Sv. Pier Giorgio Frassati Lavína života

Jedným z kritérií hodnotenia kvality života býva aj počet rokov. Z tohto pohľadu nevyzerá život Piera Giorgia naplnený. Ale ako píše jeden z jeho životopiscov, „Frassatiho život bol krátky, no nebol nedokončený. Jeho životopis vyvoláva dojem úplného a naplneného života, ktorému nič nechýbalo“.

Pier Giorgio počas života okrem iného s priateľmi založil aj Spoločenstvo podozrivých typov. Tento názov je výstižný aj v chápaní svätosti, ktorú Pier Giorgio predstavoval. Nebol rehoľníkom, „iba“ dominikánskym terciárom žijúcim vo svete. Odmietol ponuku stať sa kňazom s odôvodnením, že kňaz je izolovaný od ľudí, zatiaľ čo on potrebuje byť neustále medzi nimi.

Chodil do divadla, opery a múzeí, mal rád maliarstvo a hudbu a naspamäť poznal celé úryvky z Danteho diel. Nemal nič proti vínu v spoločenstve priateľov, rád fajčil fajku a nadovšetko miloval hory. Žil svoju svätosť tak, že aj jeho najbližšia rodina a priatelia si to uvedomili až počas jeho pohrebu.

Narodil sa 6. apríla 1901 senátorovi Alfredovi Frassatimu, zakladateľovi turínskeho denníka La Stampa a predstaviteľovi osvieteného liberálneho prostredia, a výtvarnej umelkyni Adelaide, rodenej Ametisovej. Mal sestru Lucianu, o rok mladšiu, ktorá bola jeho nerozlučnou spoločníčkou pri hrách aj štúdiu.

Žil vo významnom historickom období – medzi bezstarostnou atmosférou Belle époque a prvou svetovou vojnou – a dožil sa aj nástupu fašizmu.

Navštevoval štátnu školu Massimo d’Azeglio, a keďže mu príliš nešla latinčina, prestúpil do jezuitského Istituto Sociale. Práve tam zintenzívnil svoj život viery. Začal denne pristupovať k Eucharistii a vstúpil do Konferencií svätého Vincenta de Paul.

V roku 1918 sa zapísal na Turínsku polytechniku. Chcel sa stať banským inžinierom, „aby mohol ešte viac slúžiť Kristovi medzi baníkmi“. Vstúpil do krúžku Cesare Balbo v rámci Talianskej federácie katolíckych vysokoškolákov (FUCI), ktorý sa stal miestom kresťanskej formácie a priateľstva. Na chlopni nosil odznak Katolíckej mládeže, ktorej motto prijal za svoje: Modlitba, činnosť, obeta.

Pier Giorgio miloval Božie slovo. V tom čase bola Biblia vyhradená predovšetkým zasväteným osobám, ale on si zadovážil texty, aby ich mohol čítať osobne. Napriek tomu, že pochádzal z buržoáznej rodiny, vo svetle Biblie sa považoval za „chudobného ako všetci chudobní“.

A toto slovo „prekladal“ do skutkov konkrétnej lásky. Sám alebo prostredníctvom organizovanej činnosti Konferencií svätého Vincenta de Paul, v uliciach Turína, v chudobných štvrtiach i v Domoch Božieho milosrdenstva.

V období silného napätia po prvej svetovej vojne sa angažoval v sociálnom apoštoláte, ktorý ho privádzal aj do tovární. Bol presvedčený o potrebe sociálnych reforiem, preto v roku 1920 vstúpil do Talianskej ľudovej strany, ktorú vnímal ako prostriedok na budovanie spravodlivejšej spoločnosti.

V roku 1920 bol jeho otec vymenovaný za veľvyslanca v Nemecku. V Berlíne Pier Giorgio navštevoval nielen otca, ale aj najbiednejšie štvrte a nadväzoval kontakty so združeniami mladých katolíckych študentov a robotníkov.

V septembri 1921 v Ríme počas veľkého zhromaždenia Katolíckej mládeže bránil zástavu svojho krúžku pred útokom kráľovských strážcov a bol zatknutý. Policajti sa čudovali, že syn liberálneho poslanca sa angažuje v katolíckych záležitostiach, dokonca ako jeden z hlavných predstaviteľov.

Už pred nástupom Mussoliniho k moci sa otvorene postavil proti fašizmu. Hlboko ho sklamalo, keď časť členov Talianskej ľudovej strany vstúpila do fašistickej vlády, ktorú ostro kritizoval.

Jeho schopnosť všímať si potreby druhých, najmä chudobných a chorých, bola neobmedzená. Daroval im svoj čas, svoje sily i vlastný život. Dva mesiace pred ukončením vysokoškolského štúdia jeho prekypujúcu mladosť náhle ukončila prudko prebiehajúca detská obrna, ktorou sa pravdepodobne nakazil pri starostlivosti o chudobných.

Zomrel v Turíne 4. júla 1925. O dva dni neskôr sa konal jeho pohreb. Rodina aj jeho priatelia boli veľmi prekvapení z obrovského zástupu chudobných ľudí, o ktorých sa Pier Giorgio dlhé roky staral bez toho, aby o tom povedal čo i len slovo. Ešte predtým, než sa ostatní zobudili, navštevoval bezdomovcov aj chudobné rodiny. Dával im peniaze, nosil jedlo, staral sa o ich zdravie.

Nikto netušil, že popri svojom neuveriteľne intenzívnom živote – „keď vstúpil do miestnosti, akoby tam vtrhla životná lavína“ – sa stíhal starať aj o najbiednejších. To ho napokon stálo aj život. Ten tesne pred smrťou obetoval za svojich rodičov, ktorí sa chceli rozviesť.

Jeho mladšia sestra Luciana zomrela až v roku 2007 ako stopäťročná. Akoby čas, ktorý mal byť dopriaty Pierovi Giorgiovi, Boh doprial jej. Vzal vážne jeho ponuku obetovať svoj život nielen za chudobných, rodičov, ale aj za mier – o ktorej Pier Giorgio často rozprával.

Blahorečil ho pápež Ján Pavol II. 20. mája 1990, kanonizoval ho pápež Lev XIV. 7. septembra 2025. Ako človeka, ktorý nám s fajkou v ústach hovorí, že svätosť neznamená byť „viac ako človekom“ a je pre všetkých.