Sv. Jozef Cafasso Sprievodca „svätých obesených“

Pred niekoľkými rokmi vyšla kniha rozhovorov medzi Markétou Zahradníkovou a populárnym kňazom Zbigniewom Czendlikom, pôsobiacim na Morave, s názvom Postel, hospoda, kostel. Keby vyšla nejaká kniha o Jozefovi Cafassovi, asi by mala názov Spovednica, väznica, kostol. Keď človek hľadal Jozefa Cafassa, s najväčšou pravdepodobnosťou ho našiel v jednom z týchto jeho „prechodných bydlísk“.

Jozef (Giuseppe) Cafasso sa narodil v Castelnuovo d’Asti v roku 1811 ako tretie zo štyroch detí drobných roľníkov. Najmladšia z jeho súrodencov, Marianna, sa neskôr stala matkou blahoslaveného Jozefa Allamana. A nebol to zďaleka jediný svätý, ktorý vtedy žil v dosahu Jozefa Cafassa.

Jozef už od detstva skoro vstával, aby mohol miništrovať, mal rád katechizmus a spolužiaci aj susedia ho vnímali ako malého kazateľa. Pre rodičov to boli znaky sklonu ku kňazstvu, preto ho už ako trinásťročného poslali študovať latinčinu do Chieri.

Jozef odmala pôsobil chorľavým dojmom. Počas rastu sa trochu nakláňal doľava a pravé plece mal vyššie. Koľkokrát ho škodoradostní spolužiaci udierali päsťou do vyššieho pleca a robili si z neho posmech. Lenže keď otvoril ústa, ostatní ich od úžasu zavreli.

Už ako pätnásťročný požiadal o možnosť študovať v turínskom seminári, ale pre nedostatok miesta musel pokračovať v štúdiách filozofie na mestskom kolégiu v Chieri. Neskôr študoval teológiu v dome učeného farára dona Bartolomeho Dassana a potom v novootvorenom seminári v Chieri.

Pre svoj výnimočný talent bol hodnotený ako výborný kandidát na kňazské svätenie, hoci ešte nedokončil štúdiá. Za kňaza bol tak vysvätený s dišpenzom už ako dvadsaťdvaročný.

Aby sa v teológii ešte viac zdokonalil, chodil v Turíne na prednášky teológa Luigiho Gualu pri Kostole svätého Františka z Assisi. Guala vyučoval morálku svätého Alfonza Máriu de Liguori podľa umierneného probabilizmu, proti ktorému ostro vystupovali jansenisti. Práve táto teológia milosrdenstva mala vplyv na ďalšie Jozefovo pôsobenie.

Po troch rokoch zveril Guala Cafassovi úlohu repetítora, pretože bol jasný vo výklade, inteligentný pri odhaľovaní ťažkostí a pohotový v ich riešení.

Keď sa jeho zdravotný stav v roku 1843 zhoršil, ustanovil Jozefa za riaditeľa konviktu a učiteľa morálky. Pred smrťou ho určil za svojho univerzálneho dediča a ustanovil ho za stáleho spovedníka v Kostole svätého Františka z Assisi.

Jozef sa však primárne neuberal akademickou cestou. Miloval spovedanie. Práve pre svoju túžbu sprostredkovať všetkým Božie milosrdenstvo. On miloval hriešnikov a hriešnici milovali jeho.

Denne trávil v spovednici najmenej štyri hodiny. Uplatňoval tri vlastnosti, ktoré z neho robili ideálneho spovedníka: znalosť predmetu, stručnosť napomenutí a schopnosť prenikať do ľudských sŕdc. Za jedno dopoludnie vyspovedal viac ľudí než dvaja alebo traja kňazi dohromady.

Z toho vyplýva aj to, že bol žiadaným radcom. Obracal sa na neho nielen jeho biskup, ale podľa životopiscov asi dvadsať ďalších biskupov, mnohí kňazi a rehoľníci, právnici a vojaci, šľachtici aj obyčajní ľudia, katolíci aj členovia revolučného hnutia karbonárov.

Jozef totiž žil v azda najkritickejšom období talianskych dejín. Zostával však bokom od všetkých vlasteneckých vášní. Vždy hovorieval: „Politikou kňaza je spása duší.“ Odmietol kandidatúru na poslanca a zrejme aj povýšenie do rytierskeho stavu.

Keď Jozef vyšiel zo spovednice alebo z miestnosti, kde práve niekoho duchovne sprevádzal, mal otvorené oči. Vnímal rôzne turínske skupiny, ktoré najviac potrebovali pomoc – mladých ľudí, chudobných a väzňov. Pre robotníkov, murárov a kominárov z údolia Aosty organizoval kurzy náboženstva. Najbiednejším zabezpečoval oblečenie a hradil náklady na ich učňovskú prípravu.

Bohatým ľuďom radil, aby rozdávali chudobným to, čo im zostávalo navyše. Sám rozdával v almužnách všetko, čo vlastnil, aj veľkú časť dedičstva, ktoré mu zanechal Guala. Jeden životopisec o ňom napísal: „Jeho sutana a nohavice mali množstvo vreciek na mince rôznych hodnôt, ktoré rozdával žobrákom v uliciach Turína.“

Svoje najväčšie poslanie však videl v navštevovaní tých, ktorých nenavštevoval nikto. Preto niekoľkokrát do týždňa chodil do štyroch turínskych väzníc. Väzni boli jeho „najmilší priatelia“. Sedával s nimi na ich slamníkoch, vyučoval ich, láskavo ich povzbudzoval do spovede a pomáhal im chlebom, ovocím, peniazmi i tabakom.

Po návrate sa zvyčajne musel od hlavy po päty prezliecť, pretože si z väzníc prinášal blchy a vši, ktoré nazýval „ziskami kňaza“.

Neopúšťal väzňov ani vtedy, keď ich viedli na popravisko. Raz prosil Boha, aby mu doprial obrátenie všetkých, ktorých bude sprevádzať na miesto vykonávania trestov smrti Rondò della Forca.

Bol pokojný a odvážny pri šesťdesiatich ôsmich popravách, zatiaľ čo iní omdlievali už pri prvom pohľade na šibenicu. Pre túto službu milosrdenstva ho nazývali kňazom šibenice. A on všetkých týchto ľudí volal svätými obesenými.

Ako to už býva v prípade svätých takmer pravidelným zvykom, život svätcov generuje ďalších svätcov. Jozef Cafasso umožnil Jánovi Boscovi vstúpiť do seminára, priviedol ho do „svojej“ školy a zveril mu vyučovanie katechizmu. Stal sa jeho inšpirátorom, radcom a ochrancom.

Niektorí dokonca hovoria, že bez Jozefa Cafassa by sme nemali dona Bosca, a teda ani saleziánov. Sám Jozef by sa bol takýmto veľkým slovám veľmi bránil. Nikdy sa dokonca nestal saleziánom, aj keď tí ho berú ako „svojho“. Ak niektorí saleziáni či saleziánski spolupracovníci zvyknú hovoriť „Oddýchneme si až v hrobe“ alebo „Oddýchneme si až v nebi“, prvý, kto to povedal, bol Jozef Cafasso.

V Turíne vtedy žil aj ďalší svätec, Jozef Cottolengo. Ten v tomto meste a neskôr po celom svete zakladal „malé domy Božej prozreteľnosti“, v ktorých sa staral o nevyliečiteľne chorých, zdravotne postihnutých, siroty, opustených starých ľudí, duševne chorých, chudobných bez domova a ľudí, ktorých ostatné zariadenia odmietali. Práve jemu venoval Jozef Cafasso veľkú časť svojho dedičstva.

Traja svätí si rozdelili „agendu“. Jeden sa staral o mládež, druhý o chorých a opustených a tretí o väzňov. Niekedy na záchranu mesta stačia traja ľudia. Svätí ľudia.

Jozefove celoživotné zdravotné problémy a neochota vziať si aspoň deň odpočinku sa podpísali aj pod jeho smrťou. Po krátkom zápale pľúc zomrel 23. júna 1860. Ako štyridsaťdeväťročný.