Sv. Kamil de Lellis Hranatý kolík vtláčaný do okrúhleho otvoru

„Čudáci. Sú roztrúsení po liturgickom kalendári cirkvi ako drobné zvláštne kvety. Keď o nich niekedy čítame, s pobavením a úsmevom si povieme: ‚Ach, akí boli zvláštne svojskí,‘“ začína vyznanie svojmu obľúbenému svätému Kamilovi de Lellis katolícka esejistka a publicistka Denise Trullová. A pokračuje:

„Pravdou však je, že niektorí z týchto ‚čudákov‘ patria medzi najväčších svätých práve preto, lebo sa dokázali skutočne a hrdinsky odovzdať utrpeniu. Bolo to dlhé, vyčerpávajúce, neraz neznesiteľne bolestivé odovzdanie sa – a víťazstvo nad vlastnou vnútornou vzburou.“

Život tohto svätého, ktorý si ako mladý muž vyslúžil prezývku „veľký surovec“ a umieral ako najnežnejší ošetrovateľ chorých, je taký plný zvratov, zaujímavostí a paradoxov, že je sám osebe obrovským zdrojom zamyslení. Je dôkazom toho, že svätým sa môže stať každý človek. Ak sa otvorí...

Jeho matka Kamila stratila prvého syna, a tak veľmi túžila po ďalšom dieťati. Podarilo sa, keď mala takmer päťdesiat rokov. Kamil sa narodil presne v polovici šestnásteho storočia v talianskom meste Bucchianico.

Jeho otec bol vojak a takmer nebýval doma. Kamil po ňom zdedil prudkú povahu a výchova bola ťažká. Navyše jeho matka zomrela, keď mal dvanásť rokov. A tak putoval od jedného príbuzného k druhému, pričom väčšina z nich o neho nemala záujem. „Čoskoro sa z neho stalo to, čo by sme dnes nazvali ‚dieťa s kľúčikom na krku‘. Musel sa naučiť postarať sa sám o seba,“ napísala Denise Trullová.

Kamil meral už ako šestnásťročný dva metre a bol nesmierne silný. Nebol problém s tým, aby ho už v tomto veku „draftovali“ do armády, s ktorou sa spolu s otcom často presúval z miesta na miesto.

Pre človeka, ktorý nemá „kam skloniť hlavu“, sa domovom často stala armáda. V nej sa Kamil naučil piť, nadávať a stal sa závislým od kartových hier či kociek. Bol to však svet, ktorý poznal, a cítil sa v ňom bezpečne.

Z filmov ako Rambo poznáme, aké je pre vojaka ťažké zaradiť sa po bojoch do normálneho života. Podobný pocit zažil aj Kamil, keď rozpustili jeho pluk a on prišiel o prácu. Okrem toho sa síce podieľal na víťazstvách v bitkách s Turkami, ale jeho samotného skolil vred na nohe, ktorý sa nedal vyliečiť.

Musel teda opustiť známe prostredie a zamieriť do rímskej nemocnice pre nevyliečiteľne chorých. Lenže liečenie nie je zadarmo. Preto ho požiadali, aby si lekársku starostlivosť o svoju ranu odpracoval pomocou pri ošetrovaní ostatných pacientov.

Povedzte však dvojmetrovému vojakovi, aby nosil plné nočníky, zdvíhal zapáchajúcich pacientov a presúval špinavé fľaše s liekmi. Kamil to „nedával“. Počet jeho výbuchov a hádok sa zväčšoval, preto ho z nemocnice prepustili.

Vrátil sa tam, kde to poznal a kde mu bolo dobre. Opäť sa na tri roky upísal armáde. Osudným sa mu však stalo gamblérstvo. Ako dvadsaťštyriročný prehral všetko, čo mal. Ostali mu len šaty, ktoré mal na sebe. Stal sa žobrákom.

Preto prijal hodenú rukavicu a začal pracovať na stavbe kapucínskeho kláštora. Zrazu mu začalo byť dobre aj medzi láskavými a kultivovanými mníchmi. Túžil byť ako oni. Mať zmysel života. Obrátil sa a vstúpil do noviciátu. Vyzeralo to na happyend. Opäť sa však ozvala jeho chorá noha, a tak musel z noviciátu odísť do tej istej nemocnice, z ktorej kedysi s veľkým huriavkom odišiel.

A opäť z nej ušiel a znovu sa pokúsil vstúpiť ku kapucínom. A zase bola proti jeho poškodená noha. A opäť tu bol nový odchod do nemocnice. Napokon však musel vybojovať ťažký zápas nielen so zranenou nohou, ale aj so svojou divokou povahou. Zvládol to a odovzdal sa do Božej vôle. Zostal v nemocnici.

Dokonca sa v nej postupne stal predstaveným nemocničného personálu a objavil v sebe veľký organizačný talent. Videl, že v nemocnici pracujú nekvalifikovaní muži, ktorí túto prácu vôbec nevedia robiť alebo ju robia len preto, lebo žiadnu inú nezohnali.

Zhromaždil teda okolo seba niekoľko ochotných mužov, ktorých viedol k starostlivosti o chorých. Spolu sa modlili a plánovali, ako zlepšiť prístup k chorým, prostredie nemocnice aj spôsob ich liečenia. Niekedy stačilo vyvetrať, častejšie meniť slamníky a bielizeň, zachovávať hygienu...

Medzitým sa stretol so svätým Filipom Nerim, ktorý sa stal jeho duchovným sprievodcom. Filip ho povzbudzoval v jeho poslaní a odporučil mu, aby sa stal kňazom, lebo tak bude môcť naplno uskutočňovať svoje povolanie. S jeho pomocou Kamil dokončil teologické štúdiá a vo veku tridsaťštyri rokov bol vysvätený za kňaza.

Ako kňaz začal spolu so skupinou mužov oddaných službe chorým pôsobiť v rímskej nemocnici Santo Spirito. Ich služba robila na všetkých hlboký dojem. Bolo zjavné, že svoju prácu nevykonávajú preto, aby zarobili. Slúžili z lásky, pretože verili, že je to povolanie od Boha.

Kamil založil aj vlastnú, istým spôsobom špeciálnu či špecializovanú rehoľu. Dva roky po kňazskej vysviacke pápež Sixtus V. oficiálne schválil jeho novú kongregáciu s názvom Rehoľa regulárnych klerikov – služobníkov chorých (M.I.), ktorá sa neskôr stala známou pod menom kamiliáni.

Popri troch tradičných rehoľných sľuboch chudoby, čistoty a poslušnosti skladali aj štvrtý sľub „slúžiť chudobným chorým aj tým postihnutým morom v ich telesných i duchovných potrebách, a to aj za cenu vlastného života, z úprimnej lásky k Bohu“.

Roku 1588 otvorila rehoľa dom v Neapole. Mesto postihol mor a dvaja členovia rehole zomreli pri službe nakazeným. Boli prvými z mnohých kamiliánov, ktorí obetovali svoj život starostlivosti o obete morových epidémií.

Koncom 16. storočia kamiliáni zaviedli ďalšiu novinku. Vytvárali osobitné ošetrovateľské jednotky, akési „poľné nemocnice“ určené na pomoc raneným vojakom.

V roku 1591 pápež Gregor XIV. povýšil kongregáciu na rehoľný rád. Jeho členovia nosili čierny habit s veľkým červeným krížom na hrudi.

Ich nemocnice sa osobitne usilovali zabezpečiť dobré vetranie, kvalitnú stravu, duchovnú starostlivosť a izoláciu pacientov s nákazlivými chorobami. Kamil dbal na dôkladnú prípravu svojich spolubratov. Dnes sa to zdá samozrejmé, no v šestnástom storočí išlo o novátorské opatrenia.

Okrem iného chcel, aby sa jeho rehoľníci čo najmenej venovali administratívnej práci a naplno sa mohli sústreďovať na osobnú službu chorým v nemocniciach. Jeho rehoľné pravidlá zdôrazňovali lásku k blížnemu a službu chorým. Zachádzali pritom až do konkrétnych podrobností: pomáhať pacientom pri stravovaní, jemne ich dvíhať, radiť sa s lekármi o ich potrebách, umývať ich a ustielať im lôžka.

V auguste 1590 vypukla morová epidémia v Ríme. Do januára 1591 zomrelo v tomto meste dvadsaťtritisíc ľudí. V celom meste bol nedostatok potravín. Rodiny sa často zamykali vo svojich domoch, no potom podľahli moru alebo hladu a ich telá sa začali rozkladať bez povšimnutia.

Kamil organizoval rozdávanie jedla a čistého oblečenia a jeho bratia hľadali chorých. On sám prechádzal mestom, neraz liezol do domov cez okná, zachraňoval dojčatá ponechané napospas osudu po smrti rodičov.

I keď sa obetavo venoval chorým, sám trpel niekoľkými ťažkými diagnózami. Jeho zdravotný stav sa neustále zhoršoval, a preto sa v roku 1607 vzdal úradu predstaveného rehole.

Počas jeho života vznikli kamiliánske komunity v Ríme, Neapole, Miláne, Janove, Bologni, vo Florencii, Ferrare, v Messine, Mantove, vo Viterbe, v Bucchianicu a v niekoľkých ďalších menších mestách. Až neskôr sa rehoľa rozšírila aj za hranice Talianska. Do roku 1607 mala 242 členov a 80 novicov.

Kamil zomrel v Ríme 14. júla 1614 vo veku šesťdesiatštyri rokov. Za svätého bol vyhlásený v roku 1746. Pápež Lev XIII. ustanovil svätého Kamila a svätého Jána z Boha za spolupatrónov nemocníc a chorých. V devätnástom storočí vznikli aj dve ženské vetvy kamiliánskej rehole.

„Tento muž, ktorý sa väčšinu života cítil ako hranatý kolík vtláčaný do okrúhleho otvoru, napokon našiel svoje miesto. Tento zanedbávaný chlapec s prudkou povahou, prehliadaný vlastným otcom a po väčšinu života sužovaný chronickou bolesťou, sa stal veľkým svätcom,“ skonštatovala Denise Trullová.

Hovorilo sa o ňom, že pri ošetrovaní rán druhých bol zo všetkých svojich spolubratov najjemnejší a najláskavejší.