Proroci, ale ani ďalšie starozákonné knihy nešetria slovami o Božom hneve. Hlavne preto, že sa proroci sami hnevajú na vlastného panovníka, na svoj aj cudzí národ.
Ježiš začal robiť výčitky mestám, v ktorých urobil najviac zázrakov, pretože sa nekajali: „Beda ti, Korozain! Beda ti, Betsaida!“ (Mt 11, 20 – 24)
Ježišovo „beda“ adresované mestám, v ktorých urobil toľko zázrakov alebo znamení, vyliečil toľkých chorých... a nič, nebolo povedané intelektuálsky v kaviarni na námestí. Má prorocký podtón a cítime z neho hnev. Ale ako sa môže hnevať bezhriešny Ježiš?
Vysvetľuje to Richard Rohr v knihe Slzy vecí: „Proroci vedeli, učili a dokazovali, že hnev treba najprv rozoznať, pripustiť – ba milovať! – ako prejav hlbokého, zvyčajne dobre skrytého a nedostupného smútku, ktorý v sebe všetci nosíme.“
A o tri strany ďalej pokračuje: „Boh nie je nenávistný, ale smutný a súcitný. (...) V tom, čo Boh stvoril, nie je nič, čo by nenávidel. Boh s tým má zľutovanie v pravom zmysle toho slova, t. j. má súcit s utrpením všetkého.“
Ak si svoj hnev k sebe, ľuďom, Bohu či svetu pripustíme, môžeme v ňom neraz objaviť to, že vychádza z nášho smútku, súcitu či ľútosti nad tým, že to nefunguje tak, ako by sme si predstavovali. A to je začiatok cesty k náprave a usušeniu sĺz. (Jozef Husovský)