Sústredený na večnosť Čo nás môže naučiť príbeh prenasledovanej albánskej cirkvi

Ako mladý muž okolo štrnástich či pätnástich rokov som sa zabával tým, že som neskoro v noci vo svojej izbe v Anglicku pomaly ladil rádio na krátkych vlnách, kým som nezachytil slabé praskajúce vysielanie Rádia Tirana.

Bolo to koncom 70. rokov 20. storočia a Albánsko bolo tajomné miesto, ktoré sa takmer nedalo navštíviť. Vysielanie s vypadávajúcim signálom hovorilo o prehnitom západnom kapitalizme a slávnych úspechoch komunistického režimu Envera Hodžu. V tomto ranom období svojho života som si, žiaľ, pri počúvaní neuvedomoval, že sa za vtipne absurdnou propagandou skrývajú nevýslovné hrôzy, ktoré znášali obyčajní Albánci, najmä prenasledovaná Cirkev.

Hodža, „najvyšší súdruh, jediná sila a veľký učiteľ“, po uchopení moci v roku 1945, keď vyhral „voľby“ s nepravdepodobnými 93 percentami hlasov (lebo jedinou stranou, ktorá smela kandidovať, bol jeho Komunistický front), začal okamžite prenasledovať všetky náboženstvá, no osobitne zúrivo zaútočil na Katolícku cirkev, keďže to bola podľa neho cudzia a nelojálna entita.

Kňazi, biskupi a mnohí laici boli zatýkaní, posielaní do pracovných táborov a väzení, mučení a verejne odsudzovaní. Odhaduje sa, že v istom momente vláda špehovala až tretinu Albáncov, v dôsledku čoho bolo Albánsko prvým totálne sledujúcim štátom na svete.

Vyplnilo sa Kristovo varovanie, že deti zradia svojich rodičov a rodičia svoje deti. Keď niekomu našli doma Bibliu alebo náboženské obrazy, viedlo to k jeho zatknutiu a uväzneniu.

Prenasledovanie sa zintenzívnilo, keď Hodža v roku 1967 vyhlásil Albánsko za „prvý ateistický štát na svete“. Akékoľvek náboženské budovy všetkých vyznaní, vrátane všetkých kostolov, boli buď zničené alebo zabrané na svetské účely. Napríklad katedrála v Skadare, najkatolíckejšej časti Albánska, bola premenená na telocvičňu.

Mučenie a zážitky kňazov i laikov v tomto období až do pádu režimu v roku 1991 sú priam neuveriteľné. Sv. Ján Pavol II. povedal: „To, čo sa stalo v Albánsku, dejiny nikdy predtým nevideli.“ Keď človek číta kapitolu o Albánsku v autoritatívnej kniheThe Catholic Martyrs of the Twentieth Century(Katolícki mučeníci 20. storočia) od Roberta Royala, ohromuje ho skazenosť a démonická krutosť, ktoré postihovali albánskych veriacich.

Väzňov viazali do vriec s divými zvieratami – takýmto spôsobom bola umučená na smrť aj jedna z blahoslavených albánskych mučeníkov, rehoľná novicka Maria Tucci. Popri iných rovnako bizarných spôsoboch mučenia a popravovania boli väzni svedomia nútení pracovať v baniach a iných extrémnych podmienkach, pričom tisíce z nich zomreli od hladu, vyčerpania a chorôb.

Napriek tomuto intenzívnemu prenasledovaniu sa pri páde komunizmu medzi koncom roka 1990 a rokom 1991 vynorila podzemná Cirkev. Fungovali tajné semináre a na verejnosti sa objavili niekoľkí kňazi, ktorí boli predtým vo väzení.

Jedným z nich bol aj otec Ernest Simoni. Vysvätený bol v roku 1956 a v roku 1963 bol odsúdený na smrť preto, lebo slávil zádušnú omšu za prezidenta Johna F. Kennedyho. Keď sa k Hodžovi dostalo, že otec Simoni vyslovil iba slová odpustenia, diktátorovho srdca sa nejakým spôsobom dotkla Božia milosť a jeho rozsudok bol zmenený na doživotné väzenie.

Pri zatýkaní povedal tým, čo ho odvádzali: „Nepriateľom musíme odpustiť, milovať ich a modliť sa za nich.“ Takmer tridsať rokov trpel vo väzeniach a medených baniach, pričom posledných desať rokov svojho trestu si odpracoval v odpadovom kanáli.

V roku 1993 navštívil Albánsko na jeden deň Ján Pavol II. a vysvätil štyroch biskupov. Krátko nato boli vysvätení muži, ktorí boli tajnými seminaristami. Počas pastoračnej návštevy Albánska v roku 2016 pápež František plakal, keď počúval, ako Simoni, vtedy 84-ročný, pokojne a pokorne popisuje svoje utrpenie. Na počesť všetkých mučeníkov, aj bielych mučeníkov ako otec Simoni, pápež František vymenoval v roku 2016 Ernesta Simoniho za kardinála.

Ako vieme, slovo martýr (mučeník) znamená svedok, v prípade potreby aj na smrť. Svedok viery hovorí o pravde, večnej pravde, a toto svedectvo je do značnej miery pre iných: aby nás ostatných inšpirovalo, posilňovalo a povzbudzovalo. Keď otec Simoni dohovoril, pápež povedal: „Počúvať mučeníka rozprávať o jeho vlastnom mučeníctve je naozaj silné.“

Minulý týždeň som sa s kardinálom Simonim stretol v Ríme. Dlho som po tom túžil a dúfal som, že sa to stane. Slávil 70. výročie svojho kňazstva, pričom má teraz 97 rokov. Chesterton napísal: „Pravý svätec, alebo pravý hrdina, sa líši od ľudstva iba tým, že je akoby ,ľudskejší než ľudstvo’.“

Keď sa jeden môj priateľ novinár, ktorý bol vtedy so mnou, spýtal, ako prežil prenasledovanie, kardinál Simoni hovoril iba o večnosti. Jeho svedectvo, ako aj svedectvo Cirkvi v Albánsku, je svedectvom pravde, na ktorú mnohí v Cirkvi zabudli. Intenzívne zameranie mnohých na legitímne, ale prechodné záujmy, popiera hlbokú pravdu utrpenia a svedectva kardinála Simoniho: sme stvorení pre večný život a utrpenia tohto života, ak ich znášame pre Krista, nás pripravujú na nebeský domov.

Kardinál dnes spomína na svoje utrpenie iba veľmi málo; hovorí o láske a odpustení. Toto je ďalšie znamenie pre svet, ktorý neodpúšťa. V tajomstve Božieho plánu, pred prvým hriechom, by nebolo potrebné nielen odpustenie, ale ani milosrdenstvo. Adamova „šťastná vina“, ako sa spieva vo veľkonočnom chválospeve Exultet, umožňuje inšpirujúce svedectvo „ľudskejšie než ľudstvo“ v osobe človeka pretvoreného uzdravujúcou milosťou ukrižovaného Krista.

Keď sme obklopení, ako nám hovorí svätý Pavol, nielen nebeským „oblakom svedkov“ (Hebr 12, 1), ale aj bielymi mučeníkmi ako kardinál Ernest Simoni, ostáva ešte jedno poučenie, ktoré vyslovil svätý Ján Pavol II. v roku 1993. Európske vlády a inštitúcie, najmä EÚ, sú stále nepriateľskejšie k praktizovaniu viery, no ako povedal svätý Ján Pavol, Európa „by nemala zabúdať na to, čo sa stalo v Albánsku,“ kde prenasledovanie nebolo dielom starovekých pohanských ríš, ale vlády.

 Z  anglického originálu preložil Matúš Sitár.

Otec Benedict Kiely je kňaz ordinariátu Panny Márie vo Walsinghame (pre bývalých anglikánov). Je zakladateľom charitatívnej nadácieNasarean.org, ktorá pomáha prenasledovaným kresťanom.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.