Odišli z vedenia predmanželských príprav Mladí dnes žijú pod jednou strechou a my stále hovoríme o prirodzených metódach

„Systém príprav na manželstvo je u nás nielen nedostatočný, ale z nášho pohľadu až demotivujúci. Sedieť za stolom a hovoriť o témach kresťanského manželstva je pre dnešných snúbencov celkom neatraktívne,“ hovoria pre Postoj manželia Ďurinovci, ktorí sa zapojili do príprav na manželstvo vo svojej farnosti v Nových Zámkoch. 

Veronika Ďurinová je očná lekárka a jej manžel Juraj Ďurina je gastroenterológ, majú tri deti. Obaja sú angažovaní katolíci, zvyknutí slúžiť v cirkvi medzi rodinami alebo s deťmi. 

Keď ich farnosť poprosila, aby sa zapojili ako lekári do príprav párov na sviatostné manželstvo, radi súhlasili a spolu s ďalšími pármi organizovali kurzy pre snúbencov. Dnes hovoria otvorene o tom, prečo z tejto služby vystúpili. 

„Snúbenci dnes spolu nevedia ani komunikovať, nepoznajú sami seba. Cez prirodzené ľudské témy sa neskôr vieme dostať aj k Bohu. Ale predstavte si, že máte hovoriť o prirodzenom plánovaní rodičovstva ľuďom, ktorí nielenže sa nevedia modliť, ale ani medzi sebou úprimne rozprávať. V cirkvi by sme mali už otvorene pomenovať, aká je realita v tejto oblasti, akí ľudia a v akých situáciách chodia na snúbenecké prípravy,“ tvrdia v rozhovore manželia Ďurinovci. 

Ako manželský pár ste boli zapojení do predmanželských príprav snúbencov vo svojej farnosti. Ako by ste charakterizovali páry, ktoré chodili na prípravu na manželstvo?

Veronika: Vo farnosti nás oslovili ako lekárov s tým, aby sme snúbencom hovorili o prirodzenom plánovaní rodičovstva. Veľmi skoro sme však pochopili, že hovoríme o čerešničke na torte ľuďom, ktorí nemajú ani len korpus. 

Vždy keď som na tieto prípravy prichádzala, mala som nepokoj z toho, že takto to predsa nemá vyzerať. Téma prirodzeného plánovania rodičovstva je na veľmi tenkom ľade aj medzi praktizujúcimi ľuďmi v cirkvi. Niektorí ju akceptujú už len z hľadiska, že je to fajn eko-bio metóda, lebo nezaťažuje ľudské telo a životné prostredie, kým iní bojujú s tým, že jej prísne dodržiavanie znamená postupné vytrácanie radosti zo sexuality, ktorá je tiež Božím plánom so sexualitou. 

Navyše, mali sme pred sebou väčšinou páry, ktoré už spolu žili pod jednou strechou. Vyzeralo to teda tak, že my sme im vysvetľovali základné princípy prirodzeného plánovania rodičovstva a oni nás vnímali ako ľudí z inej planéty. 

Pochopili sme, že toto nie je správna cesta.

V Bratislavskej diecéze je desať tém na predmanželskú prípravu, ktoré musia snúbenci absolvovať, keď sa chcú zobrať v kostole. V našej farnosti v Nitrianskej diecéze museli pre nedostatok aktívnych laikov absolvovať len tri témy.

Aké to boli témy?

Veronika: Priority kresťanského manželstva. Rozdiely medzi mužom a ženou – komunikácia v manželstve. Prirodzené metódy plánovania rodičovstva (PPR) – sexualita v manželstve. A všetky tieto témy sme mali v rámci jedného dňa. Do príprav sa u nás zapojili len tri páry, takže nebolo v našich silách prebrať desať tém.    

Pochopili sme, že takto to ďalej nejde, nemôžeme sa skryť za powerpointovú prezentáciu, musí nás to viesť k dialógu. 

Vyzeralo to teda tak, že my sme im vysvetľovali základné princípy prirodzeného plánovania rodičovstva a oni nás vnímali ako ľudí z inej planéty. Zdieľať

Videli sme, že snúbenci to neprijímajú, preto sme ich vyzvali, aby vyjadrili, čo si skutočne myslia, nech sú otvorení, ale takmer nikto o to nemal záujem. Boli sme z toho prekvapení, čakali sme, že mladí, ktorí vyrastali nezaťažení komunistickou ideológiou, budú odvážnejší vo vyjadrovaní svojich postojov.  

Juraj: Opýtal som sa ich otvorene, napríklad či sa s nimi rodičia rozprávali niekedy o sexualite, vyšlo z toho jednoznačné nie. Postupne sme čoraz viac chápali, koho máme pred sebou, a tak sme svoju prezentáciu prerábali.

Neboli ticho preto, že prípravu potrebujú absolvovať bez problémov, keďže sa chcú brať pred oltárom?

Juraj: Áno, z ich reakcií bolo cítiť, že mnohí nechcú ísť do dialógu, lebo potrebujú papier o absolvovaní, aby mohli mať svadbu v kostole. Do žiadnych polemík sa preto nepúšťali. Snažili sme sa vytvoriť slobodný, uvoľnený priestor na dialóg, napriek tomu nemali chuť nás konfrontovať so svojimi názormi. Chápal by som, keby mali rešpekt pred autoritou cirkvi, pred kňazom, ale my sme relatívne mladí manželia, aj tak boli ticho. 

Zo spôsobu komunikácie nám bolo jasné, že mnoho z nich je možno prvýkrát v kresťanskom prostredí. Stretli sme sa len s veľmi malým percentom snúbencov, ktorí by chceli žiť svoje kresťanstvo v úzkom vzťahu s Bohom. 

Foto: Postoj/Miriama Lörinczová

Ako ste dospeli k tomu, že hovoriť snúbencom najmä o prirodzených metódach nebude najlepšou cestou?

Juraj: Zo svojej skúsenosti, ktorú sme mali s pármi, sme došli k záveru, že títo ľudia by sa mali najprv stretnúť s Bohom. Hovorili sme im o veciach, ktorým ani nemohli rozumieť. To je tak, ako keby si niekoho učil maľovať a chcel by si, aby hneď namaľoval repliku Da Vinciho, hoci dotyčný nepozná ani základné techniky maľby. 

Plus sme sa v našom spoločenstve medzi úprimne veriacimi ľuďmi stretli s tým, že nerozumejú prirodzeným metódam plánovania rodičovstva. Ako potom môžeme chcieť od kultúrnych katolíkov, aby sa s týmto stotožnili?  

Navyše, boli to vekovo zrelí ľudia, často okolo tridsiatky. Niektorí z nich už mali spolu deti. Stalo sa nám, že nás stopli so smiechom, nech im nehovoríme o sexualite, lebo už majú doma dve deti.

Hovorili sme s nimi napokon o sexualite ako takej, ktorá je v dnešnom svete pokrivená, zameraná na výkon, efektivitu a často odtrhnutá od samotného vzťahu partnerov. Pričom jednoznačne aj našou osobnou skúsenosťou je, že čím rastie kvalita vzťahu, tým rastie aj rozmer a kvalita sexuality.  

Veronika: Všetci sa báli, ako ich budeme poučovať, že spolu nemajú žiť pred manželstvom. Snúbenci majú pocit, že toto je dnes hlavná správa cirkvi o sexualite. Preto nám už vopred avizovali, že spolu dávno žijú, respektíve majú dokonca deti, a preto ich v tomto smere nemáme poučovať. Väčšina párov si totiž myslela, že príprava pred sobášom je o poučení, že nemajú žiť pred manželstvom.  

Juraj: Bolo vidno, že aj tí, ktorí vyrastali v kresťanských rodinách, boli zranení výchovou k viere násilnou formou. A nechodili do kostola, lebo v detstve ich k tomu nútili. Ale teraz cítia, že by si chceli usporiadať manželstvo kvôli deťom. 

Po každom stretnutí sme si s Veronikou hovorili, že títo ľudia predsa ešte nestretli Boha. Vnímali, že je asi fajn mať kultúrne usporiadané manželstvo a formálne sa hlásiť ku kresťanstvu, ale to je koniec. Dokonca ani deti neplánovali viesť k viere, túto úlohu prenechávali starým rodičom.  

Veľmi sme túžili, aby títo ľudia zažili radosť z prítomnosti Boha vo svojich životoch, pretože Boh dokáže uzdravovať vnútorné zranenia.

K čomu ste teda dospeli?

Veronika: K tomu, že systém príprav na manželstvo je u nás nielen nedostatočný, ale z nášho pohľadu až demotivujúci. Sedieť za stolom a hovoriť o témach kresťanského manželstva je pre dnešných snúbencov celkom neatraktívne. 

Prišli sme teda vo farnosti s návrhom, aby sme sa my tri páry, ktoré sme sa do príprav snúbencov dobrovoľne zapojili, dali vyškoliť odborníkmi buď na trojdňovom kurze v Beckove, alebo v bratislavskom Univerzitnom pastoračnom centre, prípadne na inom mieste, kde majú skúsenosť s intenzívnejšou formáciou. Chceli sme tak snúbencom priniesť kvalitnejšiu prípravu. Zatiaľ by sme pozastavili prípravu, keďže takáto formácia si popri práci a rodine vyžaduje nemálo času.

Tento návrh sa neujal, preto sme požiadali o uvoľnenie zo svojej služby pre farnosť, jednoducho sme nevideli význam pokračovať v takto nastavenom systéme prípravy. 

Juraj: Myslíme si, že dnes by mali tieto prípravy vyzerať už inak. Mladí ľudia by mali počas nich zažiť čas zastavenia sa, aby mali možnosť stretnúť sa s Bohom. Vieme, že v niektorých farnostiach na Slovensku sa už robia trojdňové prípravy za účasti kňaza a manželských párov, kde je možnosť sa porozprávať, hovoriť o tom, čo Boh robí v našich životoch, možnosť pristúpenia k spovedi.

Myslíme si, že dnes by mali tieto prípravy vyzerať už inak. Mladí ľudia by mali počas nich zažiť čas zastavenia sa, aby mali možnosť stretnúť sa s Bohom. Zdieľať

Rovnako vnímame ako ideálne, keby tam mohli byť aj odborníci, vzťahoví poradcovia, ktorí by snúbencov konfrontovali s reálnymi problémami, ktoré sa neskôr v manželstvách vyskytujú. Nech vedia, keď sa raz niečo také stane, na koho sa majú obrátiť. Ideálne dotknúť sa aj problematiky častých problémov v sexualite očami sexuológa. Oblasť základnej finančnej gramotnosti v manželstve je tiež dôležitá téma. 

Tým ste chceli reagovať na to, že páry dnes idú do manželstva nepripravené už aj po ľudskej, psychologickej stránke?

Juraj: Snúbenci dnes spolu nevedia ani komunikovať, nepoznajú sami seba. Cez prirodzené ľudské témy sa neskôr vieme dostať aj k Bohu. Ale predstavte si, že máte hovoriť o prirodzenom plánovaní rodičovstva ľuďom, ktorí nielenže sa nevedia modliť, ale ani medzi sebou úprimne rozprávať. 

V cirkvi by sme mali už otvorene pomenovať, aká je realita v tejto oblasti, akí ľudia a v akých situáciách chodia na snúbenecké prípravy. Tí, ktorí dnes formujú snúbencov, len dedia nominálnych kresťanov, ktorí prechádzajú predtým všetkými sviatosťami len na formálnej úrovni a do manželstva prichádzajú len na úrovni náuky, bez vzťahu a bez toho, že by boli skutočne konfrontovaní s existenciou Boha.

Preto majú mnohí falošné obrazy o Bohu, o cirkvi, na rýchlokurze pre snúbencov tak už nevieme dobehnúť, čo sa zanedbalo. Pritom táto príprava môže byť pre väčšinu prvým a posledným stretnutím s autentickým kresťanstvom, prečo to nevyužiť dobre? Lekcia o PPR to nevyrieši. 

Zároveň by sme im mali hovoriť dôvody, prečo by nemali vstúpiť do manželstva. Túto problematiku mal spracovanú aj verbista Milan Bubák na niekdajších prípravách na manželstvo v Univerzitnom pastoračnom centre v Bratislave, ktoré sme absolvovali aj my ako snúbenci. Po jeho osobnom súhlase sme niektoré materiály použili aj vo svojej prezentácii.

Mladí ľudia nemajú čas myslieť na svoj vzťah, lebo riešia prácu, domácnosť, rodinu, reálne však nepoznajú svoje negatíva či pozitíva, mnohé témy nemajú odkomunikované a len dúfajú, že čas ich vyrieši. 

Vieme, že sú krajiny, kde majú ročnú prípravu pre snúbencov práve preto, že si uvedomujú, aký vážny záväzok je manželstvo z pohľadu cirkvi a že takto majú možnosť vovádzať snúbencov postupne do vzťahu s Bohom.  

Foto: Postoj/Miriama Lörinczová

Pred rokmi sa uskutočnila výrazná reforma týchto príprav pre snúbencov na popud samotného pápeža a postupne sa malo zaviesť spomínaných desať lekcií. Vy teda zo skúsenosti hovoríte, že zďaleka nie všade na Slovensku dochádza k tejto zmene a veľmi to závisí od nastavenia tej-ktorej farnosti či diecézy? 

Juraj: Presne tak, je to veľmi individuálne, závisí to od nastavenia aj možností farnosti, od spoločenstva laikov, či sa do týchto príprav zapoja, respektíve či dostanú priestor. Aj tu sa ukazuje, či sme ako kresťania naplnení Duchom Svätým. To nie je kritika, len pomenovanie vecí z môjho pohľadu. My veríme, že keď výzvy v pravde pomenujeme, tak môžeme prosiť Boha o zmenu. Lebo ak vo farnostiach nie je túžba slúžiť, to znamená, že nemáme živý vzťah s Bohom, ktorý do služby povoláva. 

Človek možno nemusí byť odborník, niekedy by stačilo povedať snúbencom svoje svedectvo, ako sa snažíme o vzťah s Bohom a medzi sebou, ako Boh koná v našom manželstve. Nie je napokon úžasné o tom hovoriť?

Snažíme sa žiť v rodinách svoje kresťanstvo tak, aby sme boli efektívni a výkonní pre Boha, ale nie s Bohom. 

A platí, že čím viac ľudí sa vloží vo farnosti do služby, tým menej času to jednej rodine zaberie a dá sa to lepšie zvládnuť. Hoci to bolo pre nás ťažké, zároveň nás to veľmi obohatilo. Aj keď sme vnímali, že tie stretnutia nie sú také, aké by mohli byť, my sme boli ako pár nútení sa rozprávať oveľa viac. Služba nás obohatila. 

V Bratislave to môže byť iné, rovnako vo veľkých mestách, kde sú živé spoločenstvá, hovoríme najmä o svojej skúsenosti.

Na druhej strane už nastal istý posun. Kedysi robili prípravy pre snúbencov iba kňazi, dnes už dostali priestor manželské páry. Mali ste k dispozícii materiály, z ktorých ste čerpali? 

Veronika: Úprimne povedané, materiály sú, ale z nášho pohľadu vzhľadom na charakter skupín snúbencov, s ktorými sme prichádzali do kontaktu, nepoužiteľné. Sú kostrbato a ťažko napísané, sama som mnohým veciam nerozumela a už vôbec som si nevedela predstaviť, ako o tom hovoriť snúbencom, ktorí dnes žijú v najrôznejších situáciách. Vzhľadom na naše publikum sme sa tým nevedeli ani inšpirovať.  

Rodičom chcú ukázať, že ide o veľa Na prvé sväté prijímanie sa musia pripravovať spolu s deťmi

Mária Melicherová

Boli sme sa pozrieť na príprave prvoprijímajúcich u saleziánov na Miletičke, kde tematické stretká nemajú len deti, ale aj rodičia.

Sú si kňazi vedomí, s akými nastaveniami dnes prichádzajú snúbenci na prípravu do farnosti?

Juraj: Je to veľmi individuálne, ale tí, ktorí s mladými pracujú, to nemôžu ignorovať a určite potvrdia náš pohľad. Vidíme veľký prínos v synodálnej ceste, že aj my laici začneme vystupovať sebavedomejšie ako doteraz a ponúkať aj svoj pohľad na dianie v cirkvi. Mali by sme v tomto novom duchu viac počúvať.

Mladí dnes potrebujú stretnúť v cirkvi autentickosť aj zážitok.

Ako to myslíte?

Juraj: Mladým by sme mali sprostredkovať, čo máme skutočne zažité, nestačí len hovoriť to, čo sa od nás žiada. Nezakrývať reálne ťažkosti rodín, neobchádzať krízy, ktoré v manželstve prichádzajú. Neopakovať len naučené pravdy. 

V cirkvi musíme znova objaviť život, ktorý vychádza z Boha, v tom je naša sila, to bude priťahovať aj mladých ľudí. Boh nie je sentimentálny, ale je veľmi praktický, lebo mení naše životy. Živo veriaci kresťan by mal byť praktický kresťan. 

Tu by vám možno niektorí oponovali tým, že príprava pre snúbencov je možno jediná a posledná možnosť, keď sa mladí stretnú s pravdou o manželstve, preto to treba využiť a povedať im v holej pravde celé učenie cirkvi, čo sa od dobrého katolíckeho páru očakáva, aby vedeli, k čomu sa svadbou v kostole zaväzujú. 

Juraj: Všetko bohatstvo, čo v cirkvi máme, pochádza z Ježišovej formácie ľudských sŕdc. My na to dnes ideme z nejakého opačného konca. Mali by sme hovoriť o tom, aký je Boh, a potom sa dostať aj ku Katolíckej cirkvi a k bohatstvám, ktoré má. 

My však namiesto toho hovoríme o tom, akí by sme mali byť, aby nás Boh miloval, a ničíme tým obraz Boha. Boh nás miluje bezpodmienečne takých, akí sme. On svoj postoj k nám nemení. No aby sme boli slobodní, musíme si dávať pozor, aby sme nevstúpili do hriechu. 

Potrebujeme vedieť, kto k nám na tie prípravy prichádza a aký život žije. Individuálny prístup si vyžaduje otvorené srdcia.Zdieľať

Hovoriť v dnešnej dobe o hriechu je ťažké, lebo ľudia tomu nerozumejú, že hriech je vlastne míňanie sa cieľu. Keď však niekto spozná Boha, pochopí, že jediné šťastie nájde vo vzťahu s ním, a začnú sa mu upravovať vzťahy, uzdravovať zranenia a začne inak pozerať na svoj život. A už nebude riešiť, či cirkev hovorí tamto a žiada tamto. Jediné, čo ho bude zaujímať, bude otázka vôle Boha Otca. 

Veronika: Pápež nastavil cestu dobre a hovorí presne o tomto rozmere. Zdôrazňuje, aby ľudia spoznali Boha na základe toho, ako sa navzájom máme radi. Aby sa ľudia na svedectve našich životov začali pýtať: „Ako sa to dá? Prečo takto žijete? Prečo ste šťastní?“ Ľudia si pri autentických ľuďoch začnú klásť otázky, ako je možné, že im to ide, že majú pokoj, hoci všetko okolo sa rúca. 

Aj v téme sexuality prezentujeme, že pôjdeme do neba, ak všetko to, čo žiada cirkev, naozaj dodržíme. Pápežovi vyčítajú, že hlása cestu individuálneho prístupu. My to dnes vnímame ako cestu aj v príprave na manželstvo. Potrebujeme vedieť, kto k nám na tie prípravy prichádza a aký život žije. Individuálny prístup si vyžaduje otvorené srdcia. Pochopenie istých vecí si vyžaduje čas. 

Na Slovensku sa šíri duch prosperity, ktorý je založený na tom, že ak splním to a to, zaslúžim si nebo. Deje sa to aj v Katolíckej cirkvi. Rastie skupina mladých, ktorí chodia na púte, modlia sa, obetujú sa, postia sa, angažujú sa pri ochrane nenarodeného života, majú rôzne aktivity a očakávajú, že „Pane, vidíš, ja už toto všetko robím, toto všetko som ti dal a ja si teraz prosím dobrú manželku, manžela, dobrý život“.

Je dôležité na to upozorniť, aby sa nestalo, že chceme byť pravoverní, chceme od svojich detí, aby boli takéto, a potom nastane nejaký zlom, ktorý nás vyhodí z konceptu. 

Nastavenie srdca je dôležité, lebo keď je otvorené, tak Boh koná. Ešte sme však nedozreli na skutočný dialóg. Dávame svojim deťom, snúbencom možnosť stretnúť Boha? Dostatočne ich počúvame? To, že im vymenujeme priority cirkvi, ešte neznamená, že stretli Boha. Pravda bez lásky je ako plieskanie bičom. 

Foto: Postoj/Miriama Lörinczová

Akú ste mali reakciu vo svojej farnosti na to, že ste sa vzdali svojej služby formácie snúbencov, pretože ste nechceli pokračovať v zabehanom systéme?

Juraj: Vysvetlili sme svoje dôvody, prečo z príprav vystupujeme. Ostatní to však ako problém nevnímali, a tak sme sa rozišli. Pre nás však bolo toto smerovanie zásadné, takže sme nemohli pokračovať v pôvodnom nastavení. Ale čo si vlastne ostatní myslia, sme sa ani nedozvedeli.

V cirkvi nám chýba otvorený dialóg, nie sme naučení povedať, čo si naozaj myslíme. Videli sme však, že nie je záujem nič meniť, preto sme nateraz prípravu snúbencov opustili. 

Stále je cítiť silný duch klerikalizmu v zmysle, robme to tak, ako sme to robili doteraz, a tak je to dobré. Každá zmena je bolesť, a tak ju radšej ani nezačneme.

Veronika: Je to taký náš slovenský fenomén v cirkvi, že kladieme na ľudí obrovské bremená, ale sami ich nechceme niesť. Ľudia by sa nemáli báť hovoriť v kresťanských spoločenstvách aj nepríjemné veci zo svojich životov a mali by nájsť povzbudenie, že to nevadí, ideme spolu ďalej.

Žijeme vzácnu dobu synody, kráčame spolu, jeden kríva, druhý je na vozíku, ďalší kráča, iný beží, ale ideme spolu. Majme odvahu ako veriaci pomenovať, čo nerobíme dobre, cirkev sme predsa všetci, vzájomne sa potrebujú kňazi i laici. Nebojme sa hovoriť o nedostatkoch.

Ľudia majú pocit, že kresťanské manželstvo je niečo veľmi ťažké, ide o súbor vecí, ktoré je potrebné dodržať. To je veľká škoda.  

Na druhej strane však platí, že cirkev dnes ako jediná inštitúcia ponúka prípravu na manželstvo. Ak sa chce niekto zobrať na úrade, tak nič podobné absolvovať nemusí. 

Juraj: Presne tak, cirkev to ponúka a je výborné, že to robí. Dáva tým dôležitosť manželstvu a záväzku, ktorý predstavuje. Už len stačí, aby táto príprava bola cielenejšia a praktickejšia. Práve preto, že rodiny to dnes majú ťažšie ako kedykoľvek predtým. 

Povedzme si úprimne, žiadna príprava ľudí nespasí, ale môže im ponúknuť čo najviac, aby mohol ich vzťah rásť v pravde. Už len keby si uvedomili, že na vzťahu musia pracovať, že vzťah sa bude meniť, ako prídu deti, starnutím a že keď zabudneme na vzťah, tak ho stratíme. Čo je kresťanské manželstvo? Pozvanie Boha do nášho vzťahu. Ale ak nekomunikujem s Bohom ani so svojím partnerom, ako môžem pozývať Boha medzi nás? 

Foto: Postoj/Miriama Lörinczová