Svetlo vo tmách svieti Keď stratíme z očí Boha, stratíme z očí aj seba

Základným referenčným bodom pre sebaporozumenie človeka je preto samotný Boh. Keď teda človek stratí Boha z očí, stráca z očí aj vlastnú ľudskosť.

Je jasné, že toto je príbeh našej sekulárnej doby. A istým neurčito upokojujúcim spôsobom je to zjavne aj príbeh človeka. „Upokojujúcim“ hovorím v tom zmysle, že naše zlyhania sú len zriedka až také neobvyklé, ako si myslíme, čo znamená, že liek na ne je menej nedostupný, než by sme si inak mohli myslieť.

Od prvých kapitol Knihy Genezis vidíme, ako neposlušnosť k Bohu vedie k umenšeniu našej ľudskosti. Pád človeka bola morálna udalosť – akt neposlušnosti a zlyhanie vôle –, ktorá spôsobila zatemnenie rozumu. Hriech, ako sa hovorí, nás ohlupuje. Chápe to každý z nás, lebo každý z nás vidí rovnakú neposlušnosť u seba samého. Všetci sme ako Adam a Eva.

Náš Pán môže povedať (a ja mu môžem iba prikyvovať): „Duch je ochotný, ale telo je slabé.“ Keď toto viem o duchu a tele, nepomáha mi to rozhodnúť sa pre dobro o nič viac, ako mi nepomáha rozhodnúť sa pre dobro poznanie, že to Ježiš vedel. Keď však viem, že si rozumieme – že to, čo pokúšalo jeho, pokúša aj mňa –, je predsa len budujúce. Je to určitá solidarita medzi potomkami Adama a Evy.

Materializmus (či už praktický, alebo ideologický), dokonca aj mimo prísne teologického či biblického zmyslu, vedie vždy k neľudskosti práve preto, lebo popiera to, čo je v ľudskej osobe najvyššie a najlepšie.

Lev XIII. vo svojej veľkej encyklike Aeterni patris o obnove kresťanskej filozofie jasne povedal, že príčinou „sporov dnešných čias“ je zmätok o „božských a ľudských veciach“, ktorý má pôvod vo „filozofických školách“ a odtiaľ sa vkráda do štátu a medzi masy.

Druhý vatikánsky koncil to stručne hovorí v jednej zo svojich najvážnejších a najjadrnejších pasáží:

Tajomstvo človeka sa stáva naozaj jasným iba v tajomstve vteleného Slova. Lebo Adam, prvý človek, bol predobrazom toho, ktorý mal prísť, to jest Krista Pána. Kristus, nový Adam, tým, že zjavuje tajomstvo Otca a jeho lásky, naplno odhaľuje človeka človeku a ukazuje mu jeho vznešené povolanie.

„Základný omyl socializmu,“ tvrdil asi o tri desaťročia neskôr pápež Ján Pavol II., „má antropologickú povahu.“ A čo označil za prvú príčinu tohto antropologického omylu? Ateizmus. Navyše „konzumná spoločnosť“ je podľa poľského pápeža „v súlade s marxizmom“, lebo „človeka úplne redukuje na sféru ekonomiky a uspokojovania materiálnych potrieb“.

Ako bolo za čias Leva XIII., tak bolo aj za čias Jána Pavla II. a je aj za našich čias. Zmätok o božských a ľudských veciach vedie k nespravodlivosti, ku konfliktom a k zbedačeniu. Nám, ktorí žijeme v kresťanskej (alebo postkresťanskej) spoločnosti, sa to javí ako zjavná príčinná následnosť: keď stratíme z očí Boha, stratíme z očí aj človeka. Pre čitateľov tejto stránky je to úplne známa vec.

Ukazuje sa však, že to platí aj naopak: keď stratíme z očí prirodzenosť – najmä ľudskú prirodzenosť –, je čoraz ťažšie vidieť Boha, najmä kresťanského. A možno budeme menej zvyknutí premýšľať nad vecami týmto spôsobom.

Ak vyjdeme z neprimeraného pohľadu na ľudskú osobu, nielenže sa na určité otázky o Bohu ťažšie odpovedá; môže sa stať, že sa úplne prestanú javiť ako relevantné!

Väčšina veľkých sporov v prvotnej Cirkvi – a príslušných heréz ako doketizmus, arianizmus, nestorianizmus atď. – sa týkala kristologických otázok. Kto bol tento Ježiš Kristus? Bol to človek alebo Boh? Mal jednu prirodzenosť alebo dve? Pre prvotnú Cirkev to boli existenčné otázky, lebo chápala dôsledky vtelenia, dôsledky toho, čo táto udalosť zjavuje o Bohu a o našej ľudskej prirodzenosti.

Cirkev dokázala tieto spory premyslieť nielen preto, že mala jasný zmysel pre božské veci, ale aj pevné pochopenie prirodzenosti a toho, čo znamená byť človekom. Dnes náš svet stratil z očí ľudskú prirodzenosť tak úplne, že má často problém pochopiť, prečo by vôbec vtelenie malo mať nejaké dôsledky!

„Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami.“ Čo by asi takéto tvrdenie mohlo znamenať pre ľudí, ktorí prestali veriť, že „ľudská prirodzenosť“ má nejaký stály, trvalý význam?

Náš svet nedokáže pochopiť relevanciu vtelenia nielen preto, že stratil z očí Boha, ale aj preto, že nemá žiaden pochop o tom, čo pri vtelení Boh prijal, čiže ľudskú prirodzenosť.

Ak sa svet okolo nás skladá iba z hmoty a energie a ak tento materiálny svet neriadi „prirodzenosť“ v zmysle „cieľov“ alebo „účelových príčin“, ktoré zamýšľa Boh, ale riadia ho prírodné zákony, ktoré dokážu objaviť prírodné vedy, a ak nám pochopenie týchto prírodných zákonov umožňuje úžasným spôsobom manipulovať s materiálnym svetom pre dobro ľudstva, načo potom potrebujeme starovekú metafyzickú špekuláciu o „ľudskej prirodzenosti“?

Tento spôsob pozerania na svet nedokázal vytvoriť parný stroj ani vyvinúť umelú inteligenciu. Načo je dobrý?

Keď stratíme z očí Boha, stratíme z očí aj seba. Všetci však pamätajme aj na to, že aby sme videli, čo Boh pre nás urobil, môžeme vychádzať aj z toho, čo vytvoril, počnúc korunou jeho stvorenia:

V ňom bol život
a život bol svetlom ľudí.
A svetlo vo tmách svieti,
a tmy ho nepremohli.

Stephen P. White je výkonný riaditeľ Národnej svätyne svätého Jána Pavla II. a akademický pracovník Katolíckych štúdií v Centre pre etiku a verejnú politiku.

Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.