Sv. Andrej-Svorad a Beňadik Slovenskí svätí a univerzalita kresťanstva

Na Slovensku pôsobilo v priebehu dejín veľa svätých a blahoslavených. Niektorí cielene a dlhý čas, iní v rámci svojho širšieho poslania a v časovo obmedzených možnostiach. Týmto svätým prirástlo naše územie k srdcu, a aj keď sa na ňom nenarodili, zanechali svoju spiritualitu, príklad a stopu. A pomohli dostať obyvateľov slovenských území na vyššiu spirituálnu či kultúrnu úroveň.

Patria k nim aj svätý Andrej-Svorad a Beňadik, ktorí na naše územie prišli z Poľska.

Hlavným prameňom životopisu sv. Svorada, pôvodne aj Zoerarda či Świerada, je dielo s názvom Vita snactorum heremitarum Zoerardi confessoris et Benedikti martiris a beato Mauro episcopo Quinnecclesiastensi descripta – Život svätých pustovníkov Svorada, vyznávača, a Benedikta, mučeníka, spísaný blahoslaveným Maurom, päťkostolským biskupom.

O živote sv. Svorada-Andreja sa Maurus dozvedel v Kláštore sv. Martina v Pannonhalme, kde bol v rokoch 1031 – 1036 opátom. Vyrozprával mu ho zrejme sám Andrejov žiak Beňadik. Maurus ho však zaznamenal až neskôr, okolo roka 1064, keď bol biskupom v Päťkostolí (dnešný Pécs).

Autorom ďalšieho životopisu sv. Andreja-Svorada bol opát Filip, ktorý ho prijímal do Kláštora sv. Hippolita na Zobore. O život oboch svätcov sa intenzívne zaujímal aj poľský kňaz T. Milik v šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia.

Svorad sa narodil okolo roka 980 v južnej časti Poľska blízko hraníc so Slovenskom. Pochádzal z roľníckej rodiny.

Legendy hovoria, že raz videl pracovať na poli mnícha a povedal si: „Ak môže mních pracovať ako roľník, môže aj roľník žiť ako mních.“ A už ako mladík teda začal žiť týmto spôsobom života v poľskej dedine Tropie nad Dunajcom v dnešnom okrese Nowy Sącz.

Inšpiroval sa mníšskym ideálom rehole sv. Zosima, palestínskeho mnícha zo 6. storočia. Vstúpil do kláštora so slovanskou (hlaholskou, staroslovienskou či rímsko-slovanskou) bohoslužbou. Tá sa slúžila v Krakove, ktorý bol akýmsi pokračovateľom veľkomoravskej metropoly so znakmi byzantských vplyvov, ktoré na Veľkú Moravu priniesli ešte sv. Cyril a Metod.

Ako sa sv. Andrej-Svorad dostal na slovenské územie? Poľský kráľ Boleslav Chrabrý okolo roka 1022 brojil proti slovanskej bohoslužbe a chcel ju odstrániť. Zbožný kráľ Štefan preto prosil, aby mnísi, ktorých z Poľska posielali preč, prišli do Uhorska.

Svorad sa chytil tejto možnosti a odišiel na Zobor pri Nitre, kde sa udržiavala cyrilo-metodská tradícia. Opát Filip ho prijal a zrejme tu Svorad prijal meno Andrej. Miestni rehoľníci mohli popri spoločnom živote žiť aj ako pustovníci, ale až po dovŕšení veku štyridsiatich rokov.

Andrej využil túto možnosť a odišiel na Skalku pri Trenčíne, aby mohol viesť pustovnícky život. Ten rozdeľoval medzi modlitbu a namáhavú prácu drevorubača. Cez deň tvrdo pracoval a v noci sa modlil. Do pňa stromu nabil ostré kliny, ktoré ho pri akomkoľvek náznaku únavy prebudili.

Počas štyridsaťdňového pôstu dostal od opáta Filipa len štyridsať orechov, s ktorými si musel vystačiť. Na prežitie by to ako-tak stačilo, ale Andrej pracoval ako drevorubač, preto ku koncu pôstu bol už neuveriteľne unavený.

Podľa mníšskej tradície k staršiemu mníchovi posielali mladšieho. Mladší aby sa postaral o staršieho z fyzickej, starší o mladšieho z duchovnej stránky. K Andrejovi poslali Beňadika. Zdá sa, že si obaja boli navzájom oporou.

Keď sa Andrejov život chýlil ku koncu, Beňadik poslal po opáta Filipa. Keď neskôr spolu pripravovali Andrejovo telo na pohreb, našli na ňom reťaz hlboko zarytú do mäsa, ktorá Andrejovi zrejme dlhé roky spôsobovala nesmierne bolesti.

O živote Andrejovho spoločníka a žiaka Beňadika vieme takisto z Maurovej legendy. Aj on pravdepodobne pochádzal z Poľska. Po smrti svojho duchovného otca zostal žiť na rovnakom mieste ešte tri roky a viedol podľa jeho príkladu veľmi prísny život.

Tam ho však prepadli lupiči s vidinou balíka peňazí. Beňadika odviedli nad rieku Váh a zviazaného ho do nej hodili. Podľa legendy sa jeho telo našlo neporušené až po roku na mieste, kde ľudia videli orlicu pozorujúcu rieku.

Obaja svätci sú dnes pochovaní v Bazilike sv. Emeráma v Nitre. Nevieme presne, kedy boli kanonizovaní, predpokladá sa však, že sa to stalo pred rokom 1083. A Maurova legenda bola napísaná práve ako podklad pre beatifikačný proces.

Veľa ľudí túžilo po svätých, ktorí sa narodili a pôsobili na Slovensku. To sa podarilo v podstate až po Nežnej revolúcii. Takéto „národniarske“ túžby sú na jednej strane pochopiteľné, ale na druhej Ježiš nikdy príliš neriešil príslušnosť k tomu-ktorému národu.

Hrdinom jeho známeho podobenstva je Samaritán, ktorý bol považovaný za polopohana. Zbitému Židovi z podobenstva však ani len nenapadlo, aby zisťoval jeho totožnosť. Bol rád, že mu niekto pomohol (Lk 10, 30 – 37).

Cirkev bola od začiatku univerzálna (Gal 3, 28). Aj vďaka tomu mohli na Slovensku pôsobiť svätý Cyril a Metod či svätí košickí mučeníci.

Ak sa dnes nielen o kultúre hovorí, že má byť „slovenská a žiadna iná“, mali by sme sa pozrieť na univerzálne bratstvo a sesterstvo, ktoré je jedným zo základných pilierov kresťanstva. Teda náboženstva, na ktoré sa tak často a radi (aj v Ústave Slovenskej republiky) odvolávame.