Minizamyslenie Vidieť Boha

Kto by si nechal ujsť príležitosť vidieť Ježiša? Ježiš nesrší nadšením, že už o ňom vedia aj v Grécku. Nechce byť len púťovou atrakciou. Ale jedným dychom naznačuje, ako ho možno „vidieť“ inak.

Gréci pristúpili k Filipovi, ktorý bol z galilejskej Betsaidy, a prosili ho: „Pane, chceli by sme vidieť Ježiša.“ (...) Ježiš im odpovedal: „Nadišla hodina, aby bol Syn človeka oslávený. Veru, veru, hovorím vám: 
Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“ 
Jn 12, 20 – 33

Richard Rohr v knihe Na prahu premeny priznáva, že by Ježiša radšej uctieval, pozeral sa naňho, než aby ho nasledoval až na Kalváriu. Nosiť medailóniky, prežehnávať sa pri kríži či adorovať Ježiša v Eucharistii je krásne a potrebné. Ale tak ako Eucharistia je tu primárne preto, aby sa jedla a stala posilou, aj všetky formy uctievania sú prípravou na vstup do ježišovskej reality. A tá hovorí o padaní do zeme, odumieraní a smrti.

Ježiš nás nechce strašiť. Sám prežil úzkosť zo smrti (Mk 14, 33) a rozumie všetkým našim strachom aj snahe ukryť sa pred nepríjemnosťami života. Ale dáva najavo, že ten, kto nezažije smrť ešte predtým, ako zomrie, nepochopí život a v istom zmysle slova nezačne žiť. A ak sa obzrieme, zistíme, že mnoho krásneho, zásadného a plného lásky vzrástlo práve vo chvíľach, keď nás to až neznesiteľne bolelo.

Kde v tomto všetkom môžeme vidieť Boha? Odpoveď prináša opäť Richard Rohr vo svojej knihe Univerzálny Kristus: „Čokoľvek vás pozitívnym spôsobom privedie k tomu, aby ste vystúpili zo seba, na vás – prakticky vzaté – pôsobí ako Boh.“ Takže ak sa pýtame Boha: „Kde si bol vtedy, keď ma to tak veľmi bolelo, keď ma pritlačil ťažký kríž, keď som to už nemohol vydržať?“ Boh odpovie: „Ja som bol v tej bolesti, kríži a neznesiteľnosti. Bol som vnútri, aby som ťa vyviedol von na svetlo. Na lepšiu cestu a k novému životu. Ktorý sa môže začať iba tým, že ten starý odumrie.“ (Jozef Husovský)