Dlhé roky šéfoval českej charite V cirkevných organizáciách prevažuje služba srdcom a často sa to zneužíva

Oldřich Haičman (62) bol od roku 1992 do roku 2024 riaditeľom Diecéznej charity Brno. Z toho osem rokov stál aj na čele celonárodnej Charity Česká republika. Aktuálne pôsobí v organizácii Společnost Podané ruce, ktorá sa venuje závislým. 

V rozhovore pre Postoj rozpráva o svojich skúsenostiach z riadenia charitných organizácií. Hovorí, že cirkev by sa mohla charitatívnou prácou viac chváliť, dokonca ju považuje za nástroj evanjelizácie. „Stretával som veľa ľudí, ktorí sa ma pýtali: ,A toto tiež robí cirkev? To sme teda prekvapení,‘“ spomína. 

Opisuje tiež nástrahy, ktoré číhajú v pomáhajúcich profesiách. Považuje za zneužívanie princípu pomoci, ak niekto tlačí na ľudí štýlom, že ak pracujú pre cirkev, musia robiť za nižšie mzdy. Hovorí aj o svojom sne vybudovať dom pre ľudí bez domova a vysvetľuje, prečo ľudia skôr pomáhajú seniorom a deťom než bezdomovcom. Vracia sa aj k ničivému tornádu, ktoré sa v roku 2021 prehnalo južnou Moravou, a približuje, v čom sa pomoc po ňom líšila od iných katastrof. 

Ako sa z projektanta ropných podnikov stane riaditeľ charity? 

Vyštudoval som inžinierstvo potravinových strojov a pracoval ako projektant ropných rafinérií. Po Nežnej revolúcii rafinérie skrachovali, tak som si hľadal novú prácu. 

Chytila ma za srdce sociálna a zdravotná oblasť, najmä z organizačnej stránky. Štát v tom období prevádzkoval len domovy dôchodcov a ústavy, takže sa pomaly začali rozvíjať nové druhy sociálnych a zdravotníckych služieb. 

Rozbiehala sa aj humanitárna práca, v tom čase bola vojna v Juhoslávii. Robili sme zbierky, posielali im trvanlivé potraviny, šaty. Vozili sme to napríklad do Slavonského Brodu, ja som sprevádzal kamióny s pomocou, bol to adrenalín jazdiť do vojnových oblastí. Potom sme začali pomáhať aj na Ukrajine.

Tam ste vraj využili aj svoje skúsenosti z projektovania pekární.

Spoločne s rakúskou charitou sme na Ukrajine otvárali pekáreň, aby zásobovala miestne obyvateľstvo široko-ďaleko. V tom počiatočnom období ma táto práca bavila predovšetkým cez organizačný rozmer, ešte som necítil to, čo by sme nazvali poslaním pomáhať ľuďom v núdzi. 

Kedy to prišlo?

Postupne, neskôr som vyštudoval sociálnu prácu na magisterskej úrovni a následne som si doštudoval aj manažérske MBA v odbore strategického plánovania a riadenia. Čiže to, čo človek potrebuje v tejto oblasti. 

Súbežne s tým sa rozbiehali aj nové služby charity. Keďže sme s tým nemali žiadne skúsenosti, chodili sme sa inšpirovať do Rakúska.

Aké to boli služby? 

Napríklad sme sa boli pozrieť, ako vyzerá domov pre matky s deťmi v núdzi alebo domov pre ľudí bez domova. Prípadne služba pre ľudí s drogovou závislosťou a podobne. 

Potom sme to zavádzali u nás a dovolím si povedať, že v deväťdesiatych rokoch sme boli ako charita ťahúňmi služieb v sociálnej oblasti. Domov pre matky v núdzi v Brne bol prvý svojho druhu v Českej republike.

Nadobudli ste vzdelanie aj v sociálnej oblasti – nestačilo zostať pri manažmente? Veď v praxi by ste tie zručnosti v sociálnej oblasti a teréne isto nazbierali.

Možno, ale keď chcete riadiť nejakú sociálnu službu, tak by ste jej mali aj z odbornej stránky rozumieť. Ja sa nepovažujem úplne za sociálneho pracovníka, nerobil som priamo s klientmi, ale to, že som rozumel, čo sociálna práca obnáša, aké majú sociálni pracovníci potreby, mi výrazne pomohlo pri manažovaní takejto organizácie.

Ako hodnotíte za tie roky spoluprácu s cirkevným a so sekulárnym prostredím? Ktorá išla lepšie?

U nás v Česku nie je spojenie charity s cirkvou také úzke či vymedzené. Roky tejto práce ma naučili, že všade záleží na ľuďoch. Aj v cirkvi sú tak ľudia, ktorí zlyhávajú, ako aj veľmi dobrí. 

Akokoľvek, cirkev by sa podľa mňa mohla charitatívnou prácou alebo pomocou ľuďom v núdzi v úvodzovkách viac chváliť. Niekedy sa mi to zdá dosť oddelené. 

V akom zmysle oddelené?

Mám pocit, že to funguje štýlom: My sme cirkev, robíme hlavne pastoračnú činnosť a vy si robte svoju profesionálnu pomoc ľuďom v núdzi a nás to až tak veľmi nezaujíma. Samozrejme, znovu hovorím, že záleží na konkrétnych ľuďoch, biskupoch, kňazoch a farnostiach. 

Nikdy som nebol zástancom prístupu, ktorý často zaznieva: Vy ste charita, tak to budete robiť za menej ako štát. Toto som odmietal.

V Nemecku, Rakúsku či Belgicku, kde sme získavali skúsenosti, je charita nielen rozvinutá, ale charitná činnosť je zároveň súčasťou každého človeka, bežní ľudia intenzívnejšie vnímajú, že treba pomáhať. U nás to tak ešte nie je a potrebujeme sa k tomu viesť. 

Toto možno súvisí aj so sieťou farských charít, ktoré sú u nás na dobrovoľníckej báze. Je to u vás tiež tak?

Moja skúsenosť je, že farnosti si charitu vždy robili po svojom, nechceli veľmi, aby im do toho niekto zhora zasahoval. My si to tu budeme organizovať. Napríklad pečenie medovníkov pre seniorov a vy si zase robte svoju profesionálnu prácu, hovorievali. 

Na Slovensku je to zhruba tak, že centrála v Bratislave, teda generálny sekretariát, rieši hlavne rozvojovú humanitárnu pomoc, čiže zahraničné projekty, kým diecézne charity sa viac orientujú na regionálne potreby a pomoc doma. Vy ste riadili brniansku charitu a napriek tomu ste boli v Juhoslávii, na Ukrajine, teda máte aj tento presah. Čím to je?

U nás je to podobné, ja som bol osem rokov (2005 – 2013) aj riaditeľom národnej centrály, ktorá sa zaoberá hlavne rozvojovou pomocou v zahraničí, a diecézne charity si robia svoje projekty, pričom špecifikom v Brne bolo, že sme v deväťdesiatych rokoch riešili Juhosláviu, potom sme pomáhali aj v Rumunsku, Kosove, Moldavsku, stavali sme tiež kliniky v Iraku v spolupráci s ministerstvom zahraničia.

Na národnej úrovni sme pomáhali asi 42 krajinám na štyroch kontinentoch. Niektoré z najväčších misií som precestoval. Bol som napríklad v Japonsku po zemetrasení, na Haiti, v Indonézii, na Srí Lanke po cunami, v Kosove, keď sa končila vojna, v Etiópii pri hladomore. Veľa ma to naučilo, lebo v každej krajine sa musíte s rozvojovou pomocou prispôsobiť miestnej kultúre.

Čítal som, že z Haiti ste museli utekať.

Boli sme tam pomáhať počas epidémie cholery, no prepukla aj občianska vojna a odporučili nám okamžite opustiť krajinu. Vyzeralo to dosť divoko.

Profesorovi Vladimírovi Krčmérymu tam uniesli syna.

Áno, viem.

Foto: Postoj/Juraj Valach

Keď hovoríme o zahraničnej pomoci, pre bežných ľudí je v podstate nemožné dohľadať, ako pomoc skončila, či sa využila efektívne. Je to naozaj len o dôvere? 

Iste, treba možno povedať, že táto pomoc má rôzne fázy. V čase napríklad vojnového konfliktu prevažuje humanitárna pomoc, ľuďom ide o prežitie, takže vozíme základné potraviny, šatstvo. Po vojne sa už dá pomáhať v rámci rozvojovej pomoci, my sme napríklad v Kosove pomáhali zakladať rôzne organizácie, bol tam spolok zdravotne postihnutých, ktorým sme pomohli, dali sme im peniaze, opravili dom.

Podobne v iných krajinách, nechceli sme nalievať takzvanú slepú pomoc, ale robiť projekty, ktoré ideálne ľuďom dajú prácu, postavia ich na vlastné nohy. V Indonézii po cunami sme ľuďom prenajali kúsok poľa, kúpili kravičku, kozu, zaplatili traktor a podobne.

To považujem za oveľa zmysluplnejšie ako tam len voziť pomoc, ktorú ľudia spotrebujú jednorazovo.

Aj v prípade Ukrajiny, keď sa raz, dúfajme čoskoro, skončí vojna, bude treba miestnym pomôcť naštartovať život.

Momentálne pracujem v organizácii Podané ruce, ktorá sa venuje závislým. Práve na Ukrajine vidíme, že sa veľa ľudí trápi závislosťami. Sú tam vojnoví invalidi, rodičia samoživitelia, ktorí žijú na drogách, chceme tam pre nich vybudovať služby a zariadenie, snažíme sa získať prostriedky aj z EÚ.

Keď sa ešte vrátime všeobecne k zahraničným projektom, z vašej skúsenosti ľudia vnímajú, aký projekt charita v zahraničí robí, alebo im to je jedno, stačí číslo účtu, zbierka na Sýriu či Irak?

Určite záleží na zámere, ktorý im predstavíme. Sociálne zdravotné služby sa vo všeobecnosti stretávajú s väčším záujmom darcov. Keď sa pomáha seniorom alebo mamičkám s deťmi, darcovia na to viac reagujú a to platí u nás doma aj v zahraničí. 

No napríklad zmysel pomoci ľuďom bez domova alebo drogovo závislým treba viac vysvetľovať a ponúkať príbehy, ktoré ukázali, že sa to dá.

Čítal som vaše vyjadrenie, že spoločnosť ochotne pomáha rôznym skupinám, ale najmenej pomáha ľuďom bez domova. Čím sa to dá vysvetliť? Je to presvedčením, že sú to vyhodené peniaze?

Presne tak, veľa ľudí si hovorí, že bezdomovci si za to môžu sami, nech idú pracovať a prestanú chľastať. Toto počúvame všade dookola. Musíme preto trpezlivo vysvetľovať, že sedemdesiat percent ľudí bez domova má nejaké psychické ochorenie, takže sa sami na nohy nedokážu postaviť a potrebujú niekoho, kto ich bude sprevádzať.

Pri pomoci iným skupinám funguje zrejme aj psychológia typu: Keď budem i ja starý, tiež budem potrebovať tieto služby. To isté pri deťoch: Možno raz moje deti budú potrebovať zbierku, človek nikdy nevie. Ale bezdomovcom sa nikdy nestanem! Drogovo závislým tiež nie, tak prečo im pomáhať?

Je to u kresťanov inak alebo vnímate aj v cirkevných kruhoch tento prístup?

Áno. Vždy som si myslel, že ľudia z cirkvi budú viac chápať, mať väčšie porozumenie, prečo sa pomáha napríklad ľuďom bez domova. Tu v Brne je veľa kostolov, do ktorých chodia aj bezdomovci, a veriaci hovoria: „Prečo s nimi nepracujete? Odvezte ich niekam za mesto. Prečo nás tu majú obťažovať?“

Čo na to zvyknete hovoriť?

Vysvetľujem, že ide o slobodu človeka. Nemôžeme mu zakázať, aby prišiel ku kostolu. Môžeme tam poslať nejakého pracovníka, ktorý mu ponúkne pomoc, ale záleží na každom človeku, či chce pomôcť. No nikoho nemôžeme nasilu vziať a premiestniť. 

Niektorí kňazi dokonca upozorňujú veriacich, že vonku sú takí a takí ľudia, nech im nič nedávajú. 

Áno. To veci nepomáha. 

Odídenci z charityVládne tam toxické prostredie pre tých, čo chcú riešiť problémy. Situácia vedie k deštrukcii

Lukáš KekelákPavol Rábara

V jednom rozhovore ste sa vyjadrili, že máte sen vybudovať dom pre ľudí bez domova. Podarilo sa to?

Zatiaľ sa to nepodarilo, ale nejaké kroky sa už podnikli. 

Pointa je v tom, že veľké množstvo ľudí, ktorých nezachytia siete sociálnej pomoci, sú práve ľudia so psychickými poruchami. Oni nepôjdu do azylového domu, nenavštívia žiadnu službu. Keď ich stretnete na ulici, utečú pred vami. Boja sa, že ich okradnú alebo že im niekto ublíži, keďže sa na nich často pácha násilie. Nepôjdu preto do žiadneho denného centra.

Takýto typ ľudí treba aktívne vyhľadávať, neprídu sami. Sú často v seniorskom veku a bežné domovy dôchodcov ich nevezmú práve pre psychickú chorobu. Je to náročná sociálna skupina, ktorej sa nikto nevenuje. 

Myslím, že je to aj úloha cirkvi, venovať sa ľuďom na okraji spoločnosti, ktorí sú najviac zasiahnutí núdzou. 

Čiže vaša predstava nebol klasický azylový dom, ale niečo iné? 

Nie, nemá to byť bežná nocľaháreň, ale skôr niečo ako chránené bývanie. Aby tam mal takýto klient aj pomoc so svojou psychickou chorobou a mohol tam slušne žiť, prípadne dožiť. 

Čo tomu chýbalo?

Snažil som sa niečo dohodnúť na úrovni kraja a mesta. Veľmi sa im to páčilo, uvítali by to. Tak sme začali hľadať nehnuteľnosti, ale potom som odišiel z čela charity. Neviem, či sa v tom pokračuje.

Foto: Postoj/Juraj Valach

Ešte sa dotknime niektorých aspektov fungovania charitatívnych organizácií. V tomto prostredí sa hovorí o probléme so zaplatením kvalitných ľudí. Ako ste s tým zápasili vy? 

Deväťdesiat percent manažmentu charitnej práce je zohnať peniaze. Aj tridsaťpäť rokov po revolúcii je vo financovaní tohto sektora stále akási džungľa v zmysle, že niečo dáva štát, niečo kraje, obce, potom sú tu darcovia, zbierky. A každý kraj to robí po svojom, chýba systém. 

Zohnať peniaze bolo často náročné, obzvlášť na niektoré služby, ktoré sa až tak netešili obľube, napríklad na kontaktné centrum pre závislých. Na to vám žiadny starosta nedá a nechce, aby to bolo u neho v obci, lebo sa obáva, že priláka „feťákov“.

Pokiaľ ide o platy, ako riaditeľ som sa snažil, aby bola výška miezd porovnateľná s ostatnými zariadeniami, ktoré zriaďuje napríklad kraj alebo mesto. Myslím, že sa nám to celkom darilo. 

Nikdy som nebol zástancom prístupu, ktorý často zaznieva: Vy ste charita, tak to budete robiť za menej ako štát. Toto som odmietal. 

Pomáhajúce profesie môžu byť vystavené aj tlaku, že pomoc je viac ako odmena. Aká je vaša skúsenosť? 

Na jednej strane je princíp profesionality, na druhej niečo, čo volám služba srdcom. Toto musí byť v rovnováhe. Keďže človek pomáha len srdcom, tak sa to zmení v „páchanie dobra“ a neprináša to dobré následky. Druhý protipól je, keď „bezcitný profesionál“ vôbec neberie túto prácu ako poslanie, čo v tejto oblasti takisto nie je dobré. 

Považujem preto za zneužívanie princípu pomoci, ak niekto tlačí na ľudí štýlom: Pracujete pre cirkev, je to vaše poslanie a musíte robiť za nižšie mzdy. Mať v tom rovnováhu, ako som povedal, je nesmierne dôležité.

Čo prevažuje v charitných organizáciách? 

Niekedy sa mi zdá, že v cirkevných organizáciách prevažuje služba srdcom a to býva často zneužívané aj vedúcimi pracovníkmi alebo cirkvou.

Takisto sa stáva to, čo volám „nedobrovoľní dobrovoľníci“. Teda že niekoho nútia, aby išiel po pracovnom čase niekam robiť zbierku alebo pomáhať. Hovorieval som, nech sa to oddelí: buď to chce robiť sám od seba, dobrovoľne, alebo je to pracovník, a tak má po práci nárok na odpočinok. Ak chceme dobrovoľníkov, nech sú to ďalší ľudia, čo to urobia naozaj zadarmo. Toto sa tiež niekedy zneužíva.

Pristavme sa ešte pri transparentnosti. Čo vás naučilo tridsať rokov v tejto oblasti?

Transparentnosť je úplne najdôležitejšia pre túto prácu. Keď sa vám to nedarí, strácate dobré meno, strácate darcu a to je začiatok konca. Pri dotáciách od štátu a samosprávy je transparentnosť pomerne ošetrená a jednoznačná cez rôzne vyúčtovania, kontroly a podobne.

Cirkevné školy sú fajn, ale nezaškodilo by mať viac zdravotných škôl a sociálne odbory v zriadení cirkvi. Lebo ak nebudú domovy a ľudia, ktorí sa postarajú o seniorov, bude to problém.

Iná vec sú dary, kde som to vždy rozlišoval na takzvané viazané dary – čiže na určitý účel, napríklad konkrétna zbierka – a potom, samozrejme, bolo množstvo darcov, ktorí povedali: „Tu máte peniaze a vy sami najlepšie viete, ako ich použiť.“ To sme označovali ako neviazané prostriedky. Používali sa na rôzne potreby, často na tie, na ktoré sme nedostali podporu od štátu, napríklad na azylové domy. 

Ale vždy sme darcom transparentne povedali, že táto prevádzka je hradená z týchto a týchto zdrojov. 

Stalo sa vám niekedy, že niekto spochybňoval rozmer transparentnosti a museli ste sa obhajovať? 

Boli prípady, keď sa novinári pýtali, ale vždy sa nám ich otázky podarilo vysvetliť. 

O čo išlo?

Stalo sa napríklad, že sme dva roky zbierali na nový domov pre matky v núdzi a bohužiaľ sa nám to nepodarilo, tak sme zmenili zámer zbierky, ale korektne oznámili, že peniaze pôjdu do iného projektu.

Treba to vždy otvorene priznať, keď sa to stane: áno, toto sa nepodarilo a meníme účel, a vysvetliť, prečo sa to stalo a kam idú peniaze po novom. 

Záujem a otázky však hodnotím pozitívne, lebo organizácie to núti byť transparentnejšími a v konečnom dôsledku im to môže pomôcť.

Už ste v tomto rozhovore trochu naznačili, že cirkev by podľa vás mohla lepšie pracovať s charitou ako so značkou na svoje zviditeľnenie. Máte pocit, že v tomto má cirkev rezervy? 

Neviem, ako je to na Slovensku, ale tu v Česku sa mi zdá, že cirkev o charite hovorí málo. Slabo hovorí o pomoci blížnym, pritom ide o jeden z pilierov cirkvi, ktorými sú pastorácia, evanjelizácia a služba. 

Keď jedna z tých nôh chýba, cirkev akoby sa knísala. To isté platí aj pre jednotlivé farnosti. Každá farnosť by mala mať nejakú zložku, ktorá spočíva v pomoci núdznym. 

Niekedy v cirkvi počuť názor, aby sme nedopadli ako na Západe, kde síce charity fungujú dobre, ale život viery sa často zredukoval len na charitu. Môže to byť dôvod, prečo sa v našich krajinách nehovorí o charite viac? 

Neviem. Ja si myslím, že charita môže byť nástroj evanjelizácie. Stretával som veľa ľudí, ktorí sa ma pýtali: „A toto tiež robí cirkev? To sme teda prekvapení.“

Zažil som aj viaceré obrátenia u našich zamestnancov, ktorí k nám prišli ako neveriaci a časom sa rozhodli dať sa pokrstiť. Práca ich menila a potom žili v cirkvi kresťanským životom. Práve v časoch, keď v cirkvi ubúda ľudí, by nebolo na škodu tento nástroj evanjelizácie ešte viac posilniť, nie báť sa ho.

Foto: Postoj/Juraj Valach

Demografia a jej prognózy ukazujú, že nás čaká výrazné starnutie populácie, čo môže byť veľká výzva pre organizácie ako charita. Sme na to v cirkvi dobre pripravení? 

Reštitučné náhrady cirkev niekedy používa na projekty, ktoré – dovolím si povedať – nemajú s cirkvou veľa spoločného. Logistické centrá, pestovanie rýchlorastúcich drevín, bývanie pre bohatých a podobne. Myslím si, že cirkev by sa mala sústrediť napríklad na domovy pre seniorov alebo stacionáre, či rozvoj terénnych služieb. 

Že to tak nie je, považujem za veľkú škodu, pretože populácia starne a bude to raz veľký problém. Myslieť treba aj na to, kto sa o starých ľudí postará. Cirkevné školy sú fajn, ale nezaškodilo by mať viac zdravotných škôl a sociálne odbory v zriadení cirkvi. Lebo ak nebudú domovy a ľudia, ktorí sa postarajú o seniorov, bude to problém. Žiaľ, celkovo sociálna a zdravotná oblasť je spoločensky dosť podhodnotená.

Ešte sa zastavme pri jednej skúsenosti, ktorú ste zažili v pozícii šéfa charity. Tornádo na Morave pri slovenských hraniciach v roku 2021.

Vo svete som zažil cunami a zemetrasenia, vojnu a ďalšie katastrofy, doma hlavne povodne – a potom prišlo tornádo. Bola to celkom odlišná skúsenosť, už len tým, že tento jav trval nejakých dvadsať minút. 

Ďalší rozdiel bol v rýchlosti pomoci. Pri povodniach sa najprv muselo čakať, kým opadne voda, vysušovalo sa, otĺkali omietky a až potom sa ľuďom dávali peniaze na opravy.

Pri tornáde to bolo veľmi rýchle. Na druhý deň sa upratovalo, na tretí deň už ľudia liezli po strechách a kládli nové krytiny, objednával sa stavebný materiál, ktorého príliš nebolo. Vozili sme tam zásoby vody, náradie, elektrocentrály, pretože nebola elektrina.

Vedel som, že peniaze musíme dostať ľuďom čo najrýchlejšie. Len pre predstavu, bolo to spolu okolo 1 800 zmlúv pre zasiahnutých, ktoré bolo treba zadministrovať. Po týždni sme už poskytovali peniaze.

No a ešte prišlo veľké prekvapenie – solidarita. Tornádo sa prehnalo vo štvrtok, cez televíziu sme v ten deň vyhlásili účet a zbierku. Odhadoval som okolo 20 miliónov.

A prišlo? 

Po víkende sme sa v pondelok pozreli na účet a tam bolo 200 miliónov. Napokon sa spolu vyzbieralo vyše 360 miliónov, najväčšia suma zo všetkých organizácií. Samozrejme, čím viac peňazí, tým väčší záväzok. 

Boli sme vystavení aj útokom, médiá sa pýtali, lebo niektorí ľudia boli nespokojní, že ten dostal 200-tisíc a ja iba 50-tisíc. Museli sme to zdôvodňovať a žiaľ, ukázala sa aj závisť medzi ľuďmi. Takisto padali nejaké vyhrážky, že sa budú sťažovať a neviem čo všetko. Ale väčšinou sme sa stretali s vďakou a ochotou pomôcť.

Problémy v chariteKeď sa našli chyby v riadení Caritas Internationalis, pápež František odvolal celé vedenie, padol aj kardinál Tagle

Pavol Hudák

Dva roky ste už mimo Diecéznej charity Brno, ako ste už spomenuli, venujete sa závislým. Čo zahŕňa vaša práca? 

Spoločnosť Podané ruce sa zaoberá rôznymi závislosťami, látkovými aj nelátkovými, drogami a podobne, no v súčasnosti venujeme výraznú pozornosť veľkému problému, ktorým je digitálna závislosť.

Už okolo 12 percent detí má v podstate psychické problémy z digitálnych závislostí, je to epidémia modernej doby.

Sú to vážne veci, lebo je otázne, či bude zákaz v škole stačiť, keď sa dieťa k telefónu dostane po vyučovaní a povedzme do štvrtej rána je na herných aplikáciách, potom si dá energetický nápoj alebo kratom a ide do školy. Všetko je to previazané, digitálne závislosti s tými látkovými.

Robíte viac osvetu a štúdie alebo aj prakticky terapiu? 

Máme napríklad online poradne pre deti, nízkoprahové služby. Ja sa venujem hlavne osvetovej činnosti. Robíme rôzne semináre, konferencie, na ktoré chodia aj zástupcovia štátu, ministerstiev, chceme byť aj odborne nápomocní.

Z vášho pohľadu je to stále charitná oblasť?

Áno, zdravotno-sociálna, oblasť prevencie do toho patrí. Priznám sa, mrzí ma, že spolupráca s cirkvou je tu v podstate skoro nulová. Hoci spolupracujeme s niektorými kňazmi, vo všeobecnosti je pohľad cirkvi na nás a na túto oblasť závislostí asi taký, že sú to „feťáci“, ktorí si za to môžu sami. Kiež by sa toto zmenilo.