S kožou na trh Úvaha nad úmrtím priateľa

Na tomto mieste som už písal o svojom starom a veľmi blízkom priateľovi Joeovi Mahoneym. Joe zomrel na Štedrý deň pri automobilovej nehode. Mal 80 rokov. Zanechal po sebe milovanú manželku, s ktorou prežil 58 rokov, osem detí a 24 vnúčat. Ľudia si obvykle za život vytvoria mnoho priateľstiev. No skutočných priateľov, blízkych a dôverných, väčšinou veľa nebýva.

Nie je to len tak. Anglické slovo „friend“ pochádza zo staroanglického freund, ktoré má indoeurópsky koreň s významom „milovať“. Láska je v našej kultúre nadužívaný výraz a nadužívanie spôsobuje, že realita daného slova je stále lacnejšia. Mať radi a obdivovať môžeme desiatky ľudí. No s láskou ku skutočnému priateľovi, podobne ako k manželovi či manželke a rodine, sa spájajú záväzky a silné city, okrem iných aj bolesť zo straty, lebo pri nej dávame časť zo seba.

Väčšina z nás má iba obmedzený priestor pre takúto štedrosť. Dôvod je jednoduchý. Spája sa s ňou veľké riziko. A za posledných čosi vyše päťdesiat rokov sme vytvorili národ, ktorý je celý o tom, že povzbudzuje k opaku.

Vernosť nám zasahuje do života. Brzdí naše túžby, obmedzuje našu ctižiadosť. O Joeovi to však nikdy neplatilo. Bol to výnimočný muž a katolík v každom smere. Ako bývalý mariňák – aj keď on by povedal, že žiadni „exmariňáci“ nie sú – uskutočňoval vo svojom každodennom živote motto svojho zväzu Semper Fidelis (vždy verný). Vo svete, ktorý si pre nevernosť hľadá alibi a výhovorky, bol „vždy verný“ – svojej rodine, cirkvi, svojim povinnostiam i svojim priateľom.

Pochovaný bol so všetkými vojenskými poctami 9. januára, v prvý deň obdobia cez rok v tohtoročnom cirkevnom kalendári, na národnom cintoríne Dallas-Fort Worth. Bolo chladné ráno a fúkal mrazivý vietor. Z diaľky sme pozorovali, ako uložili truhlu do zeme. Jeho truhla dokonale vošla do prázdneho hrobu. Rovnako veľkú dieru zanechal v životoch tých, ktorí ho milovali.

Toľko osobné spomienky. Nasleduje pointa.

Smrť je bežnou súčasťou obdobia „cez rok“ u každého človeka. Nikto jej neujde. A takmer na každého z nás skôr či neskôr zabudnú všetci okrem Boha. To sa dá čakať.

Pre neveriaceho je smrť obscénnosťou. Je to potupa, ktorej sa treba vyhýbať čo najdlhšie a nakoniec ju musí ľudský dôvtip nejako vykoreniť. Je to beznádejný projekt, doslova projekt bez nádeje v čosi, čo by bolo nad a za časom, ako ho poznáme. A aj keby takýto projekt mohol byť úspešný, život v tomto svete by znamenal iba to isté dookola, tu a teraz, bez konca… no nie pre akékoľvek dieťa, ktoré by sa náhodou počalo.

Nesmrteľnosť by nebola len tak. Planéta, hovorí tento argument, sotva dokáže uživiť už len nás, čo sme tu. Už dnes sa plodnosť vníma ako nejednoznačné požehnanie, ktoré potrebuje racionálnu kontrolu, ak aj nie zo strany ochotných jednotlivcov, tak zo strany kompetentnejších „odborníkov“. Toto je základom aj našej vytrvalej propagandy „reprodukčnej voľby“. Poháňa naše medzinárodné opatrenia na kontrolu populácie. Budúcnosť je vlastne čosi, čoho sa máme báť, ak ju len nebudú starostlivo vytvárať a kontrolovať tí (zdanlivo) inteligentnejší z nás.

Jednoducho povedané: Nič nedokazuje silnejšie predvídavosť kníh Zrušenie človeka a Thulkandra od C. S. Lewisa než sociálna situácia, ktorej vznik v súčasnosti pozorujeme. Z neplodnosti sa robí cnosť. Veľké rodiny sú vulgárne, ak nie rovno neresťou. A prázdne škôlky sú dobré pre biznis, aspoň krátkodobo, lebo oslobodzujú ženy od záťaže starostlivosti o deti, oslabujú sa chaotické a neefektívne putá ako manželstvo a rodina a rozširuje sa pracovná sila.

Čím menej bude tých, ktorí budú chodiť s ľudskou kožou na trh, tým viac bude pre zostávajúcich šťastlivcov z mäsa a kostí. Takýto je aspoň predpoklad a tam zjavne tieto predpoklady vedú. Skutočnosť, že populácie pritom starnú a kultúry zomierajú, je problém, ktorý sa má študovať inokedy.

Preto je naša súčasná vládnuca trieda – ironicky a slepo – veľmi náboženská; „náboženská“ v minimálnom zmysle tohto slova. V našom prípade je vieroučný obsah tejto sekty iba iným variantom ideológií, ktoré v minulom storočí pustošili Nemecko a Rusko. Predmetom uctievania nie je revolúcia pracujúcej triedy ani rasová čistota, ale materialistická veda a technológie, ktoré z nej vyplývajú. Pre ľudského ducha však znamená to isté: znesvätenie.

Kresťania vidia svet inak. Smútok zo straty je ten istý. Bolesť pozostalých je rovnako trpká. A smrť je určite koniec, áno… ale iba koniec jednej etapy. Ako písal vo svojich súkromných listoch J. R. R. Tolkien, ktorý bol sám oddaným katolíkom, témou jeho veľkého románu Pán prsteňov nie je boj človeka so zlom, ale skôr dar smrti a nesmrteľnosti, ktorý mu dáva milujúci Boh.

Smrť napokon nie je trestom, ale požehnaním; „slobodou od kruhov sveta“ a oslobodením pre čosi vyššie a lepšie. Smrť je katastrofa, „náhly zvrat“ v pôvodnom zmysle gréckeho slova katastrofé. No pre veriaceho v Ježiša Krista je tento zvrat „eukatastrofé“, ako povedal Tolkien, oslobodenie pre večný život a zvrat k radosti – naveky.

To nás opäť privádza ku chladnému ránu, mrazivému vetru a hrobu najlepšieho priateľa.

Vracali sme sa z cintorína a Joeovej rodine voľne tiekli slzy. Nakoniec však prišiel aj slobodný smiech. Dobre prežitý život má svoj cieľ a niet v ňom miesta pre trvalý smútok; toľko čudne smiešnych momentov; spomínať sa dalo na toľko ušľachtilosti a krásy. Boh nám povedal, aby sme sa plodili a množili a svojím životom posväcovali svet.

A Joe bol dobrý poslucháč. Zanecháva dedičstvo hojného života vo svojich deťoch a vnukoch, v kolegoch a priateľoch, ktorých je priveľa, aby sa dali spočítať, a ktorí sa stali lepšími vďaka svedectvu jeho kresťanskej viery. Išiel s kožou na trh.

Kiež by sa to isté nakoniec povedalo aj o nás.

Z anglického originálu Skin In the Game preložil Matúš Sitár.

Francis X. Maier je profesor katolíckych štúdií v Centre etiky a verejnej politiky.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.