Niekedy by sa mohlo zdať, že Ježiš viedol vojnu proti rozumu, štúdiu alebo učenosti. Blahoslavil predsa chudobných v duchu (Mt 5, 3), za najväčšie v Božom kráľovstve vyhlásil „neučené“ dieťa (Mt 18, 4) alebo staval do protikladu múdrych a rozumných s maličkými:
Ježiš povedal: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo.“ (Mt 11, 25 – 27)
Ježišovi však nikdy nešlo o kultúrne vojny medzi intelektuálmi a prostými ľuďmi.
V gréčtine je slovo νήπιοι (népioi) – „maličkí“ – označením malých detí, ktoré ešte nevedia hovoriť. Ježiš teda hovorí o ľuďoch, ktorí s otvorenými ústami ako špongia nasávajú všetko, čo vidia, počujú a zažijú. Sú to ľudia, ktorí si okolo seba nepostavili žiadne oceľové zábrany pred tým, čo im chce Boh povedať.
Tento postoj nie je otázkou absolvovania či neabsolvovania univerzitných štúdií. Je to otázka srdca. Dosť by nám o tom mohol povedať jeden z najväčších a najštudovanejších teológov všetkých čias, sv. Bonaventúra.
Keď sa ho Tomáš Akvinský opýtal, z ktorých kníh čerpá svoje hlboké myšlienky, ukázal na kríž a povedal: „To je moja knižnica, v ktorej som sa naučil všetko, čo viem.“ (Jozef Husovský)