Misionár lásky Peter Kučák Celý život sa učím od chudobných. Majú skúsenosť s Bohom, ktorá nám chýba

Študovať teológiu začal v Nitre v roku 1990, hneď po páde totality. Dohovorí sa po anglicky, španielsky, taliansky, rusky, ale aj svahilčinou a jazykom mayských indiánov Kekchí.

Vraví, že Slovensko nie je chudobné, lebo má veľa príležitostí, aby rástlo. A nielen z materiálnej stránky. Chýba mu však kultúra dialógu a rešpektu.

Rehoľný kňaz Kongregácie misionárov lásky Peter Kučák hovorí, že Vianoce majú pre kresťanov pridanú hodnotu, lebo cez osobu novonarodeného Ježiša nám pripomínajú, kým sme. „Častokrát si betlehemský príbeh romantizujeme, ale tie prvé Vianoce boli plné úzkosti, strachu a neistoty, útekov, putovania a všetkých možných obáv,“ dodáva v rozhovore.

Ako vyzerala vaša cesta k misiám?

Keď sprevádzal biskup Pavol Hnilica pápeža Pavla VI. na ceste do Indie, spoznal tam v 60. rokoch Matku Terezu. Hneď ako padol komunizmus, pozval biskup Hnilica Matku Terezu na Slovensko.

Čadcu, mesto, odkiaľ pochádzam, navštívila 14. mája 1990, aby otvorila prvý dom misionárok lásky pre chudobných na Slovensku so štyrmi sestrami. Sprevádzal ju nitriansky biskup Ján Chryzostom kardinál Korec a biskup Pavol Hnilica. No a počas tejto návštevy som mal to šťastie Matku Terezu a rehoľné sestry misionárky lásky spoznať.

Oslovil ma jednoduchý spôsob ich života, veľká radosť a láska, ktorú napriek chudobe vyžarovali. Už ako malý chlapec som túžil byť misionárom, premýšľal som, že vstúpim k verbistom, ale po tomto zážitku a osobnej skúsenosti som sa rozhodol byť misionárom lásky.

Po štyroch rokoch štúdia v nitrianskom kňazskom seminári som v roku 1994 požiadal svojho biskupa a ten mi povolil odísť do Mexika na rehoľnú formáciu. Po nej som štúdiá teológie dokončil v Ríme. Za kňaza som bol vysvätený v mexickej Tijuane v roku 2001. Tu som zložil aj večné rehoľné sľuby.

Dva roky som ako misionár pôsobil v Mexiku, ďalšie štyri roky som bol v Guatemale medzi Indiánmi. Potom som 12 rokov pôsobil v Ríme ako formátor budúcich kňazov a rehoľných sestier misionárok lásky. Odtiaľ som opäť išiel na tri roky do Mexika a teraz som tri a pol roka v Keni.

V Tijuane som pôsobil na perifériách, kde je veľké násilie a drogy. V strednej Guatemale v horách medzi veľmi chudobnými mayskými indiánmi Kekchí. V Keni pôsobíme v Nairobi, hneď vedľa veľkých slumov. Po tomto túžila Matka Tereza, k tomu ju pozýval Ježiš, aby sme pracovali na posvätení tých najchudobnejších ľudí.

Máte na Matku Terezu nejakú silnú spomienku?

Keď som sa s ňou stretol v Mexiku, pozrela sa na mňa takým hlbokým pohľadom, že som prestal všetko okolo vidieť a počuť. Všetko okolo sa zrazu stratilo, videl som iba ju v úplnom tichu. A nie preto, že som ja bol koncentrovaný na ňu, ale preto, že ona bola zameraná na mňa.

Mala obrovský dar – nepozerala sa na morálny profil človeka a na jeho vedomosti, skúsenosti a schopnosti, čo dokázal, akú školu študoval, aké má zamestnanie, koľko má na účte, čo všetko vlastní. Pozerala sa na človeka s cieľom nájsť v ňom Krista. To bola Matka Tereza.

Čo vás naučila?

Vážiť si každého človeka, jeho dôstojnosť, ktorá nie je daná tým, čo mám, čo viem a ako sa obliekam, ale tým, čím som. Akým som človekom. Všetci máme dôstojnosť, aj ten najväčší darebák, aj ten najsvätejší človek, aj človek, ktorý žobre na ulici.

Jej dielo, tento neskutočný príbeh lásky, služby, obety a sebadarovania, sa neskončil ani jej odchodom. Toto je len začiatok, pretože ona to len začala, ukázala nám cestu, ako Boha vidieť v každom jednom človekovi. A milovať ho bezpodmienečne. Jej odkaz dnes žije medzi nami a v nás. Máme päťtisíc rehoľných sestier, niekoľko desiatok kňazov, aktívnych rehoľných bratov, mnoho dobrovoľníkov a spolupracovníkov.

Z archívuKalkata medzi panelákmi. Ako u nás fungujú sestry Matky Terezy

Adam TakáčPavol Rábara

Dnes žije v slumoch viac ako miliarda ľudí. OSN odhaduje, že v najbližších 25 rokoch sa tento počet zdvojnásobí. Slumy sa stali najrýchlejšie rastúcimi ľudskými osídleniami. Ako vyzerá bežný deň na takomto mieste?

Mesto Nairobi je krásne, slumy v jeho okrajových častiach nemajú veľkú plochu, ale žije v nich množstvo ľudí – v Kibere je to asi milión ľudí. Ide o najväčší slum Afriky, leží na okraji Nairobi, len zopár kilometrov od lesklých mrakodrapov bohatých finančných centier. Ten pohľad vyráža dych, nemajú peniaze na dopravu, a tak sa prepravujú peši. Je to chodiaci národ, od piatej hodiny rannej až do deviatej ide zo slumov do fabrík v meste neuveriteľná masa ľudí – nepretržitý prúd.

Asi 200-tisíc obyvateľov má slum, kde pôsobíme aj my. Ľudia tu žijú v príbytkoch z dreva alebo plechov, polovicu ich vnútornej rozlohy tvorí posteľ, potom tam majú gauč alebo kreslo. Ich radosť je jednoduchá, potešia ich aj malé veci. Nekalkulujú, neplánujú. Nevedia šetriť, keď im dáme viac jedla, zjedia ho za deň, dva. Jednoducho žijú zo dňa na deň, to je ich stratégia prežitia.

Pri slumoch čakajú každý deň ženy, matky – nádenníčky. Tie zarobia za deň v prepočte jedno, niekedy dve eurá. Keď poobede okolo štvrtej, piatej hodiny prechádzam okolo, vidím, že niekoľko z nich, ktoré si nikto nevybral, tam stále za každého počasia čaká, v horúčave aj v dažďoch. V ten deň ešte nejedli, lebo to málo, čo mali, dali ráno deťom. Ak však v ten deň nedostanú robotu, nemôžu kúpiť kilo múky – v prepočte stojí 50 centov. Tieto niekedy zavolám a pošlem ich do kaplnky.

Zatiaľ pre tých 10 – 15 žien pripravím nejaké potraviny, a keď sa do kaplnky vrátim, vidím, ako sa v hlbokom tichu sústredene pozerajú na kríž. Uvedomujem si, že u nich znamená táto existenčná chudoba úplnú závislosť od Boha. Ony majú pred sebou každý deň otázku života a smrti. Ostáva im len dôverovať Bohu. A tomu sa ja od nich učím. Celý život sa učím od chudobných.

Roky som im hovoril o Bohu, Ježišovi, o láske... Čím som starší, tým menej hovorím a viac počúvam. A nielen to, čo hovoria, ale to, čo žijú, aký hlboký vzťah majú s Bohom. Akí sú napriek svojej jednoduchosti solidárni, akí sú pokorní. Mnohí sú verejne ponížení cez hriech a morálnu či materiálnu chudobu. A predsa napriek ťažkostiam a biede majú hlbokú dôveru v Boha. Toto ma strašne hlboko oslovuje. Od chudobných sa máme veľa učiť.

Študenti zo slumov v seminári v Rimpe. Foto: archív P. K.

Dokážu si ľudia z chudobných krajín vybudovať  s Bohom iný, povedzme intenzívnejší alebo intímnejší vzťah?

Chudobní ľudia majú takú skúsenosť s Bohom, ktorá nám chýba. Pre mňa sú chudobní veľkí učitelia, sú veľkým pokladom, dnes si ich viac vážim, som k nim pozornejší a viac ich počúvam.

Matka Tereza hovorievala, že bohatí potrebujú chudobných a chudobní bohatých, lebo spoločne sa môžu posúvať do neba. Duchovne nás obohacujú, majú vzťah s Bohom, ktorý ja nikdy nebudem mať, ak neskončím na ulici alebo v existenciálnej chudobe.

Veľmi ma zaujala myšlienka Matky Terezy: „Jesus is my all in all. Ježiš je moje všetko vo všetkom.“ A pochopil som, že ak Ježišovi patrím, ak je centrom, stredobodom môjho života, moje všetko, ak je v mojom srdci, ak je moja podstata, nachádzam ho v chudobných, opustených a chorých a milujem ho v nich. A využijem každú príležitosť milovať ho v ľuďoch. Pomôcť chudobným nie je otázka láskavosti a veľkodušnosti – je to naša povinnosť, je to otázka spravodlivosti.

Prevádzkujeme v Nairobi dom pre chlapcov z ulice. Nedávno som zažil krásnu vec. Doniesol som deťom jogurty a jeden chlapec z ulice ma objal, povedal mi, že ma má rád, a daroval mi také malé plastové autíčko. Dal mi svoj poklad – všetko, čo mal, a to ma veľmi dojalo. To autíčko je dnes pre mňa najhodnotnejší dar, aký som kedy dostal.

Peknú skúsenosť máme aj s jednou mladou ženou, volá sa Mercy. Od malička žila na ulici. Má dvadsaťpäť rokov a dve deti, čaká tretie. Patrí medzi najchudobnejších ľudí, akých poznám. Pomohli sme jej a platíme jej nájom izby. Keď sme jej ju odovzdali, povedala mi: „Páter, chcela by som záclony a koberec.“ Chápete, po celom tom čase, tých rokoch, čo prežila na ulici, chcela záclony a koberec. Bol som z toho šokovaný, že ani tá celoživotná bolesť, utrpenie, znásilňovanie, ponižovanie a chudoba, ktoré prežila na ulici, v nej nezničili ženskosť, dôstojnosť, šľachetnosť, túžbu po kráse. Mal som v očiach slzy.

Je Slovensko chudobná krajina?

Slovensko nie je materiálne chudobné. Áno, žije tu mnoho ľudí na hranici biedy, mnohí sú odkázaní na pomoc štátu alebo charity. Z môjho pohľadu človeka, ktorý žije s najchudobnejšími z chudobných, však ľudia na Slovensku nie sú chudobní. Ale sú ochudobnení, mnohí majú nezdravé ambície. Slovensko potrebuje obrátenie. Zmenu priorít, myslenia.

Spoločnosť nestojí na ekonomike, financiách a eurofondoch. Aj keď eurofondy sú požehnaním, môžu pomáhať tvoriť lepšiu spoločnosť a lepšiu budúcnosť, pomáhať tým viac zraniteľným, znižovať rozdiely, ponúkať šance, naštartovať rast. Ale využívame ich správne? Na prospech všetkých? Na zabezpečenie lepšieho života a spolunažívania? Sme zodpovední a nezneužívame ich?

Slovensko nie je chudobné, lebo má veľa príležitostí, aby rástlo. A nielen z materiálnej stránky. Chýba tu však kultúra dialógu a rešpektu. Aké sú politické relácie a diskusie? Emócie, nepriateľstvo, hádky, klamstvá, ponižovanie, urážky... Rastie ľudská nenávisť, neznášanlivosť, neodpustenie, vzájomné nerešpektovanie.

Morálne autority, ktoré si spoločnosť váži a majú dar vplývať na ľudí, by mali byť viac viditeľné. Treba, aby ich bolo viac počuť, aby využívali médiá, ktoré majú obrovskú moc a dosah aj na formáciu národa.

O čom boli prvé Vianoce?

O veľkej láske Boha k ľuďom, o poslušnosti, odovzdanosti, obete a veľkej láske Jozefa k rodine a o veľkej materinskej láske Márie k Ježiškovi. Ale aj o strachu, bezmocnosti, chudobe, úteku. O namáhavej ceste z Nazareta do Dávidovho mesta, o pôrode v maštali, kde o pohodlí nemôže byť ani reč.

O strachu pastierov a nadšení troch mágov či kráľov, ako ich Písmo nazýva. O strachu a nenávisti Herodesa a zúfalom úteku rodičov s novorodencom do Egypta. Častokrát si betlehemský príbeh romantizujeme, ale tie prvé Vianoce boli plné úzkosti, strachu a neistoty, útekov, putovania a všetkých možných obáv.

A o čom sú Vianoce dnes?

V mnohých domácnostiach sú to aj dnes sviatky lásky a pokoja, keď sa stretávajú rodiny a spoločne trávia sviatočné chvíle. Ale niekde inde, v inej krajine, v susednom byte či meste, sú to aj sviatky ľudí bez domova, chudobných, ktorí nevedia, čo a či vôbec zajtra budú jesť. Sú to sviatky slabých, osamelých, stratených a zabudnutých. Nevládnych a chorých, ľudí v nemocniciach, sviatky ľudí z oblastí postihnutých vojnou, bezbranných rodín v utečeneckých táboroch, rodičov bez detí a detí bez rodín.

Sobáš Indiánov Kekchí v Tamahu v Guatemale. Foto: archív P. K.

Ako vyzerajú Vianoce chudobných ľudí žijúcich v slumoch?

Krásne je, že počas Vianoc, ale aj v nedeľu a počas sviatkov sa umyjú a oblečú si najkrajšie oblečenie, ktoré majú. Na prvý pohľad by si nepovedal, že sú to ľudia zo slumov. O čo viac materiálneho im chýba, o to viac sú duchovní, ich prežívanie sviatkov je obdivuhodné. Vianoce sú pre nich o návšteve kostola, modlitbe, speve a tanci. Darčeky si medzi sebou nedávajú, ale vyzdobujú si príbytky dečkami a látkami.

Na Štedrý deň jedia kura a čapatí, to je placka z múky, u nás známa pod názvom tortila. Chudobní jedávajú kašu z kukuričnej múky a strukoviny.

Existuje recept či návod na to, ako by sa náš svet dal spraviť lepším a krajším miestom na život?

Slováci majú veľké srdcia, ale teraz sú tie srdcia zranené a často choré. Liekom by pre kresťana mala byť modlitba. Modlí sa náš národ? Učíme naše deti modliť sa, vedieme ich k tomu? Matka Tereza hovorila: „Rodina, ktorá sa modlí spolu, ostane spolu.“ Všetko sa začína v rodine.

Ako vedieme svoje deti, ako komunikujeme navzájom, ako sa vyjadrujeme o iných ľuďoch, politikoch, predstaviteľoch štátu a spoločnosti? Ako komentujeme udalosti, situácie, ktoré sa udiali a dejú? Deti načúvajú a učia sa nielen láske a múdrosti, ale aj nenávisti a odsudzovaniu. Rodičia tak majú budúcnosť Slovenska vo svojich rukách.

Ježiš nám raz bude klásť otázku, čo sme urobili pre iných. Lebo čo sme im urobili, jemu sme urobili. On ponúka recept, ako sa k nemu dostať: dať jesť hladným, smädných napojiť, prichýliť cudzincov, odieť nahých a navštíviť chorých.

V Božích očiach nie sú veľkými mocní, bohatí a vplyvní tohto sveta, ale tí, ktorí sú slabí, plačúci, bezvýznamní a chudobní. Blahoslavenstvá odhaľujú zmysel ľudskej existencie, Ježiš sa nimi obracia na každého osobne. Je na nás, ako sa na stretnutie s ním pripravíme.