Bl. Odoardo Focherini Oni nemajú nič, pomôž im

Život so siedmimi deťmi nie je jednoduchý. Vlastných problémov, ale aj radostí je toľko, že nezostáva veľa síl a niekedy ani chuti riešiť problémy druhých. Odoardo Focherini, ktorého si pripomíname 18. júna, sa však neuzavrel do ulity svojho života, domu, svojich detí a práce. Vždy pozorne sledoval, čo sa deje za plotom. Aké problémy má spoločnosť a doba, v ktorej žije. A nerobil to len preto, že bol novinárom.

Odoardo (Eduard) Focherini sa narodil sa v júni 1907 v Carpi, kam sa jeho otec Tobia a matka Maria Bertacchini presťahovali z Tridentska, aby si otvorili železiarstvo. Už ako dvojročný však prišiel o matku. Otec sa znovu oženil a jeho druhá manželka nevládla železnou rukou, ale milovala Odoarda ako svojho syna.

Jeho dospievanie sa odohrávalo medzi farskými oratóriami a tisíckou aktivít. Chcel sa veľa naučiť, stihnúť a urobiť. Veľmi skoro sa stal vychovávateľom. V roku 1925 sa zamiloval do Marie Marchesi. V roku 1927 sa zasnúbili a v roku 1930 zosobášili. V rokoch 1931 až 1943 sa im narodilo sedem detí.

V roku 1934 začal pracovať v Katolíckej poisťovacej spoločnosti vo Verone ako agent v pobočke v Modene. Neskôr postúpil a stal sa inšpektorom. To však znamenalo obstarávanie väčšieho regiónu a viac cestovania.

Aj preto, aby uživil svoju košatú rodinu, sa v roku 1939 stal generálnym riaditeľom novín L’Avvenire d’Italia. Napokon z toho vzniklo jeho celoživotné puto. Odoardo považoval noviny za živého tvora, ktorého treba milovať a chrániť. A to platí dodnes. Naozaj dobré noviny treba chrániť, aby sa človek v spleti „novinárov na sociálnych sieťach“ v kombinácii s AI ešte ako-tak vyznal v živote.

Keď Taliansko 10. júna 1940 vstúpilo do druhej svetovej vojny, Odoardo premenil rodinný dom v Mirandole na poštový uzol siete, ktorá sa vytvárala medzi Červeným krížom a Vatikánom ako pomoc na sprostredkovanie komunikácie medzi vojakmi a ich rodinami. V dome Odoardovej rodiny sa triedila pošta, ktorá potom smerovala k vojakom v prvých frontových líniách.

Počas strašného bombardovania Bologne 25. septembra 1943 Odoardo nezostal v protileteckom kryte, ale vyšiel von zachraňovať zranených. Vyšiel a viackrát sa vracal, aj keď sa bombardovanie ešte neskončilo. Prinášal umierajúcich, ťažko aj menej ťažko ranených.

Keď nálet ustal, postihol Odoarda nervový kolaps. Zrútil sa pod ťarchou toho, čo videl, fyzickej námahy a silného psychického otrasu. Odvtedy v ňom zostala taká hrôza z bombardovania, že už nedokázal nocovať v Bologni, a jeho srdce bolo od toho večera poškodené.

Zdravotne nie, ale čo sa týka lásky, jeho srdce fungovalo naplno. Bol nezastaviteľný. Pomáhal pri ukrývaní spojeneckých vojakov. Neskôr ich naložil na nákladné auto a s povolením istého biskupa sa pod zámienkou putovného kurzu kázania dostal až k frontovým líniám a prekročil ich.

Svoju činnosť na pomoc Židom začal v roku 1942. Kardinál Piero Boetto z Janova hovoril Raimondovi Manzinimu, vtedajšiemu šéfredaktorovi L’Avvenire d’Italia, o skupine poľských Židov, ktorí prišli vlakom spolu so zranenými ľuďmi. Manzini poveril touto záležitosťou kolegu Focheriniho. Tak sa začalo jeho dlhodobé dielo pomoci židovským utečencom.

Jeho rozsiahla činnosť sa však začala po 8. septembri 1943, keď sa po nacistickej okupácii Talianska začalo fyzické prenasledovanie Židov. Ich situácia bola veľmi ťažká už od roku 1938 po prijatí rasových zákonov, ktoré ich vytlačili zo sveta práce, školstva, verejného a spoločenského života.

Odoardo sa pustil do tejto životu nebezpečnej práce. Najprv však požiadal o súhlas a podporu svoju manželku. Tá mu vtedy povedala neuveriteľnú vetu: „Odoardo, ja a naše deti máme domov a jedlo a sme v bezpečí; oni nemajú nič. Pomôž im.“ Svätci totiž takmer nikdy nežijú izolovane. Ale tam, kde je jeden, určite nájdeme aj ďalšieho.

Odoardo teda začal nadväzovať kontakty s dôveryhodnými ľuďmi a vytvárať sieť organizačnej pomoci. Pomocou nej získaval prázdne doklady a vypĺňal ich falošnými údajmi. Tam sa to však nekončilo. Odoardo sprevádzal prenasledovaných až na hranice so Švajčiarskom.

Táto riskantná aktivita narážala aj na jedno veľké nebezpečenstvo. Ešte aj falšovanie dokladov mohlo byť falošnou činnosťou. Mnohí totiž chceli hyenisticky využiť situáciu. Predstierali, že chcú pomôcť Židom, no potom ich okradli a opustili v Alpách alebo ich vydali talianskej či švajčiarskej polícii. Na Odoardovu sieť sa však dalo stopercentne spoľahnúť.

Až natoľko, že niektorí Židia prichádzali dokonca priamo do jeho domu. Ich prítomnosť a ustráchaný výraz si pamätajú aj jeho staršie deti. Odoardo v tých dňoch vyriešil neuveriteľné množstvo problémov veľmi prakticky. A vždy s úsmevom!

Ľudia, ktorí ho v tom období poznali, si ho pamätajú ako pokojného a usmievavého muža, ktorý dodával odvahu vystrašeným utečencom a mal pre nich povzbudivé slová, aj keď ich našiel čakať doma, v redakcii novín alebo v priebehu svojej práce v poisťovni.

Odoardo takýmto spôsobom zachránil viac ako sto Židov! Aj keď to bolo nebezpečné pre jeho vlastný život aj život jeho rodiny. Svoju sieť mal nielen Odoardo, ale aj špehovia.

Jedenásteho marca 1944 zorganizoval akciu na záchranu Enrica Donatiho, židovského lekára, ktorý bol väznený v koncentračnom tábore Fossoli pri Carpi na severe Talianska. Odoardo dostal Donatiho z tábora pod zámienkou neodkladnej operácie, ktorú mal lekár vykonať. Keď však dorazili do nemocnice, obaja boli zatknutí.

Po zatknutí strávil nejaký čas vo väznici San Giovanni in Monte v Bologni, v koncentračnom tábore Fossoli a Griesi pri rakúskych hraniciach a odtiaľ ho začiatkom septembra poslali do Hersbrucku – jedného zo 74 podtáborov Flossenbürgu.

Veľmi pravdepodobne ho čakala poprava. K tej však nedošlo. Odoardo zomrel pravdepodobne 27. decembra 1944 na ťažkú otravu krvi, zrejme v dôsledku poranenia nohy.

Po tom, ako mu v roku 1955 posmrtne udelili Zlatú medailu Zväzu židovských obcí v Miláne, v roku 1969 bolo jeho meno zapísané do Zoznamu Spravodlivých medzi národmi v pamätníku Jad Vašem. Je to prvý taliansky Spravodlivý medzi národmi, ktorý bol blahoslavený.

V apríli 2007 počas slávnostného obradu pri Oltári vlasti v Ríme prezident Talianskej republiky Giorgio Napolitano udelil Odoardovi Focherinimu posmrtne Zlatú medailu za občianske zásluhy.

V roku 2013 bol Odoardo Focherini blahorečený.

Jeho statočnosť ocenila židovská obec, štát aj cirkev. Už to je ojedinelý jav. Aj keď Odoardo nekonal pre ocenenia. Jeho ocenenia sú však dôležité pre nás. Pohľad na ne nám pripomína, že ľudstvo je vždy zachránené otvorenosťou očí, srdca a rúk. To je pozvanie a výzva pre všetkých.