Minorita Lucián Bogucki Keď kňaz niekoho sprevádza, musí byť pod prísnou sebakontrolou, spoveď sa nesmie využívať na nadväzovanie známostí

Lucián Bogucki je bývalý predstavený spovedníkov v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne a bývalý kustód slovenských minoritov. Dnes pôsobí v Bratislave-Karlovej Vsi. Bol jedným z respondentov v knihe o spovedi Spovednica nie je vyšetrovacia miestnosť, ktorá vyšla v Postoji.

V rozhovore, ktorý vznikol aj na základe článkov o zneužívaní, ktorému sa posledné týždne na Postoji venujeme, vysvetľuje, prečo je potrebné, aby si kňaz strážil hranice pri človeku, ktorého spovedá alebo duchovne sprevádza.

Poukazuje na to, že pri spovedi alebo duchovnom rozhovore sa človek otvára v tých najintímnejších a najzraniteľnejších oblastiach svojho vnútra. Ak kňaz nie je vnútorne zrelý, môže túto otvorenosť zneužiť, a to vedome alebo nevedome.

V rozhovore sa tiež dozviete:

• kedy už kňaz prekračuje hranicu pri kontakte s človekom;
• ako by malo prebiehať duchovné sprevádzanie;
• čo robí, keď k niekomu v spovednici cíti sympatie;
• prečo povedal jednému človeku, aby si našiel iného spovedníka.

V cirkvi sa, žiaľ, stáva, že kňaz na seba citovo naviaže inú osobu, najčastejšie ženu, ktorá sa potom nevie v živote pohnúť ďalej. Stretávate sa s tým ako kňaz a rehoľník často?

Áno, stretávam sa s tým v bežnom živote ako kňaz aj ako spovedník. Nie tak dávno pápež František zreformoval predpisy kánonického práva týkajúce sa zneužitia moci (abusus potestatis) zo strany kňaza. 

Cirkev právne uznala, že na zneužitie netreba fyzický nátlak. Stačí psychický tlak a využitie asymetrického postavenia (napríklad duchovný vodca – veriaci, kňaz – rehoľníčka). Psychický nátlak a manipulácia sú postavené na rovnakú úroveň ako sexuálne zneužívanie. 

Kňaz má totiž pri duchovnom vedení obrovskú moc, a to už nehovorím o sviatosti zmierenia. V spovedi sa dotýka najintímnejších oblastí ľudského srdca, kde je každý človek, muž či žena, nesmierne citlivý. Žena vníma svet trochu inak, preto je v tejto pozícii ešte zraniteľnejšia.

Mnohí ľudia v ťažkostiach hľadajú podporu, posilu a spôsob, ako ich prekonať. Niektorí vyhľadávajú terapeuta alebo psychológa, no veriaci často preferujú stretnutie s kňazom.

Je asi prirodzené, že človek, ktorý je katolík, často rieši svoje problémy najprv v spovedi a až následne ho kňaz nasmeruje k psychológovi.

Stáva sa to. Niektorí ľudia riešia ťažkosti priamo v spovedi, iní zasa žiadajú o duchovný rozhovor mimo sviatostného fóra. Vnímajú kňaza predovšetkým ako duchovnú autoritu a svoje ťažkosti považujú za duchovný problém. Prídu za ním jednoducho preto, že je kňaz.

V tom okamihu je kľúčové, aby kňaz nezabudol na svoju rolu. Nesmie zabúdať, že nemá nad človekom žiadnu nadvládu ani autoritu v zmysle moci. Na základe mandátu Ježiša Krista, ktorý dostal pri vysviacke, má byť človeku spoločníkom v jeho ťažkom rozpoložení, nemá ho však silou-mocou viesť za ruku.

Práve na dnešný Svätodušný pondelok, keď tento rozhovor nahrávame, máme v posvätnom čítaní text z Knihy Jób. Keď sa Jób ocitol v hlbokej kríze, prišli za ním traja priatelia. Sedem dní a sedem nocí pri ňom iba ticho sedeli. Boli jednoducho prítomní. My kňazi si však často myslíme, že musíme okamžite prevziať iniciatívu a začať riešiť problémy druhých.

Tu však narážame na dôležitú vec. Nesmieme zabúdať, že každý človek má svedomie, ktoré je posvätným miestom. Ani kňaz vo sviatosti zmierenia nemá právo do tohto priestoru zasahovať, môže byť len nápomocný. V cirkvi sme však boli dlho naučení na model, že kňaz je ten, kto mi povie: „Takto to má byť, toto máš urobiť, toto od teba chce Boh…“ Slová kňaza sa vnímali takmer ako Božia vôľa.

Lenže to robili aj veľkí svätci – napríklad páter Pio alebo don Bosco. Keď človek číta duchovnú literatúru z 19. a prvej polovice 20. storočia, opakuje sa tam: „spovedník mi prikázal“, „spovedník mi nedovolil“. Mali dokonca dar čítať vo svedomí. Bolo to zlé?

Nebolo to zlé, pokiaľ bola na oboch stranách prítomná zrelosť a sloboda. K zneužívaniu moci, postavenia a k duchovnej nadvláde dochádza najmä vtedy, keď je prítomná obrovská nezrelosť a nesloboda, a to nielen zo strany laikov, ale, žiaľ, aj zo strany duchovných. 

Je nesmierne dôležité, aby sa zo spovede nestávala terapia, inak sa z nej vytratí sviatostný rozmer.

Čo s tým môže urobiť laik? Keď prídem za kňazom s problémom, nemusím predsa vedieť odhadnúť, či je zrelý.

Nie každý kňaz je dostatočne zrelý na to, aby vykonával duchovné sprevádzanie. Každý kňaz by mal na sebe neustále pracovať. Ak chce sprevádzať iných, musí byť sám sprevádzaný a potrebuje „supervízora“. Keď rieši náročné situácie, je dobré, ak sa poradí s niekým skúsenejším a vypočuje si jeho názor.

V poslednom čase si všímam, že mladí kňazi majú okamžite na všetko odpoveď. Možno je to spôsobené dnešným virtuálnym svetom, kde si človek všetko vykliká a hneď má riešenie.

Spomínam si na jedno stretnutie s človekom z biznisu, ktorý mal bohaté skúsenosti s riadením ľudí. Podelil som sa s ním o jeden problém a povedal mu, že si rád vypočujem jeho názor. Keď sme sa po čase opäť stretli, hovorí mi: „Vieš čo, zadal som ten tvoj problém do umelej inteligencie a vyhodilo mi to celkom zaujímavé riešenie.“ 

Určite to nie je na škodu, ale umelá inteligencia zostáva len umelou inteligenciou. Ak kňaz nepristupuje k človeku, ktorý u neho hľadá pomoc, s hlbokou pokorou, veľmi rýchlo vznikne problém. Kňaz nemusí mať odpoveď na všetko.

Hovoríte o mladých kňazoch, no nedávno som robil rozhovor s takmer päťdesiatročným kňazom, ktorý slúži už dvadsaťpäť rokov. Priznal sa, že pred štvrťstoročím mal ako mladý kaplán presne ten istý pocit. Nie je to skôr všeobecný syndróm mladosti – mladý muž je čerstvo vysvätený a zrazu má pocit, že zjedol všetku múdrosť sveta?

Je to aj syndróm mladosti. Často sa pýtam mladších spolubratov kňazov, prečo držia človeka v spovednici tak dlho. Obávam sa, že spovede sú príliš „prekecané“. Chápem, že kajúcnikovi dobre padne ľudská blízkosť, no zabúdame, že sviatosť zmierenia, na rozdiel od duchovného sprevádzania, je sviatostný úkon. Božia milosť v človeku pôsobí cez sviatostné rozhrešenie. Určite spoveď nemá byť debatou o všetkom možnom. 

Nemôže to byť tým, že kým vy to vnímate ako zbytočné zdržiavanie, ten človek sa skrátka len potrebuje niekomu vyrozprávať? A mladý kňaz možno ešte nevie penitenta vhodne a citlivo usmerniť alebo zastaviť.

Áno, určite, to si uvedomujem. Preto ma teší, ak mladý kňaz prijme moju spätnú väzbu alebo skúsenosť. Ak kňaz vidí, že dotyčný potrebuje skôr duchovný rozhovor, mal by ho pozvať na stretnutie mimo spovednice.

Je nesmierne dôležité, aby sa zo spovede nestávala terapia, inak sa z nej vytratí sviatostný rozmer. Niektorí ľudia radi chodia na spoveď len preto, že je to pre nich jediný priestor, kde ich niekto vypočuje, no kňaz by mal snažiť takéto rozhovory presunúť mimo spovednicu. Uvedomujem si, že nie vždy sa to dá.

Spomínali ste riziko, že mladí kňazi môžu ľudí viesť nesprávne. Tam však môžu vstúpiť aj iné pohnútky – že sa s niekým nestretávam preto, aby som mu pomohol, ale preto, že je mi ľudsky sympatický.

Áno, to sa stáva.

Ako tomu predísť? V príbehu, o ktorom sme písali, obvinená žena spomínala, že zneužívanie zo strany kňaza sa začalo práve v spovednici. Vyspovedala sa, zverila sa s osobnou krízou a túžbou po hlbšom duchovnom živote. On jej dal za pokánie pomodliť sa žalm a dal jej na seba kontakt s tým, aby mu napísala, aké pocity mala pri modlitbe. Dodal, že sa má ozvať, keď sa bude chcieť porozprávať. Neskôr ju volal variť na faru a celé to rýchlo skĺzlo do zneužívania.

Presne to je prípad obrovskej nezrelosti. Je úplne ľudské a prirodzené, ak medzi dvoma ľuďmi zaúčinkuje chémia. Niekedy niekto vojde do spovednice a jeho prejav, osobnosť a vyjadrovanie sú vám natoľko sympatické, že máte pocit, akoby to bola vaša krvná skupina. Jednoducho si ľudsky sadnete.

Priestor svätej spovede sa však v žiadnom prípade nesmie využívať na nadväzovanie osobných známostí. Keď vás niekto požiada o sprevádzanie alebo to navrhnete vy sami, musíte byť pod prísnou sebakontrolou. Kňaz sa musí pýtať sám seba: Robím to preto, aby som pomohol tejto osobe, alebo preto, že chcem urobiť dobre sebe a stretávať sa so sympatickým človekom? Musím si na to dávať pozor aj ja sám, je to permanentný zápas.

Funguje to však aj opačne. Musím v sebe potlačiť negatívne pocity, keď do spovednice vstúpi niekto, kto mi je nesympatický, otravný alebo mi jeho prejav ľudsky prekáža. Existuje krásna modlitba, v ktorej kňaz prosí, aby sa dokázal ubrániť tak negatívnym pocitom, ako aj nezdravému nadržiavaniu. Dokonca existovali a stále existujú hnutia, v ktorých kňazi, bohužiaľ, využívali spoveď cielene na získavanie nových členov.

Keď sme robili rozhovor s premonštrátom a psychoterapeutom Marekom Drábekom, ktorý pracuje s obeťami zneužívania, upozorňoval, že klient sa môže poľahky zaľúbiť do svojho terapeuta. To isté hrozí kňazovi. Ako si má nastaviť hranice?

Každý kňaz je len človek a emócie sú prirodzené. Zrelosť spočíva v tom, že človek vie svoje pocity a emócie spracovať. Táto zrelosť však neprichádza automaticky s prijatím sviatosti kňazstva. Kňaz sa musí formovať nielen pravidelnou spoveďou, ale musí mať aj stále duchovné vedenie.

To je kľúčový problém – mnohí z nás kňazov pravidelné duchovné vedenie nemajú. Pokiaľ viem, každý psychoterapeut má svojho supervízora. Sú psychológovia, ktorí už sami neberú pacientov, ale venujú sa výhradne supervízii iných kolegov. 

Biskupi sa síce snažia organizovať pre kňazov duchovné obnovy a pastoračné dni, no v konečnom dôsledku to závisí od osobnej zodpovednosti každého z nás. Základom je formácia, duchovné vedenie a ochota dať si nastaviť zrkadlo.

Najdôležitejším indikátorom je sloboda. V okamihu, keď strácate slobodu vy alebo keď sa ten druhý prestáva cítiť slobodne pri vás, musíte zaradiť spiatočku a vycúvať. Ak vidíte, že sa na vás niekto začína nezdravo viazať, neustále vám píše správy, vyvoláva a potrebuje s vami riešiť každý detail svojho života, treba to rázne uťať.

Pomáha obetiam zneužívaniaPriestor pre manipuláciu vytvára aj názor, že niekto má lepší kontakt s Bohom len preto, že je kňaz

Pavol HudákPavol Rábara

Môže to však byť aj naopak. Spomínaná obeť hovorila, že iniciatívu prebral kňaz. Písal jej každý deň správy typu: „Dobré ráno, ako si sa vyspala? Ako sa máš?“ V tomto prípade bol teda neslobodný a nezrelý kňaz?

Tento kňaz bol absolútne neslobodný, nezrelý a predpokladám, že asi okrem sviatostného fóra s nikým iným nehovoril o tom, čo prežíva a robí.

Ak niekto chodí ku kňazovi na duchovné sprevádzanie a kňaz mu začne písať správy aj mimo duchovných tém, kde je tá hranica? Ako laik rozozná, kde sa končí bežný ľudský záujem o rodinu a kde už ide o niečo nepatričné?

Hranica je presne tam, kde sa končí vnútorná sloboda. Samozrejme, každý si na začiatku nahovára, že je slobodný a má situáciu pod kontrolou. Ak však máte duchovné vedenie, váš sprievodca vám nastaví zrkadlo.

Pozriem sa na to cez vlastnú skúsenosť. Mám rád ľudí a rád vstupujem do vzťahov. Nehovorím, že som bol vždy dokonalým vzorom a všetko som zvládol bezchybne, no vždy som mal pri sebe niekoho, kto mi otvorene povedal: „Toto už nie je v poriadku.“ 

To, že som prekročil hranicu, som si často uvedomil až vtedy, keď som videl, že sa ten druhý človek cíti zranený mojím gestom, slovom alebo správaním. Ak vidím, že druhá strana nie je v komfortnej zóne, alebo ak mi to priamo naznačí, musím okamžite ustúpiť.

Prekročenie hraníc však môže byť pre laika spočiatku príjemné. Kňaz mu píše, venuje mu pozornosť a vzniká vzťah, ktorý už s duchovným sprevádzaním nemá nič spoločné. Kedy má človek spozornieť?

Človek to vnútorne vycíti veľmi dobre. Ja som už starší pán, no aj dnes v spovednici spoznám, keď som niekomu sympatický. Keď som bol mladší, bolo to, samozrejme, oveľa intenzívnejšie. Nestačí, že si kňaz povie, mne to neublíži, ale musí brať ohľad na druhého človeka. Preto je nevyhnutné udržiavať si profesionálny odstup.

Ak žena chodí za kňazom a sú tam obojstranné sympatie a on jej posiela správy typu „Dobré ráno, ako si sa vyspala?“, pozýva ju súkromne na víno, do kina, k sebe do izby alebo na spoločné varenie obeda, tak to už v žiadnom prípade nie je v poriadku, už to nie je duchovné vedenie. Presne, ako povedal Marek Drábek – ak niekoho duchovne sprevádzam alebo spovedám, nevarím s ním večeru. Samozrejme, pokiaľ nejde o blízkeho známeho, lebo je prirodzené, že kňazi spovedajú aj spriaznené osoby. Ak v sprevádzaní hľadáte niečo viac, strácate slobodu a vzniká nezdravá citová väzba.

Je v takomto prípade pre laika najlepšie, ak to hneď radikálne utne?

V prvom rade to musí urobiť kňaz. Ak to však kňaz nedokáže alebo nechce, musí nájsť silu ten druhý. Niekedy je však človek do vzťahu už tak citovo zamotaný, že sám nevie nájsť cestu von. Vtedy je nevyhnutné prizvať tretiu osobu.

Súhlasím s Marekom Drábekom, že za dodržiavanie hraníc nesie primárnu zodpovednosť kňaz. Zvlášť ak ide o vnútorne zraneného človeka. Tá osoba je skrátka zraniteľná, preto je zodpovednosť na kňazovi – koniec koncov, ani pacient nie je zodpovedný za integritu svojho lekára. Samozrejme, hovoríme o ťažkých prípadoch manipulácie. 

Môže sa stať aj opačná vec, že sa žena do kňaza bezhlavo zaľúbi, začne ho dobýjať a vymýšľať si príbehy. Kňaz by to však mal vďaka svojim znalostiam vycítiť a rozlíšiť, či si dotyčná nevymýšľa problémy len preto, aby si ho pripútala.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Existuje aj fenomén, keď si kňazi na seba naviažu ženy, ktoré sa potom pre nich nevedia v živote posunúť ďalej, pričom v tom vzťahu nemusí byť prítomné nič fyzické ani sexuálne. Ako sa dá tento jav pomenovať?

Na toto som bol vždy mimoriadne alergický. Pamätám si, ako som sa po rokoch stretol so ženou, ktorá bola kedysi súčasťou pastoračného tímu, ktorý úzko s nami spolupracuje. Mali sme vydavateľstvo pod vedením jedného veľmi aktívneho mladého pátra. Tlačili sa mládežnícke časopisy, organizovali sa stretnutia, fungovala tam skvelá mládežnícka komunita.

V tom tíme však boli takmer výlučne dievčatá vysokoškoláčky. Jediní muži okolo nich boli rehoľní bohoslovci alebo mladí pátri. Z týchto žien sa napokon ani jedna nevydala. Keď som sa s jednou z nich po rokoch stretol, na rovinu som jej povedal: „Počúvaj, tak usilovne ste sa nás držali, až ste nakoniec zostali starými dievkami.“ 

Veľmi sa jej to dotklo a uznávam, že som to vtedy povedal nešetrne a drsne. No taká bola realita.

Úlohou kňaza je nechať ľuďom slobodu a neviazať ich na seba. Existujú ženy, ktoré si v živote ťažšie hľadajú partnera a kňaz ich takto nezdravo namotá. Nemusí ísť o sexuálne zneužívanie, často je to platonická láska. Niekedy sa to skrýva za vznešené pojmy ako „duchovná sestra“ a obhajuje sa to slovami: „My sme ako svätý František a svätá Klára.“

Dokonca aj kňaz, ktorý zneužíval ženy v prípadoch, o ktorých sme písali, jednej z nich tvrdil, že sú ako František a Klára. 

Úprimne, z toho ma mrazí. To je diabolské klamstvo. Úlohou kňaza je pomáhať ľuďom realizovať ich vlastné životné povolanie – čo je primárne buď manželstvo, alebo zasvätený život. Áno, sú ľudia, ktorí zostanú slobodní, pretože majú v cirkvi špecifickú misiu. 

Niekto povie, že jeho misiou je služba kňazom. V minulosti fungovali na farách gazdinky, často staršie slobodné ženy, no to fungovalo v duchu úprimnej kresťanskej charity. My máme ľuďom pomáhať, aby našli sami seba, a nie viazať ich ako služobníctvo pre vlastné pohodlie.

Prečo sa tie ženy nakoniec nevydajú, aj keď išlo o čistú, platonickú rovinu?

V živote kňaza je potrebný ženský prvok, to je prirodzené – muž a žena sa navzájom dopĺňajú. To platí pre každého. Kňaz si však vybral celibát, čo znamená život v slobode a bez exkluzívneho záväzku voči žene. Ak si však ženu takto namotá, vzniká voči nej silný citový a psychický záväzok.

Ja som išiel do celibátneho kňazstva preto, aby som bol slobodný. Keď vidím, že mi niektoré ženy chcú až príliš posluhovať a narúšajú moje súkromie, viem byť veľmi nepríjemný. 

Nepotrebujem, aby mi niekto neustále chodil po kláštore či fare. Potrebujem svoj priestor na štúdium, modlitbu a prežívanie svojho povolania. Ak kňaz ženu citovo namotá, ona ho chce mať, logicky, celého pre seba a on zasa ju. Odtiaľ je už potom len krok k reálnemu sexuálnemu zneužívaniu. Človek si vytvorí vlastnú ospravedlňujúcu filozofiu, že predsa je len človek a hriech patrí k životu. Takto hriech plodí ďalší hriech a človek sa do toho úplne zamotá.

Uvedomujú si vôbec niektorí kňazi, že ženy sú na nich nezdravo naviazané?

Dokážu si to vnútorne veľmi dobre ospravedlniť. Veď žena mu len príde upratať faru, pomôže nakúpiť oblečenie a kňaz predsa ľudsky potrebuje ženský prvok. Keď však múdry kňaz vidí, že nejaká dievčina alebo mladá žena neustále vysedáva na fare či v sakristii, má ju poslať preč – medzi jej rovesníkov. 

Našou úlohou je pomáhať mladým vytvárať zdravé vzťahy s ich vrstovníkmi, nie ich fixovať na seba a robiť si z nich partnerov na zaplnenie vlastnej samoty. Aj ja som len človek a potrebujem blízkosť a priateľov, ale nie jedného výlučného, exkluzívneho priateľa.

Ak kňaz ženu citovo namotá, ona ho chce mať, logicky, celého pre seba.

Moje kňazské priateľstvo nemôže mať charakter partnerského vzťahu, v ktorom existuje exkluzivita. V manželstve nemôžete nikoho postaviť na úroveň partnera – manžel či manželka musia byť na prvom mieste, inak prichádza kríza. 

To isté platí v kňazstve. Je to náročné, preto je nevyhnutný intenzívny duchovný život a sprevádzanie, aby človek nepodľahol biologickej potrebe vlastniť niekoho len pre seba. Na toto sa napokon upozorňuje už počas formácie v seminári.

Čo tie ženy, ktoré majú blízko ku kňazom, no nikdy medzi nimi nedôjde k ničomu fyzickému? Čakajú na ideálneho muža a popritom strácajú priestor hľadať si partnera vo svojom spoločenstve?

Nesmierne obdivujem kňazov, ktorí dokážu vytvárať zdravé prostredie na to, aby sa mladí ľudia spoznávali, tvorili páry a vstupovali do manželstiev. Títo kňazi neviažu ľudí na seba, ale pomáhajú im budovať vlastné životy. Sú to skutočne múdri pastieri a chvalabohu, máme ich dosť. Napríklad v diecéznych mládežníckych centrách. Je to nádherná práca a pre kňaza je veľkou radosťou sledovať, keď z takýchto spoločenstiev vznikajú zdravé rodiny.

Tragédiou sú však opačné príklady. V Poľsku sme mali medializovaný prípad rehoľného kňaza, ktorý bol známy, obdivovaný a nesmierne populárny. Pracoval s univerzitnou mládežou. Po rokoch sa ukázalo, že si na seba systematicky viazal mladé ženy a dochádzalo tam k vážnemu psychickému a fyzickému zneužívaniu.

Dajú sa sklony k takémuto manipulatívnemu správaniu odhaliť už v seminári alebo počas rehoľnej formácie?

Možno nie vždy stopercentne, ale dá sa to. Sám som bol predstaveným a na správaní človeka to vidno. Všimnete si, keď niekto na seba nezdravo viaže ľudí, keď sa s niekým neustále v ústraní stretáva... To sú jasné signály.

Je však ťažké takémuto kňazovi rázne povedať: „Počúvaj, prečo na seba takto viažeš ľudí? Nechaj im slobodu.“ Kňazi nie sú vždy ochotní takéto napomenutie prijať, pretože sú vnútorne presvedčení, že robia dobrú vec a pomáhajú. 

Kňaz naozaj nemusí mať hneď pocit, že koná zlo. Má okolo seba oddaný fanklub, ak sú to mladé dievčatá, je to o to príjemnejšie, farnosť žije, zbor funguje, a tak si povie, že je všetko v najlepšom poriadku.

Silným varovným signálom však je, ak sa tieto stretnutia presúvajú mimo oficiálnych priestorov. Ak sa kňaz stretne s „duchovným dieťaťom“ v kancelárii na fare, je to v poriadku. Ak si ho však začne pozývať do svojho súkromia alebo sa stretávajú niekde na opustených miestach, tam sa sloboda končí. Vyhľadáva sa tým niečo iné, čo na začiatku nemusí byť vyslovene hriešne, ale ak je vám s tým človekom až príliš dobre v izolácii, je to obrovský výkričník.

Spomínali sme argument o vzťahu „ako medzi Františkom a Klárou“, ktorým sa často ospravedlňujú nezdravé väzby. Ako to medzi nimi v skutočnosti bolo? Mnoho ľudí má romantickú predstavu, že išlo takmer o partnerský vzťah.

V prvom rade si treba uvedomiť, že medzi svätým Františkom a svätou Klárou bol výrazný vekový rozdiel. Keď František prežil svoje radikálne obrátenie, Klára bola ešte len dieťaťom a postupne dozrievala. Príklad Františka ju, samozrejme, fascinoval, no bol to príklad jeho absolútnej odovzdanosti Ježišovi Kristovi.

Ich duchovné príbuzenstvo bolo nádherné, no absolútne čisté. Podobné hlboké vzťahy nachádzame napríklad u svätého Františka Saleského a svätej Jany de Chantal, ktorí si písali hlboké listy. 

Verím, že raz budeme môcť čítať aj krásne listy, ktoré písala blahoslavená Zdenka Schelingová saleziánovi pátrovi Šantorovi. Vyjadrovala v nich obrovskú úctu ku kňazstvu a túžbu pomáhať mu. Títo ľudia žili a komunikovali na čisto duchovnej úrovni. Nebolo to tak, že by sa František s Klárou neustále niekde tajne stretávali a vypisovali si. Otázne je vôbec, koľkokrát sa v živote videli osobne zoči-voči.

Čiže tam bola absolútna sloboda.

Presne tak. Kde nie je sloboda, tam nie je priateľstvo, ale zotročenie.

Čo môžeme v cirkvi urobiť, aby k takýmto zneužitiam nedochádzalo?

Určité riziko tu bude prítomné vždy, keďže ľudia sú slabí a majú rôzne sklony. V prvom rade však platí, že slepý nemôže viesť slepého. Preto ten, kto chce iných sprevádzať, musí sám prejsť duchovným vedením. To je základný predpoklad. Človek musí poznať sám seba, svoje limity a byť k sebe brutálne úprimný.

Moja rehoľná formácia pred rokmi bola nastavená tak, že problémy v oblasti citov a sexuality sa riešili prísnou askézou, ktorá mala ľudskú intimitu skrátka potlačiť. Dnes sa, našťastie, zdôrazňuje, že tieto veci netreba potláčať, ale konštruktívne a zrelo integrovať. Nikto však nie je dobrým sudcom vo vlastnej veci, a preto je sprevádzanie nevyhnutné. 

Hlavne si netreba vybrať spovedníka alebo sprievodcu, ktorý vám na všetko prikývne a bude tolerovať vaše prešľapy len preto, že sám zápasí s tými istými slabosťami. To je potom tragédia, k akej v praxi, žiaľ, dochádzalo – kňaz si zámerne vybral spovedníka, o ktorom vedel, že má rovnaký problém, aby bol k nemu zhovievavý.

Vo Svätom písme čítame, že ľudské srdce je hlboká priepasť. Problémy tu boli, sú a budú. Ide o to, aby sme múdro vytvárali nástroje prevencie a pomoci. A keď už k tragédii dôjde, musíme podať pomocnú ruku nielen obeti, ale často pomôcť aj samotnému vinníkovi, aby sa uzdravil.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Vnímate, že sa dnes v cirkvi začína viac hovoriť aj o duchovnom zneužívaní? Niekedy mám totiž pocit, že sme sa zamerali výhradne na sexuálnu rovinu, pričom tá duchovná zostáva v tieni.

Myslím si, že duchovné zneužívanie je v mnohých prípadoch ešte deštruktívnejšie a silnejšie. Veľmi sa ním ublížilo konkrétnym ľuďom aj celým rodinám v rôznych spoločenstvách a hnutiach na Slovensku i vo svete. Dochádza pri ňom k rafinovanej manipulácii a nezdravému ovplyvňovaniu, pretože kňazi zabúdajú, že im nikto nedal právo vchádzať v topánkach do svedomia druhého človeka.

Čo to znamená v praxi?

Kňaz nemá riešiť problémy za vás. Má vám byť len spoločníkom a pomocníkom. Kňaz predsa nevstupuje do vzťahu s nesvojprávnym človekom. Nemá pred sebou malé dieťa a nie je jeho autoritatívnym otcom, ktorý mu bude diktovať: „Toto urobíš a toto nesmieš.“ Úlohou kňaza je urobiť všetko pre to, aby sa človek chytil za ruku Pána Ježiša, nie kňaza.

Môže však kňaz niekomu rázne prikázať, čo nesmie? Napríklad ak ide o človeka s úzkostným svedomím alebo škrupulanta? Vtedy sa to predsa priam vyžaduje.

Ani vtedy mu nediktujem, ako má presne žiť. Ak ide o škrupulanta, nastavím jasné pravidlá hry: „Nechoďte na spoveď každú chvíľu. Budeme sa stretávať raz do mesiaca a chcem, aby ste to rešpektovali.“ Nehovorím mu, čo presne má v živote robiť, len ho uisťujem: „Týmto sa netrápte.“ Niektorí úzkostní ľudia odo mňa preto odišli, pretože očakávali, že im nalinkujem život.