Znovuposvätenie človeka Kľúčom k nemu sú krédo, kult a kódex

Dni, ktoré bezprostredne nasledujú po Veľkej noci, sú pre veriacich obvykle obdobím vnútorného pokoja, ale i tajomstva. Samozrejme, je to dosvit zmŕtvychvstania, ale aj neodbytná otázka, najmä tento rok, keď celý svet trápia vojny a občianske nepokoje. „Skončil sa boj,“ spieva sa v hymne, ktorý krásne zhudobnil Palestrina. Ježiš premohol hriech a smrť. Prečo potom máme stále toľko „bojov“ – a aj hriechu a smrti?

Dobrá otázka, no Boh má na ňu zjavne inú odpoveď, než očakávame. Dokonca aj v Ježišových časoch niektorí jeho nasledovníci „odišli“, lebo neobnovil pozemské kráľovstvo Izraela. Naopak, pár desaťročí nato Jeruzalem aj Izrael zničili Rimania – doslova, nie ako v rétorike súčasného prezidenta.

Biblický Boh pôsobí v čase a prostredníctvom ľudí, ako vidíme v Starom zákone i v dejinách Cirkvi. Kresťanstvo, napriek svojmu kontemplatívnemu rozmeru, nie je hinduizmus, budhizmus ani postmoderná „spiritualita“, ktorá môže jestvovať kdekoľvek, len tak. Aj kresťanstvo má do činenia s Duchom, a to predovšetkým. Ale aj s telom, so „svetom“ a s každodennosťou, ktoré pretvára, pomaly, alebo aj nie, po celé generácie.

Boh by mohol nanútiť svetu pokoj ako nejaký tyran. Na to by však musel zrušiť slobodnú vôľu, samotnú možnosť hriechu, a teda aj lásku. A ako vieme, rozhodol sa to nespraviť.

Namiesto toho je potrebné hlásať evanjelium, aby si našlo cestu do srdca padnutých ľudských bytostí. Slovo, ktoré tu a tam nieslo pár rybárov, mýtnikov a zdanlivo náhodných učeníkov, napriek všetkým ľudským očakávaniam obrátilo najväčšiu vtedajšiu ríšu a veľké časti zvyšku sveta.

Veľký vek misionárov – 16. storočie – bol aj ťažkým storočím protestantskej reformácie a náboženských vojen. Podobne ako v mnohých iných ľudských záležitostiach dokážu nepokoj a konflikt podnietiť odvahu a rozhodnosť. Vtedajší jezuiti ponúkali najlepšie katolícke vzdelanie v Európe a zároveň boli najväčší evanjelizátori celého sveta.

Asi netreba veľmi hovoriť, že čosi podobné potrebujeme aj my dnes. Zúfalo. Rozprávanie o novej evanjelizácii a synodalite sa väčšinou točí okolo misií k bývalým kresťanským národom. To by mohla byť dobrá vec, ak by sa dobre zorganizovala.

Nie je to však možné, ak evanjelizátori neveria v naliehavosť Božieho posolstva pre všetky národy. Sentimentálna láskavosť k inému nestačí. Dokonca aj Ježiš bol v tomto čoraz netrpezlivejší: „Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul!“ (Lk 12, 49)

Naša západná civilizácia urozprávala samu seba až k idiocii. Pri materialistickej snahe o poznanie a moc stratila dušu. Teraz si už uvedomuje svoju duchovnú chudobu a dúfa, že sa spasí prostredníctvom techniky a umelej inteligencie.

Čo máme teda robiť? Dve veci. Pochopiť, čo sa stalo, a snažiť sa – inteligentne a energicky – zvrátiť, čo zvrátiť treba.

V týchto dňoch vychádza kniha The Desecration of Man (Znesvätenie človeka) od Carla Truemana, ktorá je vynikajúcim návodom na jedno i druhé. V jej názve sa ozýva Zničenie človeka, malá prenikavá štúdia od C. S. Lewisa o tom, ako sme sa už v 40. rokoch 20. storočia – prostredníctvom falošnej logiky a psychologizujúcich tendencií – zbavovali mnohých vecí, vďaka ktorým sme ľuďmi. Podľa Truemanovho chápania však dnes robíme čosi oveľa horšie.

Lewis reagoval na omyly. Trueman hovorí, že sme prešli k znesväteniu niečoho dobrého a svätého – a svojej vlastnej ľudskosti. V týchto dňoch stále počúvame o prestupovaní inštitucionalizovaných noriem a praktík ako o čomsi dobrom a odvážnom. Celý proces však zašiel tak ďaleko, že samotné prestupovanie sa stalo akousi inštitúciou, takže už takmer ani nezostáva nič, na čo by bolo možné tlačiť.

Ako hovorí Trueman, to, čo sa stalo, videl už ako prvý Nietzscheho „blázon“. Ľudia na Západe si mysleli, že sa môžu zbaviť Boha a naďalej si ponechať „dobré“ kresťanské hodnoty, „humanizmus“, ktorý na ničom nestojí. Táto predstava začala rozličnými kanálmi presakovať do samotného nášho chápania sveta i nás samých a vytvorila čosi, čo niektorí myslitelia identifikovali ako „sociálnu ilúziu“, v ktorej už nedokážeme chápať, čo sme, iba ak mätež túžob a popudov – a „komplexov“.

Niet divu, že naše sekulárne štáty a kultúrne inštitúcie zostali toxické. K znesväteniu človeka sa dnes pridali dokonca aj niektoré kresťanské cirkvi. (Mne osobne to došlo vtedy, keď som na jednej bohoslužbe počul istú pastorku intonovať: „Bože zámen…“)

Trueman na túto krízu navrhuje tri reakcie: krédo, kult a kódex. Jeho argumenty si pre svoju múdrosť a praktickosť zasluhujú, aby si ich človek prečítal v úplnosti, ale stručne:

Pod krédom má na mysli historické kréda s ich výrokmi o Bohu Otcovi a Stvoriteľovi, Synovi a Duchu Svätom, o vtelení, ukrižovaní, zmŕtvychvstaní a poslednom súde. Články kréda zjavujú pravdy o Bohu, ale i o nás. Sme stvorení na jeho obraz, a preto máme slobodu milovať, nie však sa radikálne pretvoriť (najextrémnejším príkladom tejto deviácie je v súčasnosti transhnutie).

Všetky tieto články musia byť tiež vtelené v kulte, čo znamená, že utvárajú to, čo ako „modliace sa spoločenstvo“ robíme pri omšiach, sobášoch, pohreboch a iných pobožnostiach. Pravda, toto všetko možno vyzerá samozrejme, no Trueman poznamenáva, že keď sa ocitneme vo svete, ktorý „stratil svoj príbeh“, ako sa raz pamätne vyjadril protestantský teológ Robert Jensen, Cirkev sa musí stať svetom, v ktorom sa tento príbeh, príbeh Boha a človeka, môže rozprávať znova.

Napokon je tu kódex, ktorý je čosi ako obnova verejného priestoru, „kultúrneho kresťanstva“, čo uznávajú ako naliehavé dokonca aj neveriaci, napríklad arciateista Richard Dawkins. Trueman ukazuje, že to musí byť čosi oveľa viac a musí sa to začať postupne sa nabaľujúcimi explicitne kresťanskými skutkami od človeka k človeku, čo pôsobí minimalisticky. Ale: „Mali by sme pamätať, že pred dvetisíc rokmi sa jeden muž, ktorý mal iba dvanásť priateľov, aby mu pomáhali, sústredil na miestne pomery, no jeho hnutie nakoniec pretvorilo celý svet.“

Jedným slovom, potrebujeme znovuposvätenie. Návrat Boha – a tým aj seba samých.

 Z  anglického originálu preložil Matúš Sitár.

Robert Royal je šéfredaktor stránky The Catholic Thing a prezident Faith & Reason Institute (Inštitút pre vieru a rozum) vo Washingtone, D. C. Jeho najnovšie knihy sú The Martyrs of the New Millennium: The Global Persecution of Christians in the Twenty-First Century (Mučeníci nového tisícročia. Celosvetové prenasledovanie kresťanov v 21. storočí) Columbus and the Crisis of the West (Kolumbus a kríza Západu) a A Deeper Vision: The Catholic Intellectual Tradition in the Twentieth Century (Hlbší pohľad: Katolícka intelektuálna tradícia v 20. storočí).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.