Sv. Louis a Zélie Martinovci Prví manželia vyhlásení za svätých spolu ako pár

Kňaz, salezián a otec bezdomovcov Anton Srholec často hovorieval o tom, že by malo byť svätorečených viac manželov. Jeho prianie vyplnil pápež František v roku 2015, keď počas Synody o rodine spoločne svätorečil Louisa a Zélie Martinovcov, ktorých si pripomíname 12. júla.

Sú to síce „prvé lastovičky“, ale tento trend bude podľa všetkého pokračovať, pretože veľmi potrebujeme pochopiť, že svätosť nie je len pre pápežov, kňazov, rehoľníčky či rehoľníkov, ale aj pre manželov, bagristov, učiteľky, predavačky alebo bývalé prostitútky a väzňov.

V auguste 1823 sa v Bordeaux narodil Louis Joseph Aloys Stanislaus Martin. Keďže jeho otec bol vojak, rodina sa často sťahovala. Až zakotvila v mestečku Alençon, kde Louis vychodil základnú školu. Zrejme ho fascinovala presnosť, pretože sa rozhodol pre štúdium hodinárstva, ktoré absolvoval v Rennes, Štrasburgu a Paríži.

O osem rokov neskôr sa v mestečku Alençon narodila Azélie-Marie Guérinová, ktorej od detstva nikto nepovedal inak ako Zélie. Jej otec bol takisto vojak, ktorý práve slúžil ako žandár. Zélie nespomínala na svoje detstvo ako na šťastné. Nebolo to však pre otcovu vojenskú výchovu, ale pre matku, ktorá sa najviac naviazala na svojho najmladšieho syna Isidora a nedokázala si nájsť cestu k dcére.

Louis sa počas svojich školských rokov rozhodol stať rehoľníkom v alpskom Kláštore svätého Bernarda Veľkého. Nezvládol však latinčinu, a tak bol nútený vzdať sa svojho zámeru. V roku 1850 sa preto vrátil do Alençonu a otvoril si hodinársku a klenotnícku dielňu.

Aj Zélie po štúdiách v kláštornej Škole večnej poklony pocítila povolanie na rehoľný život. Ani ju však neprijali. Na vine nebola latinčina, ale zdravotné problémy. Po neprijatí do kláštornej komunity sa rozhodla pre odborné vzdelanie a vyučila sa v zhotovovaní slávnych alençonských čipiek (Point d’Alençon).

Aj ona si otvorila vlastnú dielňu a bola vyhlásenou čipkárkou. Zamestnávala ďalšie ženy a zo spôsobu, akým k nim pristupovala, bolo zrejmé, že ich pokladala takmer za členky vlastnej rodiny. Hovorievala, že ich treba milovať ako vlastné deti. Vždy bola pripravená pomôcť tým, ktorí sa ocitli v núdzi.

Louis sa venoval podnikaniu, ale svoj voľný čas delil medzi rybárčenie, angažovanie sa v krúžku Vitala Rometa, ktorý združoval približne tucet mladých kresťanov, a sociálnu angažovanosť prostredníctvom Združenia svätého Vincenta de Paul.

Jeho matka sa nevedela zmieriť s tým, že Louis sa akosi nemá do ženenia. Zhodou okolností sa však vo voľnom čase učila paličkovať čipky a veľmi si obľúbila Zélie Guérinovú, o ktorej Louisovi neustále rozprávala.

Napokon sa Louis a Zélie v apríli 1858 stretli na Moste svätého Leonarda a bola z toho osudová láska. „Tvoja manželka, ktorá Ťa miluje viac ako svoj vlastný život. Bozkávam Ťa tak veľmi, ako Ťa milujem,“ podpísala Zélie jeden z listov svojmu manželovi. Zosobášili sa už 13. júla 1858 v kostole Notre-Dame.

Na začiatku manželstva žili ako sv. Jozef a Mária, teda ako brat a sestra. Podľa jedného životopisu ich na to naviedla Louisova matka. Podľa iného sa však nevedela dočkať vnúčaťa. V každom prípade napokon ich spovedník nasmeroval k tomu, aby sa nebáli stať početnou rodinou.

Tak sa im medzi rokmi 1860 až 1873 narodilo deväť detí, z ktorých štyri zomreli v útlom veku. „Deti milujem až do zbláznenia. Narodila som sa preto, aby som ich mala,“ napísala Zélie. Zároveň však po smutných udalostiach poznamenala: „Vo svojom živote som už veľmi veľa vytrpela.“

Jej utrpenie sa však tým nekončilo. V roku 1865 sa začal jej bolestný boj s rakovinou. Zélie prežívala chorobu s veľkou odovzdanosťou Bohu: „Ak ma dobrý Pán bude chcieť uzdraviť, budem veľmi šťastná, pretože v hĺbke srdca túžim žiť. Veľmi ťažko sa mi odchádza od manžela a detí. Ale zároveň si hovorím, že ak sa neuzdravím, možno bude pre nich užitočnejšie, ak odídem.“

Napriek chorobe Zélie pokračovala vo výrobe čipiek, mala dobrú náladu a snažila sa nedávať najavo, že trpí. V roku 1870 Louis predal svoju dielňu, aby pomohol manželke nielen v rozvoji jej podnikania. Zélie napokon po dvanásťročnom boji s rakovinou v auguste 1870 zomrela ako štyridsaťšesťročná.

Po smrti Zélie sa Louis s dcérami presťahoval do Lisieux, kde žila rodina jeho manželky. Zároveň žil v meste svätice, ktorú obdivoval nielen on, ale hlavne jeho dcéry. Listy z tohto obdobia ukazujú, akým pozorným otcom bol voči každej zo svojich dcér a ako ochotne prijímal ich životné rozhodnutia.

V roku 1888 sa u neho začali prejavovať príznaky progresívnej cievnej encefalopatie spôsobenej difúznou artériosklerózou mozgu, ktorá sa rozvíjala približne desať rokov. Louis bol niekoľkokrát hospitalizovaný. Po ochrnutí sa vrátil do kruhu svojej rodiny, kde 29. júla 1894 vo veku sedemdesiatjeden rokov zomrel.

Písať o tom, že Louis a Zélie boli dobrými manželmi a rodičmi, ktorí sa veľa modlili, milovali Boha a svojim dcéram dávali len tú najlepšiu výchovu plnú lásky, je azda zbytočné.

Existujú aj rodiny, v ktorých sú traja synovia kňazi, dve sestry rehoľníčky a jeden syn je zlodej, ktorý sedí vo väzení. To neznamená, že by rodičia nežili sväto. Prečo je to tak? To patrí medzi najväčšie tajomstvá ľudského života.

O ovocí „jednoduchého, ale nie obyčajného príbehu“ manželov Martinovcov, ako ho označuje jeden zo životopisov, svedčí aj to, že všetkých päť dcér sa stalo rehoľníčkami. Štyri dcéry sa stali karmelitánkami a jedna vizitantkou.

Ich najmladšia dcéra sestra Terézia od Dieťaťa Ježiša a Svätej tváre bola v roku 1925 vyhlásená za svätú a neskôr aj za učiteľku Cirkvi. Proces blahorečenia jej staršej sestry Františky Terézie práve prebieha.

Svätí ľudia sú ako huby. Tam, kde je jedna, sa určite schováva aj ďalšia. O rodine Martinovcov to platí stopercentne.