Ján Buc o jubileu na Slovensku Mať tradíciu je v poriadku, ale mali by sme tiež porozmýšľať, k čomu nás Boh aktuálne volá

V Katolíckej cirkvi sa končí Jubilejný rok 2025. V diecézach sa skončí 28. decembra a postupne sa zatvoria aj sväté brány na štyroch rímskych bazilikách. Definitívne sa jubileum ukončí 6. januára, keď pápež Lev XIV. zatvorí Svätú bránu v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne.

Na Slovensku koordinovala akcie komisia pre prípravu jubilea pri KBS. Jej sekretár kňaz Ján Buc v rozhovore hodnotí končiace sa jubileum a priznáva, že od niektorých podujatí čakal viac, iné ho pozitívne prekvapili. 

Odpovedá aj na otázku, ako pokračovať v odkaze tohto roka, keď sa zatvoria jubilejné brány. „Bolo by podľa mňa krásne, keby sme vyšli zo svojich komfortných zón a vstúpili kamkoľvek na periférie, ako to hovoril pápež František. Pre mňa je výzva prinášať nádej všade tam, kam je to potrebné,“ konštatuje Buc a poukazuje na to, že každý kresťan je tiež povolaný na misiu, aby prinášal nádej.

Čím ste žili počas tohto jubilejného roka? Bol pre vás rokom nádeje?

Myslím si, že áno. Viackrát som reflektoval na posledný jubilejný rok – mimoriadny rok milosrdenstva alebo rok 2000.

Uvedomil som si, že som to vtedy nemal tak hlboko v sebe ako teraz. Je to možno aj vďaka terajšej službe, v ktorej som bol vtiahnutý do diania, čítal som si dokumenty. Bola vo mne reflexia o Božom požehnaní.

Boli ste v komisii KBS, ktorá realizovala rôzne podujatia v rámci jubilea. Mali ste nad mnohými vecami organizačnú záštitu. Ako novinárovi sa mi niekedy stane, že keď idem na púť či duchovné podujatie, vnímam ho pracovne a po duchovnej stránke z toho veľa nemám. Nestávalo sa niečo také aj vám?

Môže sa to stať. Počas jednotlivých slávení a aktivít som mal momenty, keď som si povedal, že ich prežívam vnútorne. Hneď na začiatku roka bola vysielaná v rámci modlitieb za jednotu kresťanov televízna relácia, v ktorej sa vyjadrovali biskupi rôznych cirkví. Sedel som vedľa kamier v štúdiu a len som počúval. Vtedy som pocítil nadšenie z nádeje, že toto sa môže posúvať.

Veľmi silná bola aj národná púť v Ríme, keď biskupi slávili omšu v Bazilike sv. Petra pri pápežskom oltári a spievali sa tam slovenské piesne. Vtedy som tam sedel a už nemusel nič robiť, len som si to užíval. Niekto to zhodnotil slovami, že v Ríme sa teraz hovorí po taliansky a slovensky. (Smiech.)

Zrazu som si uvedomil, že vydávame svedectvo, a to, čo môžeme prijať počas slávenia v Ríme, prinesieme domov. 

Foto: Postoj/Adam Rábara.

Keď sa pozriete späť o rok dozadu na to, aké aktivity ste chceli v rámci jubilea pripraviť – čo sa podarilo a ako to hodnotíte? 

Od niektorých aktivít som čakal viac.

Napríklad od ktorých?

Noc kostolov. Na jednej strane som čakal, že sa zapojí viac chrámov a že budeme kreatívnejší. Na druhej strane si uvedomujem vyťaženosť kňazov a pastoračných pracovníkov a viem, že kto chce niečo robiť, tak robí.

Počas týždňa za jednotu kresťanov som si uvedomoval, že nedokážeme povedať, na koľko percent sa navýšil počet farností a dedín, v ktorých sa spolu modlili. Čakal som, že to dokážeme potiahnuť viac. Niektoré aktivity zasa prekonali moje očakávania.

Ktoré?

Národná púť, na ktorej som videl, ako ľudia prežívali stretnutie medzi sebou a Bohom. Prišli do Ríma kvôli jubileu, videl som ich nadšenie a nebolo to len o tom, že si urobili výlet. Taká rodinka s dvoma malými deťmi mi povedala, že chcú, aby deti už ako malé zažili jubileum, pri ktorom prúdi milosť. Veľmi silný bol pre mňa aj Deň odprosenia. Bolo to neočakávane silné a hlboké a pre spoločnosť a cirkev významné.

Deň odproseniaCirkvi sa ospravedlňovali za arizáciu, fyzické a duchovné zneužívanie či kolaboráciu s nacizmom a komunizmom (+ foto)

Pavol Hudák

Žijeme v dobe, ktorá je poznačená vojnou u susedov, zdražovaním, neistou ekonomickou situáciou, mnohí majú obavu, čo bude. A práve tento jubilejný rok bol o nádeji. Dal nám tento rok nádej?

Tí, ktorí v cirkvi pripravovali jubilejný rok a povedali, že motto bude „pútnici nádeje“, to až prorocky trafili. Tento svet ju potrebuje. Bola to diagnóza: akoby sme videli beznádej, chaos, niekedy strach z budúcnosti. A nádej bola dobrá diagnostika a nastavenie liečby.

Ak viem, že toto je liek, ktorý mi cirkev ponúka, prináša mi nejakú tému, ktorá môže nasiaknuť do môjho vnútra – nakoľko sa s tým stotožním a pustím to do vnútra?

Myslím si, že ľudia, ktorí sa nastavili, že chcú čo najviac prijať, mohli naozaj do seba nasiaknuť nádej.

Keď niekedy čítam správy, je tam veľa negatívneho, na človeka toho toľko padá, že sa až môže zapotácať z toho, čo sa deje vo svete. Aj keď nemôžem veci ovplyvniť, tak nad všetkým je Boh, ktorý je Pán času a vesmíru, a jemu ich môžem zverovať.

Keď je tá nádej premenená vo mne, v mojej mysli a srdci, že som človekom nádeje, pomáha mi prejsť cez ťažké veci. Keď sme šli do otvorenosti prijatia tejto témy, naozaj sme sa stali pútnikmi nádeje.V jubilejnom roku sme akoby doputovali ku nádeji, našli sme ju a teraz môžeme byť jej nositeľmi a odovzdávať ju ďalej.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Sväté brány sa zatvárajú, jubileum sa končí. Najbližšie bude v roku 2033, keď si kresťania na celom svete pripomenú dvetisíc rokov od vykúpenia. Čo sa dá urobiť, aby prinieslo ovocie?

Nakoľko dokážeme ako farnosti a spoločenstvá pripraviť víziu na ďalšie roky? Vnútornú aj vonkajšiu? Čím chceme žiť? Tento rok sme to mali naplánované: boli prednášky, akcie, púte a rok mal nosnú tému. Podľa mňa by bolo krásne, keby sme si v cirkvi povedali, že teraz chceme byť nositeľmi nádeje.

Aby sme si povedali, že chceme prinášať nádej, kde je beznádej, že chcem pomôcť tam, kde sú slabí, kde sú ľudia na okraji spoločnosti. Aby sme boli ľuďmi, ktorí nesú nádej a neuzavrú sa do seba. 

Vnímam, že svet a spoločnosť sa akoby uzatvárajú. Uzatvárame sa v kostole v nejakých našich pastoračných miestnostiach, v rodinách či vo svojom vnútri. Ale my sme pozvaní do vzťahu a otvorenosti. Keď Ježiš hovorí, že máme byť kvasom, nemôžeme ostať mimo misie, lebo neprekvasíme nič. Bolo by podľa mňa krásne, keby sme vyšli z našich komfortných zón a vstúpili kamkoľvek na periférie, ako to hovoril pápež František. Pre mňa je výzva prinášať nádej všade tam, kam je to potrebné. 

Skúsme si to rozmeniť na drobné. Čo to znamená pre bežného kresťana, ktorý má rodinu, deti, chodí do práce a má čo robiť, aby zabezpečil bežný servis pre najbližších?

Samozrejme, je to iné, keď má niekto päť detí a ledva stíha domácnosť. Ale tie deti raz vyjdú z domu. Vždy si môžeme nájsť dôvod, prečo niektoré veci nerobiť. Ale naše povolanie nie je byť misionármi len vo vlastnej rodine, aj keď je dôležité budovať hlboké vzťahy práve tam.

Keď pôsobím ako prvok nádeje, povzbudenia a evanjelia vo vlastnej rodine, keď moje deti začnú chápať moje presvedčenie, rozhodnutie a pravidlá.

Nedávno som hovoril s jedným mužom, ktorý má päť detí. Dali si v rodine výzvu – každý deň sa modlili iný typ modlitby. Dali si ich dvadsať. Raz to boli chvály, ruženec, inokedy ďakovanie alebo si čítali žalm, chválili, mali kreatívnu modlitbu. 

Bolo by podľa mňa krásne, keby sme vyšli z našich komfortných zón a vstúpili kamkoľvek na periférie.

Teraz rozmýšľa o prijatí jednej služby v spoločenstve, v ktorom funguje. Je vyťažený, má prácu, musí zabezpečiť rodinu a on rozmýšľa, že ešte chce niekde poskytnúť svoju energiu a skúsenosti.

Jeho misia je vo vlastnej rodine, ale neostáva iba tam. Keď mám zápal, ktorý verím, že nám dáva Duch Svätý, ktorý nás pozýva, aby sme boli tí, ktorí zapaľujú, tak si dokážem aj vo svojej vyťaženosti nájsť polhodinu týždenne a investovať ju do nejakej služby.

Nemusí to byť nič veľké. Ale možno mám suseda, ktorý je sám, a pôjdem ho na polhodinu pozrieť a vypočujem si, čo prežil. Každý si musí vyhodnotiť, na čo má. Povedať, že sa niečo nedá, je ľahké, ale nájsť spôsob, ako sa to dá, je niekedy zložitejšie. Vtedy prekračujem limity, nie som už len konzumentom, ale som aj tým, kto prispieva k rozvoju a stávam sa kvasom.

Skončil sa jubilejný rok, a keď ešte niekto má pocit, že chce prekročiť pomyselný prah a nechať niečo staré vstúpiť do niečoho nového, čo to môže byť? To, čo ste spomínali – vyjsť zo seba?

Je toho veľa, čo potrebujeme v živote prekročiť. Raz som bol na festivale, na ktorom boli prednášky, chvály a v jednom momente som sa zastavil a povedal si, že je to rovnaké, ako to bolo minulý aj predminulý rok, a akoby sa to nepohlo. Malo to už nejakú tradíciu. Mať tradíciu je v poriadku. Ale k čomu nás aktuálne volá Boh?

V Biblii u proroka Izaiáša čítame: „Hľa, ja tvorím všetko nové. Nebádate?“ A to je Božia dynamika: on aj dnes tvorí nové veci, aj v dnešný deň, keď sa rozprávame, aj keď to čitatelia čítajú.

Nakoľko dokážem byť flexibilný a slobodný pre dynamiku konania a neustálej premeny skrze jeho milosť a požehnanie? Zrazu môžem prežiť, že ma Boh pozýva, aby som prešiel cez nové dvere – novú bránu – a vstúpil do niečoho nepoznaného. Neviem, čo a kedy to bude, ale moje áno a pripravenosť na to, že chcem hľadať Boha, je dynamika života, ktorá prináša veľa ovocia.

Zrazu to nie sú moje veci, že ja sa idem o niečo snažiť, ale je to Božie vedenie a poslanie, ktoré mi dáva. 

Niekedy však ľudia zmeny ťažko prijímajú. Aj kňazi z východného Slovenska mi hovorili, že chceli zmeniť napríklad len čas omše, a argument ľudí bol, že nie, lebo to tak bolo vždy.

Nechcem povedať, že tradícia alebo zaužívané veci sú zlé, ale niekedy je dobre porozmýšľať, či topánky, v ktorých chodíme, sú moderné v dobe, ktorú žijeme, či nepotrebujeme urobiť nejaký krok. Z času na čas sa stane, že po aktualizácii smartfónu máme iné ikony a niektoré veci fungujú inak. A v čom nás chce Boh aktualizovať? Môžeme ostať starou verziou, ale potom akoby sme popierali niektoré veci v Božej dynamike a kreativite a v procese, v ktorom sa nachádzame.

Čím viac ideme na Východ, tým viac je tam vžitá tradícia. Na Západe akoby boli ľudia viac ochotní meniť veci. A teraz v tom nájsť zlatý stred, aby sme ťažili čo najviac dobra z tradície a z toho, čo je dobré, a zároveň neboli uzatvorení pred dynamikou a zmenami.

Vrátim sa k jubilejnému roku. Neviem, či si pamätáte Jubilejný rok 2000, ale z čoho by sme sa mohli poučiť, aby sa na terajšie jubileum a jeho ovocie nezabudlo o pár dní?

Pamätám si, že bol jubilejný rok a to logo. Bol som vtedy tri roky kňazom a mal som na starosti mládež v diecéze. Znamenalo to pre mňa prípravu svetového stretnutia mládeže v Ríme a trocha som už vtedy participoval na celoslovenskej práci s mládežou.

Do Ríma išlo vtedy asi tri a pol tisíc Slovákov. S humorom hovorím, že keby nebolo Svetové stretnutie mladých 2000 v Ríme, tak sa dožijem o päť rokov viac. (Smiech.)

Bolo to veľmi náročné a pre mňa niečo, čo mi zobralo veľa energie, aj keď to potom v Ríme bolo nádherné. Treba si uvedomiť, že internet aj mobily v tom čase ešte neboli bežné.

Jubilejný rok 2000 vo mne neostal. Pamätám si stretnutie mládeže v Ríme. Neviem, čo by sme z toho mohli vyťažiť alebo inak urobiť.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Pýtam sa preto, aby sa to nestalo aj teraz, hoci ste nejaké návody ponúkli.

Teraz nebude taká dlhá pauza medzi jubilejnými rokmi a uvidíme, ako sa rozvinie rok 2033. Viem už o viacerých celosvetových aktivitách v Katolíckej cirkvi aj o ekumenickom spoločenstve, ktoré sa hýbu týmto smerom. Som v očakávaní. Verím, že aj skúsenosť tohto roka nás niečo naučila a čas do ďalšieho jubilea nie je taký dlhý. Na tejto vlne by sme mohli spokojne surfovať ďalej.

Mám pocit, že rok 2025 prišiel tak zrazu – predtým sme veľa o príprave na jubileum nepočuli a teraz sa už hovorí o roku 2033. Spomínal to už aj pápež, že chce, aby sa predstavitelia kresťanov stretli v Jeruzaleme, aby sme už teraz viac žili budúcnosťou.

Presne tak a ja sa z toho teším. Ponúka nám to pozíciu na snívanie, hľadanie stratégie a vízie. Môžeme napríklad rozmýšľať, ako chceme, aby cirkev vyzerala v roku 2033. Dobre, je to vesmírna otázka. Ale ako chcem, aby v roku 2033 vyzerala naša farnosť? A čo preto môžeme urobiť, aby sme sa tam dostali? Keby som si predstavil dokonalú farnosť, napríklad moju rodnú dedinu Spišskú Teplicu – čo by sme chceli, aby tam ľudia zažívali? Ako by mala vyzerať?

Už teraz môžeme pripravovať svoje vnútro na jubileum 2033.

Môžeme o tom snívať a pomenovať si na to prostriedky. V roku 2026 urobíme to, v roku 2027 to a v roku 2028 zase to a podobne. Každý rok malý krôčik prípravy a smerovania. Môžeme ísť aj ďalej. Kde chcem, aby bola v roku 2033 moja rodina? A kde chcem byť v roku 2033 ja?

Už teraz môžeme pripravovať svoje vnútro na toto jubileum. Môžeme si povedať, čo chceme rozvíjať a čo eliminovať v svojich životoch. Keby sme si každý rok určili jednu vec, v ktorej chceme narásť, a jednu, ktorú chceme odstrániť, o koľko kvalitnejší ľudia by sme o osem rokov boli?

Máme vianočné obdobie. Ako kňaz prežíva Vianoce? Ste sám na fare alebo idete k príbuzným?

Zažil som asi dvoje Vianoc, keď som bol sám. Bol som v kontakte s niekým, kto mal covid-19, a musel som ostať v karanténe. Raz som bol chorý. Bolo pre mňa zvláštne byť sám.

Na Vianoce by ľudia nemali byť sami. Viem, že mnohí tým trpia a celé vianočné obdobie je pre nich ťažké.

Ja som to vtedy neprežíval nejako dramaticky. Bol som nastavený, že pôjdem k mamke, vtedy ešte žil aj ocko. Ale nepodarilo sa to. Pre mňa bolo silné, že som mohol ísť do kostola a mať polnočnú omšu. Ale vo vzťahovej rovine to bolo vyprázdnené. No bolo to aj atmosférou počas pandémie.

Bežne chodím do rodičovského domu, v ktorom žijú mamka a brat s rodinou. Mám tam svoje miesto pri stole a vždy so mnou počítajú a pozývajú ma. Viem, že mnohí kňazi idú domov, alebo keď to majú ďaleko, tak ich pozývajú rodiny. Každý to má ináč.

Chodí aj ku kňazovi Ježiško? Nájde si darček?

Určite. (Smiech.) Je to krásne, keď ľudia myslia na kňaza nielen v modlitbe, ale aj v človečine. Nechcem teraz niekoho navádzať, aby dával kňazom darčeky. No sme tiež obyčajní ľudia a je milé, keď si nás niekto všimne a venuje nám nejakú pozornosť, ktorá nemusí byť len materiálna.

Bolo pre mňa nádherné, keď som prišiel do Východnej na faru. V piatok večer som preberal farnosť a v sobotu ráno som sa zobudil na to, že po dvore behá niekto s kosačkou. Pozrel som cez okno a tam už kosili dvaja chlapi. Vraveli, že si povedali, že mi prídu pokosiť, a tak sú tu.

Pre mňa to bolo krásne gesto. Obliekol som si montérky, vytiahol som ešte farskú kosačku a kosili sme spolu. Aj my kňazi potrebujeme, aby si nás niekto všimol. Nie sme nadľudia, ale potrebujeme vzťahy, priateľstvá, podporu a blízkosť.

Počul som, že niektorí ľudia sa netešia na Vianoce, lebo je toho veľa. Ako môže byť aj vianočné obdobie o nádeji?

Položme si otázku, čo je priorita cez Vianoce: mať najlepšiu výzdobu na celej ulici? Alebo mať top jedlo? Alebo to, že budeme spolu a že sa máme radi?

Svetielka sa vypnú, stromček sa odloží. Ostane to, čo je vnútri. Verím, že Vianoce sú o tom, čo sa deje v srdci. Boh prekročil hranicu a prišiel na túto zem v reálnom tele kvôli každému z nás. Je to Láska, ktorá sa stala telom pre každého. Verím, že si to uvedomíme.