Bl. Luisa Terézia Montaignac de Chauvance Poviem iba: milovala som

Svätci nie sú ľudia, ktorí by mali vyššie posunutý prah bolesti alebo menej pokušení. Sú takí istí ako všetci ostatní ľudia vrátane svojich neschopností a nedokonalostí. To, čo ich robí svätými, je skutočnosť, že tam, kde väčšina ľudí vníma len rutinu, kolobeh a samospád, oni to berú vážne.

Jedným z príkladov je aj život Luisy Terézie Montaignac. Tá sa narodila v máji 1820 vo francúzskom Le-Havre-de Grâce do šľachtickej rodiny. Množstvo jej predkov patrilo ku kráľovskej rodine. Napriek tomu nešlo o rodinu so šľachtickými maniermi. Bola to kresťanská rodina a v tomto duchu viedla aj svojich šesť detí.

Ako dieťa bola Luisa živá, spontánna a neposedná. Táto jej povaha jej často pripravovala rôzne nepríjemnosti. Robila veľa detských chýb a nerozumných vecí. Ale jej dôvera a ústretovosť voči ostatným ľuďom boli odzbrojujúce.

Podobný vzťah mala aj k Bohu. Jedného dňa ju po dlhom hľadaní našli schúlenú v skrini. „Modlila som sa,“ povedala. „Ale prečo v skrini?“ „Aby som neurobila nič, čo by mohlo Bohu pripadať ako zlé.“

Ako sedemročná odišla do internátnej školy Verných spoločníčok Ježiša v Châteauroux a neskôr na ďalšie dva roky do kláštora des Oiseaux, ktorý viedli Dcéry Panny Márie.

Prísne pravidlá internátu jej vôbec nevyhovovali. Na začiatku sa navyše bála trestov, ku ktorým viedla jej roztržitosť. V škole sa venovala štúdiu iba preto, aby mohla dohnať svoje šikovnejšie spolužiačky. V kaplnke sa chvályhodne snažila o sústredenosť, ale dobré predsavzatia jej nikdy dlho nevydržali.

Napriek tomu si na tieto roky vždy spomínala ako na šťastné dni, počas ktorých sa jej srdce otvorilo Bohu prostredníctvom detských spovedí, dôverných rozhovorov s predstavenou „mamou Sophie“ a prvých priateľstiev.

Keďže nebola úplne vzornou študentkou, rodičia usúdili, že potrebuje zmenu. Preto ju zverili do rúk jej tete a zároveň krstnej mame, pani de Raffin. A keďže teta išla na výchovu celkom rafinovane, Luisa zostala v jej rodine pätnásť rokov. Obe ženy si napokon boli veľmi blízke.

Pani de Raffin bola vyrovnaná žena viery, skôr energická ako nežná. Luisa sa pod jej vedením naučila ovládať svoju živelnosť, a pritom nestratila svoju dynamiku. Získala dobré vzdelanie, rozvíjala svoje umelecké nadanie a začala sa učiť úlohe panej domu.

Okrem toho sa ponorila do evanjelií a žalmov, čítala cirkevných otcov a najmä svätú Teréziu z Avily, ktorá ju veľmi oslovila. O tom, že pobyt v kláštore des Oiseaux bol pre ňu naozaj šťastným obdobím, svedčí aj to, že sa tam ako sedemnásťročná vrátila a stala sa členkou Detí Márie. Už nasledujúci rok jej duchovný sprievodca otec Gaume dovolil zložiť sľub panenstva.

O štyri roky neskôr, vo veku dvadsiatich dvoch rokov, pripútala Luisu na desať mesiacov na lôžko choroba kostí. Pre mladú dynamickú ženu to bola prvá veľká skúška. V tomto období jej veľmi pomáhala pani de Raffin. Raz sa jej priamo spýtala:

„Keby ti náš Pán povedal: ,Chceš byť so mnou pripútaná ku krížu až do smrti?‘, prijala by si to?“ „Áno,“ odpovedala Luisa, „a celým svojím srdcom!“

O tom, že Luisa tieto slová nevyslovila len zo slušnosti, ale vzala ich maximálne vážne, svedčí aj to, že aj Boh ich vzal vážne. V ďalších rokoch navštevoval Luisu prostredníctvom problémov, krížov, dokonca aj tým, že ju „nenavštívil“ a ona ho necítila. A Luisa svoj kríž niesla naozaj „celým svojím srdcom“.

Francúzska revolúcia priniesla celospoločenský skepticizmus a otrasenie vierou mnohých ľudí. Kresťania, ktorým na viere záležalo, cítili potrebu viac sa zasvätiť Bohu. Robili to prostredníctvom sľubu Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu.

Formulár tohto sľubu, ktorý napísal generálny predstavený jezuitov otec Roothaan, sa rozšíril po celom Francúzsku. Toto zasvätenie sa v roku 1841 donieslo aj k pani de Raffin. O dva roky neskôr sa Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu zasvätila aj Luisa.

A opäť toto zasvätenie vzala nielen ako náboženskú formalitu, ale bytostne vážne. „Sľub Najsvätejšiemu Srdcu utvoril môj život. Bol pre mňa prameňom všetkých milostí a všetkých radostí,“ zaspomínala si na svoje zasvätenie po štyridsiatich rokoch.

Lenže vážne ho vzala aj pani de Raffin a zosnovala rozsiahly plán zjednotenia kresťanských žien v úcte k Ježišovmu Srdcu. „Malé roztrúsené uhlíky nevytvoria ani plameň, ani teplo. Keď sa však zhromaždia, môžu zapáliť veľký oheň schopný osvetliť a zohriať celý svet,“ hovorievala.

Luisa bola spočiatku spolupracovníčkou na tomto projekte, po smrti svojej tety v roku 1845 prevzala jeho vedenie. Túžila vstúpiť do Karmelu – rehole Terézie z Avily, ale otec Gaumo jej povedal: „Tvoje povolanie je priniesť Karmel do stredu sveta.“ Preto sa vzdala tejto myšlienky, ale sa stala nositeľkou inej.

Ďalšia revolúcia otriasla Francúzskom v roku 1848. Rodina de Montaignac sa stiahla z Paríža a usadila sa v Montluçone v kraji Bourbonnais, odkiaľ pôvodne pochádzala. Luisa premýšľala, ako preniesť Karmel do sveta, respektíve do tohto rýchlo rastúceho mesta.

Každý deň trávila dve hodiny v modlitbe v opustenom farskom kostole. V Montluçone pôsobili pevné kresťanské skupiny, ktoré organizoval otec Guilhomet. Luisa s ním spojila sily a začala viesť združenie Deti Márie.

Založila Sirotinec Najsvätejšieho Srdca a získala priateľov na vyučovanie katechizmu najopustenejších detí. Keď videla zanedbané vidiecke kostoly, založila Dielo chudobných kostolov, podporovala eucharistickú adoráciu, organizovala duchovné cvičenia a snažila sa rozvíjať projekt svojej tety – združenie kresťanských žien.

Práve v tom období sa jej však vrátila choroba kostí na nohách. Na viac ako tridsať rokov sa utrpenie stalo jej „neoddeliteľným spoločníkom“. Ako telesne postihnutá sa mohla pohybovať iba s barlami alebo na malom vozíku. Opäť bola pribitá na kríži, ale prijala to s láskou a celým srdcom. Napriek tomu zostala aktívna, čo charakterizovalo jej osobnosť, a neúnavne oddaná druhým.

Ako tridsaťdeväťročná sa stretla s jezuitským kňazom otcom Gautreletom, ktorý založil Apoštolát modlitby, spočívajúci v jeho slovách: „Obetujte každý deň všetko, čo robíte, v spojení so Srdcom nášho Pána Ježiša Krista a za to, čo on chce: za šírenie Božieho kráľovstva a spásu duší.“ Do Apoštolátu modlitby vtiahol aj Luisu.

Na začiatku šesťdesiatych rokov 19. storočia začala Luisa stavať v srdci Montluçonu kaplnku, ktorá by „neprestajne pripomínala lásku Ježišovho Srdca“. V roku 1864 sa stala kaplnkou materského domu Združenia kresťanských žien.

V tom istom roku sa uskutočnil pokus spojiť túto organizáciu s Misionármi Najsvätejšieho Srdca v Issoudune. O desať rokov sa však združenie osamostatnilo, a tak vznikla Zbožná únia Oblátok Srdca Ježišovho s vlastnými stanovami a s biskupským schválením.

Počet kresťanských žien, ktoré sa zasvätili Ježišovmu Srdcu sľubom, neustále rástol. V decembri roku 1875 bola Luisa vymenovaná za generálnu sekretárku Apoštolátu modlitby. V jeho vedení mohla uplatniť všetko, čo sa naučila u pani de Raffin.

A šlo jej to od ruky. Bola veľmi praktická. So svojím „sedliackym rozumom“ riešila aj najmenšie detaily materiálneho zabezpečenia, organizáciu domov či zdravotné otázky. A celkom prirodzene, s taktom a diskrétnosťou sa stala duchovnou sprievodkyňou, ktorá učila ľudí žiť svoju vieru.

V Montluçone sa okolo Luisy vytvorila malá skupina. Boli to prvé spoločníčky, ktoré viedli spoločný život modlitby a pohostinnosti, pretože prijímali množstvo návštevníkov. Kaplnka sa stala strediskom duchovných cvičení a duchovných stretnutí. Tak vznikla prvá komunita.

Čoskoro bol založený dom v Paray-le-Monial a ďalší v Paríži. Na začiatku osemdesiatych rokov 19. storočia sa začala formovať budúca podoba inštitútu. Ženy, ktoré boli povolané slúžiť Bohu a blížnym, si mohli vybrať z dvoch rozdielnych foriem života.

Niektoré, vydaté alebo slobodné, zostávali vo svojom prostredí a spájali rodinné povinnosti s rozličnými apoštolskými aktivitami. Pravidelne sa schádzali na spoločnú modlitbu a praktizovanie bratskej a sesterskej lásky. To boli svetské oblátky.

Iné skladali rehoľné sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti podľa Luisinej inšpirácie. Tieto profesionálne oblátky žili v komunitách v domoch, ktoré boli domami modlitby a predovšetkým miestami obnovy a podpory svetských oblátok. Každý dom sa venoval jednému alebo viacerým apoštolátom.

V máji 1880 bola Louise-Thérèse zvolená za generálnu predstavenú. „Naším prvým životným pravidlom,“ hovorievala, „je Ježišova veľkňazská modlitba (Jn 17), konkrétne výzva, „aby boli jedno, ako sme my jedno.“ V roku 1881 kongregáciu schválil pápež Lev XIII. Komunity sa ďalej rozrastali v Lyone, Montélimare a ďalších mestách.

V posledných rokoch svojho života prežívala Luisa ešte hlbší vzťah s Bohom a zároveň ešte viac slúžila druhým. Bola síce pripútaná na kreslo alebo lôžko, ale horela ešte nákazlivejšou horlivosťou ako kedykoľvek predtým.

Žartovne poznamenala: „Som ako mladý živý kôň, ktorému zviazali všetky štyri nohy, ale zároveň ho bičujú, aby kráčal... Keď vidím všetku prácu, ktorú mi náš Pán predkladá, chcela by som všetko stihnúť.“

Trpezlivým znášaním veľmi bolestivej choroby, ktorá jej poskytovala len málo úľavy, sa čoraz tesnejšie spájala s Ježišovým utrpením. „Ak chceš, aby som ďalej trpela, nebudem sa sťažovať,“ povedala mu.

Uprostred bolesti, ktorú prinášala jej choroba, zažila aj temnú noc Boha: „Nič nevidím, nič necítim. Ale verím v teba a to mi stačí.“

Počas posledných hodín svojho života sa opierala o svojho Boha: „Spolieham sa na Božie milosrdenstvo. Poviem iba: milovala som.“

Zomrela 27. júna 1885. Po jej smrti sa inštitút začal veľmi rýchlo rozširovať. Prvé zahraničné komunity svetských oblátok vznikli v Portugalsku (1887), v Salvádore a Poľsku (1894) a v Nikarague (1903). Dnes je inštitút prítomný aj v Belgicku, v Južnej Amerike a v Afrike.