Žitá viera Milovať Boha celou mysľou

Je to veľký nárok a svetu sa zdá priam bláznivý. Veriaci, ktorý ašpiruje na to, aby bol naplno katolícky – najmä vo fragmentovanej dobe, ako je tá naša –, má náročné povolanie. Pravdepodobne najčastejší výrok, ktorý v týchto dňoch počúvame o viere, je potreba mať „s Ježišom Kristom osobný vzťah“. A je to pravda. A je to aj veľmi potrebné. Tento krátky výrok má veľmi bohatý obsah. Samotný Ježiš nám povedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci.“ (Mt 22, 36 – 40)

Jednoduché a známe slová, ale čo pre nás znamenajú dnes?

Lebo čo tu znamená „srdce“? Iba city? Alebo duša niečo „duchovné“? A čo myseľ? Takisto, celý tento výrok pochádza zo židovskej tradície siahajúcej až po Deuteronómium (Dt 6, 5). Tu nám môžu pomôcť odborníci na Písmo. No asi najťažší výraz je dnes pre nás „myseľ“. Výrok o osobnom vzťahu s Ježišom sa v posledných desaťročiach veľmi zdôrazňoval ako liek na čisto „výrokové kresťanstvo“, čo mala byť takmer akási ideológia, ktorá podľa niektorých mysliteľov lásku k Bohu nahradila akousi suchou racionálnou analýzou, akú údajne praktizovali tomisti pred Druhým vatikánskym koncilom.

Možno áno, možno nie. To závisí od toho, o akých filozofoch a teológoch rozprávame, lebo najväčšie moderné postavy, podobne ako samotný Tomáš, písali rozpravy s vášňou a práve s mysľou milujúcou Boha. Sú to svedkovia skutočnosti, že to bol práve samotný Boh, kto nám povedal, že ho máme milovať nielen srdcom a dušou, ale i mysľou.

Takže ako na to dnes?

Samozrejme, mnohorakým spôsobom. Aj keď si tento osobný vzťah vytvoríme, musíme robiť aj iné veci, a to nielen vtedy, keď sme filozofi či teológovia. Všetko, čím sa zaoberáme – či už je to veda, technika, medicína, právo, podnikanie, školstvo, domáce povinnosti, šport –, všetko to musí byť poznačené láskou k Bohu celou mysľou, nech už sa to zdá akokoľvek ťažké či nepravdepodobné. Lebo viera je pre jednoduché každodenné činnosti, ale musí byť prítomná aj v celom rozsahu ľudských záležitostí, ak má byť verná sama sebe pri napĺňaní prvého hlavného prikázania.

Teraz máme nového a príťažlivého augustiniánskeho pápeža a o Augustínovi a augustinianizme sa v nadchádzajúcich mesiacoch a rokoch nepochybne budeme všetci dozvedať čoraz viac. Každá autenticky katolícka intelektuálna formácia v dnešnej dobe iba prospeje. A Augustín je taká ohromná postava – zmenil smer celého západného kresťanského myslenia a tým aj celé dejiny našej civilizácie –, že pozorné štúdium jeho a jeho diela nás všetkých iba obohatí.

Musíme si však dávať pozor na jednu chybu, a to myslieť si, že Augustín je iba o srdci a duši – a nie aj o mysli. Zaplietol sa s hrozným a zhubným filozofickým prúdom svojich čias, manicheizmom (ktorý bol presvedčený, že jestvujú dvaja fyzickí bohovia, jeden dobrý a jeden zlý, so všetkými dôsledkami, ktoré z toho vyplývajú pre ľudí a svet). Konečne sa ho striasol až vtedy, keď spoznal skupinu platonikov okolo svätého Ambróza v Miláne a pochopil, čo znamená nemateriálne, duchovné bytie. Všetko toto je súčasťou jeho minulosti, vďaka ktorej napísal svoju najslávnejšiu vetu: „Stvoril si nás pre seba a naše srdce je nespokojné, kým nespočinie v tebe.“

To by nás malo upozorniť na pravdu, že ak myseľ nebola správne formovaná, môže byť prekážkou pre srdce a dušu. A neplatí to iba o postavách z minulosti, ako bol Augustín, ale aj o každom jednom z nás dnes vo veku, v ktorom dominujú materializmus, technika a relativizmus.

Kresťanstvo je viera, ktorá oslovuje to najvyššie aj najnižšie v nás, najjednoduchšie aj najzložitejšie ľudské veci. Má taký široký záber, že ju nikto z nás nedokáže celú pochopiť. Jej význam však dokážeme vnímať aspoň v obrysoch. A Cirkev si vytvorila univerzálnu tradíciu, ktorá sa rozšírila do každej časti sveta a pretvorila kultúru, národ, rasu, triedu, všetko. A dokáže to znova, ak budeme poznať jej pravdu a dôverovať jej.

Charles Péguy, jeden z veľkých a sčasti zabudnutých moderných katolíckych géniov, raz napísal báseň, v ktorej o Ježišovi povedal:

Dieťa moje, Ježiš Kristus neprišiel nato, aby nám rozprával rozprávky
za ten krátky čas, ktorý mal.
Čo sú to tri roky v živote sveta?
Vo večnosti tohto sveta?
Nesmel strácať čas, nestrácal čas tým, že by nám rozprával rozprávky

a dával nám hádanky, aby sme ich uhádli.
Veľmi duchaplné hádanky. Veľmi dômyselné. Hodné čarodejníka.
Plné dvojznačností, trikov, jemných a zložitých hlúpostí.
Nie, nestrácal čas a nedával si tú námahu,
Nemal čas, jeho námaha, jeho bolesť, jeho veľká, veľmi veľká bolesť...
Mal pre nás odkaz od svojho otca.
Urobil pre nás to, čo bol poslaný urobiť, a vrátil sa späť.
Prišiel, zaplatil (a akú cenu!) a odišiel.
Neprišiel nám rozprávať mimoriadne príbehy.
Nič nie je jednoduchšie ako Božie slovo.
Rozprával nám veci, ktoré boli úplne obyčajné. Veľmi obyčajné.
Vtelenie, spása, vykúpenie, Božie slovo.
Tri alebo štyri tajomstvá.
Modlitba, sedem sviatostí.
Nič nie je také jednoduché ako Božia sláva.

                         (Predsieň tajomstva druhej čnosti)

Božia jednoduchosť – a Péguy sa tu hrá s touto myšlienkou – je však pre nás tiež výzvou: vtelenie, spása, vykúpenie, Božie slovo: sú to jednoduché veci? Áno, ale iba potom, keď nás poučí Duch Svätý a my sa ich budeme zo všetkých síl snažiť pochopiť a žiť.

Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

Robert Royal je šéfredaktor The Catholic Thing a prezident Faith & Reason Institute (Inštitút pre vieru a rozum) vo Washingtone, D. C. Jeho najnovšie knihy sú Columbus and the Crisis of the West (Kolumbus a kríza Západu) a A Deeper Vision: The Catholic Intellectual Tradition in the Twentieth Century (Hlbší pohľad: Katolícka intelektuálna tradícia v dvadsiatom storočí).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.