Bl. Mária Romerová Menesesová Otvorené oči a stopercentná dôvera

Bohatý muž z Ježišovho podobenstva (Lk 16, 19 – 31) si užíval život, dobre jedol a pil. Zrejme do bodky zachovával všetky prikázania a nebol zlý. Najväčšou prekážkou, ktorá mu bránila prežívať nebo, bol fakt, že nevidel alebo nechcel vidieť chudobného a chorého Lazára, ktorý mu ležal priamo „pred nosom“. Stal sa „rezistentným“ voči problémom, ktoré ho obklopovali.

Opakom tohto muža bola blahoslavená Mária Romerová Menesesová, ktorá sa narodila v januári 1902 v zámožnej rodine ministra v nikaragujskej Granade. Aj keď išlo o bohatú rodinu s ôsmimi deťmi, otec minister bol veľmi štedrý k chudobným, čo Máriu prirodzene formovalo.

Keďže mala umelecké nadanie, rodičia zabezpečili, aby sa pod vedením vynikajúcich učiteľov učila kresliť, maľovať, hrať na klavíri a na husliach. Zároveň študovala v škole saleziánskych sestier.

Ako dvanásťročnú ju na šesť mesiacov ochromila ťažká forma reumatickej horúčky, ktorá jej spôsobila aj poškodenie srdca. Rodina sa bála o jej život, no ona sa uzdravila, čo do konca života považovala za zázrak, pretože veľmi dôverovala Panne Márii. Táto dôvera v Máriu, ktorú nazývala svojou Kráľovnou, ju celý život neopustila.

Ako osemnásťročná vstúpila do Inštitútu dcér Márie Pomocnice kresťanov. Už od noviciátu pôsobila ako učiteľka hudby, kreslenia, maľovania a strojopisu a zároveň ako katechétka. Popritom nacvičovala divadlo a starala sa o mládež v oratóriu.

V roku 1929 zložila večné rehoľné sľuby a o dva roky ju poslali do San José v Kostarike, kde potom žila celých štyridsaťšesť rokov. Začínala ako učiteľka v škole pre dievčatá zo zámožných rodín. Mala však otvorené oči a podobne ako don Bosco vyhľadávala predovšetkým chudobné a zanedbané deti.

Keď jej niekoľko dievčat zo speváckeho zboru rozprávalo o biednom živote v chatrčových osadách na okraji mesta a o propagande komunistických a marxistických skupín, ktoré tam získavali nových prívržencov, Mária povedala:

„Aj my musíme vstúpiť do príbytkov chudobných. Nie preto, aby sme hovorili o nenávisti a pomste, ale o kresťanskej láske, o dobrote ku všetkým, o viere a dôvere v Božiu prozreteľnosť. S Božou pomocou a s úctou k Preblahoslavenej Panne uspejeme… Pôjdeme na misie a vy budete malými Kristovými misionárkami.“

Tak vznikol projekt Dielo oratórií, ktorý uskutočňovali mladé dievčatá. Mária ich nazývala las misioneritas – malé misionárky. Začali počas vianočných sviatkov. Nasledujúce dva mesiace sa intenzívne pripravovali: zbierali základné životné potreby, modlili sa a venovali katechetickej príprave.

Sestra Mária sa k svojim misioneritas vždy správala s úctou a veľkou láskou. Dievčatá sa pri nej cítili prijaté, milované a povzbudzované. Spoločne pripravovali všetko potrebné na katechézu, misijné výjazdy a činnosť oratórií, zároveň zbierali finančné prostriedky na rozvoj diela.

Do pomoci zapájala aj rodiny svojich žiačok. Mária mnohým matkám rozdávala látky, aby z nich ušili oblečenie, ktoré potom slúžilo deťom z oratórií.

Začala totiž zakladať aj prázdninové oratóriá na perifériách mesta a postupne ich otvorila až tridsaťšesť. Vládla v nich živá saleziánska atmosféra – deti sa učili, hrali a radostne trávili čas v zdravom a bezpečnom prostredí.

To prinášalo aj ťažkosti. Bolo potrebné získavať finančné prostriedky, znášať ponižovanie aj násilie zo strany samotných chudobných či čeliť nebezpečenstvám niektorých mestských štvrtí. Okrem toho musela trpieť nepochopenie, netoleranciu a reptanie.

Na žiadosť predstavených v Ríme však napísala knihu, v ktorej zachytila dejiny sociálnych diel, námahu, obety, príhody aj dobrodružstvá svojich milovaných misioneritas. A mnohé predsudky a nedorozumenia sa pomaly vytrácali.

Jej charitatívna činnosť rástla. Začala organizovať čajové stretnutia sestry Márie. Sprvoti v súkromných domoch a neskôr aj v dome Dcér Márie Pomocnice kresťanov. Ich výťažok bol určený na podporu sociálnych diel.

Organizovala lotérie a dobrovoľné zbierky, aby bolo možné zabezpečiť potraviny a ďalšie nevyhnutné potreby pre matky samoživiteľky a opustených seniorov. Zbieralo sa oblečenie, obuv a použité predmety, ktoré sa potom predávali v „bazári“ za symbolické ceny tým najchudobnejším.

V rokoch 1958 až 1964 dala Mária postaviť na bývalej kávovej plantáži v centre San José kostol zasvätený Panne Márii Pomocnici kresťanov. Okolo neho postupne vzniklo množstvo sociálnych diel, na ktorých spolupracovali aj zámožní ľudia.

Toto rozsiahle dielo pokračuje dodnes pod názvom Casa de la Virgen (Dom Panny Márie) alebo Casa de María Auxiliadora – Obras Sociales (Dom Panny Márie Pomocnice kresťanov – Sociálne diela).

V roku 1967 Mária otvorila kurzy čítania a písania pre dospelé a staršie ženy. O rok neskôr založila Školu sociálnej orientácie. S pomocou lekárov dobrovoľníkov, odborníkov vo svojich odboroch, vybudovala polikliniku, ktorá poskytovala chudobným zdravotnú starostlivosť aj lieky. Pre rodiny bez domova dala postaviť skutočné domčeky – Ciudadelas de María Auxiliadora (Osady Panny Márie Pomocnice kresťanov).

Aj toto dielo pokračuje dodnes prostredníctvom laického združenia Asayne (Asociación Ayuda a Necesitados – Združenie na pomoc núdznym). V roku 1973 vznikla internátna škola pre mladých ľudí, ktorým hrozila sociálna izolácia.

Zdrojom Máriinej neúnavnej činnosti bolo hlboké zjednotenie s Ježišom Kristom a Pannou Máriou. Toto dôverné spoločenstvo z nej urobilo kontemplatívnu dušu uprostred činnej služby, pravú mystičku, o čom svedčia aj jej Duchovné spisy (Escritos Espirituales).

Zomrela na infarkt 7. júla 1977 v Las Peñitas v Nikarague, kam sa vrátila, aby si trochu odpočinula. Jej telesné pozostatky sa vrátili späť do San José a dnes sa nachádzajú v mauzóleu veľkého diela, ktoré založila.

Keď si myslíme, že sme malí ľudia na to, aby sme niečo na svete ovplyvnili, mali by sme si spomenúť na blahoslavenú Máriu Romerovú Menesesovú. Tej stačilo to, že nezatvárala oči pred ľuďmi, ktorí potrebovali jej pomoc. A potom na sto percent dôverovala Bohu. Bohatá sa stala chudobnou, pretože dôverovala Božiemu bohatstvu. A tomu nie je nič nemožné (Lk 1, 37).