Venujú sa príprave na manželstvo Niektoré témy treba preberať už s birmovancami. Ľudia z rozbitých rodín sú väčšia výzva ako snúbenci s deťmi

Drahoslava a Martin Kečkéšovci sú manželmi dvanásť rokov. V obci Láb na Záhorí vychovávajú päť detí. V rozhovore pre Postoj hovoria o svojich skúsenostiach z vedenia predmanželských príprav a približujú aj niektoré novinky, ktoré prináša nový dokument KBS o téme prípravy na manželstvo a revízii kurzu prípravy na manželstvo.

Ako ste sa dostali k vedeniu príprav na manželstvo?

Drahoslava: Keď sa v roku 2017 zaviedli v Bratislavskej arcidiecéze povinné prípravy obsahujúce deväť tém, cez farské oznamy sa hľadali páry, ktoré by sa do tejto služby zapojili. Našou výhodou bolo, že sme už poznali metodiku, keďže sme si ňou prešli na príprave u saleziánov, a tak sme sa dobrovoľne prihlásili.

Martin: Spomínam si na jednu úsmevnú príhodu. Na prvom stretnutí budúcich lektorov každý hovoril, prečo sa do toho chce zapojiť. Bol tam jeden pán, ktorý povedal: „Mňa sem poslala manželka.“ (Smiech.)

To je zlý prístup. Lebo ak chcete presvedčiť o niečom pár pripravujúci sa na manželstvo, musíte to aj vyžarovať, veriť tomu a žiť to, o čom chcete hovoriť a svedčiť.

Možno to súviselo práve s tými začiatkami a snahou nájsť páry. Ako vyzerali prípravy, ktoré ste viedli?

Najprv sme robili prípravy len vo farnosti Plavecký Štvrtok v okrese Malacky. Bolo to pomerne individuálne, mali sme asi desať párov za rok. V skupinke boli dva či tri.

Viaceré farnosti však riešili nedostatok lektorov, preto začali mladých posielať do upecečka alebo to „hodili“ na dekanát. Keďže vtedajší dekan v Malackách potreboval lektorov, cez nášho farára nás požiadal o spoluprácu a začali sme robiť prípravy na celodekanátnej úrovni. Trvalo to dva roky až do covidu.

Bolo to veľmi náročné, lebo krátko predtým sa nám narodilo tretie dieťa. Malo šesť týždňov, keď nás pán dekan postavil pred tridsať párov, lebo nemal nikoho iného, kto by to bol robil.

Viedli ste prípravy s novorodencom?

Drahoslava: Áno. Nebol tam zabezpečený babysitting, museli sme si to zariadiť sami. Staršie deti boli buď u Martinových rodičov, alebo si v rohu kreslili, kým jeden z nás rozprával, a potom sme sa vymenili. Malo to aj výhodu, boli sme autentickí, mali sme so sebou „názorné ukážky“. (Smiech.)

Priznávame, často sme mali chuť to vzdať a pýtali sa sami seba, či je teraz, pri takých malých deťoch, vhodný čas akurát na tento druh služby. No prišli sme na to, že kedy, ak nie teraz? Predsa len, je to iné, keď sa mladým snúbencom prihovárajú manželia približne v ich veku než výrazne starší, lebo hoci majú bohatšie skúsenosti, predsa žili v inom kontexte doby.

Aké témy ste mali na starosti?

Všetky okrem vierouky a mravouky. Čiže všetky „laické témy“.

Ako to bolo s časom?  

Bolo to alokované na dva víkendy po tri hodiny.

Potom prišiel covid a všetko sa utlmilo, išli sme do online formy. To už sme však zase robili len na farskej úrovni.

Päť veľkých zmien v prípravách na manželstvoIdeálne všetko rozbehnúť aspoň rok pred sobášom, najväčšiu zmenu žiadal pápež František

Pavol Rábara

Martin: Počas lektorovania v Malackách sme prišli na jeden systémový nedostatok. Mali sme raz v skupine niekoľko desiatok párov a medzi nimi sedel aj na prvý pohľad zjavný cudzinec.

Prišiel som cez prestávku za ním a opýtal sa: „Rozumieš tomu, čo hovorím po slovensky?“ On odvetil: „I don‘t speak Slovak.“ Tak mu vravím, nech ide domov, lebo to pre neho nemá žiadnu pridanú hodnotu. Dali sme mu telefónne číslo, adresu a zavolali sme ho aj s jeho snúbenicou na individuálnu hodinu k nám domov.

Vďaka tomuto páru sme prišli na to, že minimálne v Bratislave vzniká dopyt aj po prípravách v anglickom jazyku. Potom sa to rozšírilo a mali sme aj Brazílčanku, Mexičanku, pamätám sa na Taliana aj Inda z Londýna.

Aj na týchto zmiešaných pároch sa ukázalo, že témy kurzu boli vyskladané dobre, lebo v zásade odrážali aj cudzokrajné kontexty a ukazovali univerzalitu cirkvi.

Stále sa venujete jazykovo zmiešaným párom?

Áno, keď takýto pár nevedia umiestniť, tak sa väčšinou dohodneme na individuálnej príprave u nás v obývačke. Momentálne robíme už len tieto prípravy v anglickom jazyku.

Zároveň sme záloha pre Malacky, keby im niekto vypadol, no tam si nový pán dekan buduje nový tím, čo je veľmi dobré.

Čo vás naučila táto skúsenosť, keď ste viedli kurz prípravy na manželstvo?

Drahoslava: Keď sme ho robili vo farnosti v Plaveckom Štvrtku, uvedomili sme si jednu dôležitú vec. Páry, ktoré už žijú spolu a majú deti, nedokážu vrátiť životnú skúsenosť späť a tomu treba prispôsobiť aj prístup počas kurzu. To neznamená, že nemá zmysel hovoriť im napríklad o čistote, lebo čistota sa netýka len predmanželského života. Podľa nás je čistota veľká celoživotná téma a aj tieto páry potrebujú počuť o tomto koncepte.

„Párom hovoríme, že len zotrvačnosť nestačí. Nie je to disneyovka na štýl ,žili spolu šťastne, až kým nepomreli‘. Po sobáši sa cesta iba začína a treba na nej vedome pracovať.“

Je to cnosť, ktorá presahuje do každého nášho povolania, či už ide o kňaza, alebo o manželov, lebo väčšinou sa hovorí najmä o predmanželskej čistote ako o zdržanlivosti. Akoby stačilo vydržať výlučne do sobáša a potom čo?

No práve v tejto súvislosti sme si uvedomili, že niektoré veci je dobré hovoriť už oveľa skôr, najlepšie už birmovancom.

Myslíte to tak, že z kurzu určeného pre budúcich manželov hovoriť niečo na birmovaneckých prípravách?

Áno, a aj sme to skúsili. Samozrejme, primerane veku. Vnímali to veľmi pozitívne. Dokonca si nás zavolali aj na ďalší raz. Bolo to pre birmovancov z našej farnosti, ich rodičov poznáme z kostola.

Martin: Hlavne niektorí chalani sa pýtali až tak, akoby boli skúšali, či sa nezahanbíme. Alebo koľko znesieme. (Úsmev.)

Teraz sa rozprávame asi o téme sexuality, však?

Áno, o sexualite, čistote a podobne. Bolo to pred pár rokmi, dnes majú okolo osemnásť. Títo mladí veľmi ocenili, že sme tam boli ako pár a že videli aj dynamiku medzi nami. Myslím, že aj takto sa môžu vyhnúť nejakým zraneniam. Lebo iste, mali by to byť rodičia, ktorí im povedia o týchto témach, ale keď sa tak nestane, je dobré, aby to počuli. Najhoršie však je, ak im to „povedia“ sociálne médiá, spolužiaci, kamaráti.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Na Postoji sme písali o tom, že Katolícka cirkev prichádza s najväčšími zmenami v prípravách na manželstvo za dlhé roky. Vy ste zapojení do tohto reformného procesu. Skúsme si to trochu rozobrať.

Drahoslava: Samotný proces revízie trvá už približne štyri roky a realizoval sa vo viacerých etapách: od zbierania podnetov cez ich vyhodnocovanie až po zapracovanie. Z týchto revidovaných podkladov sa potom pripravili nové metodiky a prezentácie. Aktuálne ešte prebiehajú formačno-vzdelávacie webináre pre lektorov. My sme sa podieľali na revízii témy o výchove a rodičovstve.

Martin: Zmeny sa netýkajú len kurzu prípravy na manželstvo, lebo niektorí si zamieňajú kurz a prípravu ako takú, ale príprava je širší pojem, kým kurz je jasne stanovený koncept s deviatimi témami.

Takže pokiaľ hovoríme o kurze, treba povedať, že aj pôvodná metodika pripravená pred nejakými pätnástimi rokmi bola tematicky dobrá, ale ako hovorí jeden môj kamarát, ten jazyk bol príliš „cirkviš“.

Cirkviš?

V zmysle, že hovoríme síce po slovensky, ale ľudia tomu niekedy nerozumejú. Preto bolo treba zjednodušiť jazyk, priblížiť ho viac ľuďom súčasnej doby a použiť viac obrazové symboly, videá a podobne.

Drahoslava: Zároveň naďalej platí, že kľúčové je povedať ľuďom pravdu. Upravený jazyk nemá zakryť posolstvo, ktoré cirkev učí.

Keby som to mala zhrnúť, tak na jednej strane sa treba vyhnúť „cirkviš“ jazyku, ale na druhej znova postaviť Krista do stredu manželstva, do stredu prípravy. Pointa je, že ak sa snúbenci rozhodnú pre cirkevný sobáš, tak sa rozhodli vstupovať do manželstva s Kristom.

Lenže sobáš v kostole uzatvára aj veľa nepraktizujúcich.

Iste, ak sa idú brať do kostola, lebo je to pekné prostredie na fotky a atmosféru, je to ich rozhodnutie. To však nič nemení na tom, že cirkevný sobáš znamená, že do toho idem s Kristom. Druhá vec je, nakoľko sú si toho vedomí.

Práve tieto páry vníma pastoračné usmernenie KBS o príprave na manželstvo ako evanjelizačnú príležitosť. Stotožňujete sa s takým pohľadom?

Je to evanjelizačné, lebo či ide o prípravy pred prvým svätým prijímaním, birmovkou, alebo aj manželstvom, len čo prídete do kontaktu s ľuďmi, povedzme na okraji cirkvi, chcete to vnímať ako evanjelizačnú príležitosť.

Vy ste to tak robili tiež?

Áno. V praxi to vyzerá tak, že sa snažíme jednoducho nemoralizovať, neodsudzovať, práve naopak, otvoriť cestu viere. Možno nie sú praktizujúci, ale nikto nevie, kedy sa vyberú na cestu osobnej viery.

Martin: Samotná štruktúra textov a obsah kurzu umožňuje byť veľmi praktický a veľmi vecný, veľká časť sa týka vyslovene ľudských otázok, ktoré vychádzajú z prirodzenosti, napríklad komunikácia.

Drahuška to nemá rada, ale ja vždy pri téme komunikácie hovorím, že je to „nutná, ale nie postačujúca podmienka“.

Drahoslava: Možno to znie ako matematická definícia, ale je dobré vedieť, že komunikácia nestačí. Je tam niečo viac. Inými slovami, témy kurzu sú skôr pretkané vierou, nie je to žiadna násilná evanjelizácia. Ide o kombináciu – svedectvo a veľmi praktické informácie, ktoré sú univerzálne pre kohokoľvek.

Keď ešte hovoríme o kurze prípravy na manželstvo, zaujalo ma, že ho absolvuje len tretina párov, ktoré majú sobáš v chráme. Iste, nie v každej diecéze je povinný, mnohí absolvujú prípravu s kňazom individuálne na fare alebo s pármi v rámci svojej farnosti. No predsa, ak tu máme prepracovaný koncept kurzu s deviatimi témami, nie je to škoda, že sa nedostane k viacerým?

Martin: Toto je problém. Cirkevných sobášov je zhruba osemtisíc ročne, ale z nich iba približne tritisíc prejde nejakou formou prípravy.

My vlastne posielame ľudí na cestu a nedáme im mapu, nepovieme, čo ich čaká. Časť z nich dostane síce nejaké minimálne poučenie, ale zvyšné dve tretiny prakticky skoro nič. A potom sme prekvapení, že niekde po ceste narazia.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

No ani kurz nezaručí bezproblémové manželstvo.

To určite nie, nie je to rýchlokurz geniality, ale počas kurzu sa ich snažíme aspoň upozorniť na to, že nie sú opustené ostrovy, nech si hľadajú spoločenstvo, aby boli niekde zakorenení, zapojení a snažili sa vnímať manželstvo ako cestu.

Nie všade sa robí a ponúka kurz, to je pravda, lenže keby sme mali vždy len čakať, že budeme mať dostatok vyškolených animátorov a lektorov a všetkým ho ponúkneme v ideálnej forme, tak sa na mnohých miestach kurzy prípravy ani len nerozbehnú. Dokonalé je nepriateľom dobrého. Treba začať aj v kratšej forme a postupne ju podľa možností rozširovať.

Drahoslava: Áno, je to veľmi náročné, a to nielen časovo. Avšak môžeme potvrdiť aj z našej skúsenosti, ale aj zo skúseností viacerých lektorov, že to stojí za to.

Inak väčšinou tesne pred kurzom sa zvyčajne pohádame. A potom máme svedčiť o svojej manželskej láske, ako sa veľmi ľúbime, a ako naschvál predtým príde hádka. Možno je to útok zlého, ale aj to len potvrdzuje, aká dôležitá je takáto služba a že na zdravých rodinách naozaj záleží.

Kurz možno vnímať ako semienko, na ktoré si niekto spomenie až po rokoch. Často nevidíme výsledky svojej práce, niekto je rozsievač a niekto žne. My nežneme. Ak nerátam páry, ktoré žijú blízko a chodia do našej farnosti.

Nové pastoračné usmernenie KBS prichádza aj s myšlienkou, že dvojicu, ktorá sa má pripravovať na manželstvo, by mohol sprevádzať nejaký pár z miestnej farnosti alebo komunity. Bude to podľa vás fungovať?

Téma sprevádzania má zmysel, videli sme to na príklade spomínaných birmovancov. Videli, kto sme, poznali nás z kostola, zo spoločenstva, a keď sme potom prišli na prednášku, brali nás celkom ináč.

V prípade predmanželskej prípravy sme snúbencom vždy povedali, že keby niečo potrebovali, môžu sa na nás obrátiť. Dostali aj tipy na študijný materiál a odkazy na odborníkov.

Vidíme to aj na svojom manželstve, že hoci sprevádzame, sami potrebujeme sprevádzanie kňazov a iných manželov a rodín. Takto vytvárame spoločenstvo, v ktorom aj krízy žijeme spolu a držíme sa navzájom v modlitbách. Povzbudzujeme sa navzájom a aj naše deti vyrastajú spoločne.

Párom počas prípravy hovoríme, že len zotrvačnosť nestačí. Nie je to disneyovka na štýl „a žili spolu šťastne, až kým nepomreli“. Po sobáši sa cesta iba začína a treba na nej vedome pracovať.

Mali sme v Postoji rozhovor s manželmi, ktorí odišli z vedenia predmanželských príprav, kritizovali napríklad aj to, že majú snúbeneckým párom s deťmi rozprávať o prirodzených metódach plánovania rodičovstva. Podľa vás to má zmysel, aj keď máte pred sebou pár, ktorý spolu žije alebo má deti?

Drahoslava: Nevidím zmysel hrať to na štýl „keďže už máte deti, tak vám pravdu teraz hovoriť nebudeme“.

Pravdu o čom?

Pravdu o manželstve a láske. Celá nová metodika je postavená na tom, že ide o mentalitu daru. Nazýva to „rásť v logike daru“. Ide o to, aby sme ľuďom vysvetlili, že sme dostali telo ako dar, ktorý ideme darovať niekomu druhému. Hovoriť o sebadarovaní, logike daru a schopnosti prijať druhého ako dar.

Snažíme sa im povedať, že dieťa nie je zlyhanie metódy. My ani neučíme konkrétne metódy, pri téme PPR skôr chceme, aby pochopili, že to nie je katolícka antikoncepcia, ale, naopak, aby pochopili skôr pohľad na sexualitu, ktorý rešpektuje osobu a samotnú sexualitu a plodnosť vníma ako dar, ako niečo dobré a nie ako niečo, proti čomu treba bojovať.

Odišli z vedenia predmanželských prípravMladí dnes žijú pod jednou strechou a my stále hovoríme o prirodzených metódach

Zuzana Hanusová

Tejto téme venujeme hodinu z celého kurzu, preto by nebolo dobré vytvárať obraz, že cirkev na prípravách na manželstvo rieši len prirodzené metódy plánovania rodičovstva. Tých citlivých tém, ktorým sa treba venovať, je viac.

Napríklad? 

Umelé oplodnenie alebo hormonálna antikoncepcia. Na niektorých ženách bolo vidno, že sú zranené.

Chápem to správne, že vy ako lektori máte síce predpísané témy, ale do veľkej miery záleží na vás, ako ich snúbencom podáte?

Áno, ale s tým, že toto je naša životná cesta. My žijeme takto. Toto je naša skúsenosť, naša realita. Ale vy ste na vlastnej ceste. Veľký dôraz sa totiž kladie na osobné svedectvo.

Na čo sa najviac pýtajú účastníci kurzu? Čo ich najviac zaujíma?

Dosť sa pýtajú na krízy, ako ich zvládať.

Uvedomujeme si, že niektoré skúsenosti sú jednoducho neprenosné. My môžeme napríklad svedčiť o tom, ako máme deti a akí sme nevyspatí a že teraz pred nimi stojíme úplne rozklepaní, lebo nás drží pokope len káva. Ale nevysvetlíte im to, toto si budú musieť sami zažiť.

Aj my si pamätáme, ako nám hovorili, že je to obrovský nápor na manželský vzťah a že ani vtedy, keď sú malé deti, ho nepúšťajte z rúk. No keď to prišlo, tak nás to aj tak riadne oplieskalo. Zároveň sme si však spomenuli, že nám predtým niekto hovoril, že hoci to bude náročné, dá sa to zvládnuť.

Niektoré rady sú ozaj potrebné, najmä keď rodičia neodovzdajú základné veci napríklad o žití manželskej lásky. Je dôležité, aby sa k budúcim manželom dostala myšlienka, že je to aj o tom, že po rozbitej noci vstanem a spravím manželovi kávu, že láska nie je len emócia, ale každodenné rozhodnutie vôle pre takéto skutky lásky.

Martin: Ešte sme nespomenuli jeden fenomén, ktorý ovplyvňuje dnešných snúbencov – kultúrno-spoločenské povedomie.

V akom zmysle?

V našej generácii, keď sme vyrastali, mal každý súrodencov, bratrancov. Jednoduchšie sa odpozorovávali vzťahové a rodičovské vzorce a návyky. Dnes, keď je módne mať nula detí alebo jedno, je to zložitejšie. Niektoré veci jednoducho dnešní mladí nemajú až tak napozerané a treba o nich viac hovoriť, hoci sa môžu javiť ako samozrejmé a úplne prirodzené.

Skúste príklad.

Drahoslava: Trebárs počet detí. Keď na kurze povieme, že máme päť detí, je to pre nich riadny preplesk – akože aj pre mňa, lebo niekedy na mňa pozerajú ako na menej inteligentnú alebo zaostalejšiu. V tomto ma podržalo spoločenstvo.

Máte pocit, že dnešné páry, ktoré sa idú sobášiť, sú nastavené tak, že deti radšej nie alebo maximálne jedno?

Tento postoj je v spoločnosti silný. Treba vysvetľovať, že je dobré mať deti, že dar života je dobrý a môžeme ho odovzdávať. Kedysi som počula myšlienku, ktorá možno nie je úplne sofistikovaná, ale páči sa mi: Keby sme neodovzdávali život, tak nebo bude prázdne.

Martin: Hovoríme im našu skúsenosť, že prvýkrát sme si oddýchli, až keď sme mali tri deti. Najťažšia je podľa nás zmena z nula na jedno dieťa. Druhé je super a pri treťom už ony fungujú ako skupina. A my sa môžeme porozprávať relatívne normálne a ich stačí len pohľadom kontrolovať. (Smiech.)

Drahoslava: Počula som názor, že ľudia našej generácie, plus-mínus osemdesiate roky, sú orientovaní na výkon, idú aj cez mŕtvoly, ale mnohé nové mamičky už nie sú ochotné podstúpiť takéto výzvy.

Majú jedno dieťa a umierajú od vyčerpania, tak na to druhé nemyslia, lebo majú pocit, že to bude to isté. Lenže ako sme hovorili, časom prevážia veľké benefity a zároveň každým ďalším dieťaťom si posilňujú svoje vlastné rodičovské zručnosti a skúsenosti, ktoré pri tom prvom dieťati získavali najťažšie.

Nie je však dnes väčším problémom, že stúpa vek uzatvárania sobáša, takže mnohé páry by možno aj chceli viac detí, ale vlastne to nestíhajú?

Samozrejme, to sa nevylučuje. Zároveň platí, že dnes je problém vôbec deti mať.

Vnímate potrebu povzbudzovať aj tých, čo možno túžia po veľkej rodine, uvedomujú si jej hodnotu, no zároveň vedia, že ak by sa im to z rôznych dôvodov nepodarilo, nemajú sa vnímať menejcenne?

Snažíme sa povzbudzovať všetkých. Hlavná myšlienka totiž zostáva pre všetkých – mentalita daru. Dieťa je dar a jednoducho si ho nevynútite.

Jednou z najväčších zmien, ktoré cirkev zamýšľa v tejto téme, je, aby sa príprava na manželstvo podobala príprave na iné sviatosti ako krst dospelých alebo birmovanie. Pastoračné usmernenie KBS hovorí ako o ideálnom časovom rámci na začatie celej prípravy o roku pred sobášom. V diskusii pod naším článkom o tejto téme sa objavili pomerne kritické ohlasy, že cirkev vymýšľa nové bremená a komplikácie. Váš pohľad?

Drahoslava: Na prípravu na manželstvo sa treba začať pozerať ako na istý proces. Vychádzam z konkrétnej rodiny s nejakými zraneniami. Idem do novej rodiny, ktorú si zakladám, a tam ten balík buď odhodím, alebo ho prenášam, prípadne ho zväčším alebo zmenším. A naše dieťa ide zase do ďalšej, svojej rodiny a znova a znova.

Ide o sociálne učenie nahraté v hlave. Preto potom vznikajú semináre ako Otcovo srdce a podobné programy, ktoré pracujú so zraneniami a s ich uzdravovaním.

„Musíme im úprimne povedať pravdu, že cirkevný sobáš je naozaj ,na jedno veľké furt‘. Neexistujú žiadne zadné vrátka.“

Mali by sme sa začať pozerať na prípravu na manželstvo cez tento faktor, teda že dôležité je už aj to, ako svoje deti cez výchovu pripravujem na manželstvo. Lebo ak sa mi podarí vyriešiť vlastné zranenia, môžem pomôcť svojim deťom v štarte do ich manželstva.

To je vzdialená príprava na voľbu životného povolania. Čím sme bližšie k samotnému sobášu, tým nastupujú intenzívnejšie formy.

Mnohí ľudia si môžu pod ročnou prípravou predstaviť neustále stretnutia.

Martin: Treba zdôrazniť, že príprava nemá byť stotožnená so samotným kurzom. Príprava je akoby dlhšia cesta a hlavne práca na sebe samom, spoznávaní sa navzájom a na budovaní vzťahu.

Preto cirkev hovorí o tom, aby sa zohľadnilo, v akej situácii sa konkrétny pár nachádza. Nemá to byť tak, že všetci absolvujú to isté. Napríklad ak má niekto zranenia, môže sa v rámci rozhovorov objaviť potreba, aby šiel na nejaký konkrétny program, ktorý sa tomu venuje. Každý môže mať niečo iné.

Veľmi kľúčová vec ako súčasť prípravy je integrovať pár do života farnosti. Ideálne už počas prípravy tak, aby potom mohol byť aj sprevádzaný v prvých rokoch po sobáši.

Znovu, cirkev ráta s tým, že treba zohľadniť konkrétnu situáciu konkrétneho páru. Dnes mnohí cestujú, spoznajú sa v jednom meste či regióne, bývať budú v ďalšom a podobne. Nedá sa vymáhať všetko.

Teda sa počíta s tým, že na každého bude platiť iný meter?

Poviem to inak, cez biblické: kto má viac talentov, od toho sa bude viac vyžadovať. Sú páry, pri ktorých má možno zmysel pracovať alebo ktoré samy vyžadujú nejakú formáciu. A sú také, nazvime to „v základnej forme ohlasovania“, a im to stačí. Sú spokojné, pretože inak by sa tieto veci ani nedozvedeli.

Ešte jednu vec treba vysvetliť, a to že rok a rok nie je to isté. Môže byť rok, ktorý ten pár intenzívne venuje nejakej formácii a niečo intenzívne robí. Stretáva sa, diskutuje, otvára témy, rieši veci a po roku sa niekam posunul. Alebo si môže, obrazne povedané, večer čo večer sadnúť k televízii a byť jeden vedľa druhého a po roku je tam, kde bol na začiatku. Rok je len číslo, ktoré nehovorí o kvalite.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Čo tým chcete povedať?

Hovorím to preto, aby som poukázal na to, že ak budeme zdôrazňovať pojmy „rok“ alebo „ročná príprava“, môžeme prehliadnuť ducha toho, čo tým celým bolo zamýšľané.

Cieľom bolo totiž upozorniť, že je to cesta, ktorá má začiatok a niekam vedie. Páry potrebujú preskúmať svoje povolanie. Klásť si otázky typu: je táto osoba tá, s ktorou chcem uzavrieť manželstvo? A keď už ho aj uzavriem, tak si nemyslieť, že všetko musí byť hladké, ale že cesta pokračuje a treba na sebe pracovať.

Drahoslava: Veľkou témou sú aj snúbenci, ktorí pochádzajú z rozvedených rodín. Mnohí z nich sú zranení, zažili nefunkčné rodiny, ktoré produkujú zlomených ľudí. Znie to škaredo, ale je to tak.

Aký príklad manželstva si takíto pozraňovaní ľudia berú do svojho vzťahu? Ich pohľad na manželstvo často obsahuje názor, akúsi pečať, že aj moje manželstvo sa môže pokojne rozbiť a som s tým okej. Moji rodičia ho vyriešili takto a ja to vyriešim rovnako. Môže to byť podvedomé, preto sa tomu treba na predmanželských prípravách venovať.

Musíme im úprimne povedať pravdu, že cirkevný sobáš je naozaj „na jedno veľké furt“. Neexistujú žiadne zadné vrátka.

Mali sme dievčinu na kurze z rozvedenej rodiny a bolo cítiť, že potrebuje potvrdiť svoju hodnotu. V dnešnej dobe sa o týchto veciach už viac hovorí, ale stále je to málo a platí to aj v cirkvi.

Rozprávali sme sa o tom, či je pre lektorov prípravy na manželstvo výzvou rozprávať k tým, čo majú už deti, no zdá sa, že vy považujete za väčšiu výzvu snúbencov z rozvedených rodín, či nie?

To je oveľa väčšia výzva. Preto ak si niekto myslí, že toto je možné odstrániť za nejaké dve či tri stretnutia po dve hodiny, tak je naivný.

Myšlienka, že príprava na sviatosť manželstva by mala trvať aspoň rok, teda reaguje aj na takéto prípady?

Martin: Nielen na takéto. Pozrite, sú páry, ktoré spolu chodia sedem rokov a povedia, že nemajú čas. Idea ročnej prípravy nie je viazaná na moment zásnub. Pár vo fáze vážnej známosti si môže povedať, že chce vedieť, ako na tom je, kam vedie jeho cesta, a začne prípravu. To bol aj náš konkrétny prípad.

Ako to bolo u vás?

Na kurz prípravy na manželstvo sme sa prihlásili, keď sme ešte neboli zasnúbení. Popravde, bolo to po dvoch mesiacoch vážnej známosti.

Čo ste chceli kurzom v takom skorom štádiu známosti docieliť?

Práve to, chceli sme vedieť, na čom sme, či sa k sebe hodíme a či naša spoločná cesta a vzťah smerujú do manželstva. Sme asi aj také racionálne typy. Chodili sme na deväťtýždňovú prípravu na manželstvo k donovi Valábkovi a manželom Polakovičovcom u saleziánov.

Drahoslava: Ešte pred kurzom, na naše prvé Vianoce, ktoré sme boli spolu ako pár, som kúpila dva kusy knihy od Joshuu Harrisa My dva spolu a od Garyho Chapmana To keby sme vedeli... pred svadbou. Jeden pre mňa a jeden pre Martina.

Použili sme to ako formu prípravy, prečítali sme si nezávisle po kapitole a potom si povedali, čo koho zaujalo. Bolo krásne vidieť rozdiel medzi mužským a ženským vnímaním.

Rozprávali sme sa aj o tom, z akých rodín pochádzame, a prešli si mnoho otázok, ktoré kniha ponúka. Potom sme ju používali, aj keď sme viedli prípravy na manželstvo. Hovorili sme párom, že je dobré sa rozprávať o týchto otázkach ešte pred uzavretím manželstva, lebo ich to skôr či neskôr dobehne.