktorí pochybujú o tom, či je vôbec pravoverný katolík.

Joseph Ratzinger je vnímaný ako významný teológ. Aj ako pápež Benedikt XVI. bol vnímaný ako ten, ktorého bolo radosť počúvať či čítať. V porovnaní s ním pôsobí František jednoduchšie, no iste ho môžeme vnímať ako praktického pastiera, ktorého je radosť nasledovať.

Počas prvých rokov v úrade stihol dopísať poslednú encykliku svojho predchodcu (Lumen fidei) i napísať prvú vlastnú (Laudato Sí). Bolo vidieť isté zmeny, no nič také, čo by otriaslo pápežským stolcom.

To nastalo až v roku 2016, keď Svätý Otec František uviedol do života postsynodálnu apoštolskú exhortáciu Amoris laetitia (AL). A oheň bol na streche. A horí dodnes.

Na jednej strane boli určité sklamania, keďže od synody o rodine sa očakávalo viac, než bola schopná katolíkom ponúknuť. Pohľad cirkvi na stav rozvedených katolíkov má svoje pevne dané kánonické i morálne limity, ktoré nie je možné prekročiť.

Z druhej strany sa ozvali hlasy, ktoré v dokumente zmenu vo vnímaní rozvedených žijúcich v novom zväzku vnímali. Zrejme ho objavili medzi riadkami, pretože nič také v texte dokumentu napísané nie je.

Čo teda obsahuje dokument, ktorý spustil lavínu a otriasol imidžom pápeža Františka, ktorého niektorí tradicionalisti začali spochybňovať a niektorí progresivisti nad ním zlomili palicu?

Poďme na to trochu zo širšia.

Čo je synoda biskupov?

Najskôr si pripomeňme, že Katolícka cirkev je zo svojej povahy hrierarchickým spoločenstvom. Grécky pojem „hierarchia“ je zložený z dvoch slov: ἱερός (svätý) a ἄρχω (vládnuť). Teda ak hovoríme o hierarchii v cirkvi, nehovoríme len o systéme jej personálneho usporiadania, ale aj o posvätnej moci, ktorá pochádza od Boha.

Podľa Katechizmu (KKC) i Kódexu (KKP) má najvyšší stupeň tejto posvätnej moci rímsky veľkňaz (pápež) v spojení s kolégiom biskupov, ktorého je hlavou. Kolégium biskupov vykonáva svoju posvätnú moc riadnym spôsobom jednotlivo, teda každý biskup na svojom pôsobisku, zachovávajúc zároveň vzájomnú jednotu medzi sebou a s pápežom.

Slovo „synoda” pochádza z gréčtiny a dá sa preložiť ako „schôdza“ či „stretnutie“. Synoda je vyjadrením kolegiality biskupov, ktorí sa strenú s pápežom, aby sa spoločne rozprávali a vymieňali si skúsenosti pri spoločnom hľadaní riešení v aktuálnych otázkach pastorácie. Synoda biskupov má svojimi radami a pripomienkami pápežovi pomáhať pri spravovaní záležitostí celej Katolíckej cirkvi.

Na rozdiel od koncilu je synoda biskupov zhromaždením len niektorých biskupov, vybratých z rozličných krajín sveta, ktorých úlohou je posúdenie niektorých aktuálnych otázok týkajúcich sa činnosti cirkvi. Zasadanie synody je buď riadne, zvyčajne v trojročných intervaloch, alebo mimoriadne v nejakom určenom čase, alebo zvláštne v rámci jedného geografického regiónu.

Synoda biskupov sa doteraz venovala napríklad rodine (1980), zmiereniu a pokániu (1983), úlohe laikov v cirkvi (1987), zasvätenému životu (1996), Božiemu slovu (2008) či novej evanjelizácii (2012). Posledné zvláštne zhromaždenie sa venovalo cirkvi v Amazónii (2019).

Téma najbližšej synody potvrdená Svätým Otcom má názov Za synodálnu Cirkev: spoločenstvo, participácia a misia.

Synoda o rodine

Nás teraz zaujíma synoda o rodine, ktorá sa konala vo forme mimoriadneho zasadania 5. – 19. októbra 2014 a vo forme riadneho zasadania 4. – 25. októbra 2015. Federico Lombardi, vtedajší hovorca Svätej stolice, jej dôležitosť konkretizoval slovami: „Je to spôsob, akým chce pápež prehlbovať reflexiu a ďalšie smerovanie spoločenstva cirkvi, so zodpovednou účasťou biskupov z rozličných častí sveta. Je správne, aby sa cirkev v najdôležitejších otázkach, medzi ktoré patrí aj rodinná pastorácia, riadila spoločnými pastoračnými usmerneniami pod vedením pápeža a biskupov.“

Zvolaniu synody bezprostredne predchádzalo stretnutie riadnej rady synody, ktorému predsedal Svätý Otec František. V dňoch 7. – 8. októbra 2013 pripravili členovia rady prípravný dokument, ktorý bol následne rozoslaný diecézam so žiadosťou, aby ho ďalej postúpili dekanátom a farnostiam. Slúžil na zistenie skutočnej situácie v danej problematike a konkrétnych dát pre potreby synody.

Pápež František sa modlí spolu s biskupmi počas synody o rodine v roku 2015. Foto – TASR/AP

S podobnou žiadosťou sa sekretariát obrátil aj na ďalšie inštitúcie, ktoré sa zúčastnili na synode, ako sú napr. generálni predstavení reholí. Spracované odpovede boli zaslané sekretariátu synody, následne sa nimi zaoberala rada sekretariátu synody, ktorá pripravila vypracovanie ďalšieho predbežného dokumentu, ktorý slúžil synodálnym otcom v rámci bezprostrednej prípravy na synodu.

Výsledným produktom synody o rodine je postsynodálna apoštolská exhortácia Amoris laetitia (Radosť z lásky), vydaná 8. apríla 2016. Má podtitul O láske v rodine a venuje sa aktuálnym veľkým výzvam, ktorým čelí rodina v súčasnom svete. Nejde teda o text, ktorý by pápež vypracoval z vlastného popudu, akým môže byť napr. encyklika alebo apoštolský list. Postsynodálna exhortácia je syntézou mnohých pohľadov z celého sveta na aktuálne problémy.

Môže ísť pápež proti učeniu cirkvi?

Koncom roka 2016 sa však udialo čosi nevídané, čo nemá v moderných dejinách cirkvi obdobu: štyria kardináli (Raymond Burke, Carlo Caffarra, Walter Brandmüller, Joachim Meisner) formálne požiadali pápeža o vysvetlenie niektorých pochybností v súvislosti s textom Amoris laetitia, ktoré sa týkajú podávania svätého prijímania rozvedeným katolíkom žijúcim v novom vzťahu, resp. civilnom zväzku. Odštartoval sa tým proces otvoreného spochybňovania pravovernosti pápeža Františka, ktorý pokračuje dodnes.

Štyria kardináli formou piatich otázok žiadali pápeža, aby im odpovedal štýlom áno – nie. Samotný Burke v súvislosti s AL v rozhovore pre National Catholic Register vyhlásil, že ak František na ich dubiá neodpovie, môže nasledovať „formálny akt“ s cieľom opraviť Petrovho nástupcu pre „vážny omyl“.

Na konferencii v Ríme 7. apríla 2018 kardinál Burke dokonca povedal, že „autorita pápeža sa odvádza od jeho poslušnosti Pánovi a že je aj čas, keď pápeža poslúchať netreba“.

Vyjadrenia Burkeho sa nejavia ako snaha o zodpovedanie nejasností, ale skôr ako obžaloba rímskeho veľkňaza zo zrady katolíckej viery. Burke svojimi výrokmi prelomil zaužívané tabu o nekritizovateľnosti pápeža vo vnútri Katolíckej cirkvi. Neskoršie „synovské napomenutie“ kňazov, laikov a laičiek ešte viac posmelilo ďalšie skupiny katolíkov, aby otvorene pápeža nielen kritizovali, ale sa voči nemu aj vymedzovali v snahe ochrániť pred ním Katolícku cirkev.

Dvaja z kardinálov, Caffarra a Meisner, už zosnuli. Kardinál Meisner svoj postup napravil v duchovnom testamente, ktorý sa čítal na jeho pohrebe: „Držte so Svätým Otcom, ktorý je dnešným Petrom. Ide po ceste, ktorú vám ukazuje, načúvajte jeho slovu. Peter nechce nič pre seba, ale všetko iba pre Pána a pre svoje sestry a bratov“ (RadioVaticana.cz, 15. júl 2017).

Som presvedčený, že pápež František nejde proti učeniu cirkvi, ktorej je viditeľnou hlavou. To, že naň prináša nové pohľady a otvára nové cesty pre pôsobenie Božej milosti, je jeho úloha, ktorá vyplýva z jeho pozície.

Napokon, pápež z podstaty svojho úradu ani nemôže ísť proti učeniu cirkvi, ako nás o tom učí samotné magistérium.

Vatikán reagoval cez prefekta Müllera

Domnievam sa, že sa mohlo javiť ako nedôstojné, že by František pristúpil na hru, ktorú rozohral Burke. Azda preto sa Vatikán rozhodol reagovať prostredníctvom vtedajšieho prefekta Kongregácie pre náuku viery, kardinála Gerharda Ludwiga Müllera, ktorý sa vyjadril, že v slovách pápeža Františka „niet ohrozenia pre vieru“.

A pokračoval: „Pápež nás žiada rozlišovať situáciu ľudí, ktorí žijú v neregulárnych zväzkoch z hľadiska učenia cirkvi o manželstve, a žiada nás pomôcť týmto ľuďom nájsť cestu pre novú integráciu do cirkvi podľa podmienok sviatostí, podľa kresťanskej podstaty manželstva.“

Čítajte tiež

Štyria kardináli opäť napísali pápežovi. Žiadajú stretnutie a vysvetlenie

Imrich Gazda Adam Takáč

Vplyvní kardináli, ktorým sa nepozdávajú niektoré časti Františkovho dokumentu Amoris laetitia, naďalej požadujú jasné vysvetlenia.

Otázka prístupu rozvedených a znovu zosobášených k sviatostiam sa podľa Müllera stala falošným rozlišovacím prvkom medzi tým, či je niekto liberál alebo konzervatívec, a teda či je za pápeža alebo proti nemu. „Teológovia, ktorí sa považujú za progresivistov, v minulosti, napríklad pri encyklike Humanae vitae, vážne spochybňovali učiteľský úrad pápeža, no dnes považujú každú jeho vetu, ktorá im vyhovuje, takmer za dogmu. Iní teológovia, ktorí sa cítia povolaní rigorózne sa pridržiavať magistéria, teraz podrobujú učiteľský dokument expertíze podľa akademických metód, akoby išlo o prácu ich študenta,“ uviedol nemecký kardinál. 

Müller odmieta, že by František prostredníctvom AL tvrdil, že určité životné okolnosti môžu ospravedlniť spolužitie v druhom zväzku. V súlade s učením KKC však môžu znížiť vinu hriešneho konania. Skutok objektívne zlý sa totiž nestane subjektívne dobrým kvôli poľahčujúcim okolnostiam. Tieto sú však súčasťou komplexného etického zhodnotenia daného skutku. Ako vhodný príklad sa javí starostlivosť o deti, ktorá je povinnosťou vyplývajúcou z prirodzeného zákona.

Napokon kardinál Müller pripomína, že môžu nastať situácie, keď sa katolík môže dostať aj nie vlastnou vinou do ťažkej krízy opustenosti, ktorú nie je schopný zvládnuť inak než zblížením sa s iným človekom dobrého srdca, pričom výsledkom je vzťah podobný manželstvu. Vtedy je potrebná zvláštna schopnosť duchovného rozlišovania zo strany spovedníka. Nesmie pritom ísť o zjednodušujúci postoj relativizmu na jednej strane, ale ani chladnú aplikáciu dogiem a ustanovení kánonov na tej druhej. 

Ako vníma Amoris laetitia rozvedených katolíkov?

Pozrime sa teraz na niekoľko bodov Amoris laetitia, ktoré sa venujú situácii rozvedených katolíkov žijúcich v novom iregulárnom zväzku.

V bode 296 čítame, že „celú históriu cirkvi sprevádzajú dve logiky: vyčleňovať a znovu začleňovať... Cesta cirkvi je vždy Ježišovou cestou: cestou milosrdenstva a včleňovania... Cestou cirkvi je nikoho naveky neodsudzovať a vylievať Božie milosrdenstvo na ľudí, ktorí oň prosia s úprimným srdcom“.

Na túto myšlienku nadväzuje aj bod 297, v ktorom čítame, že „nik nemôže byť navždy odsúdený, pretože to nie je logika evanjelia“. Ide o všeobecné princípy, ktoré platia na akúkoľvek situáciu, ktorá môže nastať v živote človeka.

Bod 298 pripomína, že „rozvedení, ktorí žijú v novom zväzku, sa môžu nachádzať vo veľmi rozličných situáciách, ktoré sa nedajú katalogizovať alebo uzavrieť do príliš rigidných tvrdení“. Hoci stav rozvedených žijúcich v novom zväzku „nie je ideál, ktorý evanjelium predkladá o manželstve a rodine, synodálni otcovia povedali, že rozlišovanie pastierov sa vždy musí robiť s ,adekvátnym rozoznávaním‘, s pohľadom, ktorý dobre rozlišuje situácie. Vieme, že neexistujú ,jednoduché recepty‘“.

Pápež František nejde proti učeniu cirkvi, ktorej je viditeľnou hlavou. To, že naň prináša nové pohľady a otvára nové cesty pre pôsobenie Božej milosti, je jeho úloha, ktorá vyplýva z jeho pozície. Zdieľať

Bod 301 pripomína, že „cirkev má solídnu reflexiu o podmienenostiach a poľahčujúcich okolnostiach. Preto nie je možné povedať, že všetci, ktorí sa nachádzajú v niektorej ,iregulárnej‘ situácii, žijú v stave smrteľného hriechu, bez posväcujúcej milosti. Subjekt sa môže nachádzať v konkrétnych okolnostiach, ktoré mu neumožňujú konať inak a robiť iné rozhodnutia bez spáchania novej viny. Ako sa správne vyjadrili synodálni otcovia: môžu existovať faktory, ktoré obmedzujú rozhodovaciu schopnosť“.

Bod 302 sa odvoláva na KKC, podľa ktorého „pričítateľnosť nejakého činu a zodpovednosť zaň sa môžu znížiť, ba aj zrušiť nevedomosťou, nepozornosťou, násilím, strachom, návykmi, nezriadenými náklonnosťami a inými psychickými alebo sociálnymi faktormi“. Okrem toho jestvujú okolnosti, ktoré zmierňujú morálnu zodpovednosť a veľmi naširoko sa zmieňuje o citovej nezrelosti, sile nadobudnutých návykov, stave úzkosti alebo iných psychických či sociálnych faktoroch.

Správne pastoračné rozlišovanie sa podľa bodu 304 „nemôže zastaviť len pri posudzovaní toho, či konanie nejakej osoby zodpovedá alebo nezodpovedá nejakému zákonu alebo všeobecnej norme. Aj keď vo všeobecných veciach existuje istá nevyhnutnosť, čím viac sa schádza ku konkrétnym veciam, tým viac sa objavuje neurčitosť. V praktickej oblasti pravda alebo praktická norma nie je rovnaká pre všetkých vzhľadom na konkrétne, ale len vzhľadom na to, čo je všeobecné; a aj pri tých, ktorí v konkrétnych prípadoch prijímajú tú istú praktickú normu, nie je táto norma známa všetkým v rovnakej miere. A neurčitosť sa zväčšuje o to viac, o čo viac sa schádza do konkrétnosti“.

Čo vzbudilo najviac vášní?

Body AL, z ktorých som citoval vyššie, obsahujú skutočné učenie Katolíckej cirkvi, ktoré nájdeme tak v KKC, ako aj v KKP. Text sa teda nijako nevzďaľuje od magistéria Katolíckej cirkvi. Predmetom kritiky odporcov pápeža Františka sa stal bod 305. Prináša totiž pohľad na praktickú aplikáciu vyššie uvedenej náuky. Posúďte sami text tohto bodu:

Najskôr v ňom čítame, že „pastier sa nemôže cítiť spokojný len s aplikovaním morálnych zákonov na tých, ktorí žijú v ,neregulárnych‘ situáciách, akoby dané zákony boli kameňmi na hádzanie do života osôb. To je prípad uzavretých sŕdc, ktoré sa neraz zakrývajú náukou cirkvi, ,aby zasadli na Mojžišov stolec a súdili, niekedy s povýšenectvom a povrchnosťou, ťažké prípady a zranené rodiny‘“.

Text sa ďalej odvoláva na vyjadrenie Medzinárodnej teologickej komisie: „Prirodzený zákon nemôže byť prezentovaný ako už vytvorený celok pravidiel, ktoré sa a priori ukladajú mravnému subjektu, ale je zdrojom objektívnej inšpirácie pre jeho mimoriadne ľudský proces tvorby rozhodnutia.“

Foto – TASR/AP

Potom bod 305 pokračuje konštatovaním, že „kvôli podmienenostiam a poľahčujúcim faktorom je možné, že v rámci objektívnej situácie hriechu – ktorý nie je subjektívne zavinený alebo nie je zavinený naplno – možno žiť v Božej milosti, možno milovať a možno rásť v živote milosti a lásky, prijímajúc s týmto cieľom pomoc od cirkvi. Rozlišovanie musí pomáhať nachádzať možné spôsoby odpovede Bohu i spôsoby rastu navzdory obmedzeniam“.

Napokon bod 305 upozorňuje, že „keď veríme tomu, že všetko je čierne alebo biele, zatvárame tak niekedy cestu milosti a rastu a odrádzame od cestičiek posvätenia, ktoré oslavujú Boha. Pamätajme, že ,malý krôčik uprostred ľudských ohraničení môže byť Bohu vzácnejší než navonok bezchybný život človeka, ktorý svoje dni trávi bez toho, aby musel čeliť vážnym ťažkostiam‘. Konkrétna pastorácia duchovných a spoločenstiev nemôže opomenúť prijatie tejto skutočnosti za vlastnú“.

Schopnosť rozlišovať ako súčasť pastorácie

Niektorí katolíci majú radi jednoznačné stanoviská, často spojené s odsúdením opačného názoru, lebo takto boli napísané napríklad dekréty Tridentského koncilu: kto neverí v to či ono, nech je vylúčený z cirkvi! Aj schopnosť vnímať veci v kontexte a premýšľať o nich je niektorým katolíkom cudzia, veď štruktúra starého dobrého tridentského katechizmu je jasná: otázka + odpoveď, bez hlbšieho zdôvodnenia a hlavne bez nutnosti zamyslieť sa.

Lenže doba sa zmenila, ľudia dnes majú nielen viac možností, ale aj záujmu nadobúdať nové poznanie, zamýšľať sa nad vecami, skrátka tradičné škatuľky a jednoznačné tabuľky už nestačia. A nemali by sa na ne odvolávať ani duchovní pastieri. Svet nie je čierno-biely a nie je takým ani náš každodenný život.

Preto by sme sa mali v súlade s AL snažiť o to, aby sme nielen sami dokázali, ale aj iných viedli k tomu, aby sa vedeli správnou aplikáciou všeobecne platných princípov na svoju konkrétnu situáciu správne rozhodovať.

Sám sa usilujem nedávať ľuďom jednoduché odpovede, ale vysvetľujem im princípy, aby v nich odpoveď objavili sami a ľahšie si ju tak osvojili. Je to veľká výzva, ktorá je napriek odporu či nepochopeniu niektorých jednotlivcov plne v súlade s víziou kresťanskej zrelosti.

Pozrime sa na to inak

Každý kňaz iste zažil prípravu detí na prvé sväté prijímanie. Deťom sa snažíme vysvetliť podstatu tejto udalosti v miere, v akej sú schopné ju pochopiť. Očakávame, že sa v nich rozhorí túžba po prijatí Kristovho Tela. Nejedno dieťa, nielen vo väčšom meste, si môže položiť otázku, prečo nemôžu pristúpiť k prijímaniu aj jeho rodičia?

Existuje odpoveď, ktorá je plne v súlade s učením cirkvi: „Vieš, Janko, ono je to tak, že tvoj otecko a mamička žijú v smrteľnom hriechu! A hoci žijete všetci spolu, podľa matky cirkvi by ste nemali, lebo manželstvo tvojich rodičov je neplatné. A dokonca ani ty by si nemal žiť, lebo si plodom ich hriechu. Najlepšie by bolo, aby tvoja mamička tvojho otecka opustila, dala sa na pokánie a potom môže ísť na prijímanie spolu s tebou. Inak tvoji rodičia skončia v pekle!“

Je však toto odpoveď, ktorá by povzbudila dieťa pred prvým svätým prijímaním, aby malo radosť z prijatia Pána Ježiša prítomného v Oltárnej sviatosti? Na Ježišovom mieste by som v tej chvíli z tej Oltárnej sviatosti na chvíľu vyskočil a pána farára by som povzbudil k lepšiemu pochopeniu danej situácie. Je totiž potrebné múdro rozlíšiť to, čo rozpoznávame ako väčšie dobro. Nemožno pritom zakrývať ani pravdu cirkvi, ani realitu života.

Niektorí katolíci majú radi jednoznačné stanoviská, často spojené s odsúdením opačného názoru, lebo takto boli napísané napríklad dekréty Tridentského koncilu: kto neverí v to či ono, nech je vylúčený z cirkvi! Zdieľať

Podľa bodu 308 Amoris laetitia „pastieri, ktorí predkladajú veriacim úplný ideál evanjelia a doktríny cirkvi, im musia pomôcť aj prijať logiku súcitu voči krehkým osobám a vyhnúť sa perzekúciám alebo príliš tvrdým a netrpezlivým súdom. Samotné evanjelium nás žiada nesúdiť a neodsudzovať (porov. Mt 7,1; Lk 6,37). Ježiš chce, aby sme vstúpili do kontaktu s konkrétnou existenciou druhých a spoznali silu nežnosti. Keď to robíme, život sa nám vždy obdivuhodne komplikuje“.

Podľa bodu 310 sa dokonca niekedy „správame ako kontrolóri milosti, nie ako jej sprostredkovatelia. Ale cirkev nie je colnica, je to otcovský dom, v ktorom je miesto pre každého aj s jeho životnými ťažkosťami“.

Napokon nám bod 311 pripomína, že niekedy „milosrdenstvu kladieme toľko podmienok, že ho vyprázdňujeme, pripravujeme o konkrétny zmysel a reálny význam. Milosrdenstvo nevylučuje spravodlivosť a pravdu, ale musíme predovšetkým povedať, že milosrdenstvo je plnosťou spravodlivosti a najjasnejším prejavom Božej pravdy. Preto treba vždy považovať za neadekvátnu akúkoľvek teologickú koncepciu, ktorá by v konečnom dôsledku spochybňovala samotnú Božiu všemohúcnosť a predovšetkým Božie milosrdenstvo“.

Rozlišovanie je ťarcha, ktorej sa netreba báť

Veľká dôvera pri náročnom procese rozlišovania je v AL daná nášmu svedomiu, v ktorom podľa učenia cirkvi účinkuje Boh. Podľa bodu 303 „svedomie môže spoznať to, že nejaká situácia objektívne nezodpovedá všeobecnému pozvaniu evanjelia; môže tiež úprimne a čestne poznať to, čo je v danom momente ušľachtilou odpoveďou, ktorú možno ponúknuť Bohu a objaviť s určitou morálnou istotou, že práve toto je darovanie, ktoré sám Boh žiada uprostred konkrétnej zložitosti ohraničení, i keď to ešte naplno nezodpovedá objektívnemu ideálu“.

Spoľahnúť sa na svedomie však môže byť pre niekoho príliš veľkou výzvou, preto napokon predsa len prišlo k tomu, že František ponúkol konkrétny návod na správnu aplikáciu sporných bodov AL. Ide o ním vykonané formálne prijatie základných kritérií pre aplikáciu 8. kapitoly AL, ktoré koncom roka 2016 rozoslali svojim kňazom biskupi jedenástich diecéz Pastoračného regiónu Buenos Aires.

Výtlačky apoštolskej exhortácie Amoris laetitia počas jej prezentácie 8. apríla 2016 vo Vatikáne. Foto – TASR/AP

Podľa argentínskych biskupov sa rozvedeným a znovu zosobášeným niekedy môže navrhnúť žiť v zdržanlivosti, no podotýkajú, že „AL neignoruje ťažkosti tejto eventuality a ponecháva otvorenú možnosť pristupovať k sviatosti zmierenia, keď sa zlyháva v tomto ich zámere“.

V zložitejších situáciách, keď sa táto možnosť nedá uskutočniť, je podľa AL cesta rozlišovania pootvorená: „Ak sa dospeje k poznaniu, že v danom prípade jestvujú osobné ohraničenia, ktoré oslabujú zodpovednosť a vinu, zvlášť ak sa osoba domnieva, že by sa dopustila ďalšej chyby škodiac deťom nového zväzku, AL otvára možnosť pristupovať k sviatostiam, ktoré vystroja osobu ísť vpred a v sile milosti tak dozrievať i rásť“.

Text argentínskych biskupov bol 5. júna 2017 spolu so Františkovým sprievodným listom publikovaný v oficiálnom vestníku Acta Apostolicae Sedis ako autentické magistérium cirkvi. František vo svojom liste uviedol, že tento text „dokonale vyjadruje zmysel 8. kapitoly AL“. Doslova napísal: „Nejestvujú iné výklady. Som si istý, že prinesie veľa dobra.“

Ako vnímať rozdielne názory?

Bratislavský arcibiskup – metropolita Stanislav Zvolenský, ktorý je nielen predsedom KBS, ale aj skúseným cirkevným právnikom, bol osobným účastníkom synody o rodine, teda má o jej priebehu najviac poznania a informácií „z prvej ruky“. K tejto téme poskytol rozhovory viacerým médiám. Pre potreby tohto textu postačí, ak sa vrátime k rozhovoru, ktorý bol 8. februára 2017 publikovaný práve na Svete kresťanstva. 

Predseda KBS na margo rozdielnych názorov na AL skonštatoval, že ho „pokladá za dokument, ktorý zodpovedá pápežovi Františkovi a jeho optike videnia tejto problematiky, a nemyslí si, že by Františkova exhortácia neumožňovala pristupovať k otázke rozvedených a znovu zosobášených katolíkov v duchu predošlej tradície cirkvi“. Aj preto považuje za najsprávnejšie pristupovať k AL v kontexte náuky Pavla VI., Jána Pavla II. a Benedikta XVI.

Na margo kritického hlasu štyroch kardinálov pripomenul, že „v cirkvi je dialóg dôležitý aj pri tých najťažších témach“. Dodal, že „iniciatívu kardinálov rešpektuje a myslí si, že z dlhodobého hľadiska môže priniesť dobré ovocie. Kardináli sú členmi cirkvi, žijú s veriacimi, vidia ťažkosti, ktoré sa objavujú, legitímne ich naformulovali a ponúkli pápežovi možnosť, aby k nim zaujal stanovisko. Keďže sa objavujú aj také interpretácie AL, ktoré nie sú v súlade s tradíciou, je sformulovanie dubií logickou reakciou“.

Je to naozaj tak. Dialóg predpokladá nielen schopnosť počúvať iný názor a snažiť sa ho pochopiť, ale vyžaduje aj veľkú dávku trpezlivosti. Rôzne pohľady na jednu a tú istú vec nemusia byť na škodu, práve naopak. Z kvalitného a vecného dialógu môže vzísť nový pohľad, ktorý zjednotí dovtedy rozdielne názory.

Možno nebyť dubií štyroch kardinálov, neboli by ani následné reakcie na ne, ba možno ani usmernenia argentínskych biskupov, ktoré sa napokon stali definitívnou odpoveďou pápeža Františka na ťažkosti pri správnej interpretácii AL.

Vhodná príležitosť spoznať Amoris Laetitia

Arcibiskup Zvolenský v rozhovore pre TV Lux v máji 2016 veriacich pozval k tomu, aby si podľa možnosti AL sami prečítali a tak sa oboznámili s jeho textom. Môže to byť pre každého cenný dokument, ktorý je pomerne obsiahly, preto ho možno čítať aj po častiach, pričom je vhodné vybrať si najskôr tie časti, ktoré nás najviac zaujmú.

Po prečítaní textu AL sa sami presvedčíme, že tento dokument nie je len o prijímaní pre rozvedených katolíkov, ale dotýka sa komplexne celej krásy i všetkých možných ťažkostí, s ktorými sa stretávajú rodiny a manželstvá. Ako pripomenul arcibiskup Zvolenský vo vyššie spomenutom rozhovore pre TV Lux, „oveľa väčší dôraz než na rozvedených, ktorí žijú v novom zväzku, je v AL kladený práve na tie páry, ktoré podľa pápeža Františka zápasia s bežnými, každodennými výzvami, ktoré prináša spoločný manželský a rodinný život“.

Nuž a kedy inokedy, ak nie práve teraz by sme mali siahnuť po Amoris laetitia? Nielen preto, že sa pripravujeme na plánovanú Františkovu návštevu, ale aj preto, že spolu s ním a s celou Katolíckou cirkvou prežívame Rok rodiny Amoris laetitia, ktorý pápež vyhlásil na obdobie od 19. marca 2021 do 26. júna 2022. Prvý dátum pripomína piate výročie podpísania AL a druhý plánované Svetové stretnutie rodín.

Množstvo zaujímavého materiálu, ktorý bol a bude v rámci tohto obdobia publikovaný, nám pomôže nielen lepšie pochopiť text samotnej exhortácie, ale hlavne nám pomôže žiť v našich rodinách jej obsah. Rodina je totiž prvým a základným priestorom, kde sa máme učiť byť opravdivými kresťanmi a prežívať radosť z lásky.

Nielen z lásky dobrého Boha, ale aj vzájomnej lásky v našich rodinných vzťahoch.