Minorita Lucián Bogucki Človek, ktorý prosí o spoveď, nie je „otrava“. Kňaz je nato, aby spovedal

V našom vydavateľstve v týchto dňoch vychádza kniha Spovednica nie je vyšetrovacia miestnosť s podtitulom Ako sa správne spovedať a zbaviť strachu. Nájdete v nej rozhovory s troma inšpiratívnymi kňazmi, pričom debata s každým z nich sa sústreďuje na inú fázu sviatosti zmierenia, teda spovede.

Gréckokatolícky kňaz Peter Paľovčík hovorí najmä o príprave na spoveď a o tom, ako si dobre spytovať svedomie, a takisto o hriechoch, na ktoré zabúdame. Rehoľník minorita Lucián Bogucki istý čas spovedal vo vatikánskej Bazilike sv. Petra a v knihe približuje, ako by mal vyzerať priebeh samotnej spovede a vyznania hriechov. Kňaz a kapucín Felix Tkáč rozpráva o ľútosti, odpustení aj poslaní misionára Božieho milosrdenstva.

„Uplynulé desaťročia, ktoré som strávil v spovedniciach po celom Slovensku i v zahraničí, ma priviedli k jednej hlbokej skúsenosti: kajúcnik vstupujúci do spovednice nevyhnutne potrebuje, aby ho kňaz prijal s láskou. Pretože neprichádza na súd ani do vyšetrovacej miestnosti. Sviatosť zmierenia nie je sviatosťou trápenia, ale sviatosťou milosrdenstva a radosti z obrátenia,“ vyjadril sa o knihe redemptorista a ľudový misionár Michal Zamkovský.

„Teší ma, že autori novej knihy prizvali k vydaniu svedectva troch kňazov spovedníkov s chápajúcim otcovským srdcom. Verím, že ich slová povzbudia mnohých čitateľov, aby na svätú spoveď prichádzali s radosťou a zažili tak uzdravujúce spočinutie v náručí milujúceho Otca,“ dodal páter Zamkovský.

Prinášame úryvok z časti knihy, kde sme sa rozprávali s minoritom Luciánom Boguckým:

Predstavme si, že už sme pripravení a sme v kostole, kde už stojíme v rade. Ako využiť čas čakania?

Mal by to byť čas stíšenia sa a osobnej modlitby. Čakanie na svätú spoveď, zvlášť keď sa vytvára dlhší rad, nemusíme využívať na opakovanie toho, čo máme povedať a ako to povedať. Človek pred spoveďou neraz premýšľa, ako vyznať svoje hriechy tak, aby to neznelo príliš hrozne. Pri škrupulóznom svedomí často môže prichádzať k zbytočnému deleniu vlasu na dve časti.

Svätý Maximilián Kolbe povedal peknú myšlienku: „Viac času ako spytovaniu svedomia treba venovať ľútosti.“ Keď začneme v príprave na svätú spoveď príliš zdôrazňovať spytovanie svedomia, môžeme sa dostať k škrupulantstvu alebo „špekulovaniu“, lebo vtedy sa príliš sústredíme na to, čo povedať a ako to povedať. Nezabúdajme, že pri spovedi je v prvom rade dôležitá ľútosť.

Je teda lepšie povedať si, že Duch Svätý nám vnukne, ako máme vyznať hriechy?

Presne tak. Každý sviatostný úkon je dielom Ducha Svätého. Dovoľme, aby nás viedol aj pri vyznávaní hriechov. Keď budeme príliš rozmýšľať nad ich sformulovaním alebo nad tým, či sme už všetko povedali, nebudeme pozorne prijímať ponaučenie kňaza. Mnohí počas príhovoru kňaza ešte často rozmýšľajú, či povedali všetko, a stáva sa, že kňaza prerušujú a pridávajú ešte hriechy. Ja takého penitenta upozorním, aby už nehľadal vo svojej pamäti hriechy, ale počúval to, čo mu cezo mňa chce povedať Duch Svätý.

Jeden nešvár pri čakaní v rade na spoveď je teda príliš sa zaoberať tým, čo a ako máme povedať, a iný pozerať sa na spovednicu a nervózne rozmýšľať: Ešte stále tam sedí? Ešte jeden? Kedy to budem mať za sebou? Ten je tam už päť minút – čo tam toľko hovorí?

Opakujem: treba sa stíšiť a modliť.

Dá sa povedať, že čakanie na spoveď predstavuje akési posledné pokušenie pred spoveďou?

Dá sa to povedať aj takto. Ja osobne nerád čakám v dlhom rade na spoveď. Je pravda, že ako kňaz môžem zavolať svojmu spovedníkovi a dohodnúť si s ním termín. Teším sa, keď ma môj spovedník čaká už vo dverách. Ľudí, ktorí čakajú v rade na spoveď, preto obdivujem. Keď idem do spovednice a vidím pred ňou čakať viac ľudí, zo súcitu k nim „zapínam turbo“.

Ste potom nervóznejší pri vysluhovaní sviatosti zmierenia?

Nikdy som necítil nervozitu z množstva ľudí. Keď som bol niekedy v spovednici podráždený, tak to bolo v dôsledku zdravotného stavu, počasia alebo únavy. Stáva sa, že som bol nevyspatý alebo som si nestihol dať kávu.

Môžete si zobrať kávu aj do spovednice?

Videl som to, ale ja to nerobím. Keď som spovedal v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne viac hodín, bral som si do spovednice vodu, ale nepil som pri penitentovi. Stalo sa, že prišiel niekto na dohodnutú svätú spoveď, a tak sme si dali spolu kávičku. Ale to bolo mimo spovednice.

Vráťme sa ešte k čakaniu. Niektorí ľudia ho využívajú na prípravu na spoveď. Je to v poriadku?

Keď sa nepripravili skôr, je to úplne dobrý okamih. Koľkokrát sa stane, že človek vidí, že sa spovedá, tak sa rozhodne ísť na svätú spoveď aj on. Je to také spontánne rozhodnutie: iní sa spovedajú, tak idem aj ja. Mal som nedávno pekný zážitok. Pravidelne slúžime sväté omše pre žiakov našej školy. Jeden kňaz je pri oltári a druhý spovedá.

Vyzval som žiakov, aby využili možnosť pristúpenia k svätej spovedi. Nik však nešiel. Potom sa zdvihla jedna pani učiteľka. Videl som, ako ju žiaci odprevadili zrakom do spovednice, a potom akoby sa rozviazalo vrece – išli aj žiaci. Pán Boh používa rôzne spôsoby na to, aby ľudí pritiahol k sebe.

Pri čakaní ešte môže nastať nepríjemná vec – keď sa niekto predbehne. V niektorých kostoloch to majú zaužívané tak, že jeden kňaz začne spovedať polhodinu pred svätou omšou a potom ju ide slúžiť. Druhý kňaz sa pripojí k spovedaniu neskôr, pričom spovedá aj počas omše. Keď potom prídu ľudia, nevedia, ktorý z dvoch spovedajúcich kňazov pôjde slúžiť svätú omšu. Postavia sa do radu, stavia na jednu kartu, a keď práve ten kňaz ide slúžiť omšu, majú smolu a presunú sa za tých, čo čakali na spoveď k tomu „správnemu“. To môže človeka poriadne rozhodiť.

Je veľmi dôležité, aby kňazi dokázali aj takéto veci zmanažovať. Často sa bohužiaľ stáva, že my kňazi prídeme a povieme: „Koho stihnem, stihnem, koho nestihnem, nestihnem, je mi to fuk.“ Aj to, čo sa deje pred spovednicou, si zo strany kňaza vyžaduje rozumnosť a delikátnosť. Čo sa týka predbiehania sa, predpokladám, že keby som ja stál v rade a niekto by ma predbehol, nazlostilo by ma to.

My kňazi máme skúsenosť s tým, že niekto pri spovedi povie: „Pri čakaní na spoveď som sa nazlostil, lebo ma predbehli.“ Alebo: „Tá osoba, čo sa predo mnou spovedala, toľko tu sedela, až ma to znervóznilo.“ Je preto veľmi dôležité, aby mal kňaz pastoračný cit, a keď vchádza do kostola a vidí dlhý rad ľudí, aby to vedel „ukočírovať“.

Viacerí kňazi to vedia pekne vyriešiť tak, že tým, ktorých nestihli vyspovedať, povedia, že ich vyspovedajú po omši. V závere svätej omše ešte dokonca pripomenú, že budú po jej skončení k dispozícii.

To je pastoračná múdrosť a citlivosť. Stane sa, že kňaz príde do spovednice pol hodiny pred svätou omšou – a nikto. A pätnásť minút pred jej začiatkom sa nahrnú ľudia. Potom príde pokušenie: „Sedím tu pol hodiny a teraz ste sa nahrnuli.“ Nemôžem vždy poznať dôvody, prečo človek mešká. Možno nešla električka, možno ten človek odbehol z roboty a možno prišiel do kostola a videl, že sa spovedá, tak si povedal, že pôjde aj on.

Pre nás kňazov je dôležité pochopiť, že človek, ktorý prosí o spoveď, nie je „otrava“. Keď sa kňaz začne správať spôsobom „Čo zase chcete?“, „Kde ste boli doteraz?!“, môže to narobiť veľa zla.

Takého človeka môže potom stratiť.

Môže ho stratiť, môže sa ho dotknúť... Kňaz je jednoducho nato, aby spovedal.

Ako by mal kňaz využiť čas v spovednici, keď nemá penitenta? Ako ho využívate vy?

Dobrá otázka. Posledný rok, keď som bol predstaveným vatikánskych spovedníkov, som v rámci mesačnej duchovnej obnovy pozýval predstaviteľov rôznych dikastérií vo Vatikáne. Jedným z pozvaných bol aj Guido Marini, vtedajší majster pápežských liturgických slávení, a hovoril práve o čakaní v spovednici.

Povedal, že kňaz čakajúci v spovednici znázorňuje čakajúceho Krista. Stáva sa, že my kňazi si povieme: „Toľko som sedel a nič z toho. Nabudúce prídem neskôr alebo neprídem vôbec.“ Ale čakanie v spovednici, to nie je stratený čas. Kňaz by ho mal využiť na modlitbu a čakať trpezlivo ako čakajúci Kristus. Čakajúci kňaz je pre ľudí výzvou. Ľudia prídu, aj keď možno nie hneď.

Koľko ste čakali najdlhšie?

Tri hodiny a neprišiel nikto. Bolo to v Bazilike sv. Petra. Musel som tam sedieť, pretože som bol za to „platený“. To bolo moje orario, môj čas. Niekedy sa totiž stalo, že Námestie sv. Petra uzavreli a ja som o tom nevedel. Keď som sa neskôr stal predstaveným spovedníkov, snažil som sa preto získavať informácie o dianí na námestí a v bazilike, aby som vedel bratov usmerniť.

Čo robiť, ak pri čakaní počujeme, čo sa v spovednici hovorí?

Môže sa to stať. Človek, ktorý počul hriechy druhej osoby, je viazaný tajomstvom pod ťarchou ťažkého hriechu. 

Netreba si teda zapchávať uši?

Dá sa robiť všeličo, aby človek nepočul. Ale keď už predsa počuje hriech niekoho iného, mal by si uvedomiť, že má dosť svojich. Tu platí, že keď má niekto problémy so sluchom, je dobré požiadať kňaza o spoveď niekde v ústraní. Prax je však taká, že sa to príliš nerieši.

Ak kňaz poruší spovedné tajomstvo, je to veľmi vážny priestupok. Čo ak iný človek nechtiac počuje niečí hriech a poruší tajomstvo?

Cirkevný trest sa vzťahuje na človeka, ktorý vedome zneužil sviatosť. Napríklad novinár, ktorý nahrával počas spovede. Ten, kto náhodou počul hriech iného a prezradil ho, nepodlieha cirkevným trestom, ale spáchal ťažký hriech.

Čo však v prípade, ak sa ľudia po spovedi vzájomne zdôverujú, komu čo kňaz povedal? Niektorí kňazi si myslia, že ide o porušenie spovedného tajomstva.

Z právnej stránky penitent neporušuje spovedné tajomstvo, k zachovaniu spovedného tajomstva je viazaný v prvom rade kňaz. Zo strany penitentov je však potrebná istá citlivosť, múdrosť. Treba dávať pozor, aby sa rozprávanie o prijatej sviatosti zmierenia nestalo príležitosťou na klebetenie.

Stáva sa, že deti si medzi sebou povedia, aké pokánie dostali. Ale myslím si, že dospelí by to už nemali robiť. Nie je to porušenie spovedného tajomstva, ale nedostatok potrebnej diskrétnosti.

Nie je však problém to, že sa rozprávame o konkrétnom kňazovi? Že ho tým akoby odkryjeme?

Kňazovi tým neublížime. Je normálne, keď sa ľudia jeden druhému zdôveria, prečo idú na spoveď k Petrovi a nie k Luciánovi.

Zažili sme v jednom meste, že tam bol kňaz, ku ktorému nikto z mladých nechcel chodiť na spoveď, lebo bol veľmi tvrdý. „Ako sa volá tento hriešnik, ktorý toto popáchal a chce ísť do pekla?!“ vravieval. Študenti si navzájom hovorili, čo im pri spovedi povedal.

To nebolo prezradenie spovedného tajomstva. Je pochopiteľné, že mladí ľudia s ľahkosťou rozprávajú aj o svojich najintímnejších záležitostiach. Spoveď je intímna záležitosť. Môžeme to prirovnať k návšteve u lekára. Aj o lekároch si ľudia dávajú referencie.

A čo ak sa spovedník prizná penitentovi so svojím hriechom?

Už v seminári počas štúdia sa budúcim kňazom zdôrazňuje, aby „sa nespovedali“ penitentom. Sú kňazi, ktorí sa radi ľuďom otvoria, samozrejme, nie je ničím zlým použiť aj osobné svedectvo ako príklad. Aj ja často použijem pri spovedi príklad zo svojho života, aby som niekoho povzbudil, usmernil, ale je pravidlo, ktoré by malo platiť pre spovedníkov: nehovoriť o svojich hriechoch penitentom. Opäť je dôležitá múdrosť a rozvážnosť.

Spovedníci by sa preto mali stále modliť k Duchu Svätému, aby počas sviatosti zmierenia nepresadzovali seba, ale Božiu múdrosť. Stane sa, že do spovednice vojde penitent a kňaz hneď vycíti, že mu je to blízka duša, ako keby v ňom videl seba. Treba nad tým bdieť, lebo môže dokonca prísť aj k zneužitiu spovede.Vytvorí sa nejaký vzťah, ktorý neslúži ničomu, ba môže byť záťažou pre samotného spovedníka.