Prví svätí mučeníci cirkvi v Ríme Kto vydrží do konca, bude spasený

Ježiš nikdy nenatieral svoje posolstvo na ružovo. Naopak, z mosta do prosta svojim učeníkom hovoril: „Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno.“ (Mk 13, 13a) A tieto jeho prorocké slová sa napĺňali hneď od prvých chvíľ pôsobenia mladej cirkvi.

Nero Claudius Caesar Augustus Germanicus bol piatym rímskym cisárom a vládol v rokoch 54 – 68 po Kristovi. Preslávil sa svojou márnotratnosťou, impulzívnosťou, tyraniou, krutosťou a duševnou pomätenosťou. Dal zavraždiť svoju prvú manželku, ba dokonca aj vlastnú matku.

V roku 64, keď mal dvadsaťsedem rokov a už desať rokov vládol Rímskej ríši, vypukol v Ríme veľký požiar. Trval deväť dní a zničil väčšinu mesta. Mnohí boli presvedčení, že požiar dal založiť sám Nero, aby „urobil miesto“ pre nový cisársky palác. Keď sa proti nemu začali ozývať podozrenia, zodpovednosť zvalil na kresťanov.

V Ríme boli kresťania už približne desať až dvanásť rokov po Ježišovej smrti, hoci ich neobrátil „apoštol pohanov“ Pavol (Rim 15, 20), ktorý im v rokoch 57 – 58 po Kr. napísal svoj veľký list.

V Ríme žila početná židovská komunita. Pravdepodobne v dôsledku sporov medzi židmi a kresťanmi zo židovstva cisár Claudius v rokoch 49 – 50 po Kr. vyhnal všetkých Židov z Ríma. Historik Suetonius uvádza, že k vyhnaniu došlo pre nepokoje v meste, „vyvolané istým Chrestom“ [Kristom].

Je možné, že mnohí sa po Claudiovej smrti v roku 54 po Kr. do Ríma vrátili. Pavlov List Rimanom bol adresovaný cirkvi, ktorej členovia pochádzali zo židovského aj z pohanského prostredia.

V každom prípade v čase požiaru tvorili kresťania v Ríme len malú menšinu. Boli považovaní za hrozbu pre tradičný rímsky spôsob života, a to nie pre spory so židmi, ale hlavne pre neuctievanie rímskych bohov. Kresťania, ktorí sa odmietli klaňať o obetovať rímskym bohom, boli paradoxne považovaní za pohanov a tým aj za nepriateľov štátu.

Nero ako správny tyran poznal spôsob manipulovania s verejnou mienkou a dokonale ovládal umenie populizmu. Tieto dve disciplíny sú vlastné všetkým tyranom a vládnym samozvancom v celých dejinách. Povedať, že Rím podpálili jeho nepriatelia, preto dáva logiku a odkláňa pozornosť od hlavného podozrivého.

Staroveký pohanský historik Tacitus o tejto záležitosti napísal: „Nero pripísal vinu a uložil tie najvyberanejšie muky skupine ľudí, ktorých dav nenávidel pre ich údajné zločiny a nazýval ich kresťanmi...

Najprv boli zatknutí tí, ktorí sa priznali; potom bolo na základe ich výpovedí odsúdené nesmierne množstvo ďalších, ani nie pre obvinenie z podpálenia mesta, ako skôr pre údajnú nenávisť voči ľudskému pokoleniu.

K ich smrti sa pridávali najrozličnejšie posmešky. Niektorých pokryli kožami zvierat a roztrhali ich psy; iných pribili na kríže; ďalší boli odsúdení na smrť ohňom a po zotmení slúžili ako nočné pochodne.

Nero poskytol na toto divadlo svoje záhrady a usporadúval hry v cirkuse, pričom sa miešal medzi ľud v odeve vozataja alebo stál na voze. Preto sa aj voči týmto ľuďom, hoci boli považovaní za zločincov hodných najprísnejšieho trestu, začal prebúdzať súcit. Bolo totiž zjavné, že neboli ničení pre verejné dobro, ale preto, aby sa nasýtila krutosť jediného človeka.“

Medzi prvými odsúdenými na smrť rôznymi bizarnými, maximálne bolestivými, krutými a neľudskými spôsobmi zrejme boli aj apoštoli Peter a Pavol. Život za svoju vieru však statočne položilo aj mnoho ľudí, ktorých mená vôbec nepoznáme. A práve týchto bezmenných ľudí si pripomíname hneď po slávnosti svätého Petra a Pavla. Tak ako spolu patrili v smrti, patria spolu aj v oslave.

Očakávalo sa, že takáto krutá rana zasadí kresťanom rozhodujúci úder a zničí ich. Pravdou však bol opak. Odvážne svedectvo týchto mužov a žien zasialo semeno viery, ktoré ďalej rástlo, rozkvitlo a prinieslo bohatú úrodu. Aj mnohí z mučiteľov boli takí oslovení ich svedectvom, že sa stali kresťanmi a zomreli spolu s nimi.

Cisár Nero neprežil tých, ktorých dal diabolsky popraviť, o veľa rokov. Keď hrozila vzbura vojska a senát ho odsúdil na smrť, spáchal v roku 68 vo veku tridsaťjeden rokov samovraždu.

Počas takmer troch storočí sa intenzita prenasledovania kresťanov menila podľa jednotlivých rímskych cisárov. Najkrutejšie prenasledovania prišli až o dve storočia neskôr za vlády cisárov Decia (249 – 251) a Diokleciána (284 – 305). Až v roku 313, keď cisár Konštantín Veľký vydal Milánsky edikt, ktorým kresťanstvo zrovnoprávnil, sa štátne prenasledovanie kresťanov skončilo.

Dnes už v našich končinách nemusíme pre vieru prelievať svoju krv. Nič sa však nemení na miere odhodlanosti ísť za Ježišom. Aj napriek tyranom, populistom, nenávisti, nepopularite či výsmechu.

Častejšie ako na popravisku sme konfrontovaní, ako sa zachovať, priznať sa k viere nielen slovne alebo nápisom na tričku, ale hlavne svojím konaním. Vtedy, keď nám núkajú úplatok, malý úkrok, ktorý by znamenal zradiť to, v čo veríme, keď sa nám naskytne možnosť „zmluvy s diablom“, ktorá nám umožní pohodlný život...

Toto sú výzvy nezradiť a spôsob, ako fungujú dnes. Aj toto môže byť veľmi, veľmi ťažké a pôsobiť až mučivo. Ale „kto vydrží do konca, bude spasený“ (Mk 13, 13b).