Trump ako nový kráľ Kýros Kresťanská odpoveď na progresivizmus nemôže mať podobu pseudokresťanského konzervatívneho mesianizmu

Kresťanská tradícia oddávna pozná modlitbu za tých, ktorí vládnu, aj za tých, ktorí nesú zodpovednosť za obranu krajiny. Modliť sa za politikov, za pokoj, za vlasť či za vojakov nie je nič neobvyklé. 

Aj na Slovensku máme ordinariát ozbrojených síl, ktorý sa stará o duchovné potreby tých, ktorí nasadzujú svoje životy pri obrane vlasti a verejného poriadku.

Evanjelium nie je nástrojom moci, ale jej kritickým meradlom

Problém však vzniká vtedy, keď sa náboženský jazyk stáva nástrojom legitimizácie konkrétnej politickej moci alebo vojenského projektu. 

Kresťanská modlitba nemôže slúžiť na to, aby vytvárala dojem, že konkrétny prezident, konkrétny politický projekt alebo konkrétna vojenská stratégia majú automaticky Božie potvrdenie a schválenie. Evanjelium predsa nie je nástrojom moci. Je, naopak, jej kritickým meradlom. Relativizuje každú politickú moc, pretože jediným Pánom dejín je Boh.

Túto pravdu výstižne ukazuje evanjeliový obraz Ježiša pred Pilátom. Keď Pilát pripomína Ježišovi svoju moc, Ježiš mu odpovedá: „Nemal by si nado mnou nijakú moc, keby ti nebola daná zhora.“ 

Na jednej strane Ježiš potvrdzuje, že každé ľudské spoločenstvo potrebuje autoritu, ktorá by ho riadila. Je Bohom chcená a pre človeka potrebná. Je potrebná pre jednotu občianskej spoločnosti. Jej úlohou je zabezpečovať spoločné dobro (porov. KKC 1898).

To však nie je legitimizácia svojvoľnej samovlády, ale pripomenutie zodpovednosti. Politická moc nikdy nie je absolútna. Vždy je postavená pred súd pravdy, spravodlivosti a Boha samého.

Kritika politika neznamená odporúčať jeho politického oponenta. Volebným hlasom máme účasť na moci i zodpovednosti. Odovzdávame ju konkrétnym politikom vo voľbách, keď im dáme hlas. Ale máme právo i povinnosť ich aj kritizovať, zvlášť tých, ktorých volíme. 

Súčasný politický svet má podľa pápeža Františka tendenciu deliť sa na dva tábory (svetonázory): na liberálny a populistický. 

Kým ten prvý má tendenciu zdôrazňovať práva jednotlivcov a tak vytvárať fragmentovanú spoločnosť bez spoločného projektu, ten druhý využíva frustráciu z tejto rozpadajúcej sa spoločnosti a používa ju na dosiahnutie svojich cieľov a cieľov rozličných záujmových skupín. 

Jeden i druhý tábor vyhlasuje ten druhý za zlo, pred ktorým sa ponúka byť záchrancom. Iba kritické rozlišovanie, trpezlivý dialóg, úcta ku každému človeku, zvlášť tým najzraniteľnejším, upriamenie pozornosti na spoločné dobro a hľadanie toho, čo vytvára spolupatričnosť, nás môže vyviesť z tejto krízy. Inak bude rásť agresivita, nepriateľstvo a zneužívanie moci. 

Aj kresťania, ktorí sa cítia neraz v defenzíve zoči-voči sekulárnemu svetu, si musia dávať pozor, aby nepodľahli politickým ponukám, ktoré nie sú také kresťanské, ako sa neraz predstavujú. 

To, že niekto drží Bibliu alebo sa obklopuje duchovnými, ešte vôbec neznamená, že má evanjeliový postoj. Evanjelium dáva jasné kritériá rozlišovania: pravdu, spravodlivosť, pokoru, službu, ochranu ľudskej dôstojnosti, solidaritu so slabými a schopnosť sebakritiky. 

Keď sa náboženský jazyk používa na posilnenie politickej identity, mobilizáciu emócií alebo na vytváranie dojmu, že určitý líder má osobitný Boží mandát, kresťanstvo sa začína meniť na ideológiu.

S takýmito pokušeniami máme historickú skúsenosť. Pripomínam gnosticizmus, teda duchovné a politické tendencie, ktoré sľubujú spásu v dejinách prostredníctvom určitého projektu, hnutia alebo vodcu. 

Takéto mesianizmy sa opakovane vracali aj v moderných dejinách. Ich spoločným znakom je, že namiesto obrátenia človeka, služby pravde a večnej spásy mimo dejín ponúkajú pozemskú spásu v dejinných okamihoch skrze politickú moc.

Trumpovo náboženské pozadie

Donald Trump sa dnes nehlási ku kresťanstvu v jeho tradične chápanej podobe. Jeho náboženské zázemie má síce korene v presbyteriánstve, no oveľa dôležitejší než samotná cirkevná príslušnosť bol preňho vplyv reverenda Normana Vincenta Peala, autora známej knihy The Power of Positive Thinking.

Peale bol pre Trumpa významným mentorom. Učil ho sústrediť sa na pozitívne myšlienky, odmietať negativitu a udržiavať vieru v seba samého. Trump túto filozofiu sám opakovane označoval za kľúčovú pri prekonávaní podnikateľských neúspechov. V jeho prípade však nejde o klasickú kresťanskú spiritualitu, ale skôr o psychologickú filozofiu úspechu.

To je zásadný rozdiel. Kresťanská spiritualita nestojí na viere v seba samého, ale na viere v Ježiša Krista, na jeho nasledovaní, na obrátení, sebazaprení, pokání, pokore. 

Foto: TASR/AP/Carlos Osorio

Pealovo „pozitívne myslenie“ zdôrazňuje seba samého, nie Boha, nie Krista. Celá jeho logika spočíva v presvedčení, že spôsob, akým človek myslí, určuje spôsob, akým žije, a že pozitívna viera v seba je podmienkou úspechu. Z toho potom prirodzene vyplýva aj neschopnosť znášať kritiku alebo byť sebakritický. 

Ak človek neustále pestuje obraz vlastnej neomylnosti a úspešnosti, nielenže každá negatívna poznámka ho môže mimoriadne podráždiť, ale jeho konanie môže byť aj poriadne nebezpečné, najmä keď ide o človeka riadiaceho jednu z najmocnejších krajín na svete.

Evanjelium prosperity ako pseudokresťanstvo

Ďalšou výraznou líniou v Trumpovom náboženskom zázemí je prostredie takzvaného „evanjelia prosperity“. Tento prúd, často nazývaný aj evanjelium zdravia a bohatstva, učí, že Boh chce, aby veriaci boli úspešní, zdraví, bohatí a vplyvní. 

Prosperita v čisto pozemskom význame sa v ňom chápe ako znak Božieho požehnania. Ak veríš, ak dostatočne „vyznávaš vieru“, ak dávaš finančné dary, Boh ti podľa tejto logiky splní tvoje priania. O večnej spáse sa tu nehovorí, hovorí sa o pozemskej prosperite.

To je však falošné evanjelium. Redukuje vieru na nástroj pozemského osobného úspechu. Takmer úplne vynecháva realitu obety, utrpenia, hriechu, pokánia, odpustenia a kríža a večnej spásy. Nezdôrazňuje obrátenie ani vnútornú premenu človeka. Namiesto toho učí, že Boh má napĺňať naše predstavy a túžby.

Šéfka Úradu pre vieru pri Bielom domeTelevízna kazateľka hlása evanjelium prosperity. Povedať nie Trumpovi by znamenalo povedať nie Bohu, tvrdí

Ján Krupa

Nie je náhoda, že už pri Trumpovej prvej inaugurácii bola jednou z modliacich sa duchovných Paula Whiteová, teleevanjelizátorka a výrazná predstaviteľka hnutia zdravia, bohatstva a prosperity. 

Tam sa veľmi zreteľne ukazuje spojenie medzi Pealovým pozitívnym myslením a evanjeliom prosperity: viera sa mení na psychologicko-náboženský mechanizmus, ktorým človek aktivuje úspech. Je to skôr istý druh motivačného úsilia osobného rozvoja, kladúceho dôraz na pozitívne myslenie.

Evanjelium ponúka niečo oveľa väčšie. Kristus neprišiel sľúbiť pozemské bohatstvo a spoločenské víťazstvo. Prišiel volať k obráteniu, neseniu kríža, službe a láske až po obetu. Niet divu, že títo kazatelia sa veľa odvolávajú skôr na starozákonné texty. Avšak tieto texty treba interpretovať vo svetle evanjelia, nie naopak.

Trump ako „nový Kýros“

Dôležitým prvkom nábožensko-politickej podpory Donalda Trumpa je aj obraz „nového Kýra“. Niektorí americkí evanjelikálni lídri, napríklad Franklin Graham, prirovnávajú Trumpa k starovekému perzskému kráľovi Kýrovi Veľkému. Tento príbeh má v americkom evanjelikálnom prostredí silnú mobilizačnú moc.

Kýros je v Starom zákone jedinečnou postavou. Bol pohanským perzským vládcom, a predsa je v Izaiášovi označený ako Boží „pomazaný“, pretože umožnil Židom návrat z babylonského zajatia. 

Pre súčasných trumpovských evanjelikálov funguje analógia takto: Washington alebo liberálny establišment predstavuje Babylon a Trump je Kýros, ktorý má veriacich vyslobodiť z centralizujúcej liberálnej hegemónie a vrátiť im ich náboženské slobody.

V tejto rovnici sa Trump nepredstavuje ako svätec, ale ako záchranca, ktorého používa Božia prozreteľnosť. A práve tu sa objavuje veľmi nebezpečný moment. Politický líder sa začína javiť ako osloboditeľ, takmer mesiášska postava. Jeho osobný život, jeho morálne zlyhania či jeho charakter prestávajú byť dôležité, lebo údajne plní vyššiu historickú úlohu. 

Foto: TASR/AP

To je klasický príklad politického mesianizmu. Akýkoľvek politik robí dobré aj zlé veci. Mesianizmus sa začína vtedy, keď niektoré politické kroky začneme považovať za záchranu kresťanstva. Kresťanstvo sa rozšírilo najviac za politického prenasledovania (svojou vnútornou silou), a nie vďaka nejakému politickému vodcovi. 

Kresťania sa majú dennodenne snažiť o autentické nasledovanie Krista, a nie upierať zraky na politických vodcov ako záchrancov kresťanstva.

Kresťanstvo odmieta predstavu, že spása môže prísť z politiky. Nijaký prezident nie je mesiáš. Nijaký štát nie je Božím kráľovstvom. Ak sa toto rozlíšenie stratí, viera sa veľmi ľahko stane ideologickým politickým nástrojom. 

Kresťanstvo dospelo k zdravej sekularizácii, keď rozlíšilo medzi sekulárnym (pozemským) poriadkom a duchovným (transcendentným) poriadkom. Kým prvý má za cieľ spoločné dobro, druhý má za cieľ večnú spásu človeka. Veľkou výzvou súčasnosti je teraz hľadať zdravý a vyvážený vzťah medzi týmito dvoma poriadkami, ktoré majú mnohí tendenciu radikálne oddeľovať. Ale k tomu sa ešte vrátim nižšie.

Prečo mnohí kresťania vidia v Trumpovi záchrancu?

Pre časť amerických evanjelikálov nie je rozhodujúce, aký je Trump ako človek, ale aké politické rozhodnutia robí. V ich očiach ide predovšetkým o kultúrny zápas: o otázky potratov, náboženskej slobody, identity, postavenia kresťanov v spoločnosti a odporu voči progresívnej kultúrnej revolúcii. V tejto logike môže byť aj morálne problematický líder chápaný ako nástroj Božej prozreteľnosti.

Tu však musím dodať niečo podstatné. Ak chceme poctivo rozumieť javu Trump, nestačí ho iba odsúdiť. Treba pochopiť aj to, na čo reaguje. Trumpov vzostup by nebol možný bez hlbokej nedôvery voči liberálnemu establišmentu a bez skúsenosti mnohých ľudí, že pod heslom pokroku sa presadzujú také kultúrne a právne zmeny, ktoré sa nielenže odchyľujú od kresťanského pohľadu na človeka, ale neraz si robia nárok na monopol pravdy a morálnej nadradenosti. 

Mnohí v ňom preto vidia obrancu proti reálnym deformáciám súčasného Západu, najmä proti excesom takzvanej left woke kultúry, ktorá má v mnohom veľmi netolerantné, totalitné a gnostické tendencie.

Nechápme sa zle. Moja kritika Trumpa neznamená obhajobu progresivizmu. Naopak, som presvedčený, že niektoré formy dnešného progresivizmu často predstavujú vážny problém. Ale rovnako som presvedčený, že kresťanská kritická odpoveď na progresivizmus nemôže mať podobu pseudokresťanského konzervatívneho mesianizmu.

Foto: TASR/AP/Jon Cherry

Už pred rokmi som upozorňoval, že rozdelenie sveta na progresívcov a konzervatívcov je pre kresťana veľmi nebezpečné, ak sa prijme nekriticky. Nie je to totiž slovník vlastný kresťanstvu. Je to jazyk politológie, ideológií a mocenského zápasu. Kresťan si má dávať veľký pozor, aby si s týmto slovníkom neosvojil aj skreslené videnie sveta.

V istom zmysle možno povedať, že kresťan je konzervatívny, pretože chráni pravdu, prirodzený zákon, dedičstvo viery a kontinuitu. V inom zmysle možno povedať, že je progresívny, pretože je povolaný na obrátenie, obnovu, očisťovanie života i spoločnosti, rast v pravde a láske. No ak z týchto slov urobíme absolútne tábory, prijmeme cudzie myslenie, ktoré je vo veľkej miere poznačené gnosticizmom.

Gnosticizmus totiž rád delí svet na osvietených a zaostalých, na vyvolených a reakčných, na tých, ktorí údajne reprezentujú dejiny (stoja na správnej strane dejín), a na tých, ktorí im stoja v ceste.

Gilbert Keith Chesterton to vystihol brilantne. Napísal, že celý moderný svet sa rozdelil na konzervatívcov a progresívcov. Agendou progresívnych je ísť a robiť chyby. Agendou konzervatívnych je zabraňovať tomu, aby sa tieto chyby napravili. Táto formulácia je vtipná, ale veľmi presná. 

Čisto konzervatívny postoj má tendenciu veriť, že to, čo bolo, bolo dobré a dobrým to zostane. Ale to je ilúzia. 

Chesterton pripomína obraz bieleho stĺpa: ak ho necháme tak, nestane sa zachovaným bielym stĺpom, ale čoskoro z neho bude čierny stĺp. Ak chceme, aby zostal biely, musíme ho nanovo natrieť. To znamená, že vernosť tradícii nie je nehybnosť, ale tvorivá obnova.

Na druhej strane progresivizmus často žije z ilúzie, že všetko nové je automaticky lepšie. Ale pokrok predsa nemôže znamenať iba výmenu meradla. Pokrok má zmysel len vtedy, ak existuje nejaké objektívne dobro, ku ktorému sa približujeme. Ak však zmeníme samotné meradlo dobra, potom už nemožno hovoriť o pokroku, ale o presune, ba často o úpadku maskovanom ako pokrok.

Progresivizmus ako zmena meradla

A tu sa dotýkame jadra dnešného problému. Niektoré dnešné formy progresivizmu (najmä v jeho left woke naliehavých tendenciách) často neznamenajú zlepšenie vernosti dobru, ale redefinovanie samotného dobra. 

Nejde o to, aby sa lepšie chránili základné ľudské práva, ale aby sa menila ich povaha a vyhlasovali sa svojvoľne nové a nové práva.

Nejde o to, aby sa viac chránilo manželstvo a jeho prístupnosť všetkým, ale aby sa zmenila samotná definícia manželstva. Nejde o to, aby sme boli milosrdnejší voči hriešnikovi, ale aby sme popreli samotnú existenciu hriechu. 

Nejde o ochranu spravodlivosti, ale o novú koncepciu spravodlivosti. Nejde o to, aby sme boli tolerantnejší voči slabosti, ale aby sme prestali rozlišovať medzi dobrom a zlom.

Foto: TASR/AP

Keď sa ako „nové právo“ začne presadzovať právo na potrat alebo eutanáziu, nejde o rozšírenie ochrany ľudskej dôstojnosti, ale o zmenu samotného štandardu, podľa ktorého ľudskú dôstojnosť meriame. Keď sa manželstvo redefinuje ako zväzok založený na akomkoľvek pocite, už nehovoríme o pokroku v ochrane manželstva, ale o zmene jeho podstaty.

Keď sa prestane hovoriť o otcovi a matke a tieto pojmy sa nahrádzajú novými technickými alebo ideologickými formulami, nejde o citlivejší jazyk, ale o hlboký zásah do antropológie.

To všetko vysvetľuje, prečo Trumpova politika pre mnohých (nielen kresťanov) pôsobí príťažlivo. 

Mnohí cítia, že súčasný progresivizmus si nárokuje právo určovať nové normy, nové práva, nové antropologické štandardy, moralizovať každého, kto sa nepodriadi, a že každého odporcu veľmi rýchlo označí za spiatočníka, reakcionára alebo dokonca nepriateľa humanity. Tento pocit a frustrácia z neho nie sú vymyslené. Sú reálne.

Kresťanský nacionalizmus, ktorý kresťanský nie je

Práve tu však treba povedať aj druhú polovicu pravdy. To, že progresivizmus má gnostické črty, ešte neznamená, že každá reakcia proti nemu je automaticky kresťanská. Aj radikalizovaný konzervativizmus môže podľahnúť rovnakej chorobe: rozdelí svet na dobrých a zlých, na zachraňovaných a nepriateľov, na „náš ľud“ a „Babylon“. Potom už nie sme v evanjeliu, ale v zrkadlovej podobe tej istej gnózy.

Na jednej strane stojí progresívna gnóza, ktorá sa tvári ako oslobodenie človeka od všetkých prirodzených a morálnych väzieb. Sľubuje nový svet, v ktorom si človek sám určuje pravdu, identitu, sexualitu, začiatok i koniec života. Tvári sa tolerantne, ale voči nesúhlasu býva veľmi netolerantná. 

Na druhej strane môže vzniknúť konzervatívna alebo nacionalistická gnóza, ktorá zas sľubuje spásu prostredníctvom silného vodcu, návratu poriadku, kultúrnej vojny a identity postavenej proti nepriateľovi.

Obe sú antikresťanské. Obe uzatvárajú spásu do dejín a do politiky. Obe potrebujú nepriateľa. Obe sľubujú vykúpenie prostredníctvom moci. A práve preto si kresťan nesmie nechať svoju vieru vmanipulovať ani do progresivizmu, ani do pseudokresťanského konzervativizmu.

Foto: TASR/AP/Mark Schiefelbein

Napokon je v Trumpovom účinkovaní prítomný aj takzvaný „kresťanský nacionalizmus“. Dávam tento pojem do úvodzoviek, pretože v skutočnosti nie je ani kresťanský, ani evanjeliový. Jeho korene siahajú hlboko do dejín americkej kolonizácie, keď sa biblické texty používali na ospravedlnenie bielej hegemónie, vytláčania pôvodného indiánskeho obyvateľstva, otroctva a rasovej segregácie.

Dnes sa tento prúd obnovuje v kultúrnej podobe ako obrana práva a poriadku, ochrany kresťanskej Ameriky, náboženskej slobody a tradičných hodnôt proti migrácii, multikulturalizmu, liberalizmu a globalizmu. V reakcii na excesy progresívnej kultúry takáto rétorika funguje veľmi účinne. Ale to ešte neznamená, že je kresťanská.

Tieto prúdy používajú biblické príbehy, ale nie sú kresťanstvom. Popierajú kresťanský univerzalizmus spásy, rovnosť všetkých v stvorení i vykúpení, univerzalitu cirkvi, v ktorej „niet Žida ani Gréka“, a napokon aj základné princípy katolíckej sociálnej náuky. 

Evanjelium sa nedá zúžiť na identitu a obranu jedného národa, jednej kultúry alebo jedného civilizačného bloku.

Viera a rozum sa musia navzájom korigovať

V tejto súvislosti považujem za dôležité pripomenúť Ratzingerovu myšlienku o potrebe vzájomného vzťahu medzi vierou a rozumom (v dialógu s nedávno zosnulým filozofom Jürgenom Habermasom s názvom Dialektika sekularizácie). 

Rozum bez etickej korekcie môže zablúdiť do technokracie, dehumanizácie či projektov ničivej jadrovej moci. Netreba odmietať a priori náboženstvo, ktoré ponúka veľa užitočných etických korekcií pre rozum. 

Ale aj náboženstvo potrebuje rozum ako korekciu proti patológiám, ako sú fanatizmus, fundamentalizmus, inštrumentalizácia a ideologizácia náboženstva. Viera a rozum sa musia navzájom korigovať, viesť vo vzájomnom dialógu po pozitívnej ceste.

To je mimoriadne aktuálne aj dnes. Náboženstvo má prinášať kritické svetlo do politiky, nie stať sa jej reklamným servisom. A rozum má odhaľovať, kde sa viera zneužíva na mobilizáciu moci. Kresťanstvo je náboženstvom vtelenia a spásy, ktorá presahuje dejiny. Preto nemôže prijať ani revolučnú gnózu progresivizmu, ani jej zrkadlový obraz v konzervatívnom politickom mesianizme.

Kritériá rozlišovania

Ak teda chceme rozlišovať medzi autentickou obranou hodnôt a ich zneužívaním, ponúka sa nám veľmi veľa kritérií so samotného jadra evanjelia, ale aj zo samotného rozumu. Uveďme aspoň niekoľko, najmä zoči-voči aktuálnym konkrétnym politickým ponukám „ochrany hodnôt“.

Prvým kritériom je univerzalita evanjelia: kresťanstvo nie je ideológiou národa ani národných zoskupení, ale obracia sa ku každému človeku. Kresťanstvo sa neuzatvára do seba pred časťou sveta, ale je poslané do sveta ako svetlo.

Druhým kritériom je ochrana slabých, nielen obrana identity. Tretím je pokora a sebakritika, nie kult osobnosti. Štvrtým je pravda a spravodlivosť, nie manipulácia náboženskými symbolmi. A napokon piatym je spoločné dobro, nie polarizácia spoločnosti a živenie nepriateľstva. 

Ale zoznam by mohol pokračovať. Je na nás, aby sme tieto kritériá rozlišovania učenlivo nachádzali v samotnom evanjeliu, ako aj v dobre používanom rozume.

Pôst od TrumpaPredsavzal som si, že budem až do Veľkej noci ignorovať Oranžového

Martin Leidenfrost

Donald Trump môže urobiť a určite robí aj dobré veci. Ale nesmieme nekriticky prehliadať, keď nerobí dobré veci. Ako u každého politika. Pri všetkej pochopiteľnej kritike jeho súperov treba byť veľmi opatrní, aby sme z kresťanstva neurobili štít pre pseudokresťanské ideológie, politický mesianizmus a kult mocného vodcu. 

Tú istú chybu už mnohí kresťania urobili aj v minulosti. Na dôvažok treba povedať, že podobné tendencie a naratívy vidíme aj v súčasnom Rusku. 

Svätý Ján Zlatoústy pripomína, že niekedy sa pri snahe zašiť trhlinu vytvorí ešte väčšia a pri pokuse pozdvihnúť to, čo padlo, spôsobíme ešte horší pád. Inými slovami: liek sa môže stať horším než choroba. Dejiny to poznajú veľmi dobre. 

Progresivizmus predstavuje problém. Netreba však nekriticky prijímať politických „obrancov kresťanstva a tradičných hodnôt“ ako autentickú kresťanskú odpoveď. Politik nemá byť mesiášom. A viera nesmie slúžiť ako volebný štít.