Sv. Veronika Giuliani Láska sa dala nájsť

Mystičky, vizionárky a svätice obdarené Ježišovými stigmami mávame vo veľkej úcte. Ich zážitky aj telesné znaky Ježišovej smrti však boli sprevádzané nepredstaviteľným utrpením, ktoré tieto ženy brali ako vlastné „doplnenie toho, čo ešte chýba Ježišovmu krížu“ (Kol 1, 24). Teda ako dobrovoľne prijaté utrpenie za hriešnikov.

K duchovnému utrpeniu sa však často pripájalo aj nepochopenie ostatných. Mystičky a mystici by nám mohli rozprávať, čo vlastne bolelo viac. Život mystičky, vizionárky, charizmatičky a obdarovanej ženy prežila aj svätá Veronika Giuliani.

Narodila sa ako Uršuľa Giuliani 27. decembra 1660 v Mercatello sul Metauro vo vojvodstve Urbino ako najmladšia zo siedmich dcér, z ktorých dve zomreli ešte v útlom veku. Jej rodina patrila medzi najzámožnejšie a najváženejšie rodiny svojej doby.

Otec František bol zástavníkom pápežskej posádky a matka Benedikta bola hlboko zbožnou ženou, ktorá s veľkou starostlivosťou dbala na náboženskú výchovu svojich dcér.

Životopisci píšu, že Uršuľa bola už od detstva dušou obdarenou mimoriadnymi Božími milosťami. Veľmi intenzívne vraj vnímala Ježišovu prítomnosť v Eucharistii a nevedela sa dočkať, kedy ho bude môcť aj ona prijať.

Keď mala sedem rokov, zomrela jej matka. Otec zdrvený bolesťou sa presťahoval do Piacenzy a vzal so sebou svojich päť dcér. Po takmer dvoch rokoch sa však vrátili späť do Sant’Angelo in Vado, kde ich prijal otcov brat. Všetky staršie sestry vstúpili do kláštora klarisiek v rodnom meste.

Uršuľa ich chcela nasledovať, no so vstupom do kláštora to nemala také jednoduché, pretože otec bol na ňu ako najmladšiu dcéru nesmierne naviazaný.

Keď však mala sedemnásť rokov, vybojovala si svoj bolestný zápas a bola prijatá medzi kapucínske klarisky v kláštore v Città di Castello. Biskup Sebastiani jej povedal: „Odteraz sa budeš volať Veronika.“ Toto meno znamená „pravý obraz (Ježiša Krista)“, ktorým sa Veronika Giuliani naozaj stala.  

Od štvrtého roku jej rehoľného života sa u nej čoraz viac prejavovali vonkajšie znaky jej mystického života aj to, čo sama nazývala „bláznovstvami lásky“. Prežívala videnia, extázy, zápasy so zlým duchom aj totálne uchvátenie Bohom.

Oratorián Ubald Antonio Cappelletti, ktorý bol spovedníkom kapucínok v rokoch 1690 – 1692, ju ako prvý požiadal, aby písomne zaznamenávala všetko, čo prežívala vo svojich zjednoteniach s Bohom. Avšak až pod vedením spovedníka Girolama Bastianelliho začala systematicky písať svoj Denník.

Napokon napísala vyše dvadsaťdvatisíc strán, až kým jej tri mesiace pred smrťou Panna Mária údajne nepovedala: „Urob bodku!“

Jej život však nebol len zbierkou mystických zážitkov a utrpení. Veľmi obetavo sa starala o choré sestry, aj napriek ich občasnej nevrlosti a zlej nálade.

Práve vtedy, okolo roku 1681, sa v nej zrodila túžba stať sa prostredníčkou medzi Bohom a hriešnikmi skrze zmierne pokánie. Boh vypočul jej túžbu. Roky 1681 až 1697 boli poznačené veľkými mimoriadnymi mystickými udalosťami, ktoré vyvrcholili prijatím stigiem na Veľký piatok 5. apríla 1697.

Spolu s nimi však prišli veľmi tvrdé opatrenia Svätého ofícia. V rokoch 1697 až 1715 bola Veronika podrobovaná neustálym skúškam spojeným s podozrievaním a nedôverou. Držali ju v odlúčení, zbavili aktívneho aj pasívneho hlasovacieho práva pri kapitulách komunity a nesmela pristupovať ani ku kláštornej mreži, cez ktorú sa prijímali návštevy.

To všetko preto, lebo vzhľadom na mimoriadne javy ju podozrievali z predstierania, klamstiev, psychiatrických diagnóz a dokonca z diabolského posadnutia.

Biskup však nemohol Svätému ofíciu napísať nič iné ako: „Veronika poslúcha moje príkazy s najväčšou presnosťou a pri tomto tvrdom zaobchádzaní nejaví ani najmenší znak zármutku, naopak, zachováva si neopísateľný pokoj a radostnú náladu.“

Keď bola napokon úplne rehabilitovaná, mala päťdesiatšesť rokov. Sestry komunity si ju želali za opátku a požiadali o zrušenie zákazu uloženého Svätým ofíciom. Povolenie prišlo v marci 1716. Až do svojej smrti tak zároveň zastávala úrad opátky aj novicmajsterky.

O mystikoch máme väčšinou predstavu, že sú to Bohom obdarovaní ľudia, ale veľmi nevhodní pre praktický život. Veronika Giuliani je dôkazom, že ide o mýtus.

Počas rokov, keď bola najvyššou predstavenou, dala postaviť celé nové krídlo kláštora – dnešný noviciát, pozostávajúci z dvanástich nových ciel, aby mohol prijať rastúci počet povolaní.

Neskôr dala vybudovať rozvod vody do hydinárne, kuchyne a práčovne. Navyše dala vo vnútornom nádvorí vykopať studňu, čím ukončila namáhavé každodenné vynášanie vedier s vodou až na tretie poschodie kláštornej ošetrovne.

Dala postaviť aj kaplnku zasvätenú Panne Márii Ružencovej.

V marci 1727 napísala poslednú stránku svojho Denníka. Dosiahla už vrchol dôverného zjednotenia s Bohom. Šiesteho júna počas modlitby v chóre utrpela mozgovú mŕtvicu. Po tridsiatich troch dňoch veľkého utrpenia zomrela 9. júla.

Posledné slová, ktoré vyslovila s krížom v rukách, boli: „Našla som Lásku, Láska sa mi napokon dala uzrieť. Povedzte to všetkým. Toto je tajomstvo môjho utrpenia aj mojich radostí. Láska sa dala nájsť.“

Veronika Giuliani začínala tým, že sa ponúkla ako zmierna obeta za spásu hriešnikov. Boh ju všetkými darmi, ktoré tak boleli, však postupne viedol k podstate. A tou je Láska. Sám Boh. Ani vnútorné, ani vonkajšie utrpenia, ktoré jej prinášali ľudia, nemali byť základom jej zanevretia, ale ešte väčšieho otvorenia sa Láske.

Veronika pochopila, že tým, čo nás všetkých zachraňuje a zároveň nám dáva silu, je Láska. Zomrela naozaj na vrchole svojich mystických zážitkov. Nič viac ako Láska sa nedá mysticky prežiť.

V roku 1804 ju blahorečil pápež Pius VII. a v roku 1839 ju svätorečil svätorečil pápež Gregor XVI. po nesmierne dlhom procese, počas ktorého boli dôkladne preskúmané všetky jej nespočetné mystické javy, aby sa predišlo obvineniam, ktoré by mohli cirkvi vyčítať prílišnú dôverčivosť.