Minorita Lucián Bogucki Na jeseň očakávam vyjadrenie lekárov k zázraku Zdenky Schelingovej

V rozhovore hovorí aj o tom, že prekážkou pri vstupe do rehole je pre mladých často problém s poslušnosťou a sexualita, ktorou sa mladí kŕmia. 

Hovorí, že na jeseň očakáva vyjadrenie lekárov k zázraku, ktorý sa udial na príhovor slovenskej rehoľníčky, čo by otvorilo cestu k jej vyhláseniu za svätú.

Ako trávia leto a dovolenku minoriti?

Väčšinou ideme k rodičom, ak ich máme, alebo k rodine. Samozrejme, môžeme ísť aj inde. Chodíme aj s pútnikmi, napríklad do Talianska či na cyklopúť.

Netrávite spoločne dovolenku ako komunita?

Tiež si potrebujeme od seba oddýchnuť. (Úsmev.)

Chodíte aj k moru?

Ak niekomu na to stačia peniaze alebo ho niekto pozve, tak prečo nie? Máme stanovenú výšku tzv. prázdninového päťsto eur, tak ak by niekomu na to stačili peniaze, môže ísť aj k moru. Máme aj v Chorvátsku kláštor, predpokladám, že by ho bratia prijali.

Aký dlhý čas dovolenky máte?

Podľa rehoľných pravidiel máme nárok na tridsať dní dovolenky v priebehu roka. Samozrejme, všetci sme zamestnaní, takže musíme dodržiavať pravidlá, ktoré sú stanovené v Zákonníku práce.

Dá sa vôbec, aby rehoľník odišiel na tridsať dní?

Dá sa, je veľa rôznych príležitostí napríklad aj na rodinné oslavy, dovolenku využívame aj na duchovné cvičenia a podobne.

Chodíte aj k príbuzným?

Rodičov už nemám, ale v rodičovskom dome ostala sestra a tam sa cítim najlepšie.

Pochádzate z Poľska, no máte už slovenské občianstvo. Ako ste sa dostali na Slovensko?

Vždy som túžil ísť na misie. Bol som vysvätený v roku 1991, večné sľuby a diakonát som mal v období, keď padol komunizmus a otvárali sa možnosti cestovania, a to aj do susedných krajín.

Osobne som požiadal, že by som chcel ísť pracovať do Československa, lebo som sa narodil v pohraničí. Doslova som Slovákom pozeral do okien. Náš otec nám vždy pripomínal, že náš prastarý otec sa narodil na druhej strane rieky Poprad. Prirodzene ma to ťahalo si pozrieť to, čo som mal pár metrov od domu.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Vnímali ste Československo ako misijné územie?

To nie. Skôr som to vnímal ako územie, kam treba prísť a po totalite obnovovať našu rehoľu. Mal som už kontakt s bratmi, ktorí tu žili.

Na Slovensku ste od roku 1993, teda približne polovicu života. Cítite sa viac Poliakom alebo Slovákom?

(Smiech.) Určite som Poliak, to je jasné, mám poľskú národnosť, ale zmýšľanie už mám slovenské.

Keď sa modlíte sám, tak v poľštine alebo slovenčine?

Mnohí sa ma na to pýtajú, a keď začnem nad tým rozmýšľať, tak si ani neuvedomím ako a prejdem zo slovenčiny do poľštiny.

Takže rozmýšľate po poľsky?

To neviem, myslím, že rozmýšľam po slovensky.

A ako sa teda modlíte?

Často po slovensky.

A keď hrá futbal Poľsko proti Slovensku, prípadne volejbal, ktorý je v Poľsku tiež populárny, vtedy fandíte komu?

Jedným aj druhým. A keď jedni aj druhí prehrajú, potom už to nesledujem. (Smiech.) Ja som skôr cyklista, nie futbalista. Ale keď Slováci hrajú hokej, fandím Slovákom.

V polovici prázdnin si pripomíname sviatok blahoslavenej Zdenky Schelingovej. V jej prípade prebieha aj proces svätorečenia, kde ste postulátorom. Proces blahorečenia trval tri roky, svätorečenie sa ťahá, ak sa nemýlim, už dvadsať rokov. Prečo?

Netrvá to až dvadsať rokov. Dokumenty zo skúmania zázraku, ktorý sa udial v Denveri – a tam bol predpokladaný zázrak aj skúmaný –, prišli do Ríma v roku 2014. Je to záležitosť desiatich rokov.

Prečo to trvá tak dlho?

Proces blahorečenia je zvyčajne jednoduchá záležitosť, pokiaľ ide o mučeníka. Sestra Zdenka išla do toho procesu ako mučenica. Nebol teda potrebný zázrak. Mimochodom, postulátorom bol vtedy súčasný bratislavský arcibiskup Stanislav Zvolenský.

Pri procese svätorečenia som ja už druhým postulátorom. Postulátor musí pred Dikastériom pre kauzy svätých všetkých presvedčiť, že ide o zázrak.

Je bežné, že sa zázrak dokazuje desať rokov?

Často aj dlhšie. Je to celý proces. Pravdou je, že to zbrzdila trocha pandémia aj to, že som odišiel z Ríma a začal som pracovať na Slovensku. Keby som bol možno svedomitejší, mohlo to byť rýchlejšie, ale sám seba nepreskočím.

Čo som mal urobiť zo svojej strany, to je urobené a čakám na výsledky. V máji bola odovzdaná lekárom brožúra s dokumentovaným zázrakom. Verím, že odpoveď príde na jeseň. Potom budem vedieť, či pokračujeme v tejto kauze alebo budeme hľadať nové dôkazy z medicínskeho hľadiska, ak by tieto lekárov nepresvedčili.

Ak lekári nepotvrdia zázrak, viete v procese svätorečenia dať iný, ak sa udial?

Áno. Je to na postulátorovi, či bude ďalej pokračovať v kauze s pôvodným uzdravením alebo bude hľadať niečo nové. Pri Zdenke máme zázrak, keď sa pán po päťdesiatke vyliečil z rakoviny pankreasu.

Tá sa zvykne končiť fatálne.

Ale aj keby šlo o jednoduchšiu rakovinu, človek, ktorý sa z nej vylieči, to berie ako mimoriadnu milosť.

A o aký zázrak ide pri Zdenke?

Muž po päťdesiatke z Denveru bol uzdravený. V roku 2002 ochorel na rakovinu. Jeho zdravotný stav sa zhoršoval, no s touto diagnózou prežil viac rokov ako bežne. Bol uzdravený z nášho pohľadu nevysvetliteľným spôsobom, rýchlo a myslím si, že aj trvalo.

Zomrel však tri roky na to, ako bol uzdravený, no na inú chorobu. Počas pitvy nemal po rakovine žiadne známky. Áno, je to problém, že ten človek už nežije. Ale zomrel na úplne inú chorobu, zomrieť mohol aj pri autonehode alebo podobne.

Takže sa čaká na stanovisko lekárov, a keď tí uznajú, že sa na príhovor Zdenky Schelingovej udial zázrak, dočkáme sa jej svätorečenia?

Vyjadrujú sa vždy lekári a potom aj kardináli, ktorí sú súčasťou dikastéria. A keby lekári uznali tento prípad za zázrak, bude to ďalší zázrak sestry Zdenky. Ja som svoje ako postulátor urobil a čakám, že teraz bude konať Zdenka.

Blahoslavená ZdenkaNa svätorečenie rehoľníčky z Oravy chýba ešte uznanie zázraku. Ctia si ju v Číne aj na Filipínach

Pavol Hudák

Keď sa z dvoch lekárov jeden vyjadrí pozitívne a druhý negatívne, tak spis dostane konzulta. Keby sa dvaja vyjadrili negatívne, tak ako postulátor mám smolu.

Čiže by ste hľadali nový zázrak?

Lekári sa nevyjadria jednou vetou. Celé vyjadrenie zdôvodnia a ja pomocou iných lekárov a ďalších odborníkov sa môžem snažiť nájsť argumenty, ktoré ich predsa len presvedčia, že uzdravenie sa nedá vysvetliť .

Konzulta znamená čo?

Spis dostane desať lekárov a znova sa vyjadria. Majú na to stanovený čas dva až tri mesiace.

No ja to tak cítim, že to bude dobre. (Smiech.)

Dôležité zrejme je, aby sme Zdenku Schelingovú poznali. Väčšinou ju vnímame ako mučeníčku, ktorá bola umučená vo väzení pre pomoc kňazom. Čo však môže povedať Zdenka v roku 2025 ľuďom na Slovensku?

Že človek môže byť svätým a sympatickým. Pre mňa to je veľmi sympatická svätica.

V čom?

Vo všetkom, ako človek, kresťan, rehoľníčka a žena pod závojom, ktorá sa usmieva, žena oblečená do rehoľného rúcha, ktorá má rada ľudí. Žena, ktorá ma hlboký vzťah s Bohom a pekný priateľský vzťah s druhým človekom.

Na Zdenke Schelingovej ma zaujalo aj to, že sa pre vstup do rehole rozhodla ako pätnásťročná. Stáva sa dnes, že na dvere kláštora zaklope alebo vám napíše taký mladý človek, že chce byť rehoľníkom alebo kňazom?

Stáva sa, že mladý chlapec povie, že chce byť kňaz, či dievča povie, že chcela by byť rehoľná sestra. Keď to však povie mladý človek, často sa to berie s úsmevom, že to ešte uvidíme. 

Aj keď ja som tiež ako pätnásťročný odišiel do malého seminára s túžbou stať sa neskôr kňazom a rehoľníkom. Myslím, že vtedy ľudia skôr dozrievali. Bolo to také obdobie, bolo to prirodzené, že kto išiel ako pätnásťročný do kláštora, mal príležitosť získať aj vyššie vzdelanie.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Hovoríte, že keď dnes povie taký mladý človek, že chce ísť do duchovného života, tak sa nad tým pousmejeme. Ale nie je chyba, že tie túžby po povolaní sa možno nepodchytia už v takom mladom veku?

Treba to podchytiť. Z vlastnej skúsenosti hovorím, že keď mladý človek v takomto veku začne prejavovať záujem o hlbší duchovný život, treba ho určite sprevádzať.

Dnes už nie je záujem o povolania ako kedysi. Kde je hlavný problém?

Príčin toho, že sa kňazské semináre a kláštory vyprázdňujú, je veľa. Nie je to len na Slovensku, ale všeobecne v západnom svete. V prvom rade je to sekularizácia a zosvetštenie. Keď som sa ja rozhodoval pred štyridsiatimi rokmi pre rehoľný život, boli úplne iné podmienky. 

V čom to bolo ľahšie?

V mnohých veciach. Dnes je to napríklad celibát, sľub čistoty. Iste, každý mladý človek má problémy v tejto oblasti, ale môžem úprimne povedať, že keď som išiel do kláštora, nevedel som, čo je to pornografia. Videl som maximálne nejaký obrázok. Dnes sa mladý človek sexualitou kŕmi.

Ide aj o poslušnosť. V minulosti bol úplne iný pojem autority. Bola prirodzeným spôsobom veľká úcta voči rodičom, učiteľom a nadriadeným. Dnes, keď príde mladý človek do kláštora, treba ho dlho formovať, aby pochopil, že keď predstavený niečo nariadi, tak nie preto, aby prejavil svoju moc, ale aby to fungovalo.

A je problém aj s chudobou?

Myslím, že to je najmenší problém.

Tak už asi ani vy nespíte na slame.

Samozrejme, v našom chápaní sa chudoba vníma tak, že veci síce používame, ale nič nevlastníme. A tým sa dá ospravedlniť všetko. Používam dobré auto, ale nevlastním ho. (Smiech.)

Ale keď sme dohadovali rozhovor, vraveli ste, že vtedy a vtedy nemám k dispozícii auto, lebo ide niekam spolubrat.

Je to tak. My nič nemáme vlastniť, aj sľubujeme život bez vlastníctva. Nehovoríme život v chudobe, ale bez vlastníctva. Na druhej strane používame mobil, každý má notebook, hodinky a tie sú všelijaké, každému všetko pípa a všetko môže prečítať.

Prečo dnes svet ešte potrebuje vôbec rehoľníkov?

Svet je často ponorený do chaosu a akoby do veľkého stroja, ktorý vie ľudí zomlieť. Potrebuje tých, ktorí ukazujú, že sú ešte aj iné hodnoty ako naháňanie sa za slávou, za tým, aby človek niečo mal a vlastnil. Rehoľníci ukazujú, že stojí za to zastaviť sa. Že Boh je niekto, kto nám chce povedať niečo viac ako iba to, aby sme mali a boli.

Ako na vás reagujú ľudia, keď idete po ulici v habite?

Veľmi pozitívne. Sem-tam sa stretnem s nejakým úsmevom. Ľudia potrebujú tento znak, o to viac, keď vidia v habite muža. Sestričky stretávame viacej.

Mnohí rehoľníci v habite nechodia.

Je to pekné, keď človek má na ulici znak, že je duchovnou osobou. Buď má habit, alebo kolárik, alebo nejaký krížik.

Keby ste neboli minorita, išli by ste ku kapucínom alebo k františkánom?

Sme jedna duchovná rodina. V Poľsku sa minoriti volajú františkáni, kapucíni sú kapucíni a františkáni sa v Poľsku volajú bernardíni. Ja som chcel byť prirodzene františkán ako minorita. A k minoritom ma inšpiroval sv. Maximilián Kolbe. Sv. Františka som začal spoznávať až v reholi.