Z policajta riaditeľ katolíckej charity Baví ma to viac ako vyšetrovanie, voči biskupom budem poslušný, hovorí Filip Macák

Bývalý policajný vyšetrovateľ Filip Macák je od marca generálnym sekretárom Slovenskej katolíckej charity (SKCH). V rozhovore vysvetľuje, ako sa dostal ku charitatívnej práci aj do čela charity, hoci si ho diecézni šéfovia nevybrali ako prvého. 

Popri riadení SKCH pôsobí aj v občianskom združení OZ Misie, ktoré s charitou spolupracuje. Konflikt záujmov v tom nevidí. „Ja budem ten prvý, ktorý ukáže na netransparentnosť, ak by sa objavila,“ tvrdí. Kam chce posunúť charitu? Aká je jeho vízia pomoci? A ako ju prijali zamestnanci?

Myslí si tiež, že by charitu malo byť vo verejnom priestore viac počuť, nechce to však robiť na úkor názoru biskupov či šéfov diecéznych charít. „Skôr ako forma rebelovania je v tomto smere dôležité zachovanie jednoty a hierarchie,“ tvrdí. Čo si ako expolicajt myslí o tom, že riaditeľ košickej charity figuruje v jednej neziskovke s právoplatne odsúdeným Mariánom Petkom? 

Ako sa z policajného vyšetrovateľa stane šéf charity? 

Nie som „šéfom charity“. Slovenská katolícka charita, v ktorej som generálnym sekretárom, je dáždnikom nad arcidiecéznymi a diecéznymi charitami, ktoré fungujú ako samostatné organizácie s nezávislým riadením.

Svoju kariérnu cestu nepokladám za náhodnú, vnímam pri nej Božie vedenie. Aj keď stať sa generálnym sekretárom, keď som predtým pôsobil v iných štruktúrach, sa môže niekomu zdať nie úplne štandardné. Samozrejme, vždy som však inklinoval k zraniteľným, veď z toho pramení aj práca pre políciu.

Čomu ste sa v polícii venovali?

Začínal som ako vyšetrovateľ v Trnave a potom som pracoval na špecializovanom pracovisku v Bratislave. 

Na NAKA?

Na špecializovanom pracovisku, nechcem to konkretizovať.

Ako ste sa dostali ku charitatívnej práci?

Zlomovým momentom bola pre mňa návšteva Afriky. Do Tanzánie som šiel prvýkrát ešte v čase covidu spolu s dvoma kňazmi – Benjamínom Kosnáčom a Pavlom Gajdošom.

Otec Benjamín tam začal dielo pred veľa rokmi, ešte keď pôsobil ako kňaz slovenskej farnosti v americkom Detroite. Otec Pavol mu vypomáhal. Počas mojej prvej návštevy sme navštívili aj otca Petra Majerníka, ktorý už v tom čase pôsobil v Tanzánii. Je z východného Slovenska a jeho pôsobenie v Tanzánii je poznačené jeho charakteristickým nákazlivým nadšením a životnou energiou, ktorá ma očarila. 

O rok som tam išiel druhýkrát. Vtedy prišiel ten zlomový bod. 

Čo to s vami spravilo?

Po návrate to vo mne zostávalo, vracal som sa k tomu a každodenne som to riešil aj morálne, akoby som sa s tým musel vyrovnať. Navštíviť rozvojovú krajinu, vidieť hlad po pomoci a čo všetko sa dá pre tých ľudí urobiť, to mnou pohlo.

Inšpirovala ma zanietenosť a oddanosť ľudí, ktorí pomáhajú deťom. Tanzánia je krajinou detí, ktoré tvoria viac ako päťdesiat percent obyvateľstva. Keď som sa teda druhý raz vrátil z Tanzánie domov, s Benjamínom Kosnáčom sme rozmýšľali, ako im pomôcť individuálnejšou formou. Tak vzniklo občianske združenie OZ Misie.

Dnes ste však generálnym sekretárom Slovenskej katolíckej charity. Poznali ste ju aj predtým?

Spočiatku iba ako značku, najmä preto, že som značnú časť života pôsobil v zahraničí. Slovenskú katolícku charitu som spoznal prostredníctvom spolupráce s projektom Adopcia na diaľku, ktorý sme oslovili ako dlhodobo etablovaný projekt s programom podobným tomu, ktorý sme chceli realizovať my v OZ Misie. Chceli sme získať skúsenosti a poradiť sa, ako takýto projekt efektívne viesť.

Často sa dobro zrodí spontánne, z emócií, a neskôr je náročné zosystematizovať ho a udržať pružné.

V tom čase sa otvárala kresťanská škôlka financovaná vďaka dobrým ľuďom na Slovensku, do ktorej začalo chodiť približne sedemdesiat detí. Rozhodli sme sa, že vo farnostiach, ktoré poznáme, nebude problém tieto deti „adoptovať na diaľku“ a podporiť ich vzdelávanie, a tak sme sa obrátili na projekt Adopcia na diaľku.

Pôvodne sme mysleli, že zostaneme pri menšom projekte, no manažér Adopcie na diaľku Peter Knapík bol veľmi ochotný a navrhol spojiť sily, aby sme spoluprácu mohli rozšíriť a realizovať ju ešte intenzívnejšie.

Pán Knapík bol teda tým človekom, ktorý vás oslovil či odporučil aj na post generálneho sekretára?

Nepovedal by som, že ma niekto oslovil či odporučil, ale aktívne som sa zaujímal o takýto druh práce, keďže som vnútorne cítil, že sa chcem uberať týmto smerom. Preto som o tejto ponuke vedel. Úprimne povedané, spočiatku som ani netušil, kto je generálny sekretár. Nepoznal som hierarchiu charity.

Bol som však veľmi aktívny v našej farskej charite, čiže mi bol tento priestor blízky, ale hierarchia a organizácia SKCH už menej. Keď som sa teda dozvedel o danej ponuke, prebleskla mi hlavou myšlienka, či by som sa do niečoho takého nepustil. 

Foto: Postoj/Adam Rábara

Hovoríte, že spôsob, akým ste sa na post dostali, nemusel pôsobiť štandardne. Podľa našich informácií si riaditelia diecéznych charít zvolili pred vami niekoho iného, ale biskupi si nakoniec vybrali vás. Ako sa dostali práve k vám?

Vyhral som v druhom kole výberového konania. Verím, že výberová komisia zohľadnila všetky kritériá výberu kandidátov.

Neviem, čo sa dialo v zákulisí. Ja som sa zúčastnil na procese štandardným spôsobom, prihlásil som sa cez Profesiu a šiel som rýchlo na druhé kolo pohovoru, kde som predstavil svoju víziu riaditeľom diecéznych charít.

Nikoho z nich som nepoznal, teda okrem Pavla Vilčeka, riaditeľa Spišskej katolíckej charity, s ktorým som sa náhodou stretol práve v Tanzánii, ale zo štruktúr slovenskej charity sme sa nepoznali.

S odstupom času mi bolo povedané, že som bol zvolený, a nomináciu som prijal. Následne som sa zúčastnil na plenárnom zasadnutí Konferencie biskupov Slovenska a po krátkom híringu ma vymenovali. 

Spomedzi biskupov máte s niekým z nich bližší vzťah?

Moja funkcia mi dáva možnosť zúčastňovať sa na plenárnych zasadnutiach Konferencie biskupov Slovenska a úprimne, cítim sa medzi otcami biskupmi veľmi príjemne. Obzvlášť si vážim spoluprácu s prezidentom SKCH otcom biskupom Tomášom Galisom – nielen ako najvyššou cirkevnou autoritou SKCH, ale predovšetkým ako láskavým, múdrym a vzdelaným človekom, s ktorým sa vždy dobre spolupracuje a od ktorého sa dá veľa naučiť. Otec biskup, ktorého aj osobne poznám, je František Trstenský. Pochádza z Oravy ako aj ja.

V OZ Misie pôsobíte naďalej?

Áno, ale OZ Misie nie som len ja. Okrem mňa sú to aj dvaja kňazi plus veľké množstvo ľudí, ktorí boli súčasťou celej našej misijnej práce v Tanzánii. Hovoríme o viac ako sto ľuďoch.

OZ Misie v Tanzánii spolupracuje s charitnou Adopciou na diaľku. Charita, na ktorej čele stojíte, tak podporuje projekt združenia, kde naďalej pôsobíte. Mnohí sa môžu pýtať, či nie ste v konflikte záujmov. Vy to tak nevidíte?

Nejde o žiadny konflikt záujmov. Ide o spoluprácu dvoch charitatívnych organizácií, ktoré majú nezávislé financovanie, no spájajú ich spoločné projekty a predovšetkým entuziazmus pomáhať ľuďom.

Práve sme dokonca boli spoločne od 10. do 25. novembra v Tanzánii, išlo tam tridsať dobrovoľníkov, ktorí sú súčasťou našej komunity. Ja som bol v Tanzánii teraz už desiaty raz.

Našu prácu vnímame s dôrazom na transparentnosť a otvorenosť, a preto vždy rád zodpoviem akúkoľvek otázku, aby bolo jasné, že naozaj takto konáme. Ja budem ten prvý, ktorý ukáže na netransparentnosť, ak by sa objavila.

Vy osobne ste išli do Tanzánie za OZ Misie alebo za Slovenskú katolícku charitu?

Aj, aj, keďže obe organizácie tam majú rozbehnuté projekty. Okrem členov OZ Misie sme zobrali aj niektorých členov charity pracujúcich na projekte Adopcia na diaľku na monitorovaciu cestu. Podobné cesty totiž v charite neboli úplne štandardné, pritom je dobré zažiť si takúto skúsenosť priamo na mieste. 

Hovorím o ľuďoch z charity, ktorí pracujú na projektoch s Ugandou a s Tanzániou. Je dobré, keď reálne uvidia to, čo potom komunikujú darcom.

Ako generálny sekretár SKCH, ktorá spolupracuje s OZ Misie, tak vôbec nezvažujete zo združenia odísť, aby to nespôsobovalo otázky?

Slovenská katolícka charita finančne nepodporuje OZ Misie; v rámci projektu Adopcia na diaľku SKCH zabezpečuje podporu vzdelávania detí, pričom OZ Misie pôsobí ako partnerská organizácia a pomáha zastrešovať túto podporu priamo na mieste.

Takže naďalej zostávate aj v OZ Misie?

Áno. Momentálne som súčasťou aj OZ Misie.

Poďme k vašej vízii charity. Nie ste človek zo štruktúr, ako ste ju vnímali do vášho príchodu?

Skôr ako kresťan. Až keď som sa zaujímal o pozíciu generálneho sekretára, som zisťoval, aký je rozsah a obsah činnosti charity, a musím uznať, že ten záber je obrovský.

Často sa dobro zrodí spontánne, z emócií, a neskôr je náročné zosystematizovať ho a udržať pružné. Prax býva taká, že roky prejdú a projekt síce stále funguje, ale najmä vďaka pevným a dobrým vzťahom medzi ľuďmi, nie však vďaka systémovým zmenám.

No spoločnosť je omnoho rýchlejšia a aj charita sa musí zmodernizovať. Musíme ísť s trendom, vedieť pomáhať a držať krok s dobou. V tomto chcem charitu posunúť dopredu. 

Ako chcete zmodernizovať charitu a „pomáhať s dobou“?

Štruktúra Slovenskej katolíckej charity, konkrétne autonómia jednotlivých celkov a diecéz, ide trochu na úkor jednoty. Často nemáme v niektorých momentoch absolútnu synergiu. Preto považujem za dôležité vystupovať absolútne jednotne, tak ako vystupuje jednotne cirkev v skoro všetkých veciach. Cieľ je nastaviť procesy, aby sa to v charite darilo. 

V pripomienkovaní zákonov musíme byť proaktívnejší. Charita potrebuje silnejší hlas v spoločnosti.

Dnes sa veľa vecí štandardizuje a očakáva sa od nás určitá systematizácia aj vzhľadom na medzinárodné štruktúry, ktorých sme súčasťou, ako Caritas Europa či Caritas Internationalis. S tým prichádza aj potreba transparentnosti, čo už každý pokladá za nevyhnutnosť. 

Slovenská katolícka charita je dôveryhodná značka, ale môže byť ešte dôveryhodnejšia a viditeľnejšia, môže ešte viac pritiahnuť ľudí k pomoci.

Prichádzate z prostredia, ktoré je blízke vyšetrovaniu. Chystáte sa spraviť nejaký audit, prípadne transparentnejšie pristupovať k tomu, kde peniaze ľudí končia?

Určite áno. Na úrovni Slovenskej katolíckej charity sme si do nejakej miery už audit urobili, ešte to musíme dokončiť, lebo záber činnosti je veľký. Uvedomujeme si totiž, že pravdivosť a transparentnosť sú pri našej práci absolútne kľúčové. Je na to naviazané naše meno, práca a v konečnom dôsledku aj meno cirkvi ako takej. Nemôžeme riskovať meno nášho zriaďovateľa.

Pri charitatívnych organizáciách je často predmetom diskusie aj efektivita pomoci. To riešite tiež?

Iste, niekedy veľmi ťažko vidieť hranicu, čo sú a čo už nie sú dobre použité peniaze. Poviem príklad z Afriky. Videl som niektoré projekty, ktoré sa robili pred desiatimi či pätnástimi rokmi, a niektoré studne tam skončili nefunkčné, lebo sa nemyslelo na to, že ich treba aj nejakým spôsobom udržiavať, že voda môže vyschnúť. 

V emócii sa možno podarí vyzbierať peniaze, spraviť napríklad studňu, dať vodu ľuďom, ale ako to bude ďalej, je tiež otázka, ktorú musí niekto riešiť. Kto bude spravovať túto vec? Je to nejako pokryté? Čiže obdobne to môže platiť na iné príklady a oblasti.

Vnímate rozpor aj medzi tým, že diecézne charity chcú, aby charita pomáhala viac na Slovensku než v zahraničí?

Ten rozpor nevnímam, naopak, vnímam veľkú synergiu a porozumenie. Zahraničná pomoc bude vždy agendou národnej kancelárie, pretože medzinárodná pomoc je bezodná, ale rozvoj a pomoc doma sú rovnako dôležité.

Hoci som sám vzišiel zo zahraničnej rozvojovej pomoci, oveľa viac vnímam potrebu u nás na Slovensku robiť to, čo vieme, tam, kde sme prítomní. Keď budeme pracovať ešte intenzívnejšie, môžeme na tejto pôde dosiahnuť oveľa viac a efektívnejšie.

Charitu si však ľudia na Slovensku spájajú práve s projektmi na pomoc v zahraničí ako Pôstna krabička či Adopcia na diaľku než s vašou prácou v charitných domoch. S čím teda chcete, aby si verejnosť spájala prácu charity na Slovensku?

Človek, ktorý chce pomáhať, si spôsob nájde. Niekto chce pomáhať iba v Afrike, iný len na Slovensku a práve na to sú farské a diecézne charity, v ktorých sa človek môže angažovať.

Buďme prítomní najmä v momente skutku, a kde to bude, je v zásade nakoniec jedno. 

Keď sa človek pomoci otvorí, svoju cestu si už nájde. My mu musíme ponúknuť čo najviac možností. Preto sa ničoho, kde teraz pôsobíme, funguje to a oslovuje to ľudí, nechceme vzdať.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Čo pokladáte za priority v pomoci na Slovensku?

Rád by som posunul dopredu najmä tri oblasti. Ako prvé farské charity, ktoré sú najnižším článkom a najbližším komunitným prvkom, kde ľudia najlepšie poznajú svoje potreby a dokážu si aj vďaka tomu najefektívnejšie pomáhať.

V budovaní siete farských charít chceme preto intenzívnejšie pracovať, aby sme ju čo najviac rozšírili. Je to tá najefektívnejšia a v konečnom dôsledku aj najlacnejšia forma pomoci.

Čo plánujete ďalej?

Veľký priestor vidím v rozvoji dobrovoľníctva. Mladí dnes žijú emočne veľmi impulzívne, čo ich však aj rýchlo unavuje, preto im vo vytvorení priestoru v konaní dobra pre druhých chceme ukázať, že dobrovoľníctvo poskytuje aj formu stabilizácie a vnútorného ukotvenia. Posunúť sa od zamerania na seba k niekomu inému, núdznemu. 

Boli by sme radi, keby práve charita vytvárala takýto priestor aj pre firmy, ktoré si uvedomujú svoj dlh voči spoločnosti, aby využili naše aktivity na realizáciu seba i svojich zamestnancov.

A do tretice by sme chceli posilniť našu značku, identitu aj hlas voči štátu. Stojíme pred veľkou reformou financovania sociálnych služieb. Slovenská katolícka charita je najväčším neverejným poskytovateľom týchto služieb a tento návrh sa nás výrazne dotkne. 

Chcete teda častejšie pripomienkovať zákony, ktoré majú na vás vplyv?

Áno, v pripomienkovaní zákonov musíme byť proaktívnejší. Pôsobíme vo verejnom priestore dlhé roky, no malo by nás v ňom byť viac počuť, minimálne v odborných témach, ktoré sa nás týkajú. Musíme viac prispievať v rámci pracovných skupín legislatívneho procesu, v ktorých pôsobíme, aby sme naďalej dokázali robiť to, na čom nám v charite záleží. Charita potrebuje silnejší hlas v spoločnosti.

Ako vašu víziu v charite prijali zamestnanci? 

Ťažko mi je vyjadriť sa za všetkých ľudí. So zamestnancami charít vedieme pravidelný dialóg. Počas rád charít si vymieňame názory a diskutujeme postupy. Som otvorený hľadať konsenzus, pretože si veľmi vážim dlhoročnú prácu a výsledky svojich kolegov. Charita je veľká organizácia a chce to čas, pochopiť a uchopiť jednotlivé témy.

Pomerne veľká časť ľudí z bratislavskej centrály charity v posledných mesiacoch odišla. Súvisí to s vaším príchodom?

S príchodom nového vedenia prichádza aj nový spôsob riadenia a ten môže mať za následok aj personálne zmeny. Je to absolútne prirodzené. Sme stabilizovaní a našou absolútnou prioritou je posúvať veci a rozvíjať sa. Všetko je v úplnom poriadku.

Ako si vysvetľujete, že práve teraz toľko ľudí odišlo?

Fluktuácia v charite bola vždy. V posledných rokoch bola pomerne zásadná, ale je to niečo úplne prirodzené. Ľudí, ktorí tu sú viac ako desať rokov, by sme asi porátali na prstoch jednej ruky. Mať a udržať si kvalitných ľudí so všetkým, čo si so sebou nesú, nie je jednoduché.

Prečo?

Projektovo zameraný spôsob fungovania má svoje úskalia, problém je aj okolie Bratislavy. Aj keby sme chceli byť konkurencieschopnejší, finančne nedokážeme byť atraktívni, udržať si a zaplatiť tých najšikovnejších.

Ak to charitatívne človek nemá vyslovene v sebe a nechce dlhodobo pracovať na úkor lepšieho platového nastavenia, je logické, že tu nevydrží roky.

Aj to je jeden z dôvodov poslednej fluktuácie. Dôsledne preto prehodnocujeme spôsob fungovania, aby bol efektívny, pružnejší a aby projekty slúžili tomu, pre koho sú určené.

Riešia rovnaký problém aj diecézne charity?

Nie, tam je to naopak. Diecézne charity žijú vo svojich problémoch, vo vlastnom charitatívnom pôsobení a nasadení v službe. Z diecéz po svojom príchode počujem aj istú mieru nádeje, že niektoré veci v rámci poskytovania sociálnych a zdravotných služieb sa zmenia, posilní sa ich financovanie a Slovenská katolícka charita bude schopná byť významným hlasom v spoločnosti, ktorý bude v niektorých témach vypočutý aj u predstaviteľov moci.

Chcete, aby vás bolo viac počuť. Keď chcela vláda označovať mimovládne organizácie za zahraničných agentov či lobistov a útočiť na nich, sekretariát SKCH sa proti tomu neozval. K februárovej výzve mimovládok adresovanej premiérovi Robertovi Ficovi sa pridala len Bratislavská arcidiecézna charita a svojím spôsobom aj Spišská katolícka charita. Bude to s vami na čele charity inak? Budete sa zapájať do verejného života aj formou podobných vyhlásení?

Charita by nemala byť absolútne tichý prvok v spoločnosti, v ktorej sa jej hlas nepočuje. Mala by sa ozývať aj v týchto témach, no otázka je, v akej sile a v akej miere. Závisí asi aj od konkrétne predloženého návrhu a toho, aký vplyv bude mať na to, čo robíme. 

Kresťanské mimovládky, ktoré sa pridali ku kritike FicaNechceme polarizovať, reakcie politikov na protesty boli neadekvátne

Pavol Rábara

Vzhľadom na nášho zriaďovateľa, ktorým je Konferencia biskupov Slovenska, však musíme veľmi starostlivo zvážiť, pri ktorých témach sa ozveme. Poškodiť meno charity a nášho zriaďovateľa je možné veľmi rýchlo, pričom z prirodzenosti nášho zriadenia sú pre nás autoritou práve biskupi.

Bolo teda správne, že sa Slovenská katolícka charita k výzve mimovládok nepridala? 

Jedna vec je to, čo si myslím ja, druhá zas fakt, že môj názor nemusí byť názorom celej organizácie. Na čele Slovenskej katolíckej charity je rada charity, ktorej prezidentom je otec biskup Tomáš Galis, jednotliví riaditelia diecéznych charít a v neposlednom rade ja ako sekretár. To, že stojím na čele sekretariátu, ešte neznamená, že v týchto témach môžem zastupovať názor za všetkých.

Ste potom pripravený ako čelný predstaviteľ charity vstupovať aj do kontroverznejších diskusií či tém, a to aj na úkor straty popularity v istej časti spoločnosti?

Som na to pripravený, ale nepôjde to bez toho, aby na tom nebol konsenzus rady. Skôr ako forma rebelovania je v tomto smere dôležité zachovanie jednoty a hierarchie.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Ste bývalý policajt. Ako sa pozeráte na to, že šéf Arcidiecéznej charity Košice figuruje v jednej firme Humanita s pánom Petkom, právoplatne odsúdeným za korupciu?

Z úcty k týmto ľuďom budem veľmi zdržanlivý. Odsudzujem korupčné konanie aj so všetkými dôsledkami, ale nepoznajúc detaily ani okolnosti, kto som, aby som nejakým spôsobom súdil týchto ľudí? Bolo by to príliš trúfalé.

Nevrhá podobná spolupráca zlé svetlo na dielo košickej charity a v konečnom dôsledku aj na cirkev?

Určite to nie je nič dobré ani žiaduce, ale každý z nás ako funkcionár sa môže ocitnúť v nejakej situácii, ktorá vrhne zlé svetlo na inštitúciu, ktorú zastupuje. Kto však chce vidieť to dobré, tak to uvidí.

Spoločnosť je plná zlého a rozdeľujúceho, cez čo sa na veci pozeráme, preto by som radšej poukázal na všetko to dobré, čo charite robí meno.

Nebudete to so šéfom Arcidiecéznej charity Košice nijako riešiť?

Cyrila Korpesia považujem za veľmi inteligentného a dobrého človeka v jeho podstate. Nepoznám detaily a ani nie je v mojej kompetencii to riešiť.

Rešpektujem autonómiu arcidiecéznej charity a jej zriaďovateľa. Mám úctu k arcibiskupovi a predsedovi KBS Bernardovi Boberovi, preto by som si ani nedovolil čokoľvek mu povedať. Sme v cirkvi, takže budem zachovávať poslušnosť hierarchii.

Agel, Penta, štát aj cirkevAko silných hráčov v zdravotníctve spája v Bardejove vplyvný muž odsúdený za korupciu

Lukáš Kekelák

Baví vás potom riadenie charity viac ako policajné vyšetrovanie?

Áno, baví ma to, lebo keď dosiahneme výsledky a pomôžeme akémukoľvek človeku, ktorý to potrebuje, robíme dobré skutky.

To ste predsa mohli robiť aj ako policajt, nie?

Toto je iné. Súčasná pomoc ľuďom je pre mňa naplňujúcejším poslaním než čokoľvek iné.