Bl. Margaréta Ebnerová Boh k nám hovorí tak, aby sme mu rozumeli

Existujú svätci, ktorých život stojí za veľkofilm. Sú akční, neustále v pohybe medzi najbiednejšími ľuďmi alebo tými, ktorí to potrebujú. Vychovávatelia, streetworkeri, stavitelia, zakladatelia rehoľných a iných komunít.

Dokonca ani to, že sú členkami či členmi klauzúrovaných spoločenstiev, im nebráni v ich aktivite a všeobecnej známosti. Sú však sväté a svätí, ktorí nemôžu byť viditeľne akční, pretože život ich pripútal na lôžko. A predsa dávajú svetu niečo, čo potrebuje.

Do tejto kategórie patrí aj blahoslavená Margaréta Ebnerová. Narodila sa okolo roku 1291 v bavorskom Donauwörthe neďaleko Norimbergu. Pochádzala zo šľachtickej rodiny, čomu zodpovedá aj úroveň vzdelania, ktorého sa jej dostalo.

Na rozdiel od iných dievčat nebol jej odchod do dominikánskeho kláštora Maria Medingen pri Dillingene sprevádzaný nesúhlasom rodičov, prekážkami jej nápadníkov ani inými problémami. A to bola možno posledná bezbolestná vec, ktorú Margaréta vo svojom živote zažila.

Do kláštora vstúpila ako štrnásťročná. O sedem rokov ju ťažká choroba poslala na lôžko. Išlo vlastne o sériu ťažkých až vyčerpávajúcich fyzických stavov.

Neznesiteľné bolesti zmietali celým jej telom tak, že nevidela, nemohla hovoriť, dokonca sa pohnúť. Len s námahou dýchala, o čom svedčal jej tichý sipot. Jediné, čo ju spájalo s okolitým svetom, bol jej sluch. Akoby jej chcel Boh povedať, že jediným životom, ktorý má teraz žiť, je načúvanie.

Prvý rok sa ešte ťažko zmierovala s týmto tvrdým údelom a veľmi túžila po uzdravení. Neskôr postupne viac a viac chápala zmysel svojho utrpenia.

Od tretieho roku nadobudlo jej utrpenie inú podobu. Záchvaty boli také prudké, že Margaréta ležala celé týždne v úplnom vyčerpaní ako mŕtva a nebola schopná prijať nijaký pokrm. Neskôr nastalo zlepšenie, takže mohla istý čas opäť chodiť. A tento stav prežívala nasledujúcich trinásť rokov.

Ako však poznamenal Bernard McGinn, jej choroby sa stali „príležitosťou, ba dokonca podnetom na jej obrátenie k hlbšiemu mystickému životu oddanosti Bohu“.

Ľahko sa to hovorí, ťažšie chápe a ešte ťažšie žije. V každom prípade Margaréta sa snažila pochopiť, že aj bolesť je dar, bez ktorého by nezažívala vnútorné spojenie s Bohom a nekonečnú lásku. Pretože Boh je nekonečná láska.

Jeden nemecký autor napísal: „Niekedy sa zvykne hovoriť, že naši nemeckí svätí sú takí prísni, odťažití a nenapodobiteľní vo svojom spôsobe života, že im chýba ona príťažlivá láskavosť, ktorou dnes dokáže celý svet získať mladá francúzska svätica Terézia od Dieťaťa Ježiša.“

Zdá sa, že z tohto mýtu nás môže vyviesť práve Margaréta Ebnerová. Napriek svojmu utrpeniu bola vždy dobrotivou a láskavou trpiteľkou, detsky zbožnou dušou, mäkkým a citlivým človekom, ktorý nezapieral slabosti ľudskej prirodzenosti.

Napokon jej veľké mystické zážitky sú spojené s Dieťaťom Ježišom. V spisoch, ktoré sú napísané s takou neumeleckou jednoduchosťou a prostou naivitou, že je vylúčené úmyselné klamstvo či prikrášľovanie, opisuje až materinskú lásku, ktorú voči božskému Dieťaťu cíti. A tí, ktorí čítajú jej videnia, sa naozaj dotýkajú autentickej mystiky. Aj ju by sme tak mohli nazvať Margarétou od Dieťaťa Ježiša.

Dieťa Ježiš však nebol jediný obraz, ktorý Margaréta počas svojich mystických zážitkov vnímala. Bola tak mysticky spojená s Ježišom, že aj jej choroba a bolesti mali rozličnú intenzitu. Najväčšie boli počas Pôstneho obdobia, keď si pripomínala trpiaceho Ježiša a spájala sa s ním.

Na mystičku či mystika sa mnohí môžu pozerať ako na poloblázna. Už to je kríž, ktorý mystika prináša. Henrich z Nördlingenu, zbožný diecézny kňaz, vedel rozoznávať dar mystiky. Preto komunikoval s mnohými mystičkami svojej doby vrátane Margaréty.

Nielenže si medzi sebou vymenili viac ako stopäťdesiat listov (väčšina tých od Margaréty sa bohužiaľ nedochovala), ale priviedol ju k tomu, aby svoje videnia a mystické zážitky zapísala, čo Margaréta aj poslušne urobila.

Vďaka týmto dielam sa Margaréta stala súčasťou tradície rýnskej a švábskej mystiky spolu s autorkami, ako sú Mechtilda z Magdeburgu a jej menovkyňa Kristína Ebnerová. Jej spisy, napríklad Offenbarungen (Zjavenia), ovplyvnili aj duchovnú literatúru neskorého stredoveku.

To však nebol dôvod, prečo Margaréta dávala svoje mystické zážitky na papier. Bez písomných zachytení týchto skúseností s Bohom by sme o mystike a spôsobe Božej komunikácie nevedeli vôbec nič.

Mystika je zároveň vnímaná ako akýsi uzatvorený systém, v ktorom prebieha spojenie len medzi Bohom a daným človekom. Vďaka spisom vieme, že Margarétina modlitba sa však čoraz viac stávala modlitbou príhovoru za iných. Mystika nie je len otvorenosť voči Bohu, ale aj (alebo hlavne) pre potreby tých, ktorí žijú okolo nás.

Preto sa Margaréta modlila za svoje sestry, pápeža, cisára, ľudí v krajine, za duše v očistci. To boli jej konkrétne skutky lásky, ktorých bola zo svojho lôžka v ťažkej chorobe schopná. Vrcholom mystiky nie je súkromný zážitok s Bohom, ale jeho premena na nesebeckú lásku ku všetkým a všetkému.

Vďaka Margarétiným spisom sa dozvedáme aj to, že Boh nepoužíva v komunikácii s ľuďmi jednu šablónu. Pseudo-Dionýz Areopagita prežíval mystiku ako vstup do „božskej temnoty“, kde rozum už nestačí. Terézia z Avily hovorila o „vnútornom hrade“, v ktorom duša postupne vstupuje do čoraz hlbšieho spoločenstva s Bohom. Ján z Kríža opísal cestu očistenia prostredníctvom „temnej noci“.

Cynthia Bourgeaultová, ktorá skúmala tento fenomén, napokon prišla s myšlienkou imaginária. To je podľa nej náš nevedomý obraz sveta, ktorý riadi naše vedomie. Vychádza zo skúsenosti a zahŕňa všetky symboly, archetypy a spomienky daného človeka.

Margaréta vnímala Boha ako Dieťa Ježiša, čo tiež vychádzalo z jej vnútra, skúseností, výchovy a túžob. To by vedeli lepšie vysvetliť hlbinní psychológovia. Richard Rohr však poznamenáva, že „Boh prichádza ku každému človeku, aby mu otvoril srdce, v obrazoch, ktoré môže najlepšie pochopiť a dôverovať im. Taká veľká je jeho pokora“.

Veľký nemecký teológ Karl Rahner nás mohol trochu vystrašiť svojím tvrdením: „Kresťan budúcnosti bude mystikom alebo nebude vôbec.“ Keďže máme mystiku spojenú s veľkou bolesťou alebo temnou tmou, bojíme sa jej. Ale nemusíme. Boh k nám predsa hovorí vždy tak, aby sme mu rozumeli. A má osem miliárd spôsobov, ako sa s nami spojiť.

Ten, ktorý použil pri dialógu s Margarétou, bol šitý presne pre ňu. Dňa 20. júna 1351 uzavrel jej pozemský príbeh, aby sa s ňou mohol rozprávať „z tváre do tváre“.