Bl. Achilles Puchała a Herman Stępień V šľapajach Maximiliána Kolbeho

Počas druhej svetovej vojny sa otvorene proti nacistickému alebo boľševickému režimu postavilo len mizivé percento či skôr promile biskupov, kňazov, rehoľníčok či rehoľníkov. Tieto chabé čísla nechcú byť príčinou lámania palice nad tými, ktorí to neurobili. Nie je to jednoduché a každý má iný stupeň odvahy či viery. O to viac si treba pripomínať tých, čo to urobili.

V roku 1999 blahorečil pápež Ján Pavol II. 108 mučeníkov druhej svetovej vojny. Medzi nimi aj Achillesa Puchału a Hermana Stępieńa.

Achilles sa narodil ako Józef Puchała v marci 1911 v obci Kosina pri meste Łańcut. Vyrastal v stredne zámožnej roľníckej rodine Františka a Zofie, rodenej Olbrychtovej, v ktorej sa hrdo pestovali vlastenecké a katolícke tradície.

Miestny farár v ňom videl znaky povolania a presvedčil rodičov, aby ho po ukončení piatej triedy poslali do Ľvova študovať na gymnázium v Malom misijnom seminári, ktoré viedli františkáni.

Počas štúdia vstúpil Józef do združenia Rytierstvo Nepoškvrnenej (Rycerstwo Niepokalanej), ktoré založil Maximilián Kolbe, a bol v ňom veľmi aktívny. V roku 1927 vstúpil vo Ľvove do Rehole menších bratov konventuálov a prijal rehoľné meno Achilles. Večné sľuby zložil v roku 1932 a začal študovať filozofiu a teológiu v Krakove. V roku 1936 prijal kňazskú vysviacku a ešte rok pokračoval v štúdiách.

Najprv pôsobil vo františkánskom kláštore v Hrodne a potom v Ivianci. Koncom roka 1939 odišiel do Farnosti svätého Juraja v obci Piaršaji (na území dnešného Bieloruska), ktorá mala päťtisíc veriacich, aby prevzal farnosť po diecéznom kňazovi, ktorý hneď po vypuknutí druhej svetovej vojny opustil farnosť.

Po piatich mesiacoch dostal na pomoc ďalšieho kňaza, svojho kolegu františkána konventuála Hermana Stępieńa z Vilniusu.

Herman sa narodil ako Karol Stępień v októbri 1910 v Lodži. V roku 1929 vstúpil do noviciátu františkánov konventuálov v Lodži-Łagiewnikoch a prijal rehoľné meno Herman.

Predstavení o ňom spočiatku hovorili, že nemá rehoľné povolanie. O takýto imidž sa pričinil aj sám Herman, ktorého prvé roky u františkánov boli trochu divoké. Predstavení mu dokonca radili, aby odišiel z rehole. On však zostal.

Keďže bol vynikajúci študent, poslali ho na štúdiá do Ríma. Tam v roku 1937 prijal kňazskú vysviacku. V štúdiách neskôr pokračoval vo Ľvove. Po ich ukončení pôsobil ako kaplán v Radomsku a potom vo Vilniuse.

Achilles a Herman v Piaršajach neslúžili iba omše, ale mnohým rodinám pomáhali aj materiálne. Chudobným rozdávali chlieb a všetko, čo potrebovali. Často im dali aj to posledné, čo mali na fare.

Keď sa v roku 1941 začala rusko-nemecká vojna, na fare v Piaršajach zriadili Nemci žandársku stanicu. Pri hľadaní partizánov a kandidátov na nútené práce hromadne zatýkali mladých mužov, ale aj ich ženy a deti. Achilles sa rôznymi spôsobmi usiloval o ich prepustenie a vďaka svojim zásahom mnohým zachránil život.

V júni 1943 uskutočnili partizáni v Ivianci, vzdialenom asi dvadsať kilometrov od Piaršaj, akciu proti nemeckým konvojom smerujúcim na východný front.

Odvetná operácia Hermann na seba nedala dlho čakať. Prebiehala v júli a auguste 1943. Nemci si za cieľ vybrali obyvateľov dedín a malých mestečiek v okolí. Zadržaných zatvárali do stodôl, ktoré potom poliali benzínom a podpálili.

Devätnásteho júla 1943 sa jednotky SS objavili aj v Piaršajach. Na námestí zhromaždili asi dvesto až tristo obyvateľov dediny. Františkáni Achilles aj Herman sa mohli ukryť. Údajne ich na to nabádal jeden z nemeckých žandárov, ktorý býval na fare, aj ich priamy predstavený z Ivianca.

Spočiatku Nemci zamýšľali všetkých zavraždiť priamo v Piaršajach. Rozdelili ženy a mužov vo veku od desať do päťdesiat rokov a zahnali ich do dvoch stodôl. K mužom sa krátko nato dobrovoľne pridali aj obaja františkáni.

Niektorí svedkovia uvádzali, že sa františkáni pokúšali s Nemcami rokovať. Po takmer dvoch hodinách prišli traja dôstojníci a nariadili vyviesť zadržaných. Nemci vykonali novú selekciu a všetkých pod hrozbou bodákov zahnali do obce Baravikovščyna pri Navahrudaku.

Františkánov oddelili od ostatných a ešte v ten večer ich zavraždili v neďalekej stodole, ktorú následne podpálili. Podľa jednej verzie príslušníci gestapa oboch mučeníkov pred podpálením usmrtili. Podľa inej františkánov najprv kruto mučili. Druhá verzia sa však nedá spoľahlivo overiť.

Na druhý deň obyvatelia dediny pozbierali zuhoľnatené telesné pozostatky mučeníkov a uložili ich do spoločnej rakvy v hrobe pri kostole v Piaršajach. Úcta k dvom františkánom, ktorí odmietli opustiť svojich farníkov, sa začala šíriť v podstate hneď po ich pohrebe.

Zaujímavosťou je, že ich telá zostali vo zvláštnej pozlátenej rakve vo farskom kostole v Piaršajach, hoci táto dedina dnes už patrí Bielorusku. Každý rok k nej tak putujú veriaci z Poľska aj Bieloruska.

Obidvaja boli vlastne rehoľnými spolubratmi známejšieho svätca Maximiliána Kolbeho, ktorý v roku 1941 zomrel v bunkri hladu, keď doň išiel namiesto svojho spoluväzňa. Príbeh Achillesa a Hermana nie je taký známy ako ten Maximiliánov, ale aj oni sa vlastne dobrovoľne prihlásili k väzneným mužom aj preto, aby mohli zachrániť nejaké životy. A to sa im podarilo.

Posolstvo ich života nádherne pripomenula Olimpia Bryśová, ktorú Achilles pripravoval na prvé sväté prijímanie: „Stávalo sa, že som chcela pristúpiť k svätej spovedi, ale u nás neboli nijakí kňazi. Kostol bol zatvorený a premenený na obilný sklad.

Vtedy som prichádzala k hrobu otca Achillesa a otca Hermana a nahlas som vyznávala svoje detské hriechy. Bola som presvedčená vtedy a myslím si to dodnes, že mi Pán Boh odpustil, pretože som sa spovedala na hrobe mučeníkov.“