Sv. Alojz Gonzaga Nové rysy vyblednutého svätého obrázka

Ľudia žijúci v druhej polovici šestnásteho storočia vnímali svätosť inak ako my dnes. A ak aj dnes existujú ľudia, ktorí ju vnímajú podľa meradiel spred takmer poltisícročia, niečo asi nie je v poriadku. Za ten čas psychológia a iné vedy pokročili natoľko, že dokážu vysvetliť to, čo stredovekí ľudia vnímali ako démonické. To, čo sa však vo svätosti nezmenilo, je odhodlanie.  

Toho mal Alojz Gonzaga na rozdávanie. A aj ho potreboval. Narodil sa totiž v roku 1568 ako prvý syn markíza z Castiglione a dedič rodového titulu. Gonzagovci boli známi ako mecenáši renesančných umelcov a vládli územiu, ktoré sa prakticky rovnalo malému kráľovstvu.

Alojzov otec bol vojakom až do špiku kostí, preto chcel mať vojakov aj zo synov, hlavne z toho najstaršieho. Bola to predsa „vlajková loď“ jeho rodu. Preto Alojz dostal už vo veku štyroch rokov úplný vojenský výstroj a slušnú výbavičku.

Už ako päťročného ho poslali „na stáž“ do vojenskej posádky s asi tromi tisíckami mužov, ktorí sa pripravovali na vojnu proti Maurom. Čo sa medzi vojakmi päťročný chlapec naučí ako prvé? Zaobchádzať s mečom? Strieľať z dela? Nie. Preberie ich slovník. A ten vojenský nie je príliš vhodný pre citlivé urodzené ušká. Alojz sa za to neskôr hanbil, ale odnaučil sa.

Vojenský výcvik už od troch rokov, tomu sa hovorí ťah na bránu. Lenže keď bol otec mimo svojho hradu, a ako vojak bol preč často, matka vyvažovala jeho železnú výchovu. Učila Alojza nielen modlitbe a zbožnému životu, ale aj úcte, všímavosti a solidarite so slabšími. Teda všetkému, čo by ambiciózny vojak nemal mať. Zrejme v dôsledku matkinej výchovy sa už od siedmich rokov Alojz veľa modlil.

Otec bol rozhodnutý, že ho pripraví na život, ktorý mal viesť. Preto ho ako deväťročného poslal spolu s bratom Rudolfom do Florencie na dvor veľkovojvodu Františka I. Medicejského, kde sa mal naučiť kniežacím zvykom.

Dvor Mediciovcov patril medzi najkrajšie a najokázalejšie v Európe. Bol však aj miestom plným intríg, klamstva, nemravnosti a násilia. Bolo logické, že mladému Alojzovi sa z tohto sveta nielenže zatočila hlava, ale bolo mu z neho aj zle. Práve tam sa pevne rozhodol nikdy neuraziť Boha hriechom.

Toto rozhodnutie sa snažil dôsledne aplikovať v živote. Avšak spôsobom, ktorému dnes už úplne nerozumieme.

Životopisci spomínajú fakt, že Alojz mal silné pokušenia v sexuálnej oblasti. Dnešný psychológ by možno len poznamenal, že v tomto veku je to celkom prirodzené. A potom by mu zrejme pripomenul známy psychologický princíp používaný aj v koučingu: „Čomu venuješ pozornosť, to rastie.“

Veda však vtedy nebola až tak ďaleko a mladý Alojz sa rozhodol vziať svoje predsavzatie do vlastných rúk s najväčšou razanciou, akej bol schopný.

„Svoje zmysly, zvlášť oči, krotil tak, že sa nikdy nepozrel do tváre Márie Rakúskej, pred ktorou sa ako páža španielskeho kráľa musel objavovať takmer denne, ale sklopil oči aj pred vlastnou matkou. Preto ho právom nazývali človekom bez tela alebo aj anjelom v ľudskom tele. Toto správanie mladistvého svätca malo jednak príčinu v dôslednom a energickom uskutočnení jeho sľubu svätej čistoty, ktorý od neho podľa jeho názoru vyžadoval, aby sa úplne stránil osôb iného pohlavia, jednak v hlbokej sústredenosti jeho duše v Bohu,“ píše jeden zo životopiscov.

Dnes takýto prístup vnímame až neľudsky. „Dokážete si vo svojej blízkosti predstaviť niekoho, kto sa vám nikdy nepozrie do očí? Ako by ste sa cítili v prítomnosti mladého muža, ktorý vás považuje za nebezpečenstvo pre svoju duchovnú cestu?“ pýta sa Jan Jandourek.

V roku 1583 vraj Alojz počas modlitby prežil vnútornú skúsenosť, ktorá potvrdila jeho rozhodnutie vstúpiť do jezuitskej rehole, aj keď predtým istý čas poškuľoval po kapucínoch. Zrejme bol za tým vplyv jeho spovedníka. Práve ten mu povedal, že na tento krok bude potrebovať súhlas svojho otca.

Markíz pri tejto správe, samozrejme, zúril. Jeho dedič sa chce vzdať všetkého, čo pre neho s takou starostlivosťou pripravil. Otec urobil posledný zúfalý pokus. Poslal svojich dvoch synov na „turné“ po talianskych dvoroch v nádeji, že skúsenosť s takým vytúženým spôsobom života zmení synovo zmýšľanie.

To však ešte viac upevnilo Alojzovo rozhodnutie a otcovi neostalo nič iné, iba súhlas udeliť. V novembri 1585 sa Alojz vzdal svojho dedičstva v prospech brata Rudolfa a odišiel do Ríma, kde sa predstavil generálnemu predstavenému jezuitov Claudiovi Acquavivovi, ktorý ho prijal do noviciátu Sant’Andrea, hoci Alojz nemal ešte ani osemnásť rokov.

Zapísal sa na Rímske kolégium, aby dokončil štúdium filozofie ešte pred zložením prvých sľubov a potom bezprostredne pokračoval v štúdiu teológie. V roku 1589 sa na skok vrátil domov do Castiglione, aby ako anjel zmierenia sprostredkoval mier medzi svojím bratom Rudolfom a mantovským vojvodom. Po úspešnej misii sa v máji 1590 vrátil do Ríma.

No už o rok zasiahli Taliansko mor a hladomor. Alojz sa s plným nasadením vrhol do starostlivosti o chorých. Žobral pre nich almužnu a ľudí, ktorých našiel na uliciach, vlastnoručne nosil do nemocnice, kde ich umýval, kŕmil a pripravoval na prijatie sviatostí.

Svojmu duchovnému sprievodcovi Róbertovi Bellarmínovi, ktorý bol neskôr tiež vyhlásený za svätého, povedal, že má predtuchu blízkej smrti.

Veľa mladých jezuitov pri tejto pomoci ochorelo, takže predstavený zakázal Alojzovi vrátiť sa do nemocnice. Alojz s týmto rozhodnutím nebol spokojný, ale poslúchol. Tak trochu svojsky. Vyprosil si povolenie pracovať v Nemocnici Panny Márie Tešiteľky, kde neliečili pacientov s nákazlivými chorobami.

Alojz tam odišiel, no keď sa staral o muža trpiaceho touto chorobou, nakazil sa. V marci 1591 na ňu ochorel a zostal pripútaný na lôžko. Jeho stav sa zhoršil, potom sa trochu zlepšil, ale úplné zdravie už nikdy nenadobudol. Neskôr sa dostavili kašeľ a horúčka a jeho život pomaly vyhasínal.

Vedel, že zomiera, a prijal Eucharistiu. Dvaja jezuiti, ktorí pri ňom bdeli počas noci, boli svedkami jeho mystického zážitku. Zomrel 21. júna 1591. Mal iba dvadsaťtri rokov.

„Je teda Alojz Gonzaga nepoužiteľná postava, ktorú je lepšie nevyťahovať na svetlo, aby sme neutrpeli hanbu? Gonzagova smrť našťastie zatieňuje jeho trochu bizarné asketické praktiky. (...) Vyblednutý svätý obrázok tak zrazu dostáva nevídane dramatické, praktické a mužné rysy,“ skonštatoval Jan Jandourek.

Morová pandémia dala Alojzovi šancu rýchlo dospieť. Pochopil, že ak ide o život, musí doň okrem osobných rekordov v asketickom desaťboji vstúpiť aj láska. A keď vstúpi, všetky vlastné sebazdokonaľovania musia ísť bokom. Pretože existujú oveľa dôležitejšie skutočnosti. Svätosť sa vo svojej podstate nemení.