Odídenci z charity Vládne tam toxické prostredie pre tých, čo chcú riešiť problémy. Situácia vedie k deštrukcii

„Spôsob fungovania a priebeh porád bol terorom. Mnohí sa báli vyjadrovať. Bolo to nonstop útočenie na nás, čo sme poukazovali na problémy alebo mali výhrady voči tomu, ako sa vedenie správa k niektorým zamestnancom,“ hovoria bývalí zamestnanci sekretariátu Slovenskej katolíckej charity Alena Horváthová a Andrej Mesároš, ktorí poukázali na šikanovanie zamestnancov a netransparentnosť v organizácii.

Obaja sa podpísali pod stanovisko, v ktorom kritizovali bývalé aj súčasné vedenie za neriešenie situácie. Za minulého generálneho sekretára z centrály odišlo 25 ľudí, za toho súčasného ďalších 21 a odchody pokračujú. Kde sa problémy začali? Ako vyzeralo šikanovanie na pracovisku a s akým nasadením to riešili biskupi? A prečo aj po odchode váhali, či o situácii vôbec verejne prehovoriť?

Alena Horváthová pracovala v charite šesť rokov, posledné roky ako šéfka Sekcie medzinárodnej spolupráce. Andrej Mesároš bol v rovnakej sekcii tri roky.

Prečo ste sa rozhodli pracovať pre Slovenskú katolícku charitu?

Alena Horváthová: Už predtým som pracovala v tomto sektore, no vzhľadom na svoju katolícku vieru som prišla do charity s cieľom podieľať sa na rozvíjaní tohto diela. Táto práca vie byť veľmi náročná. Po nástupe sme riešili pandémiu, následne vojnu na Ukrajine, no najťažším pracovným obdobím v mojom živote boli posledné dva roky. 

V charite som stretla veľa ľudsky, odborne aj hodnotovo založených ľudí, s ktorými spoluprácu som si veľmi vážila. No stretla som sa aj s prístupom, ktorý ma dostal na úplnú hranu.

Andrej Mesároš: Ja som mal dôveru v ľudí, ktorí v charite pracovali. Ani na sekundu som to po príchode neľutoval, lebo tím medzinárodnej spolupráce, ktorý tam vznikol, bol skvelý. Vďaka nemu tie tri roky naozaj stáli za to.

Generálny sekretár charity Filip Macák váš odchod vysvetľoval aj tým, že ak to charitatívne človek nemá vyslovene v sebe a nechce dlhodobo pracovať na úkor lepších platov, v organizácii roky nevydrží. Vy ste reagovali vyhlásením, že ste neodišli pre platy, ale pre zneužívanie moci, ktoré trvalo roky. Prečo ste sa neozvali skôr?

Horváthová: Pôvodne sme vôbec nechceli riešiť situáciu cez médiá. Dlhodobo sa ju snažíme riešiť všetkými možnými internými procesmi. 

Svoje v tom zohrala aj odprosujúca modlitba, ktorú zorganizovali cirkvi 16. novembra počas Dňa odprosenia. Brali sme ju ako veľký okamih. Aj cirkev je tvorená ľuďmi, preto nemôže byť dokonalá, no jej veľkosť sme vnímali aj v priznaní si zlyhaní. 

V jednej časti biskupi odprosovali za mlčanie v čase, keď bolo potrebné hovoriť. Táto modlitba vo viacerých z nás rezonovala a začali sme sa zamýšľať, či naozaj už nenadišiel čas hovoriť, keď vidíme, ako sa buduje organizácia na nepravdách a koľko pohoršenia z toho ide. To nemôže priniesť rozvoj charitného diela.

Mesároš: Ja na rozdiel od kolegov nie som z kresťanského prostredia. Na jednej strane u nich veľmi oceňujem väčšiu lojalitu, zhovievavosť a dôveru voči cirkvi či charite ako katolíckej inštitúcii, no v posledných dňoch som na nich apeloval, aby sme sa už viac netvárili, že je všetko v poriadku. Maximálnu poslušnosť nepokladám vždy za cnosť. 

Nedávno prehovorili o problémoch v organizácii aj zamestnanci Červeného kríža a po ich verejnom vystúpení vedenie skončilo. Máte aj vy túto ambíciu?

Mesároš: Keď som si prečítal ten rozhovor, napísal som kolegom, či nie sme príliš lojálni. Myslím si, že prehnaná lojálnosť je niekedy viac na škodu ako medializácia.

Horváthová: Videli sme, čo medializácia u nich spôsobila, napriek tomu sme sa aj po tomto rozhovore rozhodli, že do nej nejdeme a budeme čakať. 

Už keď sme v lete končili ako celé oddelenie, odmietli sme médiám povedať dôvody. Dokonca sme ich prosili, aby sa tejto téme vôbec nevenovali, keďže sme dúfali v interné riešenie.

To môžeme potvrdiť. Redakciu na vaše odchody upozornili ľudia z rôznych častí Slovenska už koncom leta, no keď sme sa vás na to pýtali, nechceli ste to nijako komentovať. Pýtali sme sa tak na vysvetlenie generálneho sekretára. Až jeho slová prelomili vaše mlčanie?

Horváthová: Je to tak. Skutočne to vyznievalo, akoby sme odišli za lepšími platovými vyhliadkami, pritom mnohí sme stále na úrade práce. 

Videli sme aj viaceré komentáre čitateľov, ktoré apelovali na našu reakciu. Až vtedy sme si povedali, že je čas viac nemlčať. Charita potrebuje aj vnútorne žiť v súlade s hodnotami, ktoré hlása a s ktorými si ju verejnosť spája. 

Aké reakcie ste po vyhlásení dostali?

Horváthová: Bolo to veľa správ a telefonátov, v ktorých nám ľudia ďakovali, že sme sa ozvali. Viacerí vnímajú potrebu očisty organizácie. Odchodov je už dlho veľa, čo nevrhá na charitu dobré svetlo. Iní až vtedy pochopili, prečo sme odišli. 

Sprostredkovane sa ku mne dostali aj iné reakcie. Aj keď sa nám prístup k riešeniu situácie zdá neadekvátny, stále čakáme. 

Napísali ste, že dôvodom vašich odchodov bol spôsob spravovania organizácie a zaobchádzania so zamestnancami, a to za bývalého aj súčasného vedenia. Spomínali ste snahu riešiť to interne, pričom terčom sa vraj stali tí, ktorí na porušovanie pravidiel a charitných princípov poukazovali. Čo sa posledné roky v charite dialo?

Horváthová: V charite som pracovala šesť rokov a zažila som troch generálnych sekretárov. Keď som v roku 2019 nastúpila, mala som pocit, že veci sa vyvíjajú dobrým smerom. Okolo mňa pracovalo veľa odborne kompetentných, ale aj osobnostne a hodnotovo silno nastavených ľudí. 

Za predošlého generálneho sekretára Miroslava Dzurecha, ktorý nastúpil do funkcie vo februári 2022, som si po mesiacoch začala všímať, že najmä z jedného oddelenia odchádza veľa ľudí. Keďže som bola vedúca Sekcie medzinárodnej spolupráce, na poradách vedúcich zamestnancov či pri osobných rozhovoroch s generálnym sekretárom a vedením som sa snažila hľadať riešenia. 

Bývalí zamestnanci charity o hromadnom odchodeNeodišli sme kvôli platom, ale pre zneužívanie moci zo strany vedenia

Pavol RábaraLukáš Kekelák

Najprv som si myslela, že ide iba o nápor práce, keďže sa to dialo v čase vypuknutia vojny na Ukrajine a veľa ľudí bolo preťažených. Keď však dve zamestnankyne z tohto oddelenia prešli na to moje, začala som sa dozvedať viac. 

Vtedy som zistila, že už niekoľko mesiacov bola snaha riešiť problémy interne s pánom Dzurechom, no riešenie neprichádzalo a odchody pokračovali. Ďalší rok sa situácia vystupňovala a viacerí ľudia sa cítili šikanovaní rôznymi osobami vo vedení.

Čím sa to začalo a ako si to šikanovanie máme predstaviť?

Horváthová: Spôsob riadenia organizácie s nerovným prístupom vytváral podhubie na takéto správanie. Konštruktívna kritika sa stala nežiaducou. 

V mojom prípade sa to začalo tým, keď som si dovolila vyjadriť kritiku voči tomu, akým spôsobom vedenie rozpustilo zamestnancov jedného oddelenia a akým spôsobom za nich vybralo nových ľudí. Považovala som to za neetické a v rozpore s charitnými pravidlami. 

V tomto duchu sa vyjadrila aj druhá vedúca, ktorá je zároveň rehoľnou sestrou. Odvtedy som sa cítila terčom.

Podľa našich informácií sú s týmto oddelením spojené aj ďalšie problémy, ktoré viedli k netransparentným postupom v charite. Vraj začali vznikať zbierky, ktoré neboli konzultované s oddeleniami, hoci boli za ne zodpovedné. Je to pravda?

Horváthová: Je to pravda, a nešlo len o jednu zbierku. Podobných prípadov bolo viacero. Viackrát sa stalo, že sa spustila humanitárna zbierka v zahraničí, ktorá spadala pod našu kompetenciu ako Sekciu medzinárodnej spolupráce, a my sme sa o nej dozvedeli z charitného newslettera alebo zo sociálnej siete. 

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Nikdy predtým to takto nefungovalo?

Mesároš: Nie. Štandardne to funguje tak, že ešte predtým, ako vyvinieme akúkoľvek aktivitu, musíme mať na druhej strane partnera a dobre pripravený projekt. Zahraničný partner nám povie, aká je v jeho krajine potreba, a my na to reagujeme napríklad aj zbierkou. 

Čo vám vedenie povedalo, keď ste sa ozvali?

Horváthová: Prvýkrát tvrdili, že zabudli, že zahraničné projekty máme na starosti my. Žiaľ, opakovalo sa to a vedenie adekvátne nezasahovalo. 

Dve oddelenia spúšťali veci, ktoré možno mali odkomunikované s generálnym sekretárom, ale nikto to nekomunikoval s nami, ktorí sme boli podľa interných pravidiel charity zodpovední za prípravu a realizáciu takejto pomoci. Tento prístup vytváral chaos a nie profesionálne smerovanie k transparentnosti.

Peniaze zo zbierok, ktoré s vami nikto vopred neprebral, končili tam, kde boli ohlásené?

Mesároš: To nevieme povedať. My sme mali vhľad len do zbierok, ktoré spadali pod našu sekciu. Vtedajšia vedúca ekonomického oddelenia si zakladala na dodržiavaní úmyslu darcu. 

Ak niekto pošle peniaze na Ukrajinu, majú ísť na Ukrajinu. Ak na Slovensko, tak na Slovensko. Ide nielen o legislatívne, ale aj etické pravidlá organizácie, o ktoré sa vedúca ekonomického zasadzovala, a vzhľadom na transparentnosť v charite zavádzala aj pravidlá fungovania.

Boli sme však svedkami, ako sa pre to začala dostávať do konfliktu s niektorými vedúcimi. Boje pokračovali, ale rázny zásah zo strany generálneho sekretára Dzurecha neprichádzal. Taktiež mu viacerí predkladali podnety na preskúmanie hospodárenia a dodržiavania ekonomických záväzkov, no bez odpovede.

Čo nasledovalo?

Mesároš: Vedúca ekonomického dala výpoveď. S jej nástupcom, ktorého sme tiež vnímali ako zásadového odborníka, bola spolupráca ukončená ešte v skúšobnej lehote. 

V tom čase sme stratili dôveru v časť vedenia organizácie a žiadali sme o odborné externé posúdenie nakladania s financiami. Správanie niektorých sme totiž považovali za nehospodárne a mali sme rôzne podozrenia. 

Ako sa postupovalo v prípade šikanovania?

Horváthová: Už od roku 2023 prebiehalo vo veci šetrenie, no po odprezentovaní výsledkov generálny sekretár neurobil žiadne organizačné zmeny. 

Naša právnička ako zodpovedná osoba za safeguarding zahrnula v súlade so smernicou do procesu aj našu charitnú sieť a na tlak Caritas Europa prebehlo v roku 2024 ďalšie šetrenie. 

Do konania sa zapojil aj prezident charity, otec biskup Tomáš Galis, a riaditelia diecéznych charít, ktorí si vybrali jedného z nich, aby situáciu prešetril. Rozhodli sme sa spolu s ďalšími kolegami do procesu zapojiť, hoci sme žiadali odborný externý audit.

Z akého dôvodu?

Horváthová: Mali sme obavy o kompetentnosť záverov pri prešetrovaní osobou bez skúseností s niečím podobným. Ukázala to aj záverečná správa, ktorá priniesla vlnu frustrácie.

Prečo?

Horváthová: Napriek tomu, že do tohto vyšetrovania boli predložené konkrétne dôkazy, záverečná správa bola vágna a také boli aj opatrenia. 

Jediná zásadná zmena nastala v organizačnej štruktúre. Právničke, ktorá iniciovala toto vyšetrovanie, keďže bola zodpovedná za riešenie podnetov zamestnancov, až kým jej ho generálny sekretár neodňal, bolo zrušené pracovné miesto. 

K predloženým ekonomickým podkladom nebola v správe ani len zmienka. 

Ako ste to ďalej riešili? 

Horváthová: Napísala som prezidentovi charity biskupovi Galisovi mail o tom, ako závery vnímame a poprosila ho o stretnutie. Počas stretnutia som ho žiadala aspoň o zhodnotenie záverov s odborníkmi, lebo situácia je skutočne vážna. 

Apelovala som tiež na doplnenie záverov k predloženej ekonomickej dokumentácii. Aj napriek dopytovaniu sme vyjadrenie k nej nikdy nedostali a závery s opatreniami zostali nezmenené.

Taktiež som biskupovi povedala, že opatrenia nevnímame ako riešenie, ale ako veľkú krivdu. S touto prosbou som za ním nebola sama. Žiadali sme, aby prizvali na kontrolu aj odborníkov z externého prostredia.

A prizvali takého odborníka?

Mesároš: Nevieme o tom. Pamätám si pomerne nervóznu odpoveď generálneho sekretára Miroslava Dzurecha, keď sme ešte jeho o to prosili, že prečo by sme mali niekoho takého volať, veď si to vyriešime vnútorne sami.

Aký vplyv malo toto vyšetrenie na ďalšie fungovanie charity?

Horváthová: Právnička po uplynutí výpovednej lehoty odišla a s ňou aj tajomníčka, ktorá podala výpoveď hneď na druhý deň po vyhodení právničky. Tiché odchody pokračovali a začala sa éra strachu. Mnohí sa báli vyjadrovať.

Keďže som ako vedúca Sekcie medzinárodnej spolupráce bývala na poradách vedenia, videla som, ako personalista aj právnička poukazujú na zlé zaobchádzanie s jednou zamestnankyňou. Upozorňovali, že z toho môže vzniknúť pre charitu veľký problém, čo sa napokon aj stalo. 

Okrem toho sa personalista aj právnička snažili riešiť ďalšie problémy, ktoré vznikli nerešpektovaním interných pravidiel. Najprv bolo zrušené miesto personalistovi a neskôr aj právničke. 

Čím vám to zdôvodnili? 

Horváthová: Nikdy nám dôvody neodkomunikovali. Pozícia personalistu bola zrušená, hoci organizácia mala v tom čase okolo 70 zamestnancov. Agendu personalistu presunuli inej osobe a na výkon jej agendy prijali ďalšiu osobu.

Čo sa týka právničky, generálny sekretár jej zrušil pracovné miesto a s príchodom nového generálneho sekretára v apríli 2025 bola o dva mesiace prijatá nová právnička.  

Mesároš: Keď sme prišli o právničku, viacerí sme sa opakovane pýtali, ako postupovať pri príprave zmlúv s partnermi, keďže nám opäť zo strany vedenia neboli zaslané inštrukcie a podľa interných procesov sme si zmluvy nemohli sami finalizovať, čo pochopiteľne komplikovalo prípravu a realizáciu projektov. 

Toto všetko sa dialo ešte za predchádzajúceho vedenia, čiže keď bol generálnym sekretárom pán Dzurech. Pre nedodržiavanie postupov som však apeloval aj na aktuálneho generálneho sekretára, ktorý nastúpil v apríli 2025. 

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Odzrkadľovali sa podobné odchody zamestnancov na pracovnej atmosfére?

Horváthová: Keď som bola prvý rok na poradách vedenia za pána Dzurecha, videla som niektorých kolegov ubitých a snažila sa im pomôcť. Ďalší rok som už videla veľa kolegov plakať a sama som sa neraz nezdržala. 

Doteraz som sa nikdy v živote v práci nerozplakala. No minulý rok bol spôsob fungovania a priebeh porád už takým terorom, že keď som z nich vyšla a spýtali sa ma, čo sme riešili, tak som sa rozplakala. Nevedela som sa pred poradou ani najesť.

Ako tieto porady vyzerali?

Horváthová: Bolo to nonstop útočenie na nás, čo sme poukazovali na problémy alebo mali výhrady voči tomu, ako sa vedenie správa k niektorým zamestnancom. Keď som chcela na obvinenia reagovať, priestor som neraz nedostala. 

Mesároš: Na niektorých poradách som Alenu zastupoval a môžem jej slová potvrdiť. Boli to porady, kde sa aj kričalo, a úplne strácali význam v tom, že by sa na nich koordinovala a plánovala naša práca.

Akú formu útokov ste v práci zažívali?

Horváthová: Niektorí napríklad dostávali nesplniteľné príkazy. V piatok v noci dostali členovia tímu mail, aké stratégie si majú pripraviť na odprezentovanie v pondelok ráno, potom to bola komunikácia štýlom „kto nepracuje od rána do noci, tak sa fláka“. Neustále bolo ľuďom niečo absurdne vyčítané.

Minulé leto som prehovárala dve veľmi kompetentné kolegyne, aby neodchádzali, že problémy sú v procese riešenia. Obe mi povedali, že už musia odísť, lebo sa boja o svoje fyzické a psychické zdravie, lebo nevedia takto ďalej fungovať. Keď som o rok nato dávala výpoveď ja, pochopila som, o čom hovorili.

Ako to riešil generálny sekretár Dzurech, ktorý v čase vedenia sekretariátu stál aj na čele trnavskej charity?

Mesároš: Nezdalo sa nám, že to zvláda. Sedel na dvoch stoličkách a mal na sekretariáte len čiastočný úväzok. Zdalo sa nám to absolútne neadekvátne vzhľadom na to, že charita zastrešuje jednotlivé arcidiecézne, diecézne a eparchiálne charity, čo ju robí najväčšou charitatívnou sieťou na Slovensku. Zároveň je to aj organizácia so zahraničným presahom. 

Nehovoriac o tom, že to bolo v čase, keď sme pri našej štandardnej agende ešte riešili aj podporu ľudí, ktorí prišli na Slovensko z dôvodu vojny na Ukrajine.

Horváthová: Nevideli sme jeho úprimnú snahu riešiť problémy, na ktoré sme upozorňovali, pokiaľ sa to netýkalo obľúbených zamestnancov. Ako vysvetlenie sme často počúvali, že on dostal mandát riadiť organizáciu a hotovo. Takýto prístup priviedol mnohých k odchodom. 

Za nástupcu pána Dzurecha si šéfovia diecéznych charít zvolili osobu, ktorú však biskupi stopli a vybrali si za generálneho Filipa Macáka. Viete prečo?

Horváthová: Nie presne. Proces voľby spočíva v tom, že riaditelia charít zvolia človeka, ktorého musí ako zriaďovateľ Slovenskej katolíckej charity potvrdiť ešte Konferencia biskupov Slovenska. Riaditelia charít by nemali hovoriť o svojej voľbe, ale k nám sa dostala informácia, koho si vybrali. 

Mesároš: Tešili sme sa, lebo sme danú osobu vnímali ako odborníka v sektore, ktorý je rešpektovaný aj v iných organizáciách a mal praktické skúsenosti s vedením podobnej inštitúcie. Mali sme nádej, že výmena generálneho pomôže pri začatí seriózneho riešenia problémov.

Ako ste potom prijali informáciu, že si biskupi nakoniec vybrali niekoho iného?

Mesároš: Nechceli sme spochybňovať niečie rozhodnutie či kompetenciu, ale zažívali sme neskrývané sklamanie. 

Horváthová: Viacero organizácií teraz hľadá riaditeľa a ako hlavné kritérium udávajú odbornosť a dlhoročnú skúsenosť s profesionálnym manažmentom v sektore. U nového generálneho sekretára sme evidovali isté skúsenosti, no keďže ide o najväčšiu charitatívnu sieť, obávali sme sa, či budú dostatočné. Napriek tomu sme sa rozhodli dať novému generálnemu sekretárovi šancu, keďže sme ho osobne nepoznali. 

Generálny sekretár pôsobil v OZ Misie, ktoré sa venuje deťom v Tanzánii. To vám ako referencia v humanitárnej pomoci nestačilo?

Mesároš: Ide o menšie občianske združenie založené len pred pár rokmi, a keď sme sa dozvedeli, že v tej organizácii nástupom do charity nekončí, vnímali sme to skôr ako konflikt záujmov, keďže charita s týmto združením spolupracuje cez jedno oddelenie.

Horváthová: Napriek tomu sme mu chceli bližšie predstaviť našu prácu v rámci Sekcie medzinárodnej spolupráce, aby sme sa zoznámili a počuli aj jeho víziu.

Z policajta riaditeľ katolíckej charityBaví ma to viac ako vyšetrovanie, voči biskupom budem poslušný, hovorí Filip Macák

Pavol RábaraLukáš Kekelák

Aká bola jeho vízia?

Horváthová: Nepredstavil nám ju. Prvýkrát som sa ju dozvedela až z rozhovoru, ktorý dal vám. Keď som sa ho na ňu pýtala v deň jeho nástupu na porade vedúcich sekcií, povedal len toľko, že on je tu na napĺňanie očakávaní biskupov a Rady charity. Keď som ho poprosila, či by nám ju predsa nepovedal, aby sme poznali jeho očakávania a plány, povedal, že ju predstavil kompetentným.

Následne som sa pýtala, ako často budeme mávať porady, keďže majú byť podľa interných štandardov charity pravidelné. Dostala som odpoveď, že podľa potreby, a tá potreba za tie dva mesiace, čo som bola ešte vedúca, čiže apríl – máj 2025, už nenastala.

To ste sa za celé dva mesiace od príchodu nového generálneho sekretára ani raz oficiálne nestretli?

Horváthová: Mali sme jednu poradu všetkých zamestnancov, následne poradu vedenia a potom sme dostali 30-minútový priestor na prezentáciu práce sekcie. Ostatná komunikácia smerom k nám sa už diala cez mail alebo vôbec. Aspoň čo sa nášho oddelenia týka. Niektorých sme však videli s generálnym sekretárom často. 

Žiadali sme aj o ďalšie stretnutia, aby sme pánovi Macákovi mohli priblížiť viac z našej práce, ale bolo to buď odmietané, alebo odkladané, kým ma neodvolali z vedenia.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Čo bolo príčinou vášho odvolania?

Horváthová: Nikdy mi to nebolo komunikované. Ani mne a ani kolegom z tímu. Pýtali sme sa na to aj generálneho sekretára pri stretnutí s prezidentom charity biskupom Galisom, kde tiež nič nepovedal, teda okrem toho, že je to jeho právomoc a on sa zodpovedá iným ako mne. 

Doteraz neviem, ani ako to bolo vysvetlené napríklad v rámci KBS či Rady riaditeľov. Ak by sme si boli vedomí veľkých zlyhaní, asi by sme to neboli práve my, kto žiadal o audit celej organizácie a iniciatívne si pýtal spätnú väzbu na našu prácu od nového generálneho sekretára. 

Kto vás na čele sekcie nahradil?

Horváthová: Osoba, ktorá nemá relevantnú prax ani vzdelanie v odbore pre danú pozíciu. Dokonca ide o osobu, pri ktorej sme minulý rok spolu s Andrejom upozorňovali na porušovanie interných pravidiel. 

Ako sa zmenilo zaobchádzanie so zamestnancami po výmene generálneho sekretára?

Mesároš: Nezlepšilo sa. Prostredie sme vnímali ako vysoko toxické najmä pre tých, čo korektne vyjadrili svoj nesúhlas so spôsobom riadenia sekretariátu. Naopak, lojalita bola prezentovaná ako jedna z hlavných požadovaných vlastností zamestnancov. 

Aj keď sa generálny sekretár v apríli 2025 vymenil, z jeho skutkov bolo evidentné, že negatívne javy, na ktoré sme predtým upozorňovali, budú pokračovať. 

Ktoré negatívne javy sa opakovali? 

Horváthová: Silná favorizácia a nerovnaké zaobchádzanie so zamestnancami – napríklad práve podľa miery lojality. Kým niektorí zamestnanci mali extra výhody, iným boli v práci kladené prekážky. 

A to sa prejavovalo ako?

Horváthová: Kým osoba na obdobnej pozícii dostala k dispozícii služobné auto aj na cesty domov, pri mne zisťovali, či môžem ísť svojím súkromným autom na pracovnú cestu, pričom ma žiadali, aby som zobrala aj ďalších kolegov. Kontrolovali ma, či mám na to potrebné povolenie od vedenia. 

To už pôsobí skôr ako bossing. Takémuto prístupu čelili aj iní ľudia z vášho tímu?

Mesároš: Áno. Dvaja členovia nášho tímu dokonca dostali príkazy zdržať sa akýchkoľvek úkonov, ktoré im inak vyplývali z hlavnej náplne práce – napríklad nemohli komunikovať s projektovými partnermi. Nemohli tak vykonávať činnosti, za ktoré boli zodpovední smerom k svojim projektovým partnerom alebo donorom. Dialo sa to bez toho, aby im zmenili pracovnú náplň alebo im povedali dôvod. 

Pritom v príkaze, ktorý im bol zaslaný mailom, bolo ešte uvedené, že jeho nedodržanie bude považované za závažné porušenie pracovnej disciplíny, pre ktoré je možné okamžite skončiť pracovný pomer.

Pán Macák pritom tvrdí, že so zamestnancami vedie pravidelný dialóg a hľadá konsenzus, pretože si váži prácu a výsledky svojich kolegov. To teda nesedí?

Horváthová: Poslal e-mail v tomto duchu po tom, ako sme v júni 2025 napísali o situácii na sekretariáte otcom biskupom. Kolegov, ktorí dostali zákazy komunikácie, si nikdy nevypočul, aj keď žiadali o priestor prediskutovať s ním svoju agendu. Chodili iba mailové pokyny a mali čakať na rozhodnutia. Dôvod zákazu sa nikdy nedozvedeli.

Mesároš: Direktívne pokyny od generálneho sekretára cez mail bez diskusie sa stali novým pravidlom, čiže človek často ani vlastne nevedel, na čom je alebo čo zlé spravil.

Horváthová: Takýto spôsob riadenia sme vnímali ako centralizovanie moci so zavádzaním vysoko kontrolných mechanizmov bez možnosti vysvetliť či obhájiť fungovanie na projektoch, za ktoré sme boli zodpovední. 

Napríklad aj každý vstup bývalého zamestnanca či návštevy do budovy musel vopred schváliť generálny sekretár.

Nebol takýto prístup k vám zapríčinený práve tým, že ste patrili ku skupine „rebelov“, ktorí riešia problémy?

Mesároš: Viacerí sme to presne takto vnímali, že išlo o dôsledok či trest za naše predošlé konanie. Nehovoríme, že sme dokonalí, vnímame nekonečný priestor na zlepšovanie sa, ale prístup k nám sa nám zdal cielene účelový.

Boli sme otvorení komunikácii a pýtali si spätnú väzbu. Považujeme ju za dôležitú pre rast, len, bohužiaľ, z druhej strany akoby ani nebola snaha vysvetliť nám dôvody zaobchádzania, ktoré sme zažívali. 

Kedy prišiel zlom, že ste si povedali, že to viac nechcete tolerovať?

Mesároš: Zažil som pána Dzurecha. Keď po ňom prišiel pán Macák a konal takto direktívne, nemal som dôveru ani chuť zostávať dlhšie. Nemám už na to ani vek, aby so mnou niekto komunikoval len cez príkazy. 

To, čo sa tam dialo, akým spôsobom sa spravovala organizácia a ďalej sa pristupovalo k ľuďom, bolo v rozpore s mojím svedomím. Napriek tomu, že som nevedel, ako zareaguje zvyšok tímu, podal som výpoveď.

Horváthová: Andrej dal výpoveď ešte pred mojím odvolaním s tým, že spôsob vedenia organizácie sa nestotožňuje s jeho hodnotovým nastavením, hoci je neveriaci. Vtedy som si povedala, čo tu ešte robíme my ostatní? 

Mám pocit, že niekedy sme ako veriaci až príliš zhovievaví a ťažko sa nám robia rázne kroky. Dva roky počúvam od blízkych, aby som zmenila prácu, a nebola som jediná, no v nádeji sme riešili veci ďalej. Toto obdobie prinieslo mnohým veľa zranení a u niektorých aj mesiace dávania sa dokopy. 

Narážate na niečo konkrétne?

Horváthová: Sama som skoro celé leto strávila na PN-ke. Začalo ma bolievať srdce, mala som teploty, tak som to začala riešiť. 

Ešte pred rokom mi vyšli výsledky vyšetrení dobre. Tentokrát ma doktor poslal na všetky dostupné kardiologické vyšetrenia, ako aj psychologické. Vyšetrenia opäť nič neukázali, ani tie psychologické, až na časť, keď sa ma pýtali na prácu. Vtedy sa mi vyhodili červené fľaky po tele. 

Keď lekár videl, ako prudko moje telo reaguje na dlhodobý neprimeraný stres, vypísal ma a radil mi, aby som z práce odišla. Až v tej chvíli som pochopila, že rozhodnutie podať výpoveď bolo už v hraničnom čase a vôbec nie unáhlené, ako sa niektorým zdalo. 

Teraz sa to všetko opäť upravilo a nemám podobné zdravotné problémy. 

Ako ste sa snažili o zmeny tesne predtým, než ste podali hromadnú výpoveď?

Horváthová: Keďže sa nám už druhý rok s otcom biskupom Galisom, ktorý je prezidentom charity, nedarilo dosiahnuť odborný externý audit, začiatkom leta sme napísali list všetkým biskupom. Uviedli sme v ňom výhrady voči vedeniu organizácie za predchádzajúceho aj súčasného generálneho sekretára a dôvody našich výpovedí. 

Mesároš: Nie je to totiž len o pánovi Dzurechovi či pánovi Macákovi. Výmena generálneho sekretára nestačí. Pán Dzurech skončil, prišiel nový generálny sekretár a problémy pretrvávajú.

Chýba pomenovanie problémov, vyvodenie zodpovednosti a ich komplexné odborné uchopenie, aby dôsledky neniesli len mlčky tí, ktorí sa o dodržiavanie procesov snažili zasadzovať. 

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Ako reagovali na situáciu ostatní biskupi, ktorých ste žiadali o pomoc?

Horváthová: Doteraz sme odpoveď na náš list nedostali. Na plenárnom zasadnutí KBS vystúpil generálny sekretár Filip Macák. Ako situáciu prezentoval, nevieme. V lete sme sa stretli s biskupom Galisom aj za prítomnosti pána Macáka, no ani to veci nepohlo. 

Snažili sme sa stretnúť aj s predsedom Konferencie biskupov Slovenska arcibiskupom Boberom, no termín sme nedostali. 

Biskupi reagovali na vaše stanovisko podporou vedenia a spôsobu riadenia Filipa Macáka. Prekvapilo vás to?

Mesároš: Bolo to očakávané sklamanie. Vyjadril sa otec biskup Galis, ktorý je ako prezident charity za ňu zodpovedný, a bolo to v súlade s tým, čo sme videli a počúvali už dlhšie. 

Horváthová: Napriek tomu považujeme za nevyhnutné zriadiť nezávislú kontrolnú komisiu, ktorá bude pravidelne kontrolovať prácu generálneho sekretára a na ktorú sa budú vedieť obracať aj zamestnanci.

Dianie v katolíckej chariteBiskupi na čele s Galisom sa po slovách bývalých zamestnancov o šikanovaní postavili za vedenie charity

Pavol HudákLukáš Kekelák

Biskupi v reakcii tiež tvrdili, že nastavujú pravidlá, a KBS rozvíja úsilie o nastavenie „transparentných vnútorných procesov v koordinácii s Caritas Internationalis“. Rieši sa situácia už aj so svetovou matkou charity?

Horváthová: Nechceme ísť do detailov, pretože sú to interné informácie, ale áno, rieši. Povedal nám to ešte v lete na stretnutí otec biskup Galis, že mu v tejto veci píšu aj z Caritas Internationalis, keďže výpoveď z charity dal aj človek, ktorý je externým hodnotiteľom štandardov Caritas Internationalis.

Mesároš: Snaha a tlak od medzinárodných organizácií tam naozaj je. Aby charita mohla byť charitou, mala by spĺňať a implementovať štandardy Caritas Internationalis. Vedenie našej charity sa jej zodpovedá, ak chce nosiť meno a logo charity. 

Keďže Konferencia biskupov Slovenska je zriaďovateľom Slovenskej katolíckej charity, práve ona zodpovedá pred Caritas Internationalis za jej fungovanie. 

Keď mala problémy Caritas Internationalis, pápež František spravil radikálny rez, odvolal celé vedenie a padol aj kardinál Tagle zodpovedný za charitu. Podobný scenár na Slovensku neočakávate? 

Horváthová: Pápež František konal rázne a obletelo to aj médiá. Jeho konanie je hodné nasledovania aj v našich podmienkach. Žiaľ, v SKCH sme sa za tri roky podobne rázneho kroku nedočkali. To, čo sa dnes v charite deje, vedie k deštrukcii.

Do dnešného dňa nebola vyvodená žiadna zodpovednosť. Bývalý generálny sekretár Miroslav Dzurech, za ktorého vedenia sa rozpad Slovenskej katolíckej charity začal, dal výpoveď zo zdravotných dôvodov a pokračuje ďalej ako riaditeľ Arcidiecéznej charity v Trnave. 

Biskup Galis mu ako prezident charity, vediac o všetkých problémoch, pri odchode poďakoval za vykonanú prácu. Takýto postoj biskupa vzbudil u mnohých zamestnancov pohoršenie. 

Ako vnímate, že bývalý sekretár Dzurech sa po tom všetkom vrátil na stoličku riaditeľa diecéznej charity v Trnave?

Horváthová: Ako jeden z dôvodov, pre ktorý žiadame o odborný a komplexný audit. Podnety by sa mali prešetrovať profesionálne a na základe toho treba robiť aj rozhodnutia, kto má aké funkcie zastávať.

Ako ovplyvnil váš odchod fungovanie projektov v zahraničí?

Mesároš: Realita je trochu iná ako to, čo hovoril pán sekretár v rozhovore. Od lokálnych partnerov máme spätnú väzbu, že ľudia na našej sekcii sa menia ďalej a fluktuácia pokračuje.

Kontaktovala nás jedna organizácia s obavami, či bude vedieť dokončiť projekt, ktorý sme spolu pripravili, lebo odkedy sme odišli, komunikuje už so štvrtým projektovým manažérom. Nehovoriac o tom, že ide o ľudí, ktorí nerozumejú kontextu, keďže nikdy v danej krajine neboli. 

Horváthová: Ide o projekty na Ukrajine, Blízkom východe, ale aj v Afrike. Mnohí partneri nám volali, čo sa v charite deje. Komunikácia s niektorými bola pozastavená či dostali pokyn čakať, spolupráca s inými zas bola zrušená. Má to zlý dosah na fungovanie partnerov, ktorí sú už aj bez toho vo veľkej neistote, a z charity to robí nestabilného a neprofesionálneho partnera. 

Nie sú toto správy, pri ktorých si vyčítate, že ste odišli?

Horváthová: Práve preto, že nám na tej pomoci záleží, sme zotrvávali tak dlho. 

Mesároš: No potrebujeme veriť v to, čo robíme. Dôveru vo vedenie sme stratili a nevedeli sme byť takto ďalej súčasťou organizácie. 

Aj dnes sa nájdu hlasy, podľa ktorých svojimi vyjadreniami charitnému dielu a cirkvi škodíte. Riešili ste v sebe túto dilemu, či o tom radšej vôbec neprehovoriť?

Horváthová: My sme o tom práve preto odmietali tak dlho hovoriť, lebo sme mali rovnaký postoj. Problémy som však začala vnímať pred tromi rokmi, čo je neprimerane dlhý čas. Už druhý rok počúvame komentáre k forme, akoby nebol dôležitejší obsah. Medzičasom z ľudí, ktorí sa ozývali, že sa cítia šikanovaní a že sa porušujú pravidlá, v charite už dnes takmer nikto nepracuje.  

Mesároš: Netreba to z našej strany vnímať ako žiaden boj proti cirkevným inštitúciám. Vždy sme mali v úcte a vďačnosti Konferenciu biskupov Slovenska aj charitu. Vďaka zbierkam, ktoré organizovali na pomoc kresťanom na Blízkom východe, sa dostalo mnohým pomoci. 

Avšak čím dlhšie sa k problémom neadekvátne pristupuje, tým dlhšie bude trvať ich náprava. Úprimne si však nemyslím, že tento rozhovor môže byť momentom, že sa veci zmenia. Zdá sa mi, že v cirkevných organizáciách to očividne funguje celkom inak. 

Ako sa po vašej skúsenosti zmenil pohľad na Slovenskú katolícku charitu a biskupov?

Horváthová: Mám ich stále v úcte. Z vlastnej skúsenosti však hovorím, že charite chýba dôsledný systém kontroly vedenia a následné vyvodzovanie zodpovednosti. 

Je nevyhnutné uvedomiť si, že charita je aj správcom zverených financií, pričom túto správu vykonáva ako cirkevná organizácia. Z tohto dôvodu by sme mali mať nastavenú latku vyššie ako v iných neziskovkách. 

Ani v cirkevných inštitúciách sa nemôžeme spoliehať len na deklarovanú zbožnosť. Aj v charite musia pôsobiť dôslední a kompetentní ľudia. Pre viacerých bývalých kolegov to bola taká skúsenosť, že už nikdy nechcú robiť ani pre charitu, ani pre inú podobnú organizáciu, čo nás mrzí.

Mesároš: Vnímame totiž potrebu organizácií ako charita najmä v tomto čase a stále nám záleží na ľuďoch, ktorým sa pomoc poskytovala. Dúfame, že sa Konferencii biskupov Slovenska podarí nastaviť opatrenia tak, aby charita vedela byť „blízko pri človeku“, ako to má aj vo svojom motte. 

Reakcia Slovenskej katolíckej charity:

Slovenská katolícka charita si je vedomá obáv, ktoré boli v poslednom období medializované v súvislosti s jej vnútorným fungovaním. Slovenská katolícka charita sa riadi rešpektom k dôstojnosti každého človeka. Z tohto dôvodu a z úcty k spravodlivosti voči všetkým zúčastneným sa verejne nevyjadrujeme k individuálnym obvineniam alebo tvrdeniam bývalých zamestnancov ani ich verejne nehodnotíme. Takéto záležitosti si vyžadujú citlivé a zodpovedné riešenie prostredníctvom príslušných interných procesov.

Ako už bolo komunikované prezidentom Slovenskej katolíckej charity, Jeho Excelenciou Mons. Tomášom Galisom, Slovenská katolícka charita plánuje realizovať externý audit svojich organizačných procesov a systémov. Tento audit bol iniciovaný Slovenskou katolíckou charitou na základe požiadavky Konferencie biskupov Slovenska, ktorá je zriaďovateľom organizácie a vykonáva nad ňou dohľad. Audit bude vykonaný nezávislou zahraničnou audítorskou organizáciou. Caritas Internationalis poskytne v tomto procese technickú podporu v rámci štandardnej sprievodnej podpory, ktorú poskytuje členským organizáciám konfederácie.

Slovenská katolícka charita nakladá s finančnými prostriedkami výlučne v súlade s úmyslom darcov. Transparentnosť, zodpovednosť a rešpektovanie účelu každého daru sú základnými princípmi našej práce a jadrom našej zodpovednosti voči všetkým, ktorí nám prejavujú dôveru.

Slovenská katolícka charita zostáva plne oddaná svojmu poslaniu pomáhať ľuďom v núdzi na Slovensku aj v zahraničí a v tejto službe pokračuje s podporou svojho zriaďovateľa. Zodpovedné riadenie, transparentnosť a dôvera patria medzi hodnoty, ktorým dlhodobo a systematicky venujeme pozornosť.

Tieto interné procesy sú realizované s náležitou starostlivosťou a dôslednosťou, aby bolo zabezpečené ich zodpovedné a dôkladné posúdenie. Takáto práca si nevyhnutne vyžaduje čas, aby mohla byť vykonaná správne. Slovenská katolícka charita zostáva plne odhodlaná konať a komunikovať pravdivo, zodpovedne a v súlade so svojimi hodnotami.

Rada Slovenskej katolíckej charity